Vedecké publikácie

Kniha mapuje cestu k Trianonskej zmluve, ktorá dala bodku za historickým Uhorskom. Trianon stále vyvoláva vášne a snahy po revízii. Tie hovoria o historickej nespravodlivosti, o náprave krívd a spojení rozdeleného národa. Vnútorná politika pred vojnou, agresívne ciele Uhorska počas nej a definitívna porážka štátu viedli k jeho rozpadu a k udalostiam roku 1919, keď si Slovensko komplikovane hľadalo cestu k novému štátu a nové nestabilné Maďarsko sa potácalo od ľavicového k pravicovému radikalizmu. Trianon sa javí ako zavŕšenie jednej historickej etapy, súčasne však otvára novú, spojenú s bojom za a proti jeho revízii. Obyčajní ľudia sa stávali nevinnými obeťami týchto historických procesov a mocensko-politických ašpirácií.

Kniha o životnom príbehu Andreja Hlinku, o jeho postojoch, ambíciách, úspechoch i prehrách. Ide o kontroverznú osobnosť, ktorá tak počas svojho života, ako aj desaťročia po ňom rozdeľovala spoločnosť i historikov. To v plnej miere platí až do dnešných dní. Možno v ňom vidieť Otca národa i jedného z najhorúcejších kandidátov na titul Najväčší Slovák. Rovnako však v ňom možno vidieť človeka, ktorý si pestoval svoj kult a autoritárskymi postojmi dláždil cestu k režimu, ktorý sa – už po jeho smrti – vďaka priaznivému kontextu presadil na Slovensku.

Monografia sa venuje významnej téme slovenskej historiografie – obrazu veľkej Moravy v prvej polovici 19. storočia u generácie Všeslávie. Prináša definíciu tejto generácie ako aj aspekty dobového formovania moderného národa, súhrn práce pre národ, kde významnú úlohu zohrávalo aj zobrazenie a uchopenie obrazov minulosti. Predstavuje tému Veľkej Moravy a veľkomoravskej tradície v uhorskej a slovenskej historiografii od počiatkov po začiatok 19. storočia. Podrobne sa zameriava na faktografiu a symboliku Veľkej Moravy v prácach Jána Hollého, Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika. Prináša vhľad do ich najdôležitejších prác pre historizmus a historiografiu a snaží sa osvetliť ich prepojenie s nacionalizmom, romantizmom a formovaním moderného národa. Analýza odhalila, že hlavné smerovanie predstavovaných informácií o slovanskej ríši bolo pozitívne. Všetci učenci verili v úzke prepojenie medzi udalosťami 9. storočia a územím Slovenska či priamo so Slovákmi. Obraz Veľkej Moravy sa menil od slovenského kráľovstva k poslednej všeslovanskej ríši. Využívali obdobnú heuristickú bázu a preukázali značné znalosti rôznych prameňov a sekundárnej literatúry. Rozdiely sú viditeľné hlavne v množstve a kvalite textov, pretože odkazy v Kollárových prácach sú útržkovité, Hollý napísal iba niekoľko prác a komentárov, Šafárik ponúkol niekoľkonásobne rozsiahlejší a komplexnejších výklad. Skutočnosť, že v prípade Hollého a Kollára išlo hlavne o umelecké texty, kým u Šafárika (a čiastočne i Kollára a Hollého) o exaktnú historiografiu, v dobovom vnímaní znamenala nie kvalitatívny problém, ale možnosť širšieho pôsobenie nastolených téz.

