Z histórie katedry

Literárny historik a kritik, prozaik, prekladateľ, publicista, editor, jazykovedec. Dlhoročný redaktor (1890–1916) Slovenských pohľadov, okolo ktorých sa mu podarilo sústrediť významných spisovateľov viacerých generácií, historikov, jazykovedcov i národopiscov. Roku 1919 bol menovaný za doživotného správcu Matice slovenskej, roku 1921 za profesora na FF UK v Bratislave, kde pôsobil do r. 1924, potom žil v Martine Vo svojich prednáškach na FF UK vychádzal z vnútorných dejín slovenského jazyka a literatúry, kládol dôraz na vývinové otázky a literárne osobnosti 18. a 19. stor. (Literárne snahy slovenské na konci 18. storočia; Slovenčina v Šafárikovom Slovanskom národopise, u Štúra a u Hattalu; Jazyk Jána Hollého, Andreja Sládkoviňča a Martina Kukučína). Mnoho zo Škultétyho literárnohistorických prác sa zrodilo z polemík – takto vznikla v rámci maďarských dejín svetovej lit. aj jeho práca A tót irodalom története (1911, slov. Dejiny slovenskej literatúry, 1968). Literárnohistoricky je orientovaný aj súbor Stodvadsaťpäť rokov zo slovenského života (1920), články o autoroch národného obrodenia zhrnul do knihy O Slovákoch (1928).

Pôsobil na FF UK v Bratislave v rokoch 1921 –1932 (ako suplujúci profesor i v rokoch 1932–1935). Bol prvým dekanom Filozofickej fakulty UK (1921/22). Vo svojej inauguračnej prednáške na tému Dobrovský a Slovensko (1924) aktualizoval historickú tému v zmysle vzájomných kultúrnych a spoločenských potrieb po vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Najväčšie úsilie venoval skúmaniu literatúry českého národného obrodenia (okrem B. Němcovej, V. B. Nebeskému, F. M. Pelclovi sa venoval aj P. J. Šafárikovi). Počas pôsobenia v Bratislave vydal rozsiahlu štúdiu pod názvom Ze slovenských knihoven (1925).

Pôsobil na FF UK v Bratislave v rokoch 1921–1933 ako historik literatúry. Venoval sa rovnako slovakistike ako aj bohemistike. K pozitívam jeho literárnohistorickej práce patrí skutočnosť, že počas svojho pôsobenia v Bratislave považoval sústavný výskum slovenskej literatúry za svoju povinnosť. Vytvoril rozsiahle dielo, v ktorom veľa pozornosti venoval česko-slovenskému kontextu. Vydal viaceré syntetické práce: Dějiny spisovné slovenštiny po dobu Štúrovu (1922), Literární Slovensko let padesátých až sedmdesátých (1932), Duchovná podstata slovenské slovesnosti (1938), Češi a Slováci (1929), Československý národ(1925), Slovenské studie (1926), Dejiny slovenskej literatúry I (1950) a monografie o S. Tomášikovi, J. M. Hurbanovi, S. H. Vajanskom, P. O. Hviezdoslavovi a o J. Škultétym. Aj napriek autorovmu presvedčeniu o československej jazykovej jednote majú jeho literárnohistorické práce o slovenskej literatúre svoju vedeckú hodnotu.

Priekopník českého umenovedného štrukturalizmu, estetik a literárny vedec svetového mena, prednášal estetiku a dejiny literatúry na bratislavskej Filozofickej fakulte v rokoch 1931–1937 a ako hosťujúci profesor v študijnom roku 1946/1947. Hoci sa vo svojom literárnom diele slovenskou literatúrou špeciálne nezaoberal, svojimi vysokoškolskými prednáškami na témy Dějiny československého básnictví – romantizmus, prednáškami z estetiky – Sociológia umenia, Estetika maliarstva, Umelecké dielo ako znak – pôsobil na formovanie mladej slovenskej literárnovednej generácie, najmä na Mikuláša Bakoša a čiastočne i na Milana Pišúta.

