Tradícia

Archívnictvo a pomocné vedy historické majú na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave vyše polstoročnú tradíciu. Do obdobia vzniku respektíve prvých rokov existencie fakulty siahajú počiatky pestovania pomocných vied historických, ktoré sa stali integrálnou súčasťou vysokoškolskej prípravy historikov. Na samom začiatku 50-tych rokov 20. storočia sa potom konštituoval samostatný študijný odbor pod názvom archívnictvo. V jeho rámci sa vytvorili lepšie organizačné podmienky aj pre rozvoj pomocných vied.

*

Už v prvom študijnom roku 1921/1922 požiadala Filozofická fakulta Univerzity Komenského vtedy súkromného docenta (neskôr známeho profesora československých dejín) PhDr. Václava Chaloupeckého, aby prijal suplovanie prednášok z pomocných vied historických. Docent Chaloupecký na ponuku odpovedal kladne a 10. januára 1923 sa ujal svojich pedagogických povinností. Tak sa stal prvým učiteľom na našej fakulte, ktorý systematicky prednášal pomocné vedy historické.
 
V roku 1924 bol na našu fakultu pozvaný prednášať pomocné vedy historické PhDr. Vladimír Klecanda, absolvent Karlovej univerzity, zahraničný elév École Nationale des Chartes v Paríži a dlhoročný pražský archivár. Profesor Klecanda odhaľoval slovenským poslucháčom histórie obsah pomocných vied a možnosti ich konkrétneho a nevyhnutného využívania pri práci s originálnym pramenným materiálom. K mládeži bol veľmi láskavý a obetavý. Nebol len učiteľom a vedcom, ale aj všestranným vychovávateľom. Profesor Klecanda účinkoval na Slovensku 14 rokov. Koncom roku 1938 ho postihol známy dekrét Slovenskej krajiny z 19. decembra, ktorým bol zbavený služby a daný k „dispozícii“ do Čiech. 

Rozsiahla a všestranná činnosť profesora V. Klecandu zapustila v slovenskej historiografii hlboké korene. Pri ňom vyrástol aj PhDr. Alexander Húščava, ktorý sa špecializoval na pomocné vedy historické a na našej fakulte začal pôsobiť najprv ako súkromný docent (1937), neskôr ako riadny univerzitný profesor.

Príchod profesora A. Húščavu na Filozofickú fakultu bol ďalším medzníkom pre vývoj pomocných vied na Slovensku. Denne chodil na fakultu – i vo sviatok – a ničím sa nerozptyľoval. S cieľavedomou pravidelnosťou riešil problém za problémom. Výsledok sa dostavil. Stal sa zakladateľom systematického pestovania pomocných vied historických u nás. Skutočne niet klasickej disciplíny, z ktorej by nebol vydal aspoň jednu prácu. Pre jeho vedecko - publikačnú činnosť nie je rozhodujúca kvantita. Ak by sme ju chceli charakterizovať, treba o nej hovoriť ako o základnej vedeckej tvorbe, ktorá bude ešte dlhé desaťročia odrazovým mostíkom pre všetkých tých, čo sa podujmú na prácu v pomocných vedách.

Dôležitý zlom vo vývoji pomocných vied historických na Slovensku ako aj vo vývoji archívnictva ako študijného odboru nastal po skončení druhej svetovej vojny a po zmene politického režimu vo februári roku 1948. Nové úlohy a ciele nastupujúcej marxistickej historiografie sa prejavili aj v oblasti pomocných vied historických, v prehodnotení náhľadov na archívny materiál, na poslanie archívov vôbec. Celospoločenské docenenie významu archívov a potreba ich využitia viedla na našej fakulte už v školskom roku 1950/1951 k založeniu a otvoreniu nového odborného štúdia archívnictva.