Otázka obrany stredoeurópskych krajín pred osmanským ofenzívnym postupom sa začala oveľa intenzívnejšie, efektívnejšie a flexibilnejšie riešiť až po tom, čo sa Osmani etablovali v hlavnom meste Uhorského kráľovstva v Budíne a svojimi vojenskými výbojmi sa priblížili k Viedni a rakúskym dedičným krajinám. Vznikom Dvorskej vojenskej rady v 1556 sa začal stredoeurópsky obranný systém budovať systematicky pod taktovkou Habsburgovcov. Od pobrežia Jadranského mora až po hranice Sedmohradského kniežatstva vytvárali strategicky rozmiestnené pevnosti súvislé pásmo, členiace sa na pohraničné hlavné a oblastné hlavné kapitanáty. Táto línia však neostala po ďalšie desaťročia Osmanmi celkom nenarušená. Príkladom osmanského prielomu hraníc v Hornouhorskom hlavnom kapitanáte bolo dobytie Jágra v roku 1596. Kapitánom hlavných kapitanátov podliehali nižšie postavení hradní kapitáni poverení koordinovaním vojenských posádok na jednotlivých hradoch a pevnostiach kapitanátu. Okrem toho boli hradní kapitáni v istej miere kompetentní na hospodársku administráciu im podliehajúcich hradných panstiev.
Téme pôsobenia hradných kapitánov na Krásnej Hôrke a dobových okolností sa doposiaľ nikto nevenoval komplexne. My sami sme si tiež sledované obdobie vymedzili érou prvých troch hradných kapitánov – Imricha Bornemisu, Ondrej Töreka a Petra Andrášiho. Pomery na Krásnohorskom panstve späté s účinkovaním Petrovho nástupcu – jeho syna Mateja Andrášiho neanalyzujeme predovšetkým preto, lebo podľa nášho názoru Andrášiovci samých seba nielen vnímali ako krásnohorských feudálnych pánov, ale v plnej miere sa ako majitelia hornogemerského domínia správali, čo malo hlboký dosah nielen na ďalší stavebný vývoj hradu, ale aj ich angažovanie sa ako zemepánov v rôznych starých právnych sporoch, či pri vyrovnávaní sa s ekonomickými a sociálnymi dôsledkami osmanskej expanzívnej politiky a vôbec existenciou Fiľakovského sandžaku, do ktorého boli priamo začlenené i mnohé dediny panstva Krásna Hôrka.
V domácej slovenskej literatúre z 50. a 60. rokov minulého storočia, ktorá podáva zväčša syntetizujúci prehľad dejín Krásnej Hôrky a opisuje jednotlivé stavebné etapy hradu, sú údaje o personálnom obsadení pozície hradného kapitána rôzne. Dobroslava Menclová uvádza pri inej veci „Nutnosť úplnej rekonštrukcie hradného paláca treba teda pripísať skôr vyrabovaniu a spustnutiu v r. 1556 – 1578, keď sa tu vystriedal celý rad cisárskych kapitánov, ako jeho plánovanej demolácii.“ Na inom mieste zase spomína ako kapitána menovite len Petra Andrášiho.   Belo Polla a Imrich Vindiš píšu o okolnostiach zverenia hradu do rúk kapitánov nasledovné „Po porážke mocných gemerských Bebekovcov pripadli ich majetky štátu. Vtedy za hradného kapitána vymenovali Petra Andrássyho“.  Eugen Sabol bol výpravnejší a vo svojej knihe čitateľom sprostredkoval „Po odchode Bebekovcov až do nastúpenia nového majiteľa hradu z rodu Andrássyovcov pripadla Krásna Hôrka ako konfiškát štátu a cisársky dvor dosadzoval tu kapitánov vo funkcii veliteľov hradu. Velitelia sa odvtedy veľmi často striedali, čo nijako neprospelo ani hradu, ani záujmom krajiny v časoch hroziaceho tureckého nebezpečenstva, R. 1570 bol kapitánom Krásnej Hôrky Krištof Schwendi, r. 1572 vykonával túro funkciu kapitán Egydius, r. 1573 Imrich Bornemisza, r. 1567 menovali za kapitána Drávayho a napokon od r. 1577 bol veliteľom hradu Andrej Török.“. V roku 1578 sa podľa neho dostal na Krásnu Hôrku na vlastnú žiadosť na pozíciu kapitána Peter Andráši. E. Sabol tiež konštatoval, že „Časté striedanie kapitánov viedlo k pustnutiu hradu a k úpadku hospodárenia na hradnom panstve“.  Ani Tibor György sa v publikácii o Krásnej Hôrke a kaštieli v Betliari z 80. rokov bližšie nevenoval personálnemu zabezpečeniu krásnohorského kapitánskeho postu. Uviedol len, že posledným kapitánom bol Peter Andrássy.  Čo sa týka novšej historickej spisby, tak Martin Bartoš vo svojej záverečnej diplomovej práci o Andrášiovcoch uvádza o osobách hradných kapitánov len prevzaté neoverené informácie. Popri Petrovi Andrášim, ktorému sa s ohľadom na tému svojej záverečnej práce venuje obšírnejšie, M. Bartoš vymenúva Krištofa Schwendiho, Egydia, Imricha Bornemisu a Ondreja Töreka.  V súčasnosti v najnovšej štúdii o Krásnej Hôrke od Tomáša Januru sa o kapitánoch hovorí len v súvislosti s Andrášiovcami.
V slovenskej historiografii je vo všeobecnosti vžitá téza o negatívnom vplyve hradných kapitánov na kondíciu panstva. Podľa nás je však nevyhnutné uvedomiť si, že kapitáni boli v prvom rade vojaci, ktorí nemali reálne skúsenosti s manažovaním tak rozsiahlej ekonomickej jednotky, akou bolo feudálne panstvo (v prípade Krásnohorského panstva navyše geograficky rôznorodé, čo predpokladalo aj rozmanité využitie krajiny a najmä nerovnomerné hospodárske výsledky), a zrejme nebolo ani ich ambíciou nejako osobitne (vynímajúc Petra Andrášiho) prispieť k zlepšeniu stavu miestnych pomerov a k revitalizácii hradnej fortifikácie. Obsahom predloženej historickej state má byť teda objektívna interpretácia účinkovania hradných kapitánov na Krásnej Hôrke a zodpovedanie otázky, či mohli a chceli za daných okolností z Krásnej Hôrky urobiť prosperujúcu a funkčnú vojenskú pevnosť Hornouhorského hlavného kapitanátu.
Publikácia má za cieľ rekonštruovať dejinný proces začlenenia hradu Krásna Hôrka do protiosmanského pevnostného systému Uhorska a habsburskej monarchie, verifikovať staršie názory o obsadení postu krásnohorského kapitána v rámci Hornouhorského pohraničného hlavného kapitanátu a jeho kompetenciách objektivizovaním historických faktov získaných analýzou dostupných archívnych dokumentov a súvisiacich s osobami hradných kapitánov ako delegovaných reprezentantov štátu koordinujúcich nielen vojenské aktivity hradnej posádky, ale aj ekonomickú správu panstva a v konečnom dôsledku podať kontextuálny výklad reálií na Krásnohorskom panstve od druhej polovice 60. rokov do začiatku 90. rokov 16. storočia.