Pôsobil na fakulte od roku 1938 až do svojej smrti. V školskom roku 1949/1950 bol dekanom FF UK, od vzniku Katedry slovenského jazyka a literatúry (1950) až do smrti bol jej vedúcim. Prednášal dejiny slovenskej literatúry obdobia realizmu. Orientoval sa aj na slovanské literatúry, najmä na ruskú, srbskú a chorvátsku. Rozsah jeho literárnokritickej, literárnohistorickej a editorskej aktivity je bohatý, no v dejinách slovenskej kultúry má najtrvalejšie miesto ako literárny historik, ktorý obsiahol celé dejiny slovenskej literatúry, ba sám sa pokúsil o ich syntézu (Dejiny slovenskej literatúry, 1948). Obdobia staršej slovenskej literatúry sa týka monografia Gavlovičova škola kresťanská (1940). Viac sa sústredil na literatúru 19. a 20. storočia. Napísal monografie o J. Kollárovi, S. H. Vajanskom, J. Škultétym, J. Kalinčiakovi, T. Vansovej, M. Kukučínovi, J. Čajakovi, A. Sytnianskom, Ľ. Štúrovi a J. Jesenskom, ďalej publikácie Povojnový slovenský román (1938), Dnešný stav slovanskej vzájomnosti u Slovákov (1945), Spoločenské otázky v predprevratovom slovenskom románe (1950), L. N. Tolstoj u Slovákov (1950), O slovenských realistických prozaikoch (1956). Zaujali ho aj otázky česko-slovenského literárneho kontextu. Veľa pozornosti venoval divadlu a dráme (Ideové základy slovenského divadla, 1938,Pohľady na slovenskú drámu, 1975). Divadlu a próze svojich rovesníkov venoval pozornosť aj ako literárny kritik. Výber z jeho kritík vyšiel po jeho smrti pod názvom Medzi prúdmi (1969).

Spolu s prof. Mrázom je zakladateľskou osobnosťou dejín slovenskej literárnej vedy nielen na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ale na Slovensku vôbec. Obaja sa podieľali na príprave celých generácií literárnych historikov a kritikov. Pre jeho literárnohistorickú a literárnokritickú prácu je charakteristická skôr sústredenosť ako široké rozptýlenie. Jeho fakultné prednášky zo slovenskej, českej a svetovej literatúry, vrátane literatúr slovanských, boli poznačené dôkladnou erudíciou z oblasti európskej literatúry, filozofie a estetiky. V centre jeho sústredeného záujmu (tak v kritike ako v literárnej histórii) bola poézia. Uviedol sa štúdiou Slovenská lyrika po Kraskovi (1931), ktorá si dodnes uchovala svoju hodnotu. Neskôr sa venoval skúmaniu poézie slovenského romantizmu. Výsledky svojich analýz vložil do niekoľkých monografií: Počiatky básnickej školy Štúrovej (1938), Básnik Janko Kráľ a jeho Dráma sveta (1949), Janko Kráľ, život a básnické dielo (1957). K epoche romantizmu sa vracal aj v parciálnych štúdiách, výber z nich vyšiel pod názvom Romantizmus v slovenskej literatúre (1974). Ako literárny kritik zdôrazňoval nadčasové hodnoty slovenskej literatúry a jej humanizmus. Výber z jeho literárnokritických prác obsahujú knihy Literárne štúdie a portréty (1955), Roky a diela (1961), Hodnoty a čas (1978). Ako literárny historik vyšiel Milan Pišút z pozitivistickej metódy Jaroslava Vlčka, no nestal sa jeho nasledovníkom. V prístupe k literárnemu dielu zdôrazňoval „ideovoestetické hľadisko“. Podnety pre interpretáciu literárnych textov získal z diela J. Mukařovského, ale i F. X. Šaldu. Slovenskú literatúru vnímal ako osobitú, ale vykladal ju na pozadí vzťahu k iným literatúram. Najbližšou mu bola literatúra česká, ktorej venoval aj veľa štúdií (K. H. Mácha, K. J. Erben, J. Neruda, B. Němcová, A. Jirásek, P. Bezruč, J. Wolker, K. Čapek) ale aj svetová a ruská. Je spoluautorom akademických Dejin slovenskej literatúry II (1960), viacerých učebníc dejín slovenskej a svetovej literatúry a vysokoškolských učebníc.