Jeho počiatky boli veľmi skromné. Celú výuku z pomocných vied realizoval profesor A. Húščava. Prvé učebné plány, podľa ktorých začal v roku 1950 vyučovať, prevzal takmer bezo zmeny z pražskej Univerzity Karlovej. Len v nevyhnutnej miere ich prispôsobil slovenským podmienkam. V ďalších desaťročiach sa táto „slovakizačná“ tendencia, aj s ohľadom na rozvoj slovenskej historiografie a archívnej teórie a praxe, stále viac posilňovala. Štúdium archívnictva trvalo 10 semestrov, respektíve päť rokov. Ťažiskovo pozostávalo z klasických pomocných vied historických, dejín správy, archívnictva, československých a všeobecných dejín a jazykov (latinčina, nemčina, maďarčina, stará čeština). Hodnotenie jednotlivých predmetov sa robilo formou skúšok a zápočtov na konci príslušných semestrov. Posledné dva semestre boli určené najmä na prípravu písomnej diplomovej práce. Jej úspešná obhajoba platila ako podmienka pre pripustenie k ústnej štátnej záverečnej skúške z archívnictva. Obsahom tejto skúšky boli pomocné vedy historické a archívnictvo.

Na prvých prednáškach sedeli len dvaja poslucháči archívnictva. A keď jeden z nich po niekoľkých týždňoch odišiel, zostal iba jeden. Napriek tomu profesor Húščava nevynechal ani jednu vyučovaciu hodinu a ani jednu neskrátil. V prvých rokoch prebiehali prijímacie skúšky na archívnictvo pre jedného, najviac však dvoch náhodných uchádzačov. Trvalo dlhé roky, čo kvóta 5 študentov nebola záujemcami o toto štúdium pokrytá. No postupne sa náš odbor dostal do širšieho povedomia stredoškolskej mládeže a záujem oň rástol. Postupne sa naň začali hlásiť študenti nielen s vyhraneným záujmom o archívnictvo, ale i s prehľadnými znalosťami o ňom.

Učebný plán odboru pozostával z predmetov, ktoré vytvárali štyri relatívne samostatné, ale súčasne vzájomne podmie­nené študijné celky: 1. pomocné vedy historické; 2. archívnictvo; 3. československé a všeobecné dejiny;  4. jazyková príprava. Tento učebný plán vykazoval vo svojej základnej koncepcii pomerne značnú stabilitu, ktorá má veľký vplyv na zreteľné vymedzenie profilu našich absolventov. To, pravda, neznamená, že by sa na pôvodných programoch zotrvávalo bezo zmien a výučba sa neprispôsobovala vyvíjajúcim sa spoločenským potrebám. Spočiatku sa v predmetoch pomocných vied i v archívnictve kládol dôraz temer výlučne na stredovek, čo súviselo s celkovou orientáciou vtedajšej archívnej praxe a najmä so skutočnosťou, že celá vtedy jestvujúca literatúra riešila túto problematiku iba na základe stredovekého materiálu. Nové potreby našej historiografie, osobitne nutnosť spracúvať a využívať novoveký materiál, spôsobili v tomto smere zásadný obrat. V pedagogickom procese sa jednotlivé disciplíny začali chronologicky a vecne posúvať až do najnovšieho obdobia. Zameranie aj na novovekú problematiku sa v zapätí prejavilo na témach diplomových prác, ako aj prác v rámci študentskej vedeckej činnosti.

Významný podiel na dotvorení a realizácii novelizovaného učebného programu mala docentka Darina Lehotská, ktorá od založenia študijného odboru, spočiatku ako externistka, od roku 1955 potom ako interná učiteľka, prevzala na seba celú výučbu archívnej teórie i praxe, neskôr tiež diplomatiky.

V roku 1950 nastúpil na Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity (od roku 1954 Univerzitu Komenského) v Bratislave Jozef Novák. Stal sa jedným z prvých dvoch poslucháčov novozaloženého študijného odboru archívnictvo. Vďaka jeho usilovnosti a prejavenému záujmu o pomocné vedy historické si ho profesor Alexander Húščava vybral už pred absolutóriom v roku 1954 za asistenta. Asistent, docent a napokon profesor J. Novák prednášal a publikoval témy z viacerých pomocných vied historických (chronológia, sfragistika, genealógia, numizmatika ai.), jeho životnou odbornou sférou pôsobnosti sa však stala predovšetkým heraldika.

