Kamarát mladosti

O populárnej hudbe sa u nás hodne diskutuje a nie sú to nejaké akademické debaty bez hnevu a zaujatosti (sine ira et studio), naopak, aj tam, kde to chce vyzerať vedecky chladne, cítime tlmené, no predsa len celkom nestlmené city či priam vášne. Máločo vie slovenského diskutéra rozvášniť viac ako peniaze – a o tom, že v populárnej hudbe sa „hrá“ aj o peniaze, netreba nikoho presviedčať. Priazeň či nepriazeň redaktora, organizátora alebo poslucháča je tu – priamo či nepriamo – aj jeho finančnou priazňou/nepriazňou. Toto prostredie, starostlivo rozdelené na rôzne tábory, záujmové skupiny a klany, nedovoľuje tvorcovi piesne (skladateľovi, textárovi, interpretovi) urobiť čo len jeden nepríznakový, nezainteresovaný, neutrálny krok – vždy to bude krok od niekoho a k niekomu.

Nie je to situácia na závidenie – je to situácia „na nervy“. Nie div, že mnohí ľudia „z branže“, mysliac na tisíc nutných ohľadov, pozabudnú na to hlavné – na pieseň a jej poslucháča. Alebo naňho nezabudnú a vtedy s ním rátajú ako so zákazníkom, ktorého si treba kúpiť: zaliečajú sa mu a vnucujú, podhadzujú mu tzv. generačné výpovede, s ktorými sa môže ľahko, bez sebapremáhania (a sebaprekonávania) stotožniť, keďže ide o stotožnenie s texaskami, teniskami, s módnymi názormi alebo s čímsi iným, čo sa práve nosí. Od takejto piesne mladý človek – lebo ten tvorí jej hlavné publikum – nič nezíska; pieseň tohto razenia môže byť nanajvýš pohodlným spoločníkom, ktorý bude pritakávať všetkému, čo urobíme a povieme.

Lenže takto sa ozajstný priateľ nespráva! Takýto pritakávač má vždy čosi za lubom – a čo iné, ak nie vlastný zisk? Mladé publikum je citlivé na takýchto falošných priateľov. Ak im na chvíľu aj „masmediálne“ naletí, takmer neomylný mravný inštinkt mu čoskoro napovie, komu sa obrátiť chrbtom a koho obdarovať priazňou. Zaiste, umenie je vec zložitejšia ako morálka, no tento inštinkt mladosti sa v čomsi základnom nemýli: skutočnú tvorbu – a to aj v populárnej hudbe – rozpoznáme podľa toho, že i napriek všetkým vynúteným či dobrovoľne vypočítaným strategickým ťahom na nás v piesni, kdesi v jej hĺbke, čaká nezištnosť.

Čo však znamená nezištnosť v piesni, v jej texte? Je pieseň nezištná vtedy, keď od nás nič nechce, alebo vtedy, keď na nás kladie aj isté nároky, keď od nás čosi žiada – no nie kvôli sebe, ale práve kvôli nám? Je to iste lahodný – až peciválovsky lahodný – pocit, vedieť, že nik od nás nič nechce, no ešte príjemnejšie (aj keď to už nie je čisto telesná príjemnosť) je cítiť, že si od nás ktosi čosi sľubuje, že čosi od nás chce, a tým nám chce dobre. V tomto ohľade možno povedať, že Peterajove piesňové texty to myslia s mladým človekom dobre, pretože od neho chcú, aby si uvedomil skutočné hodnoty mladosti. Zaiste, aj Peterajovi sa občas stáva, že si pomýli emblém mladosti s jej podstatou, no tam, kde sa nenecháva zmýliť pragmatickými súvislosťami, do ktorých text vstupuje, kde im nedovolí, aby prekryli jeho spontánnu chlapčenskosť, z ktorej a ktorou jeho texty žijú, všade tam je Peteraj spoľahlivým sprievodcom po líci sveta.

