Herta Tkadlečková

Herta Tkadlečková ako historička fašizmu

Vo všeobecnosti možno povedať, že slovenská historiografia najmä obdobia rokov 1970 až 1989 sa bude aj v budúcnosti problematicky hodnotiť. Aj keď je pravda, že politika „zasahuje“ do historiografie aj v demokratických štátoch – napr. Historikerstreit v SRN – takéto prejavy majú úplne iný charakter. Politické zásahy spojené s „normalizáciou“ po okupácií v roku 1968 jednoznačne ovplyvnili nielen osudy Československa ale aj mnohých  historikov. V tomto ohľade budeme musieť aj pri čítaní historiografických prác rozmýšľať nad cenzúrou i autocenzúrou u jednotlivých autorov. Budeme musieť písať o nevydaných knihách i nemožnosti pokračovať vo výskume.  Nehovoriac už o pokračovaní kontaktov s kolegami v západnej Európe. Historiografia sa takto pri mnohých témach a autoroch ocitla „v tuneli“.

Historická tvorba doc. Herty Tkadlečkovej je týmto jednoznačne poznamenaná, a preto aj torzovitá. K všeobecným dejinám sa dostala po roku 1963, keď začala pôsobiť na novozaloženej katedre všeobecných dejín.[1] Všeobecne toto obdobie prinieslo závan politického a ideologického uvoľnenia, čo mohli využiť i historici. Vychádzajúc zo svojich vynikajúcich jazykových znalostí i zahraničných študijných a výskumných pobytov sa začala profilovať ako historička fašizmu. Na konci 60. rokov – potom mohla napísať prácu, ktorá mohla mať miesto aj v dejinách európskej historiografie o fašizme. Pokladám za nevyhnutné povedať, že už téma jej doteraz nevydaného habilitačného spisu „Talianska fašistická strana a jej politická ideológia“, ktorý dopísala vo februári 1969 bola významná nielen z pohľadu československej historiografie, ale nemala v danom období pendant ani v európskej historiografií.

Problém ideológie (resp. svetonázoru) vo výskume fašizmu i nacizmu sa len postupne profiloval. Bolo to iste ovplyvnené aj podceňovaním tohto problému historikmi. Tento prístup vychádzal aj z toho, že historici – napr. A. Bullock pokladali Hitlera „len“ za najväčšieho demagóga  v 20. storočí.[2] Aj podľa Bullocka nešlo o obsah ideológie, ale o formu, ktorou fašisti (teda Mussolini i Hitler) pôsobili na masy. Jednu z prvých prác, ktorá sa týkala svetonázoru, resp. ideológie vo fašistickom hnutí (v tomto prípade v nemeckom nacizme)  napísal Martin Broszat v roku 1960 pod názvom Nationalsozialismus. Weltanschaung. Programm und Wirklichkeit.  Ak by som túto prácu len zhruba porovnával so spisom Tkadlečkovej musím poznamenať, že Broszat, ktorý sa stal neskôr jedným z najvýznamnejších znalcov problematiky nacizmu a riaditeľom Inštitútu pre moderné dejiny v Mníchove, sa ani zďaleka nepokúsil o systematickú analýzu tohto problému. Treba však priznať, že sa snažil o vymedzenie vzťahu politickej ideológie a programu NSDAP. Pri analýze obsahu nacistického svetonázoru rozoberal svetonázor predchodcov nacizmu v Nemecku. Brozsat tvrdil, že „....NSDAP stála síce ideologicky na pleciach buržoázno-všenemeckých nacionalistov a antisemitsko-nacionalistických sektárov predvojnovej doby, ale štýlom, organizačným a propagandistickým dynamizmom bola avantgardou vedome formovanou Hitlerom, Goebbelsom a ich pomocníkmi podľa vojenských a revolučných skúseností 20. storočia.“[3] Na základe takéhoto tvrdenia našiel Broszat podobnosť NSDAP s Mussoliniho fašistami a revolučnou teóriou a praxou V. I. Lenina. Podľa Brozsata bola dôležitejšia forma ako obsah. „Za senzačné úspechy neďakoval Hitler a NSDAP duchovnej presvedčovacej sile myšlienky (rozumej ideológií – E.N.), ale práve ich neracionálnej usilovnosti, ... a zjavnej agitácií, ktorá niekoho strašila...Orginalita strany nespočívala v jej tzv. myšlienkovom bohatstve, ...Bola to dynamika tejto strany, jej pochody, ...uniformita, pochodujúce SA-kolóny.... Sila NSDAP spočívala v jej vystupovaní a v jej propagandistických metódach.“[4] Broszat sa nepokúsil v tej dobe ešte vymedziť vzťah medzi ideologickými dogmami nacistov a politickými rozhodnutiami v nacistickom Nemecku, resp. medzi ideológiou nacizmu a nacistickým režimom formovaným po zmocnení sa vlády v roku 1933. Nakoniec Broszat patril spolu s  H. Mommsenom k funkcionalistom, ktorí takýto kauzálny nexus skôr popierali.