Na výchove archivárov sa od začiatku podieľali aj učitelia iných katedier FiF UK. Popri učiteľoch z Katedry slovenských (pôvodne československých) dejín a Katedry všeobecných dejín, ktorí našim poslucháčom poskytovali a dodnes poskytujú úplné historické vzdelanie, treba spomenúť najmä pomoc Katedry jazykov, Katedry germanistiky a nordistiky, Katedry klasickej a semitskej filológie, Katedry maďarského jazyka a literatúry a Katedry slovenského jazyka.

Od samého začiatku bol náš odbor odkázaný aj na pomoc externých spolupracovníkov. Na vyučovacom procese sa takýto spôsobom doteraz podieľali hlavne Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., PhDr. Michal Kušík, CSc., PhDr. František Sedlák, CSc., PhDr. JUDr. František Palko, pani Florentína Marquartová, PhDr. Elemír Rákoš, CS., PhDr. Mária Stieberová, CSc., Doc. PhDr. Juraj Žudel, DrSc., Ing. Jozef Hanus, CSc. s a ďalší. Archívnu prax poslucháčov viedli a vedú skúsení archivári z praxe, a to zo všetkých typov archívov v Bratislave i mimo nej. No hlavným archívnym pracoviskom, s ktorým v tejto oblasti kooperujeme, sa stal Slovenský národný archív.

Citeľná strata nás postihla 9. augusta 1969, keď zomrel pán profesor A. Húščava. Spomíname na neho ako na veľkú osobnosť pedagóga a vedca, človeka s prirodzenou autoritou a láskavým srdcom. Vedenie odboru po ňom prevzal vtedy docent J. Novák.

Na uprázdnené miesto po pánovi profesorovi Húščavovi nastúpila v decembri 1969 ako odborná asistentka PhDr. Mária Tischlerová, predtým archivárka v Košiciach. Pani asistentka Tischlerová bola na svoj odbor jazykovo veľmi dobre pripravená. Bola veľmi pracovitá a mala mimoriadne dobrý vzťah k študentom. Prednášala dejiny archívnictva a viedla paleografický seminár. Bádateľsky sa venovala najmä diplomatike. Svoje pôsobenie na odbore ukončila v roku 1979, keď emigrovala do Nemecka, kde žije a pôsobí až do súčasnosti.

V roku 1971 prestúpil zo študijnej kombinácie dejepis – nemčina do tretieho ročníka odboru archívnictvo Leon Sokolovský. Už ako poslucháč piateho ročníka sa stal asistentom na polovičný úväzok. Od 1. júla 1973 pôsobí na našom odbore ako interný učiteľ s plným úväzkom. Jeho hlavnou vedecko-pedagogickou špecializáciou sa stali dejiny správy. Na istý čas prevzal aj výuku paleografie, výskumne a publikačne však veľkou mierou zasiahol tiež do heraldiky.

Sedemdesiate roky 20. storočia neboli pre náš odbor veľmi šťastné. Počas prvých 25 rokov viac-menej ustálený každoročný pracovný kolobeh narušilo od roku 1974/1975 ministerstvo školstva. Podľa jeho nariadenia sa dĺžka štúdia na neučiteľských odboroch skrátila na štyri roky. Tento zásah zvonka nebol prospešný. Časová dotácia väčšiny odborných predmetov sa musela skrátiť. Na druhej strane, relatívne väčší priestor dostali predmety marxizmu-leninizmu, z ktorých bola od roku 1977/1978 povinná aj štátna záverečná skúška. Študentom chýbal dostatok času na výskum a písanie diplomových prác. Z toho dôvodu prichádzali na prvý, riadny štátnicový termín v príslušnom školskom roku len výnimočne. Drvivá väčšina absolvovala až v niektorom z pozdnejších, opravných termínov. Od školského roka 1980/1981 sa situácia ďalej skomplikovala. Ministerstvo školstva totiž rozhodlo, že na tzv. malé odbory, medzi ktoré patrilo aj archívnictvo, sa budú noví poslucháči prijímať iba každý druhý rok. Od toho školského roka sa upravil aj obsah štátnych záverečných skúšok, ktoré pozostávali z marxizmu-leninizmu, teórie a metodológie pomocných vied historických a jedného voliteľného predmetu z pomocných vied historických alebo dejín správy.