When the Ottomans established themselves in Buda, the capital of the Kingdom of Hungary, and thus approached Vienna and Austrian hereditary lands, the countries of Central Europe started finally targeting an issue of Ottoman offensive advance in a more intensive, efficient and flexible manner. A foundation of the Imperial War Council in 1556 initiated a process of the systematic construction of the Central European defense system under the Habsburg supervision. Transylvanian princes subsequently created a continuous line of strategically located fortresses. The area was divided into main borderline and main district captaincies. However, the Ottomans managed to breach this line in the course of following years; as for instance when they conquered Eger in the Upper Hungarian Head Captaincy in 1596. The main captains supervised lower-ranked castle captains who were in charge of a coordination of the military garrisons at individual castles and fortresses. Besides, the castle captains were to a certain extent accountable for the economic administration of the castle estates under their supervision.
Until now, there has been no complex research concerning activities of the Krásna Hôrka castle captains within the relevant historical context. Thus, the author aimed to examine a period of the first three captains – Emeric Bornemisza, Andrew Török and Peter Andrássy. This study does not analyse the tenure of Peter‘s son Matthias, mainly due to a following reason: the Andrássy family did not only perceive themselves as the feudal lords of Krásna Hôrka, but also behaved fully in accordance with this perception which deeply affected a further construction development of the castle as well as resulted in various older legal controversies. Likewise, this perception significantly influenced a manner how they faced both economic and social consequences of the Ottoman expansion, or the existence of the Sanjak of Fiľakovo where some of the Krásna Hôrka estate‘s villages administratively belonged.
The Slovak secondary literature from the 1950s and 1960s usually provides a reader with the synthesizing overview of the Krásna Hôrka history; these works describe mainly castle construction stages. However, the information on individual castle captains differ. For instance, Dobroslava Menclová claims that: „A necessity to reconstruct the castle palace completely shall thus be rather ascribed to pillaging and disrepair in 1556 – 1578; when subsequent imperial captains were taking turns, than to any planned demolition.“ On a different occasion, though, she names only one captain – Peter Andrássy.  Belo Polla and Imrich Vindiš addressed the circumstances when the castle had been entrusted to the captains as follows: „Once the powerful Bebek family of Gemer had been defeated, their property was forfeited to the state. Then, Peter Andrássy was appointed the captain of the castle.“  Eugen Sabol was rather more eloquent in this respect: „Between the Bebeks departure and accession of a new owner from the Andrássy family, Krásna Hôrka was confiscated by the state. Thus, the imperial court was appointing captains to be in charge of the castle. However, these captains were taking turns quickly which did not really benefit the castle nor country‘s interests at the times of the Ottoman threat. In 1570, Christopher Schwendi was in charge of Krásna Hôrka; Captain Egydius succeeded in 1572 only to be substituted by Emeric Bornemisza in 1573; in 1567, Drávay was appointed a captain and finally, in 1577 Andrew Török.“ In 1578, Sabol states, Peter Andrássy was appointed the Krásna Hôrka captain at his own request. Moreover, he maintains that „Frequent changes at the captain‘s post led to the disrepair and economic deterioration of the castle estate.“  Tibor György did not particularly approach a question of personnel changes at the Krásna Hôrka estate either when publishing his work on Krásna Hôrka and Betliar manor house in the 1980s. He only limited himself to a plain statement that Peter Andrássy was the last captain.  As far as more recent work are concerned, the MA thesis by Martin Bartoš on the Andrássy family provides only the information taken from the literature without any academic analysis. Apart from Peter Andrássy who is logically the most topic-related personality, Bartoš lists Christopher Schwendi, Egydius, Emeric Bornemisza and Andrew Török.  The most up-to-date study on Krásna Hôrka by Tomáš Janura refers to the captains only in respect with the Andrássy family.
Generally, the Slovak historiography perceives captains‘ activities rather negatively. However, it is also necessary to take into consideration a fact that the captains were soldiers, first of all. They did not wield any real managerial experience, especially when speaking of such a complex and extensive economic unit as a feudal estate (especially as geographically diverse as Krásna Hôrka, which required different types of land utilization and anticipated unequal economic results). In addition, they hardly aimed to improve the overall estate situation nor revitalize the castle fortification (with the exception of Peter Andrássy). Thus, this work‘s objective is to present an unbiased interpretation of captains activities at Krásna Hôrka, while addressing a following question: were they able and willing to turn Krásna Hôrka into a prosperous and functional military fortress within the Upper Hungarian Head Captaincy under these particular circumstances?
This work aims to reconstruct a historical development related to the incorporation of the Krásna Hôrka castle in the system of anti-Ottoman fortresses in the Kingdom of Hungary and Habsburg monarchy as such, and to verify older views on the Krásna Hôrka captains – their authority and competences –, while objectifying historical facts obtained via an analysis of available archival documents, related to the castle captains – delegated state representatives in charge of a coordination of castle garrison‘s military activities (but also responsible for economic policies of the estate). Finally, this study aims to provide a contextual interpretation of various life aspects at Krásna Hôrka estate from the mid-1560s to the beginning of the 1590s.

V knižnici a online

Rok 1938 bol pre modernistickú umeleckú bohému v Bratislave významným medzníkom. Zánikom demokratického systému a atmosféry tolerancie prvej Československej republiky sa totiž končí éra zlatej bohémy. Autoritatívny ľudácky režim, ktorý sa etabloval po vyhlásení autonómie 6. októbra 1938 a ešte viac upevnil po vyhlásení Slovenského štátu 14. marca 1939, prináša do pôvodne liberálnej atmosféry umeleckej bohémy disharmonické prvky a negatívne ovplyvňuje aj osobné vzťahy a priateľské väzby. Predkladaná monografia priamo nadväzuje na predchádzajúci zväzok Zlatá bohéma: umelecká bohéma v Bratislave 1920 – 1938 (Bratislava, Marenčin PT 2018) a jej cieľom je na základe podrobného výskumu zachovaných spomienok, denníkov, korešpondencie, dobovej tlače a literatúry komplexne priblížiť druhú etapu kontinuálnej modernistickej bohémy v Bratislave, ktorá je vymedzená rokmi 1938 – 1945 a kopíruje tak politické obdobie autoritatívneho ľudáckeho režimu.

Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Croatia and Slovakia: Historical Paralells and Connections (from 1780 to the Present Day), ktorú 7. – 11. 5. 2014 v Záhrebe organizovali Katedra histórie Fakulty humanitných a spoločenských vied Univerzity v Záhrebe, Katedra západoslovanských jazykov a literatúr Fakulty humanitných a spoločenských vied Univerzity v Záhrebe a Katedra slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Tematické okruhy štúdií rozčlenené chronologicky zahŕňajú obdobia od národného obrodenia po vývin počas druhej svetovej vojny. Osobitne sú vyčlenené otázky lingvistických a eko-historických aspektov a paralel súčasného vývoja a menšín.

CONTENTS / SADRŽAJ / OBSAH

Opening Speeches / Pristupni govori / Úvodné príhovory
Damir Boras : Pozdravna riječ / Pozdravné slovo   14
Damir Boras : Greetings Address   15
Juraj Priputen : Namiesto úvodu / Umjesto uvoda   16
Juraj Priputen : Instead of a Foreword   17
Vesna Vlahović-Štetić : Uvodno slovo / Úvodné slovo   18
Vesna Vlahović-Štetić : Introductory Address   19
Željko Holjevac, Martin Homza, Martin Vašš : Preface / Predgovor / Predslov 20

THEME / TEMA / TÉMA
The National Revival Movements / Narodni preporodni pokreti /
Hnutia národného obrodenia

Vlasta Švoger: On Connections between Croatian and Slovak Intellectuals in the National Revival Period / O vezama između hrvatskih i slovačkih intelektualaca u razdoblju narodnoga preporoda / Vzťahy medzi chorvátskymi a slovenskými intelektuálmi v období národného obrodenia     24
Peter Podolan: Croatian Elements in the Life and Work of Ján Kollár / Hrvatski elementi u životu i djelu Jána Kollára / Chorvátske elementy v živote a diele Jána Kollára      32

THEME / TEMA / TÉMA
The Second Half of the Nineteenth Century / Druga polovica 19. stoljeća /
Druhá polovica 19. storočia

Miriam Viršinská: Jozef Miloslav Hurban and his Contacts with Croats / Jozef Miloslav Hurban i njegovi kontakti s Hrvatima / Jozef Miloslav Hurban a jeho kontakty s Chorvátmi    48
Zoran Grijak: The Resistance of Juraj Haulik, Archbishop of Zagreb, to Requests of the Croatian and Slavonian County Assemblies to Introduce the Old Church Slavic Liturgy into the Roman Catholic Service on the Territory of the Triune Kingdom in 1863/1864 / Otpor Jurja Haulika, zagrebačkoga nadbiskupa, zahtjevima hrvatskih i slavonskih županijskih skupština za uvođenjem staroslavenske crkvene liturgije u rimokatoličko bogoslužje na teritoriju trojedne kraljevine 1863.-1864. / Odpor Juraja Haulika, záhrebského arcibiskupa, voči žiadostiam chorvátskeho a slavónskeho krajinského snemu o zavedenie cirkevno-slovanskej liturgie do rímsko-katolíckeho rítu na území Chorvátsko-slavónskeho kráľovstva v rokoch 1863-64    56
Željko Holjevac: Reports by the Croatian Press Regarding Slovaks in the Period of Dualism: Some Examples / Izvješća hrvatskoga tiska o Slovacima u razdoblju dualizma: neki primjeri / Správy chorvátskej tlače o Slovákoch v období dualizmu     65

THEME / TEMA / TÉMA
The Beginning of the Twentieth Century / Početak 20. stoljeća / Začiatok 20. storočia

Marina Perić Kaselj: “If I had not been a Slovak, I would have been a Croat; this is a small nation, but great and famous”: The Role of the Slovak Author and Doctor Matej Bencúr (Martin Kukučín) in the Formation of the Croatian Emigrant Community in Punta Arenas (Chile) / „Da nisam Slovak, bio bih Hrvat; to je mali narod, ali velik i slavan“: uloga slovačkoga autora i liječnika Mateja Bencúra (Martin Kukučín) u oblikovanju hrvatske iseljeničke zajednice u Punta Arenasu (Čile) / „Keby som nebol Slovákom, bol by som Chorvátom; je to malý národ,ale veľký a slávny“: Rola slovenského spisovateľa a lekára Mateja Bencúra (Martina Kukučína)pri formovaní chorvátskej emigrantskej komunity v Punta Arenas (Čile)   76
Branko Ostajmer: Janko (Ivan Krstitelj) Tombor in the Light of Necrologies / Janko (Ivan Krstitelj) Tombor u svjetlu nekrologa / Janko (Ján Krstiteľ) Tombor vo svetle nekrológov   85

THEME / TEMA / TÉMA
The Interwar Period / Međuratno razdoblje / Medzivojnové obdobie