V tomto ohľade je treba vyzdvihnúť systematický prístup Tkadlečkovej v jej habilitačnom spise, ktorý sa prejavil už v štruktúre jej práce. Spomínaná Broszatova kniha pri komparácií vyznieva len ako naznačenie danej problematiky.

Autorka veľmi jasne pred seba kladie úlohu „ujasniť si aspoň zásadne, kedy hnutie vedené Mussolinim nadobúda fašistický charakter v tom zmysle, v akom sa tento výraz používa ako terminus technicus v modernej historiografii.“[5]  V tom vidím veľký význam jej práce. Snažila sa vždy veľmi jasne formulovať otázku, na ktorú následne veľmi usilovne hľadala logickú odpoveď. Akoby jasne dávala najavo, že dobre položená otázka je vlastne už polovica odpovede.

Vynikajúce jazykové znalosti, ale aj poctivá heuristika je umožnili už v úvode práce  analyzovať európsku literatúru o fašizme, isteže s prevahou historických prác od talianskych autorov. 

V kapitole „Počiatky fašistického hnutia a vznik fašistickej strany“ potom analyzuje činnosť Mussoliniho i fasci prostredníctvom politiky intervencionizmu v roku 1915. Intervencionizmus autorka presvedčivo interpretuje ako problém vnútornej politiky. „(...) Zasadzovať sa o vstup do vojny znamenalo viesť tlak, organizovať odpor proti vláde, ktorá bránila stanovisko neutrality (...).“[6] Pedantnou analýzou intervencionizmu Tkadlečková ukazujem, že tieto útoky boli orientované nielen osobne, proti vláde, politickej orientácií, ale aj proti neschopnosti liberálneho štátu, i socialistickej strane, ktorej členom Mussolini predtým bol. Autorka veľmi precízne zaznamenala aj Mussoliniho „prevrat“ od kritiky socialistov v roku 1915 k jeho antisocializmu v roku 1920. Jednoznačne napísala: „Pri celkovom pohľade na Musolinim vedené intervencionistické hnutie vidíme teda, že ho charakterizuje: 1. boj za nacionalistické ciele, 2. spájanie sa s každým, kto je za vstup do vojny, bez ohľadu na to akú spoločenskú vrstvu alebo politickú skupinu reprezentuje, 3. spájanie nacionalistických hesiel s heslami revolučnými, 4. útoky proti socialistom v mene socializmu, 5. organizovanie hnutia v uliciach na ovplyvnenie, ale možno aj na zastrašenie verejnej mienky a na organizovanie tlaku zdola proti parlamentnej väčšine.“[7] Táto analýza je dôležitá aj preto, lebo umožňuje autorke polemizovať s tvrdeniami, že Mussoliniho hnutie malo už v roku 1915 fašistický charakter. Autorka v tomto ohľade uzatvára tento problém nasledovne: „(...) kým zväzky (rozumej fasci – E.N.) sa neusilujú o získanie masovej základne tým, že sa vydávajú za jediného bojovníka za hospodárske a sociálne práva vykorisťovaných vrstiev spoločnosti, dovtedy sa zásadne nelíšia od iných zložiek intervencionistického prúdu.... Celá pôsobnosť zväzkov bola viac zameraná na to nadchnúť masy pre vojnu, než ich získať pod svoje vedenie. Ich aktivita sa teda nezameriavala na odbúranie politického zázemia iných strán.“[8] Na základe týchto základných indícií urobila Tkadlečková jednoznačný záver „Kým chýbajú  (...) tri faktory, teda: špecifická sociálna demagógia, agresívna netolerancia v prvom rade voči stranám s masovou základňou a snaha zmocniť sa vlády, dovtedy nemožno hovoriť o fašistickom charaktere mussoliniho hnutia, ak keby malo všetky ostatné, sekundárne znaky.“[9] Aj na tejto malej ukážke možno demonštrovať presvedčivosť autorkinej analýzy a jej schopnosť urobiť všeobecný záver, ktorý sa týka fašistického hnutia ako takého.