To líce je dôležité. Peteraj nie je z rodu „tvrdých“, drsných lyrikov, obracajúcich svetu vrecká naruby, i keď v poslednom čase spolu s rockom „pritvrdil“ aj on, Je to však tvrdosť, ktorej je ľúto, že musí takou byť – je to smútok za slovom smútok, ktoré je medzi „chlapmi“ zakázané. Žiaľ to, čo tvorí jadro peterajovskej piesňovej lyriky – istá odzbrojujúca dôverčivosť k svetu – začína byť dnes už trochu passé. Nahrádza ju poučenejšia, „skúsenejšia“ nedôvera a obozretnosť, ambícia nahliadnuť svetu do karát, zistiť, „ako to chodí“. Aj to je v poriadku, pravda, len potiaľ, kým sa ono odhaľovanie praktík neskončí v prakticizme, v podľahnutí zvodu využiť odkryté tajomstvo mechanizmu životného behu vo svoj prospech.

Ale nemoralizujme nad niečím, čomu možno celkom dobre nerozumieme. Veď ešte nedávno sama existencia populárnej piesne bola považovaná takmer za znesvätenie všeličoho nadosobne vznešeného, prinajmenšom poézie s jej ideálnymi cieľmi. Fakt, že na podobu piesňového textu vplýva viacero mimotextových (hudobných, interpretačných), ale aj mimoumeleckých činiteľov (móda, obchod, politika), bol dostatočným dôvodom na diskvalifikovanie piesne ako hodnoty. Alebo zas na druhej strane, na strane jej obhajcov, sa vysokomyseľne zatvárali oči nad tým, že pieseň vstupuje – a to dosť citeľne – aj do istej komerčnej štruktúry, v ktorej nemá hlavné slovo tvorca, ale kupujúci príjemca piesne. Ak sme teda na začiatku tak „nepekne“ pripomenuli peniaze, bolo to najmä preto, aby sme si lepšie uvedomili reálnu situovanosť populárnej piesne na pomedzí obchodu a kultúry. A tou sférou „na pomedzí“ je oblasť zábavy.

Nečakajme teda od piesne zázraky, smelé umelecké novátorstvo či hlbokú analýzu života, ale nepodceňujme ani jej reálny dosah, úctyhodnú šírku pôsobnosti, čo aj len dočasnú, trvajúcu jednu sezónu či jednu generáciu. Populárna pieseň je určená širokému publiku. Čím viac ľudí ju prijme, tým je populárnejšia, tým väčšmi sa vyznačuje črtami, ktoré ju špecifikujú ako osobitný druh. Masovosť, samozrejme, veci spriemerňuje, či priam spodpriemerňuje. Preto je vždy príjemným kultúrnym skutkom, ak sa z tohto štandardného podpriemeru populárnej piesne (čo je jej normálny, bezpríznakový stav) vynoria veci prekračujúce tento nízky horizont, veci rozhľadenejšie, vidiace viac dopredu i dozadu.

Peterajove „veci“, jeho piesňové texty sem nepochybne patria, i keď nie všetky – preto výber. (Je to možno neuveriteľné, ale aj pri tretej Peterajovej textárskej knižke bolo ešte z čoho vyberať.) Jeho rozhľadenosť bola iste daná i tým, že do sveta populárnej hudby vstúpil (okolo r. 1968) „zhora“, z poézie. Peterajova slovesná, literárna kultivovanosť, jeho talent elegantne obísť miesta, kde by sa mohli vyskytnúť isté formulačné zádrhy a problémy, jeho básnická ľahkosť alebo, ako hovorila kritika, „samozrejmosť“ (Štrasser) či až „éterickosť“ (Bagin) – to všetko bolo dostatočnou zárukou toho, že keď si sadne nad piesňový text, nebude sa boriť s problémami básnického analfabetizmu, s komplikovanými a pre niektorých textárov dodnes neriešiteľnými úlohami, ako to zvládnuť, aby „sedeli“ rýmy i počet slabík, aby to plynulo plynulo. Skôr naopak, zdá sa, že pieseň prišla Peterajovi-básnikovi ako vyslobodenie z jeho minucióznej kultivovanosti, z jeho sklonov k jemnostiam takmer neviditeľným, z jeho vkusu, ktorý ho hnal do čoraz užších a krivolakejších uličiek básnickej náročnosti – a autorov neagresívny naturel sa neodhodlal verlainovsky takejto „výrečnosti vykrútiť pekne krk“. A tak v pesničke si môže dopriať i výplnkové slová kvôli rytmu či rýmu, i potešenie povedať veci jasne a jednoducho bez strachu, že bude obvinený z triviálnosti, i chvíľkové oddýchnutie od seba, keď píše text na objednávku, „na iné telo“, ako je jeho vlastné.