Roman Holec: Ideology and the Practice of Agrarianism in the Mirror of the Slovak-Croatian Relationship / Ideologija i praksa agrarijanizma u ogledalu slovačko-hrvatskih odnosa /Ideológia a prax agrarizmu v zrkadle slovensko-chorvátskych vzťahov    95
Pavol Matula: The Reaction of the Slovak Press to the Assassination of the Croatian Representatives in the Yugoslav Parliament in 1928 / Reakcija slovačkoga tiska na atentat na hrvatske zastupnike u jugoslavenskom parlamentu 1928. / Reakcie slovenskej tlače na atentát na chorvátskych predstaviteľov v juhoslovanskom parlamente v roku 1928    107
Lukaš Krajčír: Adam Vereš and Slovak Protestants in Ilok as Seen by the Czechoslovak State Authorities / Adam Vereš i slovački protestanti u Iloku u očima čehoslovačkih državnih vlasti /Adam Vereš a slovenskí protestanti v Iloku z pohľadu československých štátnych autorít-úradov    116
Marek Šmíd: Croatia on the Eve of World War II as Seen by Czechoslovak Envoys to Belgrade/ Hrvatska u predvečerje Drugoga svjetskog rata u očima čehoslovačkih izaslanika u Beogradu /Chorvátsko v podvečer druhej svetovej vojny z pohľadu československých vyslancov v Belehrade     126
Milan Sovilj: Yugoslav-Slovak Relations 1939-1941, with Particular Emphasis on Croatia /Jugoslavensko-slovački odnosi 1939.-1941. s posebnim osvrtom na Hrvatsku / Juhoslovanskoslovenské vzťahy v rokoch 1939-1941, so špeciálnym dôrazom na Chorvátsko      134
Vlatka Dugački: The Slovak Republic and the Banovina of Croatia from the Point of View of the Slovak Minority / Slovačka Republika i Banovina Hrvatska s gledišta slovačke manjine /Slovenská republika a Chorvátska bánovina z pohľadu slovenskej menšiny    143

THEME / TEMA / TÉMA
World War II / Drugi svjetski rat / Druhá svetová vojna

Jan Rychlík: Croatia and Slovakia during the Second World War / Hrvatska i Slovačka tijekom Drugoga svjetskog rata / Chorvátsko a Slovensko počas druhej svetovej vojny   152
Peter Mičko: Foreign-Trade Relations between the Slovak Republic (1939-1945) and the Independent State of Croatia / Vanjsko-trgovinski odnosi između Slovačke Republike (1939.-1945.)i Nezavisne Države Hrvatske / Zahraničný obchod medzi Slovenskou republikou (1939-1945)a Nezáviským chorvátskym štátom   158
Martin Jarinkovič: Contacts between the Hlinka Youth and the Ustasha Youth in the Years 1941-1945 / Kontakti između Hlinkine mladeži i Ustaške mladeži u godinama 1941.-1945. / Kontakty medzi Hlinkovou mládežou a Ustašovou mládežou v rokoch 1941-1945   171
Peter Macho: Friendship of Weapons and Brotherhood of Spirit: Cultural, Historical and Symbolic Dimensions of Slavko Kvaternik’s Official Visit to Slovakia in 1942 / Prijateljstvo oružja i bratstvo duha: kulturne, povijesne i simboličke dimenzije službenog posjeta Slavka Kvaternika Slovačkoj 1942. / Priateľstvo zbraní a bratstvo ducha: kultúrny, historický a symbolický rozmer oficiálnej návštevy Slavka Kvaternika na Slovensku v roku 1942 183
Tatiana Hutyrová – Eva Škorvánková: Josip Andrić and his Views on Slovak Politics in the Period of the Slovak State (1939-1945) / Josip Andrić i njegovi pogledi na slovačku politiku u razdoblju Slovačke Države (1939.-1945.) / Josip Andrić a jeho pohľad na slovenskú politiku v období Slovenského štátu (1939-1945)    192
Martin Vašš: Slovak-Croatian Cultural Relations from 1939 to 1944 / Slovačko-hrvatski kulturni odnosi od 1939. do 1944. / Slovensko-chorvátske kultúrne vzťahy v rokoch 1939-1944    206
Zrinka Kovačević: Croatian-Slovak Cultural Relations during World War II and their Reception in the Croatian Press / Hrvatsko-slovački kulturni odnosi tijekom Drugoga svjetskog rata i njihova recepcija u hrvatskom tisku / Chorvátsko-slovenské kultúrne vzťahy počas druhej svetovej vojny a ich recepcia v chorvátskej tlači    218
Danijel Vojak: A Comparative Study on the Sufferings of the Roma People in the Independent State of Croatia and the Slovak Republic during World War II / Komparativna studija o patnjama romskoga naroda u Nezavisnoj Državi Hrvatskoj i Slovačkoj Republici tijekom Drugoga svjetskog rata / Komparatívna štúdia utrpenia rómskeho ľudu v Nezávislom chorvátskom štáte a Slovenskej republike počas druhej svetovej vojny    225

THEME / TEMA / TÉMA
Linguistic and Eco-Historical Aspects / Lingvistički i ekohistorijski aspekti /
Lingvistické a eko-historické aspekty