Podobne analyzuje aj Fasci di combattimente, ktoré vstúpili na taliansku politickú scénu v marci 1919. Robí jednoznačný záver, že nemajú charakter modernej politickej strany, „(...) majú oveľa viac charakter útočných oddielov ešte neexistujúcej politickej strany, než politickej strany samotnej.“ Autorka ich pripodobnila k oddielom SA z prvej polovice 20. rokov v Nemecku, ktoré existovali v rámci NSDAP. Tkadlečková prostredníctvom precíznej analýzy dokazuje, že do „Od jari 1919 do jesene 1920 Mussoliniovci ešte ničím nenaznačujú, že by im išlo o dosiahnutie politickej moci v štáte, že by sa politická moc v ich rukách niečím podstatne líšila od dovtedajšieho politického režimu v Taliansku.“[10]

Pri analýze samotného fašistického hnutia prevezme Alatriho tézu, že ho možno charakterizovať ako „preventívnu kontrarevolúciu“. Od klasickej kontrarevolúcie sa podľa Tkadlečkovej toto hnutie líši nasledovne: „(...) nevystupuje ako reprezentant starých politických síl, proti ktorým bolo revolučné hnutie zamerané (rozumej hnutie robotníkov – E. N.), pretože v rokoch 1919-1920 sa jasne prejavila ich politická bezmocnosť. A v súlade s tým nechcú (rozumej fašisti – E. N.) ani obnoviť starý režim, pretože ten sa v minulosti ukázal labilným, príliš otvoreným pre možné zmeny, ktoré mu neboli na prospech. Fašisti chcú dosiahnuť taký politický režim, ktorý by im umožnil sústrediť moc vo svojich rukách a pritom si zabezpečiť, alebo vynútiť podporu väčšiny obyvateľstva, aby paralyzovali snahu akýchkoľvek iných síl o zaktivizovanie más.“[11]

Tkadlečková veľmi presvedčivo popísala aj pseudolegálnu fašistickú cestu k moci. Napísala: „Tak sa zrodila klasická fašistická cesta k moci, ktorej podstata spočívala v kombinácií kontrarevolučného teroru s maximálnym využitím legálnych ciest, ktoré umožňoval demokratický režim.“[12] Jej rozsiahle vedomosti o nacizme v Nemecku i fašizme v Taliansku jej umožnili – akoby mimochodom – aj v tomto prípade porovnať situáciu v obidvoch hnutiach. Prostredníctvom útokov napr. na ľudovú stranu autorka veľmi jasne demonštrovala antidemokratický (i antiparlamentný) charakter fašistického hnutia. Podobne sa zaoberala aj jeho antisocialistickým  zameraním. Keďže sa zaoberá v prvom rade ideológiou tohto hnutia – nachádza potvrdenie svojich téz nielen v činnosti, ale aj v Mussoliniho dobových tvrdeniach, ktorý sám označil svoju reč v parlamente za „reakčnú, antiparlamentnú, antidemokratickú a antisocialistickú“.[13]  