Pôsobil na FF UK v rokoch 1948–1960. Prednášal dejiny modernej slovenskej a českej literatúry. V študijnom roku 1957–1958 bol dekanom a viaceré funkčné obdobia prodekanom fakulty. V roku 1960 odišiel do Prahy, pracoval v Ústave pre českú literatúru ČSAV, v roku 1963 sa stal profesorom na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, kde prednášal dejiny slovenskej literatúry a po roku 1979 bol vedeckým pracovníkom Literárnovedného ústavu SAV. Externe prednášal aj na FF UK v Bratislave modernú slovenskú a českú literatúru a dejiny literárnej kritiky. Ako literárneho vedca a kritika ho najviac priťahovala poézia. Je autorom kníh Na prelome epoch (1961), Básnické retrospektívy (1974), Literárne dvojobrazy (1976), Epické súradnice (1980),Poézia na križovatkách času (1983) a i.

Pôsobil na Filozofickej fakukte UK v rokoch 1952 – 1994. V roku 1979 sa stal profesorom pre teóriu a dejiny modernej slovenskej literatúry. V rokoch 1971–1990 bol vedúcim Katedry slovenskej literatúry a literárnej vedy. Vo svojej literárnovednej práci sa sústredil na skúmanie ideových a estetických hodnôt modernej slovenskej epiky. Tejto téme venoval niekoľko literárnovedných prác: Baladická próza Františka Švantnera (1962), Lyrická tvár slovenskej prózy (1969),Nezbadané prózy (1971), Lyrizovaná próza (1973). Podal tu systémovú estetiku slovenskej prózy 20. storočia – počnúc od F. Švantnera, D. Chrobáka, M. Figuli, cez M. Urbana, J. C. Hronského až po súčasných autorov – L. Ťažkého, V. Šikulu a i. Súbor štúdií a úvah Estetika a literatúra (1977) je venovaný vývinu a problémom modernej slovenskej literárnej estetiky, komparatívnym štúdiám typológie historických celkov literatúry a dotykom estetiky s poetikou. K najvýznamnejším literárnovedným prácam Jána Števčeka patria Dejiny slovenského románu (1989). Táto rozsiahla historicko-poetologická práca vznikla ako výsledok Števčekovho systematického záujmu o žáner románu, ktorému sa venoval pôvodne v troch čiastkových prácach: Esej o slovenskom románe (1979), Moderný slovenský román(1983) a Súčasný slovenský román (1987). V spolupráci s A. Baginom sa podieľal na knihe Obrazy a myšlienky (1979) a spolu so Stanislavom Šmatlákom vznikli Literárne rozhovory (1981).

Pracovníkom katedry sa stal v roku 1962. V osemdesiatych rokoch zastával funkciu prodekana fakulty. Prednášal predovšetkým dejiny slovenskej literatúry obdobia realizmu a teóriu literatúry. Bádateľsky sa sústredil na typologický rozbor slovenskej realistickej prózy, na romány Vajanského, Vansovej, Šoltésovej, Kukučína a Čajaka (Slovenský román v období literárneho realizmu, 1975). Spolu s Mikulášom Gašparíkom, Pavlom Petrusom a Milanom Pišútom je autorom vysokoškolskej učebnice Dejiny slovenskej literatúry II (1983, 1988).

Na katedre pôsobil v rokoch 1990–1996. Prednášal historickú poetiku a metodológiu literárnej vedy. Z knižných monografií je najvýznamnejšou práca Počiatky slovenskej novodobej prózy (1968). Dôkazom jeho záujmu o folkloristiku a literárnu teóriu sú publikácie, v ktorých skúma poetiku ľudovej slovesnosti: O ľudovej próze (1978), Estetika a poetika ľudovej poézie (1980). Vydal publikáciu Socialistický realizmus dnes (1985) a monografiu Milan Rúfus (1985). Je spoluautorom publikácieBiele miesta v slovenskej literatúre (1991) a hlavným autorom a vedúcim autorského kolektívu Dejín slovenskej literatúry III (2004) zachytávajúcich druhú polovcu 20. storočia.