V prvej polovici 80-tych rokov zosilneli zo strany vládnych orgánov tlaky na celoštátnu unifikáciu formy a obsahu vysokoškolských študijných odborov. Pre tzv. vlastné špecifiká jednotlivých univerzít bolo vyčlenených iba 20 % z rozsahu celkovo stanoveného času výučby. Odbor archívnictva na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave mal v tomto smere vychádzať z podkladov, ktoré pripravila Katedra pomocných vied historických a archívneho štúdia Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe. Nebolo to nič príjemné a pociťovalo sa to do určitej miery ako obmedzovanie úsilia o rozvoj vlastnej, na slovenské pomery orientovanej profilácie univerzitného vzdelávania archivárov. Našťastie aj pražskí kolegovia pochopili nezmyselnosť dotyčnej direktívy. Vďaka vzájomným priateľským vzťahom a obojstrannému porozumeniu sa napokon podarilo zachovať z tradičných študijných plánov oveľa viac, než to pripúšťala oficiálna norma.

Z uvedeného neúnosného stavu sa snažili učitelia odboru na čele s jeho vedúcim vtedy docentom Jozefom Novákom hľadať čo najprijateľnejšie východisko, a to aj spolu s kolegami na univerzitách v Prahe a Brne. Odrazilo sa v oficiálnom deklarovaní dovtedy formálne jednoodborového štúdia archívnictva ako dvojodborového v spojení s históriou. Vďaka tomu bolo možné od školského roku 1986/1987 predĺžiť štúdium odboru opäť na pôvodných 5 rokov. Jeho oficiálny názov sa zmenil na „história s archívnictvom“, čím sa aj formálne splnila požiadavka, že musí ísť o dvojodborové štúdium. Podľa nových študijných plánov sa mal v jeho rámci výrazne zvýšiť podiel výučby histórie. V skutočnosti, keďže história bola vždy integrálnou súčasťou vysokoškolskej prípravy archivárov, sa až tak veľa toho nezmenilo. Najdôležitejšia zmena sa prejavila v pridaní štátnice z československých a všeobecných dejín po ôsmom semestri, čiže na konci štvrtého ročníka. Postupne sa darilo celoštátne naordinované študijné plány prispôsobiť slovenským podmienkam. Štúdium archívnictva sa začalo znova otvárať každý rok.

K 1. septembru 1987 odišla do dôchodku pani docentka Lehotská. Prednášky z archívnictva a diplomatiky, ako aj zabezpečovanie archívnej praxe poslucháčov prevzal po nej jej žiak a pokračovateľ vedecko-pedagogického odkazu, novoprijatý odborný asistent PhDr. Juraj Roháč, ktorý pôvodne pracoval v Štátnom okresnom archíve v Trnave. V roku 1989 sa kolektív odboru rozšíril o internú ašpirantku PhDr. Zuzanu Nemcovú, ktorá prišla z Ústredného archívu Slovenskej akadémie vied.

Rok 1990-ty bol veľmi smutný. Dňa 12. februára zomrela pani docentka Darina Lehotská. Rozlúčka s pani docentkou bola svojím spôsobom veľkolepá. Množstvo prítomných jej poslucháčov dodávalo smútočnému obradu mladistvý náboj. Ako vtedajší prodekan Filozofickej fakulty sa s ňou oficiálne rozlúčil jej dlhoročný kolega prof. J. Novák.