V kapitole venovanej „Ideológií fašizmu prvej hodiny“ autorka zachytáva heterogénnosť tohto hnutia aj po založení strany v roku 1921. Kritizuje zjednodušujúce pohľady  v marxistickej literatúre, že je to hnutie maloburžoázie.[14] Svoje tvrdenia dokladá obsiahlou analýzou sociálnej stratifikácie fašistického hnutia.[15]  Znovu dokazuje svoje obsiahle znalosti nielen z problematiky nacizmu, ale dokáže veľmi jasným spôsobom rozobrať aj činnosť iných politických strán (socialistov, komunistov). Keď prejde k formovaniu filozoficko-teoretickej zložky fašistickej ideológie spomenie nielen myšlienkové prúdy, na ktoré taliansky fašizmus nadväzoval (napr. Nietzscheho, Sorela a Pareta), ale na rozdiel od spomínaného Broszata následne v Mussolinoho textoch nám ukazuje jasné ideologické posuny tohto politika vo vzťahu k jeho svetonázorovým „predchodcom“. Poukazuje na korene Mussoliniho kritiky marxizmu. Venuje sa jeho kritike demokracie „ako vlády nikoho“.[16] Rozoberá jeho teóriu elity, ktorú porovnáva s Paretom. Pre vodcu talianskych fašistov elitu predstavovali fašistickí vodcovia. Ich výmena (na rozdiel od Paretového chápania výmeny elít) bola možná len v rámci hierarchizovaného rebríčka vo vnútri fašistickej elity.[17] Venuje sa aj problematike násilia u Mussoliniho, keď cituje jeho predstavy o ideálnom type fašistu, ktorý má „meč medzi zubami, bomby v rukách a suverénne pohŕdanie voči nebezpečenstvu v srdci“[18] Fašistický teror nedokazuje len takýmito tvrdeniami, ale dokumentuje ho aj konkrétnymi činmi (napr. v provincii Ferrara). Pri jej systematickej analýze základov ideológie fašizmu nemôže prejsť aj problematiku fašistického syndikalizmu.[19] 

V kapitole príznačne nazvanej „Postavenie fašistickej strany vo fašistickom štáte“ sa venuje jednotlivým etapám  zavádzania fašistickej diktatúry. Dosť konvenčne vymedzuje  základnú periodizáciu. Roky 1922 – 1925 (1. etapa  - koaličná vláda), 1925 – 1927 (2. etapa - zavádzania fašistickej diktatúry), 1927 – 1930 (3. etapa - teror vo vnútri štátu), 1930 – 1935 (4. etapa – vrcholnú fáza talianskeho fašizmu). Autorka však tento problém spracováva po svojom. Sama tento problém pomenovala nasledovne: „Za hlavný nedostatok v doterajšom spracúvaní vnútorného vývoja fašistickej diktatúry považujeme, že sa nevenovala dostatočná pozornosť súvislostiam medzi vnútorným vývojom fašistickej strany a zmenami v mocenskom systéme štátu.“[20] Zmeny postavenia fašistickej strany chcela porovnávať so zmenami v samotnom režime. Znovu sa ukazuje je výnimočná schopnosť komparovať situáciu v Taliansku a Nemecku. V tomto prípade najprv v spomenutej prvej etape. Pričom analyzuje nielen Mussoliniho spojencov (nacionalistov, Gentileho neoliberálov), ale venuje sa aj prechodu od squadristov k fašistickým milíciám, ktoré porovnáva s organizáciou SS v nacistickom Nemecku. Veľký priestor venuje „čistkám“ vo fašistickom hnutí, pričom jasne ukazuje, z akého dôvodu a kedy sa uskutočnili, akú mali funkciu, ako posilňovali pozície vodcu (rozumej Mussliniho).[21]  Aj keď to autorka nespomenula historik 20. storočia pri čítaní tejto rozsiahlej časti nachádza sám podoby medzi čistkami vo fašistickom i komunistickom hnutí. Rozsiahly priestor venuje aj funkciám i organizácií strany nielen v spoločnosti ale aj do vnútra fašistického hnutia. Tkadlečkovej jasná analýza umožňuje pochopiť vodcovský princíp i hierarchiu v strane.[22] Autorka jednoznačne vo vzťahu k danému problému napísala „Vodcovský princíp, ktorý znamenal princíp autority každého vodcu smerom nadol a princíp zodpovednosti smerom nahor, určoval mimoriadne postavenie toho, nad kým už nebola nijaká vyššia autorita, kto teda nebol nikomu zodpovedný a sám bol autoritou pre všetkých“[23]

Z hľadiska analýzy základného postulátu tejto kapitoly autorka urobila logický záver, že „Vo chvíli zavŕšenia fašistickej diktatúry, orgány fašistickej strany inštitucionálne splynuli s orgánmi štátnej moci a ich ďalší vývin už vôbec nemožno sledovať oddelene od vývoja štátu.“ [24]