Martina Grčević: From the History of the Adjective československý / česko-slovenský / Iz povijesti pridjeva československý / česko-slovenský / Z dejín adjektíva československý /česko-slovenský   234
Ivana Čagalj: “Deklaracija o nazivu i položaju hrvatskog književnog jezika” Compared with“Tézy o slovenčine” / „Deklaracija o nazivu i položaju hrvatskog književnog jezika“ u usporedbi s „Tézami o slovenčine“ / „Deklaracija o nazivu i položaju hrvatskog književnog jezika“ v porovnaní s „Tézami o slovenčine“   239
Alica Kulihová: Ivo Andrić and Miroslav Krleža in the Hands of Slovak Interpreters(Translatory Concept, Questions of Micro- and Macro-Stylistics) / Ivo Andrić i Miroslav Krleža u rukama slovačkih tumača (prevoditeljski koncept, pitanja mikro- i makrostilistike) / Ivo Andrić a Miroslav Krleža v rukách slovenských tlmočníkov (koncept prekladu, otázky mikro- a makroštylistiky)   248
Hrvoje Petrić: On the Protection of Nature and the Beginnings of the Environmental Movement in Croatia (with Some Reference to Slovakia) until the 1990s: Selected Examples / O zaštiti prirode i početcima pokreta za zaštitu okoliša u Hrvatskoj (s nekim osvrtima na Slovačku) do 1990-ih: neki primjeri / K ochrane prírody a k začiatkom environmentálneho hnutia v Chorvátsku (s odkazom na Slovensko)   256


THEME / TEMA / TÉMA
Contemporary Parallels and Minorities / Suvremene paralele i manjine/
Súčasné paralely a menšiny

Svetozár Krno – Marcela Slobodníková: Comparative Retrospection of Selected Aspects of the Development of the Slovak and Croatian Party Systems from 1989 to the Present / Komparativna retrospektiva odabranih aspekata razvitka slovačkoga i hrvatskoga stranačkog sustava od 1989. do danas / Komparatívna retrospektíva vybraných aspektov vývoja slovenského a chorvátskeho systému politických strán od roku 1989 po súčasnosť     266
Koraljka Kuzman Šlogar: Key Factors in the Preservation of the Identity of Croats in Slovakia: Past and Present / Ključni čimbenici u očuvanju identiteta Hrvata u Slovačkoj: prošlost i sadašnjost / Kľúčové faktory zachovania identity Chorvátov na Slovensku: minulosť a súčasnosť     274
Marina Perić Kaselj – Filip Škiljan: The Ethnic Identity of Slovaks in Osijek-Baranja County: An Example of the Slovak Ethnic Group Community in Našice and its Surroundings / Etnički identitet Slovaka u Osječko-baranjskoj županiji: primjer slovačke etničke skupine/zajednice u Našicama i okolici / Etnická identita Slovákov v Osijecko-baranskej župe    282

Supplements / Dodatci / Dodatky

List of Abbreviations / Popis kratica / Zoznam skratiek   292
Picture Credits / Popis ilustracija / Pôvod obrázkov   293

V Bratislave sa na začiatku dvadsiatych rokov minulého storočia etablovala prvá generácia slovenskej umeleckej bohémy. Tvorili ju spisovatelia a výtvarníci, takzvaná „zlatá bohéma“. Dvadsiate a tridsiate roky predstavovali obdobie nevídaného kultúrneho a spoločenského rozvoja bez politických obmedzení. Zlatá bohéma pod vedením Tida J. Gašpara sa stala legendárnou už v čase vzniku vďaka zábavnému štýlu, ktorý uznávali bratislavskí meštiaci, ale aj maďarská aristokracia. Vďaka výskumu dobových spomienok a korešpondencie nahliadneme do sociálneho mikrokozmu umeleckej bohémy, do jej každodenného i nočného života vo všetkých podobách: strasti, dlhy, ale aj družná veselosť, posedenia v kaviarňach, viechach, hostincoch, baroch a ateliéroch, elegantný dandyzmus, gavalierstvo, komplikovaný vzťah s meštiakmi, svet mecénov, ctiteľov a ctiteliek, ale aj ženské múzy – inšpirátorky.

V knihe sa skúma genéza ideológie rovnosti medzi najvýznamnejšími stredoeurópskymi a východoeurópskymi dynastiami z raného a neskoršieho stredoveku. V centre pozornosti sú Přemyslovci, Piastovci, Rurikovci a Árpádovci, ale aj hlavné dynastie Balkánu, konkrétne dynastia Trpimirović a Nemanjić, ako aj rod Bogdana a moldavská dynastia Muṣatins. Na rozdiel od predchádzajúcej práce, ktorá sa sústredila na narativné zdroje mužskej pravopisnej hagiografie, autor študuje texty týkajúce sa ženských kráľovských postáv. V širšom zmysle sa táto kniha pokúša preklenúť umelú medzeru medzi západom a východom v Európe.

Zborník venovaný prof. PhDr. Jánovi Lukačkovi, CSc. pri príležitosti 65. výročia jeho narodenia

V ranom novoveku ekologické podmienky umožňovali špecializáciu agrárnej produkcie na vinohradníctvo v tých regiónoch Slovenska, prirodzene, v rozličnej intenzite, v ktorých vinohrady i v súčasnosti tradične dominujú v krajinnej štruktúre. Svedectvom kontinuálnej vinohradníckej výroby v mestečkách a dedinách panstva Červený Kameň je fakt, že dodnes 14 obcí z celkového počtu 18 sídiel niekdajšieho domínia je nositeľom statusu vinohradníckej obce v rámci Malokarpatskej vinohradníckej oblasti. Za ostatných 50 rokov sa problematike dejín vinohradníctva a vinárstva v storočiach raného novoveku dostala pomerne veľká bádateľská pozornosť viacerých spoločenskovedných disciplín. Preto skôr než historik spozná životný príbeh vinohradníka a vinára spred niekoľkých storočí a môže začať riešiť rôzne fenomény vinohradníckej a vinárskej society, musí preskúmať viaceré všeobecné ekonomické, agrotechnické či právne problémy. Aj čitateľ tejto knihy sa tak zoznámi hlavne s takými témami akými sú: trend vinohradníckej výroby v 16. - 18. storočí, objem vyprodukovaného vína, možnosti obchodu s vínom, charakteristika vína, hnuteľná výbava lisovní, vínnych pivníc či krčiem. Všetky tieto témy sú spracované z pohľadu dobových písomných materiálov.