Nebývalé uvoľnenie akademického života ako celku a v jeho rámci aj otvorenie priestoru pre autonómny rozvoj odboru archívnictva na Univerzite Komenského priniesol zákon o vysokých školách č. 172 z roku 1990 No vzhľadom k tomu, že sa už predtým – ako bolo uvedené – pomerne úspešne darilo udržiavať priebeh a obsah vyučovania podľa predstáv učiteľov na odbore, nebolo nutné robiť nejaké prevratné zmeny. Ako pozitívum treba zaznamenať fakt, že po zrušení väčšiny predmetov patriacich na Filozofickej fakulte UK do tzv. spoločného základu sa mohol uvoľnený časový objem prerozdeliť a presunúť na ostatné predmety, najmä na cudzie jazyky. Nový zákon priniesol zmeny aj do organizácie štúdia. Parciálne (semestrálne) skúšky pre tzv. štátnicové predmety boli zrušené a namiesto nich sa zaviedol systém dvoch štátnych záverečných skúšok. Prvá bola predpísaná po štvrtom a druhá po ôsmom, respektíve desiatom semestri. Prirodzeným dôsledkom novovzniknutej celospoločenskej situácie bola aj zmena označenia študijného odboru na „archívnictvo s históriou“.

Od školského roku 1991/1992 sa začalo archívnictvo vyučovať aj na Filozofickej fakulte vtedajšej Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. Organizačná a obsahová náplň výučby na tomto odbore pritom vychádzala zo všeobecných skúseností a konkrétnych učebných plánov odboru archívnictva na FF UK v Bratislave. Zriadenie študijného odboru archívnictva  v Prešove ukončilo éru ojedinelosti študijného odboru archívnictva na Univerzite Komenského v rámci Slovenska. No i tak si zachoval istú exkluzivitu, ktorá vyplýva z polstoročnej tradície, personálnej skladby a kvalifikačnej štruktúry interných učiteľov.

Od októbra 1992 prešla PhDr. Z. Nemcová z internej ašpirantúry na miesto odbornej asistentky. Do svojho pedagogického úväzku prevzala chronológiu, novovekú diplomatiku, neskôr dočasne paleografiu, pozdejšie aj metrológiu. Tým sa počet učiteľov odboru rozšíril opäť na štyroch.

Potom ako Akademický senát Filozofickej fakulty od školského roka 1995/1996 zrušil tzv. dvojštátnicový systém, sa aj na študijnom odbore archívnictvo s históriou odstránili štátne skúšky po štvrtom semestri. Popri obnovených semestrálnych skúškach zostala len štátna záverečná skúška po ôsmom semestri z odboru história (predmety: slovenské dejiny, všeobecné dejiny) a po desiatom semestri z odboru archívnictvo (predmety: archívnictvo, pomocné vedy historické, dejiny správy). V nasledujúcom školskom roku 1996/1997 došlo k ďalšej dôležitej zmene. Od prvého ročníka sa začalo opätovne realizovať jednoodborové päťročné štúdium archívnictva s oficiálnym označením „archívnictvo a pomocné vedy historické“. Absolvovalo sa po 5. ročníku štátnou záverečnou skúškou, ktorá pozostávala z obhajoby písomnej diplomovej práce a z ústnej skúšky z predmetov archívnictvo, pomocné vedy historické, dejiny správy a história. V podstate išlo o návrat k pôvodnému spôsobu štúdia archívnictva, ktorý existoval od vzniku odboru až do školského roku 1974/1975. Na rozdiel od dávnejšej minulosti sa však profilové predmety obsiahnuté vo výučbe histórie t. j. slovenské a všeobecné dejiny, stali integrálnou súčasťou štátnej záverečnej skúšky z odboru archívnictvo a PVH.

V polovici 90-tych rokov nastala vo vedení odboru archívnictva a PVH na FiF UK zmena. Dovtedajší vedúci – profesor Jozef Novák, ktorý ho riadil od smrti profesora Alexandra Húščavu v roku 1969, dosiahol totiž v roku 1995 vek 65 rokov. Z toho dôvodu vymenoval vedúci Katedry slovenských dejín a archívnictva, vtedy docent Jozef Baďurík, za nového vedúceho tohto odboru s účinnosťou od 1. februára 1996 docenta Leona Sokolovského.