Rozsiahlu časť svojho spisu venovala autorka aj analýze problematiky „národa, štátu a strany“ vo fašistickej ideológií, pričom ako sama uviedla, v tomto prípade musela ísť až do obdobia 30. rokov, keďže niektoré výrazné prvky sa rozvíjali až vtedy v súvislosti so zmenou zahranično-politického kurzu fašistického štátu.[25]

 

Tkadlečkovej habilitačný spis – nevydaná monografia – ostal žiaľ známy len pre úzku skupinu historikov. V čase normalizácie, ktorá tak postihla aj jej osobný osud nemohla počítať s tým, že vyjde knižne. Nejde v tomto ohľade len o osobné postihnutie historičky. Systematický rozbor fašistickej ideológie, ktorý predstavila v svoje práci mohol pri cudzojazyčnom vydaní tejto knihy znamenať medzinárodné uznanie nielen pre slovenskú historičku, ale aj pre československú – teda aj slovenskú historiografiu. Tkadlečkovej práca mohla ovplyvniť diskusie  intencionalistov a funkcionalistov, ktorí sa zaoberali práve vzťahom politickej ideológie a reálnej politiky vo fašistickom hnutí.[26]

Napriek výnimočných znalostiam problematiky fašizmu mohla publikovať autorka do prevratu v roku 1989 len niekoľko štúdií venovaných problematike fašizme. Obraz Tkadlečkovej ako historika vytvorený len na základe vydaných štúdií musí preto vyznieť torzovito. Jednu kapitolu zo spomenutého habilitačného spisu uverejnila v zborníku FF UK Historica v roku 1969 pod názvom „Vznik fašistického hnutia a fašistickej strany v Taliansku“.[27] Časť ďalšej kapitoly sa v prepracovanej podobe dostala do štúdie „Hlavné prvky a tendencie talianskej fašistickej ideológie.“[28]

Analýza tých niekoľkých štúdií, ktoré autorka mohla vydať pred rokom 1989 nám umožňuje aspoň  čiastočne zachytiť široký diapazón problémov, ktorým sa autorka venovala. Dve štúdie zamerala aj na problematiku zahraničnej politiky.[29] Čítanie jej textov aj v súčasnosti pokladám za dôležité nielen pre profesionálneho historika, ale aj pre študentov histórie. Je to aj z dôvodov metodických i metodologických, keď sa v súčasnosti mnohokrát stretávame s prístupom, že metodológia (ale aj precízna metodika) sa u mnohých historikov úplne stráca. Autorka aj na relatívne malom priestore štúdie dokáže vždy jasne vymedziť tému. Je to len zdanlivo jednoduchá vec, ale pri čítaní jej štúdie „Vplyv vojny proti Etiópii na fašistický režim v Taliansku“ si uvedomujem, čo  to znamená, keď autorka jasne napísala: „Určujúcim aspektom našej práce – ako to vidieť aj z názvu – je vplyv vojny proti Etiópii na fašistický režim v Taliansku. Tému sme si takto vytýčili z viacerých príčin: 1. Umožňuje sústrediť sa na súvislosti, ktorý sa doposiaľ nevenovala špeciálna pozornosť. 2. Pri dôslednom oddeľovaní javov vyplývajúcich  z vplyvu nacistického Nemecka, a javov vyplývajúcich z pomeru politických síl v samotnom Taliansku možno dospieť k záverom, ktoré by sa mohli použiť ako východisko na komparáciu iných fašistických režimov v predvečer a na začiatku druhej svetovej vojny. 3. Ak sa nám podarí osvetliť vnútorný pohyb režimu v súvislosti s vojnou, pochopíme ako a kedy sa antifašistické sily, ktoré sú po roku 1925. roku slabé, neraz dezorientované a úplne izolované od más, dokážu presadiť natoľko, že od roku 1938-39 spôsobujú trvalú krízu režimu.“[30]

Dovolím si len malé odbočenie. Takéto dôsledné načrtnutie základných problémov nám v prenesenom zmysle umožňuje pochopiť aj inú stránku činnosti doc. Tkadlečkovej. Ako vynikajúci vysokoškolský pedagóg bola schopná študentov viesť práve takýmto systematickým spôsobom. Dosiahla preto výborné výsledky najmä pri práci so  študentmi – v ich v diplomových prácach (keďže doktorandov oficiálne nesmela pred rokom 1989 školiť - aj keď ich „neoficiálne“ viedla). 

