Tatiana Pišútová
1923-1997
V slovenskej historiografii máme ešte veľa bielych miest, či už sa to týka poznania života a pôsobenia jednotlivých osobností, alebo vývoja jednotlivých odborov, historických inštitúcií, historických myšlienok.
Medzi osobnosťami slovenskej historiografie sa nachádzajú jednotlivci, ktorí určovali základný smer vývoja slovenskej historiografie, zakladali vedné odbory na vysokých školách či v akademických ústavoch, ale aj jednotlivci, ktorí vykonávali drobnú, mravenčiu prácu či vychovávali generácie študentov bez nároku na veľké ocenenia, tituly, oslavné zborníky. Napriek tomu zachovali nezmazateľnú stopu na mieste svojho pôsobenia.
Medzi postavy slovenskej historiografie poslednej skupiny patrila aj Tatiana Pišútová, odborná asistentka na Katedre všeobecných dejín a archeológie v druhej polovici 20. storočia. Jej život i profesionálne a odborné pôsobenie detailne odráža vývoj na Slovensku od vzniku Československej republiky v roku 1918 až takmer do konca 20. storočia a takisto do určitej miery aj vývoj slovenskej historiografie po druhej svetovej vojne.
Poznanie života „Táničky“ Pišútovej je žiaľ možné len z niekoľkých stránok v povinných osobných dotazníkoch, ktoré pravidelne musela vypĺňať od začiatku svojho pôsobenia na fakulte s vlastnými „sebahodnoteniami“ najmä po roku 1970 a niekoľkých hodnotení vedúcich katedry, na ktorej pôsobila až do odchodu na dôchodok.[1] O jej odbornom zameraní si môžeme urobiť predstavu z viacerých textov, ktoré publikovala v rámci svojho odborného zamerania. Nie na poslednom mieste sa môžeme opierať o vlastné spomienky, keď som nastúpil na štúdium odboru dejín a latinského jazyka na Filozofickej fakulte v roku 1969, potom absolvoval internú ašpirantúru a napokon krátko pôsobil popri nej ako asistent na katedre.
Tatiana Švarcová sa narodila 7. marca 1927 v Topoľčanoch ako prostredné z troch detí. Jej otec, ktorý sa narodil v Tábore v rodine pekára, prišiel v roku 1919 na Slovensko a do Topoľčian prišiel ako učiteľ, neskôr tu pôsobil ako riaditeľ riaditeľ gymnázia. Jej matka bola v domácnosti, aby sa starala o deti. V roku 1921 sa narodila rodičom dcéra Zora, v roku 1923 Tatiana a v roku 1925 syn Ivan. Rodina vydržala v Topoľčanoch necelých dvadsať rokov. V roku 1938 bol Viliam Švarc daný „k dispozícii Prahe“, čo znamenalo, že rodina sa musela sťahovať z Topoľčian preč. Uprostred príprav na sťahovanie bývalý riaditeľ gymnázia zomrel na infark.[2] Neskôr jeho dcéra v osobnom dotazníku uviedla, že už pred zbavením funkcie mal jej otec veľké problémy s príslušníkmi Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže, pretože bol veľký československý vlastenec.[3]
Ovdovelá matka s deťmi sa ocitla v zložitej situácii. Keďže bolo rozhodnuté, že rodina sa odsťahuje preč zo Slovenska, členovia rodiny nedostali slovenské občianstvo. Ale nedostali ani občianstvo nového štátneho útvaru Protektorátu Čiech a Moravy, takže zostali bez štátnej príslušnosti. Až v roku 1943 získali občianstvo Slovenskej republiky. Vtedy už rodina bývala v Bratislave.
Tatiana v roku 1943 skončila štúdium na Štátnom dievčenskom reálnom gymnáziu v Bratislave a vzápätí sa prihlásila na štúdium odborov dejepis – zemepis na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity, ktoré úspešne ukončila štátnou skúškou v roku 1948.[4] Už v marci začala pôsobiť ako výpomocná asistentka v Historickom seminári, neskôr ako odborná asistentka na Katedre histórie, neskôr po rozdelení na Katedre všeobecných dejín a archeológie až do odchodu na dôchodok.
