Svetozár Hurban Vajanský: Výbor z lyriky

Nôžka

Stretol som vám mladú dámu,

zamyslený trošku,

oslepený krásou, stúpim

na jej nežnú nôžku!

Výkrik –! pardon – moja drahá,

že sa chyba stala:

nemohol som nôžku zbadať,

tak je ona... malá.

Okamžite odleteli

z jasných očiek hnevy,

vďačný úsmev zajasal sa

z tvári mladej devy.

Vám však, moji bratia milí,

poviem pravdu vcelku:

mala moja vďačná dáma

nôžku hodne veľkú.

Prvé lastovice

Jaro prišlo! Ale aké jaro

dáva nášmu Turcu Božia ruka!

Vietor líže hôľny sneh a potom

mrazným dychom dolinami fúka.

Sneh sa belie vôkol na výšinách,

nudné pece blčia po dedinách.

Smutné jaro! Myslím na sanicu,

na korčule, na červené nosy!

Razom čujem známe čvirikanie –

na susednej streche sedí čosi –

deti zatlieskajú hlučným plesom:

„Hoja, Ďunďa, beda zimným Besom!“

Lastovičky prvé prileteli!

To môj párik, jeho hniezdo celé

tu pod strechou! Vitajte mi, vtáčky,

veru ste mi milunké a – smelé.

Smelé ste mi, milé lastovičky,

do Turca prísť, a to – bez bundičky!