Táto oddychovosť piesne (čo je jej hlavná a najviditeľnejšia funkcia) by však nebola presvedčivá, keby sme necítili, že si pri nej neoddýchol aj sám autor. Ako tento efekt docieli, to je už jeho vec, jeho fortieľ. Zdá sa, že Peterajovi sa to darí najmä tam, kde sa s textom väčšmi potrápil, kde nepristúpil na riešenie, ktoré mu núkali slová alebo názorové konvencie, kde sa vopred neospravedlňuje argumentom, že spievanie „chce svoje“ (svoje samohlásky, slogany, myšlienkové panely), ale kde do spievania aj on vpašúva to „svoje“ – svoje lyrické, básnické, autorsky autentické. To už hovoríme o Peterajovi-dlhoročnom textárovi, autorovi s vypracovaným textárskym rukopisom, s grifom, ktorý je niekedy aj čírym automatizmom.

V čom však vidíme hodnotu Peterajových textov, to nie je tento strojový automatizmus, ale automatizmus v surrealistickom zmysle slova. Ešte predtým sa tomu hovorilo inšpirácia. Nároky na autentickosť piesňového textu (na jeho „krytie“ autorským subjektom) sú síce v porovnaní s poéziou znížené, no predsa len aj od piesne čakáme, že autor jej dodá i čosi z vlastných zdrojov – a tie nesmú byť banálne! Povinnosťou, sociálnou funkciou textára je evidovať, zachytiť to, čo je vo vzduchu (a čo bude o chvíľu i vďaka pesničke „letieť“), uvidieť to povrchové, čo poézia nechce alebo jednoducho vo svojom hĺbavom zaujatí nemôže zbadať. No ak nás má pieseň osloviť intímnejšie, hľadáme v nej aj subjekt odosielateľa, nielen jeho „image“.

Tieto prvky subjektívnosti, individuálnosti, hĺbkové zdroje básnivosti v Peterajových textoch sú. Zážitky a spomienky, do ktorých načiera, isté situácie, ktoré sa mu prihovárajú, ktoré mu čosi hovoria a pri písaní sa mu vyjavujú, aj keď nechce – z takejto pozornosti voči svetu (dakedajšej i trvalej) sa rodí inšpirácia. Poézia noci nedala spať Peterajovi-básnikovi a nedá spať ani textárovi. Samota, táto ďalšia stará básnická rekvizita (rekvizita, pomocou ktorej sa rodia básnici), je takisto konštantou súboru Peterajových lyrických situácií – i keď jeho texty zdanlivo vravia čosi iné, má ju vlastne rád, veď v nej sa kultivoval, pestoval svoju nežnosť, ktorú potom mohol „nasadiť“ na svet.

Takéto „nasadenie“ je charakteristické pre časovo, ale najmä typovo-geneticky prvú polohu Peterajových piesňových textov, ako ju zachytáva prvá časť knižky (Ako obrázok). Stretávame sa tu s cukrárensko-zdrobňujúcou poéziou, s láskou k svetu a k množstvu jeho milých drobností, so zážitkami v ľudstve večne sa opakujúcimi, no individuálne zakaždým neopakovateľnými. Tým zážitkom je, samozrejme, predovšetkým láska a žánrom óda ako výraz úprimnej radosti zo života, ako poďakovanie životu za to, že stvoril také obdivuhodné a zázračné objekty, akými sú lyrický partner či partnerka. Z podobných silných fondov priaznivosti a optimizmu možno kedysi pieseň vznikla a nimi sa dodnes obnovuje – aj pieseň Peterajova.

Lebo čoskoro sa mu veci začínajú komplikovať (Pešiak čiže Obyčajné nohy). Lyrický hrdina opúšťa dievčenský aspekt i dievčatá a uzatvára sa do svojho individualistického nonkonformizmu. Je to typicky chlapčenský spôsob obrany mladého človeka pred svetom, ktorý je preňho ešte nezvládnuteľný. Takýto postoj je však aj istým mravným korektívom spoločnosti – tých „dospelých“, ktorí si myslia, že všetko už zvládli, upozorňuje, že si to iba myslia, že zo sveta vidia iba to, čo sa im podarilo domestifikovať, a že voči tomu, čo ich presahuje (a takých vecí je na svete väčšina), sú slepí a – maličkí.