V roku 1951 sa vydala za lekára MUDr. Vladimíra Pišúta, v nasledujúcom roku sa im narodila prvá dcéra Anna, ktorá sa neskôr čiastočne „pomamila“ a vyštudovala na Filozofickej fakulte odbor latinčinu. V roku 1954 sa narodila druhá dcéra Eva, ktorá vyštudovala neskôr právo.[5]
Tatiana Švarcová študovala predovšetkým dejiny staroveku u profesora Vojtecha Ondroucha. V roku 1950 však tohto odborníka a špecialistu postihol osud ľudí, ktorí sa nedokázali zmieriť s novým politickým systémom ani s jeho požiadavkami na marxistický výklad dejín. Dva roky, od roku 1948 do roku 1950, musel profesor Ondrouch bojovať proti osobným útokom, ktorých cieľom bolo jeho odstránenie z fakulty. Podarilo sa to až v roku 1950 so zdôvodnením, že "Profesor Ondrouch nezvládol základy marxistického ponímania dejín, v snahe o marxistický výklad sa dopúšťal vulgarizácie a tým dosahoval práve opačného účinku".[6] Jediný profesor a špecialista na staroveké dejiny na vtedajšom Slovensku musel z fakulty odísť a zamestnal sa v Slovenskom národnom múzeu. V roku 1953 musel odísť aj z múzea, kde nemohol využiť všetky svoje schopnosti. Našťastie, v roku 1953 sa začala formovať Slovenská akadémia vied a Vojtech Ondrouch sa zamestnal v Historickom ústave, kde zostal pracovať tiež len dva roky. V roku 1955 sa na jeden rok vrátil opäť na fakultu, odkiaľ v roku 1956 opäť odišiel, tentokrát do dôchodku.[7]
Osudy Vojtecha Ondroucha poznačili aj osudy Tatiany Pišútovej. Po jeho odchode sa zdalo, že by mohla prevziať starostlivosť o staroveké dejiny, ale dôveru predstaviteľov fakulty zatiaľ nezískala. Dejiny staroveku prednášal prechodne dr. Oldřich Pelikán z Filozofickej fakulty J. E. Purkyně v Brne (predtým i dnes Masarykova univerzita), ale jeho cestovanie a zároveň starostlivosť o antické dejiny umenia neboli práve najšťastnejším spojením. Preto prednášky z dejín staroveku prebral Ján Dekan. Až po druhom odchode Vojtecha Ondroucha z Filozofickej fakulty v roku 1956 sa otvoril priestor preto, aby Tatiana Pišútová začala prednášať dejiny staroveku a viesť aj semináre k tomuto predmetu.[8]
Dejiny staroveku prednášala pre historikov a dejepisárov, ale aj pre latinčinárov a ďalšie odbory, ktoré dejiny staroveku mali vo svojom študijnom pláne (napr. archeológovia). Prednášky a semináre neboli ten najväčší problém pri absolvovaní predmetu. Veľký nápor predstavovalo skúšanie často viac ako sto poslucháčov v prvom ročníku. Viacerí študenti jednotlivých ročníkov, ktorí študovali najmä odbor dejepis a história, sa pokúšali zľahčiť si svoju úlohu, ale hoci Tatiana Pišútová mala priateľský vzťah k študentom, určitú úroveň znalostí vyžadovala a svoju latku požiadaviek nebola ochotná znižovať. Preto sa práve takíto študenti poučili, že je predsa len lepšie naštudovať základné množstvo poznatkov a nie sa to snažiť všemožnými výhovorkami obísť.
Tatiana Pišútová si za dlhé roky vytvorila priam materský vzťah k študentom, ktorí sa jej odvďačovali úctou a slušnosťou. Dokonca prevzali familiárne oslovenie Tánička, ktoré používali jej kolegovia a spolupracovníci a mnohí absolventi, ktorí študovali, keď pôsobila na fakulte, ho dodnes používajú na znak svojej úcty k nej.