V školskom roku 1996/1997 bol prijatý na odbor za interného doktoranda Mgr. Juraj Šedivý, ktorý popri riadnom absolvovaní štúdia na FiF UK v Bratislave, dokázal súčasne absolvovať aj trojročný špeciálny kurz na Inštitúte pre výskum rakúskych dejín na univerzite vo Viedni. Vo svojej dizertácii sa zameral na tému z paleografie, respektíve z kodikológie, lebo sa s ním rátalo ako s perspektívnym učiteľom pre túto špecializáciu. Uvedený úmysel sa napokon aj uskutočnil, a tak sa Mgr. J. Šedivý po riadnom konkurznom konaní stal od septembra 1999 odborným asistentom, ako vôbec prvý s profilovou orientáciou na paleografiu, kodikológiu a epigrafiu.

Táto posila bola okrem iného potrebná aj preto, že odborná asistenta Z. Nemcová odišla na materskú dovolenku, takže J. Šedivý prevzal časť jej úväzku (paleografiu). Druhú časť (chronológiu) sa namiesto nej podujal dočasne suplovať profesor J. Novák a tretiu (diplomatiku) PhDr. J. Roháč.

Od začiatku školského roka 1999/2000 sa kolektív odboru rozšíril ešte o jedného člena, a to o nového interného doktoranda Mgr. Pavla Tišliara, ktorý sa vo svojej dizertačnej práci sa zameral na problematiku z historickej demografie a štatistiky.

Personálnym posilnením odboru na 6 členov (z toho 5 učiteľov + 1 interný doktorand) sa po prvýkrát vytvorili vhodné organizačné podmienky na jeho osamostatnenie sa ako katedry. Preto všetci členovia na odbore skoncipovali a podpísali „Memorandum odboru archívnictva a PVH na FF UK v Bratislave“ a spolu so žiadosťou o vyjadrenie súhlasu so zriadením osobitnej Katedry archívnictva a pomocných vied historických ho 20. septembra 1999 predložili domovskej Katedre slovenských dejín a archívnictva. Katedra ako celok po krátkej diskusii s touto žiadosťou vyjadrila jednomyseľný súhlas.

Spolu s pozitívnym vyjadrením Katedry slovenských dejín a archívnictva bolo potom Memorandum postúpené na rozhodnutie vedeniu Filozofickej fakulty. U členov vedenia FiF UK sa naša žiadosť stretla s mimoriadnym pochopením. Osobitnú podporu v tomto smere preukázal vtedajší dekan doc. PhDr. Ladislav Kiczko, CSc. Aj jeho zásluhou dňa 8. novembra 1999 Akademický senát FiF UK prerokoval a odsúhlasil návrh na rozdelenie pôvodnej Katedry slovenských dejín a archívnictva na dve nové katedry – Katedru slovenských dejín a Katedru archívnictva a pomocných vied historických. Stalo sa tak s účinnosťou od symbolického dátumu 1. 1. 2000, v jubilejnom 50. roku študijného odboru archívnictva a PVH na FiF UK.

Nová katedra si vytvorila aj vlastné logo. Predstavuje ho štylizovaná listina, ktorá reprezentuje archívny dokument, a tým archívnictvo ako také, ale zároveň aj diplomatiku. Na nej uvedená skratka KAPVH FF UK BA (rozvedená ako Katedra archívnictva a pomocných vied historických Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, Bratislava) odkazuje na paleografiu, dátum 1.1.2000 (okrem toho, že pripomína čas vzniku katedry!) na chronológiu, privesená pečať na sfragistiku a erbový štít naznačený v pečati na heraldiku. Ide teda o znak, ktorý vo výtvarnej skratke symbolizuje študijný odbor archívnictva a pomocných vied historických.

Po zriadení katedry dekan fakulty poveril jej dočasným vedením dovtedajšieho vedúceho odboru prof. L. Sokolovského. Ten sa napokon po absolvovaní príslušného konkurzu od 1. apríla 2000 stal aj riadnym vedúcim katedry.

K 31. augustu 2000 sa profesor J. Novák rozhodol odísť do plného dôchodku. Za svojho nástupcu v pedagogickom zameraní na heraldiku, sfragistiku a genealógiu si vybral Mgr. Frederika Federmayera. F. Federmayer úspešne prešiel riadnym výberovým konaním a od 1. septembra 2000 zaujal miesto odborného asistenta.