Problémovosť naplno prepuká v Piesňach z ofsajdu. Jej tlak je niekedy taký silný, že sa musí riešiť okázalou blazeovanosťou, kaviarensko-vinárenskou nudou a znejasňujúcim dymom literárno-ponáškových štylizácií. Inokedy sa strata, životné manko otvorene priznáva – a je to najmä strata schopnosti plne a nepostranne prežívať každú chvíľu a vlastne celý život. „Dospelý“ subjekt Peterajových textov túto schopnosť už stráca, no keďže o tom vie, pokúša sa romanticky bojovať so všednosťou, s troskami budúceho času, ktoré hrozia úplne zavaliť „detské krídla“. Namiesto „lyriky“ prichádza čoraz častejšie k slovu „epika“ – príbehy vedúce odnikiaľ nikam. Text sa významovo zdvojuje, horkne, istá zatrpknutosť vedie lyrického hrdinu k preháňaniu, k sarkazmom na vlastný účet. Už to nie je radosť zo sebaprejavenia ani naliehavosť sebavýpovede, skôr nostalgicko-trpké resumé, ktorého bezvýchodiskovosť je zmierňovaná iba vedomím, že aj začínajúci sa „druhý polčas“ môže ponúknuť istú šancu.

Po tomto tvrdom dopade na zem nastáva jej opätovné skúmanie, tentoraz už pre účely chôdze, nie letu. Na takúto úlohu už Peterajov typ piesne (a možno ani pieseň vôbec) nestačí a je znakom vyspelosti textára, že sa o čosi také ani nepokúša. Vzdáva sa piesne a prechádza k poézii, alebo presnejšie k poppoézii, ktorú publikuje vo svojich posledných básnických knižkách. Tento typ literatúry pramení kdesi v beatnickej rozhnevanosti, v provokatívnom prieskume záporov sveta. Nebol by to však Peteraj, keby si aj sem nevpašoval lyriku prévertovského ladenia (Pred klietkou v zoo). Ak kdesi povedal, že „texty sa nepíšu na rebriniakoch, dobré texty sa musia vyliahnuť vo vajíčku mesta“, odhaľuje ho najmä to „vajíčko“ – jeho snahu až prenatálne zútulniť svet, v ktorom žijeme. Nazdávame sa, že tento moment, niekedy odhalený viac (v piesňach), inokedy menej (v poppoézii), zjednocuje nielen jednotlivé texty tejto knižky, ale možno všetko, čo kedy Peteraj napísal.

Kto chce (a kto je obdivovateľom Peteraja), môže si túto kvalitu súkromne objavovať aj v „popskripte“ k nášmu výberu, kde sme zaradili zväčša piesne, ktoré mali širšiu odozvu a komerčný úspech a vďaka ktorým, dúfajme, bude mať komerčný úspech i táto knižka.

Na záver ešte zdôraznime, že usporiadaním knižky sme nesledovali chronologickú, ale typologickú rekonštrukciu Peterajovej textárskej tvorby. Je to zaiste aj istá rekonštrukcia jeho textárskeho zrenia, no najmä – a o to nám prednostne išlo – rekonštrukcia zrenia, ktorým prešiel, alebo ešte len prejde mladý poslucháč a čitateľ jeho textov. Peterajove piesňové texty by takto mohli byť aj akýmsi lyrickým sprievodcom mladého človeka životom: podávajú topografiu mladosti v jej pohode a občas i v jej problémovosti a ústia do obdobia, keď mladosť je už len nostalgickou spomienkou. Od sebaprezentácie (Zajac) k sebapresiahnutiu – tak by mal smerovať vývoj mladého človeka a k tomu mu chcú nenápadne pomáhať i tieto Poptexty. Svojím vnútorným smerovaním k poézii mu chcú napríklad naznačiť, že nielen populárna hudba, ale aj poézia sa môže stať výrazom jeho životných pocitov. Chcú ho však i k čomusi zaviazať: keď mu už pomohli odhaliť, v čom spočíva skutočná hodnota mladosti, chcú ho primäť, aby túto hodnotu zachovával i neskôr, v dospelom veku. Ak by sa toto piesni podarilo, nebolo by to málo. Svet by sa síce nestal vajíčkom, ale iste miestom, kde sa dá príjemne, kamarátsky žiť.