Tatiana Pišútová sa vo svojich prednáškach pridŕžala základnej faktografie bez veľkého presadzovania marxistickej metodológie alebo marxistických fráz. Nasledovala svojho učiteľa profesora Vojtecha Ondroucha a snažila sa u svojich študentov vytvoriť aspoň základnú predstavu o civilizáciách starovekého Východu, Grécka a Ríma. Jej srdečnou záležitosťou a miláčikom bol Alexander Veľký. Dokázala o ňom s oveľa väčším nadšením a zaujatím ako v iných prípadoch prednášať alebo viesť seminár. Na druhej strane ale svoju lásku k tejto významnej osobnosti starovekých dejín nepreháňala a nesústreďovala na ňu osobitnú pozornosť, ktorá by mohla znechutiť študentov. Ak vycítila u svojich študentov hlboký a nepredstieraný záujem o staroveké dejiny, bola schopná a ochotná venovať sa aj iným problémom a iným osobnostiam starovekých dejín.
Osobitnú kapitolu v živote Tatiany Pišútovej predstavuje starostlivosť a záujem o vedecký výskum. V jednom zo svojich osobných dotazníkov a k nim pripojených vlastných životopisov priamo napísala, že na prvom mieste bola pre ňu rodina.[9] Pre vysokoškolského pedagóga je to odvážne tvrdenie, ale Tánička nič nezakrývala. Zároveň ale napísala aj to, že od „veľkej“ vedy ju odradila skutočnosť, že chýbal pravidelný prísun vedeckej literatúry a pramenných edícií či periodík najmä z „buržoáznych“ štátov.[10] Zaujímavé je aj to, že s týmto problémom zápasil aj jej učiteľ, profesor Ondrouch, ktorý vlastne tiež rezignoval na vedecký výskum starovekých dejín (či už orientálnych, gréckych alebo rímskych), hoci svoju prvú veľkú štúdiu napísal práve z problematiky orientálno-gréckych dejín. Oveľa väčšiu pozornosť preto venoval tzv. limitnej problematike, čiže vzťahom a vývoju územia Slovenska k rímskemu impériu v prvých štyroch storočiach n. l.
Tatiana Pišútová sa však neoddala úplnej rezignácii na získavanie nových poznatkov. Keď som po nej prebral dejiny staroveku a skrine v pracovni, v ktorej dlhé roky pracovala, našiel som mnohé excerptá a zošity, v ktorých si robila poznámky z odbornej literatúry – aspoň z tej, ku ktorej mala prístup. Či už to boli diela českých kolegov alebo aj diela sovietskych autorov, prípadne nemecky píšucich autorov. Tieto poznatky používala aspoň pri prednáškach, aby mohla študentov aspoň čiastočne upozorniť na skromnú literatúru, ktorá sa vtedy u nás nachádzala a ku ktorej mala prístup.
Ak počas pôsobenia profesora Vojtecha Ondroucha na fakulte patrili dejiny staroveku k jednému z najdôležitejších predmetov, ktorý absolvovali nielen poslucháči histórie, ale aj mnohých príbuzných a vzdialenejších odborov, po roku 1948 sa situácia zmenila. Dejiny staroveku sa dostali na okraj, nevenovala sa im mimoriadna pozornosť, iba ak vtedy, ak dejiny staroveku mohli potvrdiť niektoré marxistické tézy, napr. o triednom boji – tu bol veľmi vďačný príklad Spartacus a povstanie, ktorým znepríjemňoval život vládnucej otrokárskej triede v Ríme.
