Rozmýšľanie o slovenskej literatúre

Keď som pred vyše desiatimi rokmi písal o prvej literárnovednej knihe Valéra Mikulu Hľadanie systému obraznosti, vyzdvihol som okrem iného jeho schopnosť zbaviť sa manierizmov vedeckej školy, ktorá ho odchovala (literárna komunikácia) a utvoriť si pružný systém výkladu básnických diel. V. Mikula (1949) vydal medzitým výber zo svojich kritík a esejí (Literárne observatórium, 1989) a len potvrdil kvalitu citlivého, mimoriadne vnímavého, inteligentne uštipačného (už aj v názve jeho knihy sa skrýva irónia) interpreta, ktorému neunikne ani najskrytejší význam textov, lebo vie nad nimi rozmýšľať a pomenovať často nepomenovateľné. Keby to práve v súvislosti s ním neznelo pateticky, zaradil by som ho k elite slovenskej literárnej kritiky.

Najnovšie preukázal, že tak ako rozumie modernej literatúre rovnako mu je blízka slovenská klasika: v knihe Od baroka k postmoderne(vyd. Koloman Kertész Bagala, L.C.A. Levice 1997) sa „interpretačné sondy“ o Bajzovi, Tablicovi, Hollom, J. Chalupkovi, Hviezdoslavovi ocitajú vedľa Chrobáka, Ondrejova, Kostru, Tatarku, Moravčíka, P. Vilikovského a M. M. Šimečku, literárne diela z 18. storočia vedľa diel z končiaceho sa 20. storočia. Mikulove „prechádzky“ po tomto širokom časovom a hodnotovom priestore však nechcú byť len literárnohistorické, ale aj literárnokritické; približujú a zároveň posudzujú, lebo autor si stále zachováva pohľad dnešného človeka; okrem toho neskúma vždy celú tvorbu spisovateľov, ale často iba jednu jej časť (u Kostru je to napríklad iba zbierka Len raz), jeden aspekt (u Jána Chalupku iba „zvierací“ aspekt postáv), jeden problém (u Hollého obraznosť), jeden žáner (u Bajzu epigramy a paródie). Tým získala kniha nielen na pestrosti; variabilita použitých analytických prostriedkov zároveň naznačuje, že literárne dielo nie je raz navždy daný, časom a dejinami petrifikovaný systém, ale premenlivá veličina, organizmus, ktorý musíme vedieť oživiť tvorivým čítaním. Toto robí Mikula vynikajúco: materiálové znalosti, poznanie prameňov o danej literatúre, teoretická pripravenosť - to všetko v jeho rozboroch funguje akosi spontánne, stáva sa súčasťou ich krvného obehu, nezaťažuje výklad, skôr ho sprehľadňuje a dynamizuje. Nič netvrdí bez argumentácie, cudzia mu je predpojatosť, apriorizmus. Takto mohol dospieť k zisteniu, že v „Tablicovej básni hlas, postoj, stanovisko preberá namiesto autora žáner,“ že mu chýba básnické ja. A takto dokázal v Hviezdoslavovi sebamýtizáciu alebo v Tatarkovi démona pátosu. Mikula necúvol pred autoritami autorov, v literatúre neuznáva penátov, preto sa jeho súdy často stali predmetom diskusií. To svedčí v Mikulov prospech, lebo nechať čitateľa ľahostajným nepatrí práve k ideálom literárno-kritickej práce. Z hľadiska štýlu a analytických postupov mi skôr vyhovuje Mikula-esejista než vedec: kreslenie kruhových alebo štvorcových schém, ako je to na str. 60 a 90, býva síce súčasťou literárnych interpretácií, no u tohto temperamentného kritika trochu kričí.

Národná obroda, 21. febr. 1998, s. 8