Monumentálne dielo podáva komplexné, ucelené a syntetizujúce dejiny Spiša, regiónu v mnohých ohľadoch špecifického, jedinečného i komplikovaného. Popri úvodných syntetizujúcich kapitolách Ivana Mrvu (1526 – 1770), Františka Žifčáka (1770 – 1849) a Artura Patka (1849 – 1918) kniha obsahuje podrobne analyticky spracované parciálne témy súvisiace s dejinami správy Spišskej stolice, s cirkevnými dejinami, s rozvojom umenia a materiálnej kultúry.

Editormi kolektívneho diela sú Prof. Martin Homza Dr., vedúci Katedry slovenských dejín FF UK v Bratislave a Prof. Stanisłav A. Sroka z Instytutu Historii Jagelonskej univerzity v Krakove.

Monografia má za cieľ čo možno najkomplexnejšie priblížiť kultúrno-spoločenský fenomén bratislavskej umeleckej bohémy v rokoch 1920 – 1945 a zaplniť tak jedno veľké biele miesto slovenských kultúrnych dejín daného obdobia. V rámci slovenskej historiografie ide o inovatívnu tému, ktorá je z hľadiska vsadenia slovenských kultúrnych dejín tohto obdobia do európskeho kultúrneho kontextu mimoriadne dôležitá. Prináša množstvo nových poznatkov a súvislostí a svojim vkladom prispieva k väčšiemu rozvíjaniu kultúrnych dejín v rámci slovenskej historiografie v porovnaní so západoeurópskou a americkou historiografiou. Autor v monografii príťažlivým spôsobom odhaľuje životný štýl a každodenný život bohémskych spisovateľov a výtvarníkov v modernistickom kultúrno-sociálnom historickom kontexte. Je predpokladom, že monografia vzbudí záujem nielen vedeckej komunity, ale aj širšej verejnosti, keďže prináša nové pohľady na rozvoj slovenskej spoločnosti v danom období.

Po roku 1989 sa Viedeň stala pre mnohých Slovákov objektom intenzívneho kultúrnohistorického záujmu. Jeho súčasťou bolo aj hľadanie „stôp významných Slovákov vo Viedni“. Pozornosť pútala i osobnosť Jána Kollára, profesora viedenskej univerzity v rokoch 1849 – 1852. Inštalovanie pamätnej tabule vo vstupnej hale viedenskej univerzity a neskôr na dome na Ungargasse 5, kde Kollár býval a v roku 1852 zomrel, bolo podnetom na zamyslenie, či naša verejnosť má dostatok poznatkov o Kollárových rokoch strávených vo Viedni. Už prvé sondy do literatúry ukázali, že posledné roky života Jána Kollára nie sú dostatočne spracované a opis jeho pôsobenia vo Viedni iba málo pokročil od prvého jubilejného viedenského zborníka z roku 1893. Aj v novšej slovenskej odbornej spisbe bolo pôsobenie Jána Kollára vo Viedni v rokoch 1849 – 1852 málo docenené a zostalo v tieni jeho jazykových sporov so štúrovcami.
Myšlienka vydania monografie o viedenských rokoch Jána Kollára sa stretla s pozitívnou odozvou u potenciálnych autorov a veľmi rýchlo bola dosiahnutá zhoda v zásadných otázkach. Zrod knihy bol však pomerne zdĺhavý a spätý s rôznymi problémami. Súviselo to s tým, že aktivity Jána Kollára boli v posledných rokoch života mimoriadne bohaté a rôznorodé. V rokoch 1849 – 1852 sa zúčastnil na tvorbe vládnych projektov na riešenie národnostnej otázky v Uhorsku a od roku 1849 pôsobil ako profesor „slovanskej starovedy“ na univerzite. V tom treba vidieť dôvody, pre ktoré monografia vznikala ako súhrn viac-menej autonómnych textov, ktoré nebolo jednoduché skĺbiť do jednotného celku.
Pôvodný zámer – sústrediť sa výlučne na život Kollára vo Viedni – sa ukázal ako nereálny, lebo mnohé jeho myšlienky a činy z tohto obdobia majú svoj pôvod v peštianskych rokoch. Odchodom z Pešti sa však nespretŕhali všetky predošlé väzby. Vo Viedni Kollár iba v iných podmienkach pokračoval v tom, čo začal už predtým.

Publikácia odkrýva lesk viedenského cisárskeho dvora, ale aj pomery za jeho kulisami a život služobníctva v hlavnom meste a v aristokratických domácnostiach na prelome 19. a 20. storočia. Služobníctvo reprezentujú "novoobjavený" slovenský lokaj Anton Szmolen aj známy komorník Eugen Keterl. Dvorné dámy sú zastúpené grófkou Irmou Sztárayovou či Žofiou Chotkovou. Dominantný je však ojedinelý životný príbeh Antona Szmolena - lokaja lojálneho panovníckej rodine, z ktorého sa stal politicky využívaný symbol cisára, dvora, zrady aj lokajstva a ktorý v maďarskom prostredí prežil až do začiatku 21. storočia.