So získavaním vedeckých poznatkov a udržiavaním odborných kontaktov súvisela aj iná skutočnosť. Opäť v jednom zo svojich dotazníkov napísala, že nerada cestovala a preto nikdy nevycestovala do zahraničia. Bol to spôsobené aj jej zdravotnými problémami – dlho trpela na vysoký krvný tlak, ktorý ju v určitých prípadoch priam vyradil zo života. Takisto mala problémy s nohami, ktoré ju neposlúchali tak, ako by bolo treba.[11]
A napokon v jej vedeckých „ambíciách“ pôsobil ako odstrašujúci príklad jej učiteľ Vojtech Ondrouch. Jeho osudy v nových podmienkach komunistickej vlády museli byť pre ňu skutočne odstrašujúce. Aj osud jej otca bol pre ňu poučením, že v politike nevidela žiadnu záruku pre spokojný život. Pracovala síce v rôznych spoločenských organizáciách, ale nikdy sa príliš neangažovala za politiku komunistickej strany. Počas svojho štúdia sa zapojila do činnosti spolku Filozof, v roku 1947 bola dokonca jeho podpredsedníčkou, ale inak sa vyhýbala politickému dianiu. Ak cítila potrebu, realizovala sa v profesijných organizáciách, predovšetkým v Slovenskej jednote klasických filológov. Po roku 1969 v „sebakritickom“ životopise otvorene napísala, že nesúhlasila so vstupom „spojeneckých“ vojsk do Československa, že nechápala, prečo a čo sa vlastne dialo po roku 1968, ale že sa podriadila zmeneným politickým problémom.
Zmenené politické pomery po roku 1968 ukázali Tatiane Pišútovej pravú stranu systému, ktorý prevzal politickú moc. Jej švagor, MUDr. Kratochvíl, DrSc., ktorý pôsobil ako primár chirurgickej kliniky, bol vylúčený z KSČ a musel odísť zo zamestnania.[12] Vo svojich sebahodnoteniach dokonca musela písať o tom, že jej neter odišla v roku 1968 do Holandska, kde sa vydala a musela priznať aj to, že s ňou udržiavala občasný písomný kontakt vo forme príležitostných pohľadníc.[13]
Vedenie katedry (najprv Samuel Cambel, potom Marián Skladaný) ukladali síce dr. Pišútovej (doktorát si na veľký nátlak urobila v roku 1974) ukladali aj vedecké úlohy, ale už menej vyžadovali konkrétne výsledky v podobe nejakej monografie alebo pôvodných štúdií. V 70. rokoch mala riešiť tému „Vývoj agrárnych pomerov v Ríme“, ale vydržala s ňou až do svojho odchodu do dôchodku.[14]
Hoci sa Tatiana Pišútová nevenovala základnému vedeckému výskumu a publikovaniu veľkých monografií, svoje miesto si našla aj v publicistike. Časopis Príroda a spoločnosť (s populárnou skratkou PaS) začal v roku 1966 publikovať veľký seriál životopisov osobností od staroveku až do súčasnosti. Bol to kvalitne pripravený projekt, na ktorom pracovali mnohí odborníci, ktorí po roku 1968 museli prestať so svojou publikačnou činnosťou (samozrejme nie z odborných, ale politických dôvodov). Aj dr. Pišútová sa zapojila do tohto projektu a napísala takmer desiatku životopisov osobností starovekého Východu (Hatšepsóvet,[15] Chammurabi,[16] Aššurbanipal[17]), Grécka (Perikles,[18] Alexander Veľký[19]) či Ríma (Julianus Apostata,[20] Gaius Julius Caesar,[21] Kleopatra,[22] Bar Kochba[23]). Ukázalo sa, že dokáže napísať pútavé články a že ovláda dejiny staroveku na kvalitnej úrovni. V tomto časopise publikovala aj ďalšie popularizačné články z dejín staroveku (napr. o Rímskej ríši).
Ďalšiu oblasť, v ktorej sa mohla realizovať, predstavoval Slovenský rozhlas, kde pre viaceré relácie pripravila hodnotné pásma z dejín staroveku. Podobne boli obľúbené jej prednášky napr. v Slovenskej jednote klasických filológov, prípadne pri iných príležitostiach.[24] Popularizácia výsledkov vied o antickom staroveku tvorila významnú súčasť jej pedagogického i mimo pedagogického pôsobenia.