Doteraz posledným odborným asistentom prijatým na katedru je PhDr. Pavol Tišliar. Stalo sa tak k 1. októbru 2002. Vo svojom vedecko-pedagogickom pôsobení sa zameral pritom na historickú geografiu, historickú demografiu, historickú štatistiku a využívanie počítačov v archívnej praxi.

Výhody, ktoré prinieslo zriadenie samostatnej Katedry archívnictva a PVH na FiF UK, sa prejavili už čoskoro po jej vzniku, pri zavádzaní principiálne nového, kreditového systému štúdia. Táto forma štúdia sa na fakulte začala chystať podľa pokynov vedenia Univerzity Komenského a v súlade s Európskym systémom transferu kreditov (ECTS) ako nástroj na prepojenie vzdelávacích inštitúcií s cieľom rozšírenia študijných možností pre študentov v rámci Európskej únie. Po niekoľkomesačnej príprave sa od akademického roka 2000/2001 pristúpilo k jej realizácii:

Dovtedy jednotné desaťsemestrálne štúdium sa rozdelilo na dve postupové úrovne. Prvú úroveň predstavovali prvé štyri semestre, druhú zvyšných šesť semestrov. Pôvodnú, vopred pevne stanovenú formu výučby v podobe prednášok a seminárov jednotlivých predmetov nahradili jednosemestrálne kurzy. Ich charakter, čiže spôsob výučby, určoval príslušný učiteľ. To znamená, že ich mohol viesť ako prednášky alebo semináre, respektíve cvičenia počas celého semestra, ale aj v rámci jednej vyučovacej hodiny a podobne. Tak sa vytvoril vhodný priestor na rozvoj tvorivej spolupráce učiteľa so študentmi a tým aj predpoklady na zvýšenie kvality vyučovania.

Pri zostavovaní kreditových učebných plánov musela katedra riešiť okrem didaktických problémov aj otázky personálneho zabezpečenia jednotlivých kurzov. V dôsledku stále sa zhoršujúcej finančnej situácie trvalo vedenie Filozofickej fakulty UK na minimalizácii počtu externých učiteľov. Prijala sa zásada, že externí učitelia budú akceptovaní len pri predmetoch, ktoré nedokáže fakulta obsadiť z vlastného interného prostredia. V dôsledku tejto situácie bola katedra nútená rozlúčiť sa s dlhoročnými spolupracovníkmi. V akademickom roku 2000/2001 ukončili činnosť ako externí učitelia doc. PhDr. Juraj Žudel, DrSc., ktorý prednášal historickú geografiu, a PhDr. Elemír Rákoš, CSc., ktorý vyučoval novovekú diplomatiku a archívnictvo. V záujme zabezpečenia kontinuálneho zavŕšenia už začatej výučby maďarčiny vedenie fakulty súhlasilo s tým, že PhDr. Mária Stieberová, CSc. uzavrie svoju externú učiteľskú činnosť v akademickom roku 2002/2003. A tak jediným externým učiteľom na Katedre archívnictva a PVH, ktorého s ohľadom na jeho odbornú špecializáciu pre predmet Ochrana archívnych dokumentov nebolo a nie je možné nahradiť interným učiteľom fakulty, zostal pracovník Slovenského národného archívu Ing. Jozef Hanus, CSc.

Uvedený prvý variant kreditového spôsobu výučby začala aj na Katedre archívnictva a pomocných vied historických FiF UK od akademického roku 2005/2006 postupne nahrádzať nová, celoštátne platná forma trojstupňového systému vysokoškolského štúdia. (Pozri časť: študijné programy)

 

*

V centre aktuálnej koncepcie budúceho rozvoja katedry stojí ťažiskový zámer budovať ju kontinuitne na všetkých pozitívnych skúsenostiach, získaných a prakticky overených počas predchádzajúceho vyše polstoročného obdobia existencie odboru archívnictva a pomocných vied historických na FiF UK. V jej tradíciách by sa malo navždy zachovať meno zakladateľa tohto odboru pána profesora Alexandra Húščavu i učiteľky prvých dvoch generácií slovenských archivárov pani docentky Dariny Lehotskej. Rovnaké ocenenie v tomto zmysle patrí aj dlhoročnému vedúcemu odboru, uznávanému pedagógovi a vedcovi v oblasti archívnictva a pomocných vied historických pánovi profesorovi Jozefovi Novákovi.