Anotácia

Recenzia (od s. 114)

Zámerom autorského kolektívu bolo čo najpodrobnejšie zmapovať stopy, ktoré zanechala svätoplukovská problematika v najstaršom písomníctve a v dejinnom priebehu historiografie, a to nielen slovenskej (uhorskej), ale i moravskej, českej i širšej európskej. Zostavovateľ a autor úvodných textov v knihe metodologicky zdôvodňuje aspekty skúmania svätoplukovskej legendy a zaoberá sa jej genézou a funkciami v stredovekej slovenskej i uhorskej historiografii. Ďalší autori rozšírili sledovanú tému o jej bulharské (Boris) a franské (Svätopluk Lotrinský) paralely, o rozpracovanie obrazu Svätopluka v prameňoch jednotlivých historických období. Kniha má teda potenciál oživiť odbornú diskusiu, čo možno považovať za užitočné aj vzhľadom na to, že postava Svätopluka sa stala pertraktovanou v širších spoločenských súvislostiach.

Obsah:

Martin Homza

• Metodologické východiská bádania stredovekých a ranonovovekých narácií o Svätoplukovi I.

• Sématická potencia osobného vlastného (rodného) mena Svätopluk, ako východisko svätoplukovskej legendy

• Stredoveké korene svätoplukovskej tradície u Slovákov (čierna a biela svätoplukovská legenda)

• K argumentácii o kráľovskom titule Svätopluka I. († 894)

Dimitar Dimitrov

• Boris I. Bulharský a Svätopluk I. Veľkomoravský v reálnom a imaginárnom svete stredoveku

Ľubica Štrbáková

• Svätopluk Lotrinský († 900), krstný syn Svätopluka I., ako postava historická a hagiografická

Marek Vadrna

• Obraz kráľa Svätopluka I. v českých kronikách

Martina Pillingová

• Svätoplukovská legenda medzi humanizmom a osvietenstvom v českej a moravskej historiografii

• Pozoruhodnosti barokových frontispisov niektorých českých a moravských historikov

Naďa Labancová

• Svätoplukovská tradícia v slovenskej historiografii v 17. a v prvej polovici 18. storočia

Martina Pillingová

• Svätoplukovská tradícia u Slovákov v druhej polovici 18. storočia

Peter Podolan

• Svätopluk v slovenskej historiografii 19. storočia

Michal Cigán

• Folklórne pozadie svätoplukovskej legendy

Ľubomír Ďurina

• Svätopluk v stredovekých písomných prameňoch 9. - 16. storočia podľa vydania Magnae Moraviae Fontes Historici  (štatistiky)

Martin Homza

• Záver

/online/

Posledné roky života Jána Kollára vo Viedni sú v historiografi i málo známe, ba možno povedať, že zámerne obchádzané. V meruôsmych rokoch sa dostali do popredia iné slovenské osobnosti, dominovali iné národne, politické a sociálne témy. V tomto období už Kollár pre slovenskú kultúrnu a politickú elitu nebol hviezdou prvej veľkosti. Okolitý svet ho však stále vnímal ako popredného predstaviteľa Slovákov. V revolučnej Pešti sa pre to stal terčom verejného príkoria, ba dokonca perzekúcie. Po krušných chvíľach strávených v Pešti sa mu Viedeň stala útočišťom. Ocenil vľúdne prijatie, lichotila mu priazeň, ktorú mu prejavili v najvyšších kruhoch. Po rokoch kritiky od stúpencov štúrovskej jazykovej reformy to bolo pre neho útechou a posilnilo jeho sebadôveru.
Vymenovanie vládnych poradcov pre riešenie postavenia Slovákov v Uhorsku v roku 1849 bolo kompenzáciou za lojalitu prejavenú habsburskému domu v revolučných rokoch. Dôverou však boli poctené osobnosti konzervatívneho zmýšľania a nie priami účastníci vojenských akcií. O Kollárovom menovaní rozhodlo, že bol vládnymi kruhmi pokladaný za najvýznamnejšiu osobnosť medzi Slovákmi. Bol vnímaný ako básnik uznávaný v celej Európe a zástanca práv Slovanov. Boli to fakty, ktoré vláda deklarujúca ochotu riešiť postavenie národnostných menšín v monarchii nemohla prehliadnuť. Svojej práci vo funkcii vládneho dôverníka prikladal Kollár veľký význam a starostlivo pripravil tri rozsiahle elaboráty o verejnej správe Slovenska a o reforme školstva a cirkvi v Uhorsku.
Miesto profesora na viedenskej univerzite bolo uskutočnením dávnej Kollárovej túžby. Dúfal, že ho vládne kruhy povolajú na katedru slavistiky, ktorá by viac zodpovedala jeho celoživotnému záujmu o slovanskú literatúru. Stal sa však profesorom slovanskej archeológie a s veľkou vervou sa pustil do príprav svojich prednášok zo „slovanskej starovedy“.
Vplyvné postavenie, ktoré si Kollár vybudoval vo vládnych kruhoch, uplatnil aj pri vydávaní Slovenských novín, ktoré vychádzali vo Viedni v rokoch 1849 – 1861. Jeho zásluhou sa do novín dostal schopný redaktor Daniel Lichard, ktorý riadil ich vydávanie od 10. júla 1849 až do roku 1861. Menej šťastnou bola jeho podpora staroslovenčiny (slovakizovanej češtiny), ktorá nahradila v novinách slovenčinu od 1. januára 1850, čo vzbudilo nesúhlas stúpencov štúrovskej slovenčiny.