V spomenutej  štúdií sa autorka nezaoberala len reáliami samotného konfliktu, ale veľmi jednoznačne analyzovala aj všeobecnú rovinu vzťahu fašistického režimu a vojny. V podstate odmietla predstavy o „mierovej“ a „vojnovej“ etape fašistického (i nacistického) režimu. Snažila sa veľmi logicky ukázať súvislosť medzi budovaním fašistického režimu a jeho imperiálnymi ambíciami  v Afrike. Načrtnutý problém autorka dávala do oveľa väčších súvislostí s vnútorným vývojom režimu, ako by sme čakali. Tvrdila, že: „1. Vojna bola pre taliansky fašizmus východiskom zo špecifickej prechodnej situácie, keď sa už – a ešte – neprejavil vo väčšom rozsahu odpor proti režimu, ale režim nemal ani oporu v masách. 2. Korporatívny „systém“, ktorého príprava mala vyvolať dojem, že fašistická strana hľadá východisko z hospodárskej krízy, nezmenil sociálno-ekonomickú základňu spoločnosti, ani nevytvoril predpoklady pre ďalší ekonomický rast kapitalistickej spoločnosti.“[31] Ďalej sa venovala  dôsledkom pokračujúcej fašizácie na kultúru i masovokomunikačné prostriedky. Urobila logický záver, že „Bezprostredne po porážke Etiópie dosiahol fašistický režim svoj kulminačný bod – opojenie z víťazstva upevnilo prechodne pozície fašistickej strany.“ Nezabudla pripomenúť, že vojna zblížila aj postavenie fašistického Talianska a nacistického Nemecka. Za veľmi dôležitú pokladám aj jej analýzu rasizmu, kde jasne ukázala „vlastnú“ taliansku cestu.[32]

V niekoľkých uverejnených historiografických štúdiách i recenziách mohla aspoň čiastočne ukázať svoju veľkú sčítanosť v danej problematike a jej využitie pri zaujímaní postojov k rozličným autorom.[33]  Znovu môžem len konštatovať, že napriek tomu, že historiografiu fašizmu a nacizmu prednášala študentom už pred rokom 1989 – nedostala  nikdy priestor nato, aby napísala syntetizujúcu monografiu na danú tému.

Svoje rozsiahle znalosti o fašizme mohla v písomnej podobe sprostredkovať aspoň čiastočne študentom po zmene režimu v roku 1989. Konečne jej mohli vyjsť aspoň dva učebné texty pre vysokoškolských študentov, ktoré sa týkali 20. storočia. Prvý z nich  - Všeobecné dejiny 1. (Bratislava 1990) je venovaný dejinám nacistického Nemecka a fašistického Talianska. Autorka prehľadným spôsobom sprístupnila študentom dejiny obidvoch režimov, pričom pridala aj analýzu medzivojnových dejín Rakúska. Tieto skriptá sú doteraz používané na FF UK pri vyučovaní špeciálnych predmetov ako Dejiny Nemecka v 20. storočí, alebo Mein Kampf ako historický dokument. Druhý text pre vysokoškolských študentov vyšiel pod názvom Úvod do politických dejín Európy (1871 – 1945). Ak by som len glosoval poznámku o týchto učebným textoch musím povedať, že sú to doteraz v podstate jediné texty pre vysokoškolských študentov na Slovensku k všeobecným dejinám 20. storočia.  

Najčítanejšími textami historikov po väčšinou učebnice. Je logické, že po zmene režimu v roku 1989 bolo treba vymeniť ideologicky orientované texty predchádzajúcich učebníc novými publikáciami. Doc. Tkadlečková bola členkou kolektívu, ktorý pripravil v 90. rokoch 20. storočia nové učebnice pre základné školy. Jej interpretácia dejín takto ovplyvňuje doteraz žiakov a dúfajme aj ich rodičov. Je spoluautorkou učebníc: Dejepis 3 : na prahu moderného sveta;[34] Dejepis 4 : svet v novom storočí;[35] ako aj dejepisných čítaniek.[36]  Uvedené učebnice vyšli aj v maďarskom jazyku. Len tvorcovia učebníc vedia oceniť koľko akríbie, pracovitosti i osobného nasadenia bolo potrebné, aby prijateľným jazykom autorka sprostredkovala rozporuplné dejiny 19. a 20. storočia. Bolo potrebné skutočné autorkine majstrovstvo, aby na malej ploche učebného textu získali žiaci prehľad o tom „čo sa skutočne stalo“.