V roku 1983 Tatiana Pišútová odišla do dôchodku. Náplňou jej zaslúženého odpočinku sa stali jej vnúčatá, ale choré nohy jej neumožnili, aby sa im mohla s plnou láskou venovať – behať za neposednými chlapcami už nebolo pre ňu. Občas nás prišla navštíviť aj na katedru, kde strávila 35 rokov. Dňa 28. mája 1997 sme sa s ňou navždy rozlúčili, ale nezabúdame na ňu. Tohtoročné nedožité jubileum 85 rokov si pripomíname aspoň týmito riadkami, pretože tvorila a tvorí súčasť nielen dejín našej katedry, ale aj slovenskej historiografie.
[1] V Archíve FiF UK v Bratislave sa vo fonde Tatina Pišútová zachovali tieto Osobné dotazníky: 30. 3. 1951, 18. 9. 1959, 10. 5. 1973, 6. 11. 1974, 5. 10. 1976, 15. 4. 1981, Životopisy 18. 9. 1959, 10. 5. 1973, 10. 11. 1974, 20. 10. 1976, 15. 4. 1981 a Posudky 29. 5. 1972 (podpísaný vedúci katedry Branislav Varsik), 31. 5. 1976 (podpísaný vedúci katedry Samuel Cambel) a 1. 11. 1982 (podpísaný vedúci katedry Marián Skladaný).
[2] Archív FiF UK, fond Tatiana Pišútová, Životopis z 18. 9. 1959.
[3] Archív FiF UK, fond Tatiana Pišútová, Životopis z 10. 5. 1973.
[4] Archív FiF UK, fond Tatiana Pišútová, Osobný dotazník z 30. 3. 1951. Tieto základné údaje sa opakujú aj v ostatných Osobných dotazníkoch, ktoré vypĺňala v prípadoch, keď sa rozhodovalo o jej ďalšom pôsobení na katedre.
[5] Archív FiF UK, fond Tatiana Pišútová, Životopis zo dňa 20. 10. 1976 a zo dňa 15. 4. 1981.
[6] Archív FiF UK, fond Vojtech Ondrouch. Hodnotenie podpísal Milosalv Gosiorovský.
[7] Porovnaj štúdiu: VALACHOVIČ, Pavol: Vojtech Ondrouch (1891 – 1963). Príspevok k dejinám slovenskej historiografie. Acta historica Posoniensia VIII, 2008. Historické štúdie. K životnému jubileu Mikuláša Píscha, s. 124 – 149.
[8] Starostlivosť o predmet starovekých dejín ocenil aj prof. Branislav Varsik vo svojom posudku zo dňa 29. 5. 1972.
[9] Archív FiF UK, fond Tatiana Pišútová, Životopis zo dňa 15. 4. 1981.
[10] Archív FiF UK, fond Tatiana Pišútová, Životopis zo dňa 1974.
[11] Archív FiF UK, fond Tatiana Pišútová, Životopis zo dňa 10. 11. 1974.
[12] Archív FiF UK, fond Tatiana Pišútová, Životopis zo dňa 10. 11. 1974.
[13] Archív FiF UK, fond Tatiana Pišútová, Životopis zo dňa 10. 11. 1974.
[14] Archív FiF UK, fond Tatiana Pišútová, Posudok zo dňa 1. 11. 1982.
[15] Príroda a Spoločnosť (ďalej PaS), 15, 1966, č. 20.
[16] PaS 15, 1966, č. 21.
[17] PaS 16, 1967, č. 12.
[18] PaS 15, 1966, č. 25.
[19] PaS 16, 1967, č. 4.
[20] PaS 16, 1967, č. 8.
[21] PaS 16, 1967, č. 14.
[22] PaS 16, 1967, č. 17.
[23] PaS 16, 1967, č. 18.
[24] Archív FiF UK, fond Tatiana Pišútová,, Posudok zo dňa 31. 5. 1976 a zo dňa 1. 11. 1982.
Publikované in: Acta historica Posoniensia X: Historické štúdie. K životnému jubileu Zuzany Ševčíkovej. Bratislava 2009, s. 215 - 221