Štúdium slovenčiny a francúzštiny absolvoval v roku 1973 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave diplomovou prácou J. C. Hronského Pisár Gráč (konzultant doc. J. Števček). V rokoch 1973–1976 pracoval v Kabinete literárnej komunikácie Pedagogickej fakulty v Nitre, potom v literárnej redakcii Čs. rozhlasu v Bratislave, 1977–1978 bol interným ašpirantom v Literárnovednom ústave SAV. V roku 1978 obhájil na FF UK rigoróznu prácu Literatúra – význam – mýtus. V rokoch 1979–1985 pôsobil ako odborný asistent na Katedre slovenského jazyka a literatúry PF UK v Trnave. V roku 1982 obhájil v Literárnovednom ústave SAV kandidátsku dizertáciu Obraz a obraznosť v súčasnej slovenskej poézii (školiteľ prof. F. Miko). Od roku 1985 pôsobil na bratislavskej katedre, kde bol r. 1992 menovaný za docenta (habilitačná práca Od baroka k postmoderne) a r. 1997 za profesora. V rokoch 1988–1990 bol externým redaktorom Slovenských pohľadov, po novembri 1989 bol študijným prodekanom FF UK, 1990–1994 pôsobil na univerzitách v Clermont-Ferrand a Bordeaux, v rokoch 1998–2001 vykonával funkciu vedúceho katedry, 2005–2006 hosťoval na univerzite INALCO v Paríži. Roku 2019 bol ocenený Zlatou medailou Univerzity Komenského. Od polovice 70. rokov publikuje literárne kritiky, venuje sa skúmaniu básnickej obraznosti, modernej slovenskej poézii, ale aj slovenským básnikom a prozaikom starších období. Prekladá z francúzštiny.

V roku 1974 absolvoval štúdium estetiky a slovenčiny na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V roku 1976 nastúpil ako asistent na Katedru slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty v Trnave. Od roku 1984 pracoval ako odborný asistent na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty v Nitre. Od roku 1987 ako odborný asistent a od roku 1996 ako docent na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FiF UK v Bratislave. V rokoch 1990–1998 zastával funkciu vedúceho katedry. Dizertačnú prácu K problematike štúrovského literárno-estetického myslenia (školiteľ doc. E. Gombala) obhájil na FiF UK v Bratislave v roku 1987, habilitoval sa v roku 1995 prácou Literárnoestetická koncepcia Ľudovíta Štúra v prednáškach o poézii slovanskej. V roku 2009 získal na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre titul profesor. Ako prednášateľ hosťoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, na Filozofickej fakulte UKF v Nitre, Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity a Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Venuje sa problematike dejín slovenskej literatúry 19. a 20. storočia a literárnej kritike.

Básnik, po účinkovaní na Vysokej škole pedagogickej prišiel na katedru v roku 1959 a pôsobil tu do roku 1980. Docentom sa stal v roku 1971. Prednášal modernú slovenskú literatúru, literatúru poľskú a svetovúB

Na FF UK pôsobil od roku 1959 do svojej predčasnej smrti. Pedagogicky i výskumne sa orientoval na literatúru slovenského národného obrodenia. Najviac ho zaujímala ideová a umelecká orientácia mladej romantickej generácie. Tejto otázke venoval niekoľko štúdií, v ktorých priniesol nový pohľad na vnútornú rôznorodosť generácie a korigoval niektoré pretrvávajúce omyly. Ako vysokoškolskú učebnicu vydal Dejiny slovenskej literatúry I (1963).

Po celý čas svojho pôsobenia na FF UK (1967-1989) sa venoval skúmaniu staršej slovenskej literatúry. Na katedru prišiel z Ústavu slovenskej literatúry SAV. Vo svojich štúdiách sa spočiatku venoval vzťahom medzi literatúrou a folklórom, potom sa sústredil na otázky stredovekej, renesančnej a barokovej literatúry. Je spoluautorom akademických Dejín slovenskej literatúry I (1958). Vydal obsiahle práce Stredoveká literatúra (1977), Renesančná a humanistická literatúra (1985) a Baroková literatúra (1984) všetky s podtitulom Svetová, česká, slovenská. Na základe bohatého materiálu vypracoval periodizáciu dejín staršej slovenskej literatúry. Dôraz pritom kládol na vývin literárnych druhov a žánrov a ich ideovo-estetickú podobu. Praktické pedagogické zretele ho viedli k napísaniu Troch literárnoestetických rozborov zo staršej slovenskej literatúry (1973). Pripravil štvorzväzkovú antológiu Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva (1984–89, 1997). Venoval sa aj monografickému spracovaniu literárnych osobností renesancie a baroka (Š. Pilárik, J. Jakobeus, D. Krman ml. a i.).