Po vzniku časopisov Historická revue a História – revue  prispievala autorka aj do týchto médií, ktoré popularizovali dejiny. Boli to články venované 20. storočiu – resp. najmä problematike fašizmu a nacizmu.[37] Na každom z týchto článkov znovu dokazovala svoju schopnosť „cizelovať“ svoje texty a na relatívne malej ploche i pri veľkých témach, ktoré v článkoch riešila, dosiahnuť potrebný efekt, teda, aby aj laický čitateľ získal prehľad o danej téme. Treba povedať, že autorke sa to darilo i darí, iste aj preto, lebo je zakaždým kritická k tomu, čo napíše, resp. sa dokáže „hrať“ so svojim textom, kým nie „spokojná“ s výsledkom. Ak je takto kritická k vlastným textom, potom je logické, že má právo byť kritická k textom iných – vrátane svojich bývalých študentov.

Napriek tomu, že autorka v svojej historickej tvorbe bola ovplyvnená marxizmom, môžeme postupne na jej textoch sledovať, ako sa dokáže vyrovnať aj s týmto metodologickým prístupom a je ochotná zamýšľať sa nad problémom aj z iného pohľadu. Pre doc. Tkadlečkovú je analýza problému dôležitejšia ako pridržiavanie sa nejakej  ideologickej či metodologickej orientácie.

Môžem len ľutovať – nielen ako jej žiak – ale ako historik, že musela žiť svoj aktívny vek historika najmä v čase normalizácie. Neuverejnený habilitačný spis je dôkazom, že autorka mala vynikajúci potenciál stať známou európskou historičkou 20. storočia.

Na druhej strane chcem napísať, že sa snažila dať svojim študentom, čo najviac zo svojich vedomostí, aby boli pripravení nato, že raz sa „tunel“ skončí, a oni sa ocitnú v otvorenej spoločnosti, na ktorú ich profesionálne i ľudsky vynikajúco pripravovala. Musela do toho vložiť mnohokrát neskutočne veľa osobných síl a svojho optimizmu. Jej prednáškové cykly na rozličné témy 20. storočia tak môžu rezonovať v jej žiakoch doteraz.

„Skutočný Majster je ten, kto  vychová najviac Majstrov a nie ten, kto má najviac žiakov.“

 

Eduard Nižňanský


[1] Životopis doc. H. Tkadlečkovej bol uverejnený v zborníku V premenách stáročí (eds. E. Nižňanský – P. Petruf) Bratislava 2001, ktorý bol vydaný z životnému jubileu autorky. V tomto zborníku vyšla aj jej výberová bibliografia.

 

[2] BULLOCK, A.: Hitler. A Study in Tyranny. London 1962.

 

[3] BROSZAT, M.: Der Nationalsozializmus. Weltanschaung. Programm und Wirklichkeit. Stuttgart 1960, s. 49-50.

 

[4] Tamže, s. 43.

 

[5] TKADLEČKOVÁ, H.: Talianska fašistická strana a jej politická ideológia. Nepublikovaný habilitačný spis. Bratislava 1969, s. 27. 

 

[6] Tamže, s. 30.

 

[7] Tamže, s. 37.

 

[8] Tamže, s. 38.

 

[9] Tamže, s. 39.

 

[10] Tamže, s. 48.

 

[11] Tamže, s. 50.

 

[12] Tamže, s. 50.

 

[13] Tamže, s. 56.

 

[14] Tamže, s. 62.

 

[15] Tamže, s. 62 – 64.

 

[16] Tamže, s. 79.

 

[17] Tamže, s. 79 – 83.

 

[18] Tamže, s. 89.

 

[19] Tamže, s. 95 – 99.

 

[20] Tamže, s. 101.

 

[21] Tamže, s. 110 – 124.

 

[22] Tamže, s. 128 – 135.

 

[23] Tamže, s. 130.

 

[24] Tamtiež, s. 135.

 

[25] Tamže, s. 196.

 

[26] Problematiku intencionalizmu autorka glosovala  napr. v recenzii knihy D. J. Goldhagena: Hitlers villige Volstrecker. Ganz gewöhnliche Deutsche und der Holocaust. In: Studia  historica Nitriensia 6, 1997, s. 256- 259.