Kvôli nepremyslenej slovenskej akreditácii študijných programov, ktorá ohrozila alebo dokonca zlikvidovala viaceré menšie študijné programy, dochádzalo na Slovensku začiatkom 20. rokov 21. storočia k ich spájaniu (alebo zániku). V dôsledku tohto stavu došlo aj k zmene na našej fakulte a od 1. septembra 2022 sa vytvoril nový spojený študijný program Archívnictvo, muzeológia a digitalizácia historického dedičstva. Bližšie prepojil dva príbuzné študijné programy venujúce sa historickému dedičstvu. Od leta 2023 došlo k rozšíreniu spoločnej katedry a k zmene jej názvu na Katedru archívnictva a muzeológie.

Použitá literatúra:

Návrh kreditového systému štúdia na Univerzite Komenského, Bratislava 1998; – comenius.rec.uniba.sk/kresys/kresys.html

Novák, J.: 25 rokov archívneho štúdia. In: 25 rokov archívnictva na FF UK. Bratislava, Katedra československých dejín a archívnictva FF UK 1975, s. 3 – 8.

Novák, J.: 50 rokov odboru archívnictva na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. In: Zborník FiF UK Historica XLV. Pamätnica k 50. výročiu študijného odboru archívnictvo a pomocné vedy historické FiF UK v Bratislave. Bratislava, Univerzita Komenského 2002, s. 11 – 16.

Novák, J.: Rozvoj pomocných vied historických v medzivojnovom období. In: Pomocné vědy historické v současném archivnictví a historiografii. Protokol vědecké konference. Praha, Univerzita Karlova 1987, s. 47.

Novák, J.: Správa o štúdiu archívnictva na Filozofickej fakulte UK v školskom roku 1973/1974. Slovenská archivistika X/1, 1975, s. 183.

Novák, J.: Správa o štúdiu archívnictva na Filozofickej fakulte UK v školskom roku 1974 – 1975. Slovenská archivistika X/2, 1975, s. 220.

Novák, J.: Správa o štúdiu archívnictva na Filozofickej fakulte UK v školskom roku 1977/1978. Slovenská archivistika XIV/1, 1979, s. 200.

Novák, J.: Správa o štúdiu archívnictva na Filozofickej fakulte UK v školskom roku 1980/1981. Slovenská archivistika XVII/1, 1982, s. 232 – 233.

Novák, J.: Správa o štúdiu archívnictva na Filozofickej fakulte UK v školskom roku 1980/1981. Slovenská archivistika XXIII/1, 1988, s. 206.

Novák, J.: Správa o štúdiu archívnictva na Filozofickej fakulte UK v školskom roku 1987/1988. Slovenská archivistika XXIV/1, 1989, s. 151.

Novák, J.: Správa o štúdiu archívnictva na Filozofickej fakulte UK v školskom roku 1980/1981. Slovenská archivistika XXXI/1, 1996, s. 158.

Sokolovský, L.: Aktuálne problémy výučby archívnictva na Univerzite Komenského v Bratislave.  Slovenská archivistika XXXIX/1, 2004, s. 5 – 19.

Sokolovský, L.: Profesor Jozef Novák sedemdesiatročný. Slovenská archivistika XXV/2, 2000, s. 218 – 221.

Sokolovský, L.: Správa o štúdiu archívnictva na Filozofickej fakulte UK v školskom roku 1996/1997. Slovenská archivistika XXXIII/1, 1998, s. 199.

Sokolovský, L.: Vznik Katedry archívnictva a pomocných vied historických na FF UK v Bratislave. In: Zborník FiF UK Historica XLV. Pamätnica k 50. výročiu študijného odboru archívnictvo a pomocné vedy historické FiF UK v Bratislave. Bratislava, Univerzita Komenského 2002, s. 17 – 19.

Uličný, F.: Prví absolventi archívnictva v Prešove. Slovenská archivistika XXXII/1, 1997, s. 160.