Pôsobil na FF UK v rokoch 1952-1990. V roku 1968 sa stal docentom, prednášal dejiny slovenskej a českej literatúry 20. storočia. Významnou oblasťou literárnej aktivity Milana Rúfusa bola esejistická tvorba. V knihe Človek, čas a tvorba (1968) reflektuje otázky poézie a jej vzťahu k pravde, domovine a dobe a vyznáva sa zo svojho vzťahu k ľudovej slovesnosti, k výtvarnému umeniu a jej tvorcom i k básnikom svojej mladosti. Rovnocennosť básnickej a esejistickej tvorby pre Rúfusa potvrdzujú Štyri epištoly k ľuďom (1969) a ďalší výber esejí v knihe O literatúre (1974), do ktorého vložil významnú reflexiu o renesancii symbolizmu v slovenskej poézii 20. storočia, o Hviezdoslavovi a Jankovi Kráľovi.

Absolvent bohemistiky a slovakistiky na FF UK v Prahe, na katedre pôsobil v rokoch 1959–1997. V roku 1980 sa stal docentom pre teóriu a dejiny slovenskej a českej literatúry. Prednášal dejiny českej literatúry a slovenskú literatúru obdobia realizmu. Svoj odborný záujem sústredil na českú a slovenskú literatúru  19. a 20. storočia i na ich typologické súvislosti a vzťahy (štúdie K začiatkom Vajanského prozaickej epiky, Nerudove Povídky malostranské, Svety Karla Hynka Máchu, Vilém Závada a slovenská literatúra a i.). Je spoluautorom Slovníka slovenských spisovateľov (1999).

Na katedru prišiel roku 1977 z Filozofickej fakulty UPJŠ v Prešove a pôsobil tu až do svojej predčasnej smrti. Venoval sa problémom slovenskej literatúry 19. a 20. storočia a teórii literatúry. Ako literárny kritik sa sústredil na tvorbu mladšej a strednej básnickej a prozaickej generácie. Výber z jeho kritík vyšiel pod názvom Priestory textu (1971). PublikáciaLiteratúra v premenách času (1978) je súborom statí o slovenskej poézii, próze a literárnej kritike v 20. storočí. Svoje teoreticko-metodologické reflexie venované literárnym a literárnokritickým žánrom vydal v knihe Literárne etudy (1979). V spoluautorstve s Jánom Števčekom vydal profily reprezentatívnych slovenských autorov po roku 1945 v publikácii Obrazy a myšlienky (1979). V knihe Vitalita slovesnej tvorby (1982) venuje pozornosť literatúre faktu, druhovým a žánrovým otázkam a otázkam komparatistiky. Posmrtne mu vyšiel súbor Hľadanie hodnôt (1986).

V roku 1975 absolvoval štúdium angličtiny a slovenčiny na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (diplomová práca Alfonz Bednár, školiteľ doc. Ján Števček). Odvtedy na fakulte aj pôsobil (1975–77 Oddelenie teórie prekladu a tlmočenia, 1977–86 Katedra ruského jazyka a literatúry, od roku 1986 Katedra slovenskej literatúry a literárnej vedy). Na FiF UK získal r. 1981 titul PhDr., r. 1987 obhájil dizertačnú prácu, r. 1997 bol menovaný za docenta (habilitačná práca Preklad v súradniciach času a priestoru). Na fakulte prednášal teóriu a dejiny prekladu. V r. 1986–1989 bol externým redaktorom Revue svetovej literatúry a v r. 1990–1992 Kultúrneho života. Od roku 2001 až do smrti bol šéfredaktorom časopisu RAK. V r. 1986 pôsobil na Moskovskej štátnej univerzite, v r. 1994–1995 na University of Pittsburgh v USA, v r. 1998–2006 bol aj vedúcim UNESCO katedry prekladateľstva UK v Bratislave. Od začiatku 70. rokov publikoval literárne kritiky, venoval sa výskumu prekladu, slangu a interpretácii diel slovenských autorov. Je autorom odborných publikácií Preklad ako komunikácia (1990), Slovník slovenského slangu (1993), výberu z lit. kritík Kontinuita a diskontinuita (2011), viacerých básnických zbierok (Predvčerom sme sa krásne milovali, 1987, Struny, 2012, a i.) a poviedkových zbierok Gombíky (1997) a The ABBA alebo Tato je tatut! (2013). Prekladal z angličtiny.