 

[27] TKADLEČKOVÁ, H.: Vznik fašistického hnutia a fašistickej strany v Taliansku. In: Historica XX, 1969, s. 127 – 165.

 

[28] TKADLEČKOVÁ, H.: Hlavné prvky a tendencie talianskej fašistickej ideológie. In: Historica XXIX-XXX, 1978-1979, s. 195 – 214.

 

[29] TKADLEČKOVÁ, H.: Zahraničná politika a diplomacia fašistického Talianska počas rúrskej krízy. In: Zborník FF UK, Historica, XXIV-XXV, Bratislava 1973-74, s. 99 – 136; TKADLEČKOVÁ, H.: Vplyv vojny proti Etiópii na fašistický režim v Taliansku. In: Zborník FF UK, Historica, XXVII, Bratislava 1976, s. 47 – 92.

 

[30] TKADLEČKOVÁ, H.: Vplyv vojny proti Etiópii na fašistický režim v Taliansku. In: Zborník FF UK, Historica, XXVII, Bratislava 1976, s. 47.

 

[31] Tamže, s. 90. Jej analýzu problematiky korporativizmu svojim rozsahom doteraz žiaden slovenský historik neprekonal.

 

[32] Tamže, s. 89 – 91.

 

[33] Pozri napr. TKADLEČKOVÁ, H.: Príspevok talianskych komunistov k marxistickej interpretácií fašizmu (1920 – 1935). In: ČČH, 26, 1978, č. 3, s. 384 – 409; TKADLEČKOVÁ, H.: Pokusy talianskych komunistov o interpretáciu talianskeho fašizmu. In: Zborník k problematice dějin imperialismu, zv. 5, Praha: ČSAV 1978, s. 203-230; TKADLEČKOVÁ, H.: Nové pohľady talianskej historiografie na fašizmus. In. Sborník s problematice dějin imperialismu. Praha : ČSAV 1982, s. 59 – 75; TKADLEČKOVÁ, H.: K niektorým problémom fašizmu. In: Zborník FF UK, Historica, XXXVII, Bratislava 1990, s. 139 – 168; Pozri aj recenzie kníh: LEWERENZ, E.: Die Analyse des Faschismus durch die Kommunistische Internationale, die Aufdeckung von Wesen und Funktion des Faschismus während der Vorbereitung  und Durchführung des VII. Kongresses der kommunistischen Internationale (1933 – 1935). (HČ, 24, 1976, č. 4, s. 606 – 609); RUGE, W.: Ende von Weimar. Monopol, Kapital und Hitler. (HČ, 33, 1985, č. 1, s. 116-119).      

 

[34] Bratislava : Orbis Pictus Istropolitana, 1995.

 

[35] Bratislava : Orbis Pictus Istropolitana, 1995.

 

[36] Dejepisná čítanka (3). Bratislava : Orbis Pictus Istropolitana, 1994; Dejepisná čítanka (4). Bratislava : Orbis Pictus Istropolitana, 2002.

 

[37] Pozri napr. O fašizme, fašistoch a totalitnej diktatúre. In: Historická revue 3, 1992, č. 4, s. 10-11; Kto podpálil Ríšsky snem? Dokumenty, pravda, politika...In: Historická revue 5, 1994, č. 8, s. 17-19; Vzostup pred pádom. Benito Mussolini – fašistický diktátor. In: Historická revue 7, 1996, č. 4, s. 16-7; Duce v bludnom kruhu fašizmu. In: Historická revue 7, 1996, č. 5, s. 17-8; Zločiny a tresty. Norimberský proces. In: Historická revue 7, 1996, č. 9, s. 19-21; Tri diktatúry. Fašizmus, nacizmus, komunizmus. In: Historická revue 14, 2003, č. 4, s. 24-26; Nacizmus, fašizmu, komunizmus. Časť 2. Nebezpečenstvo diktatúr. In: Historická revue 14, 2003, č. 6-7, s. 38-9; O jednej zabudnutej politickej vražde. Giacomo Matteotti a kríza talianskeho fašizmu. In: História revue 4, 2004, č. 3-4, s. 11-13; Fašizmus, nacizmus a diktatúra. In: História revue 7, 2007, č. 2, s. 32-35.