Na ceste k novej syntéze
Valér Mikula: Od baroka k postmoderne. Interpretačné sondy do slovenskej literatúry. Levice : LCA, edícia Mimo, 1997, zv. 5, 159 s.
Takmer nepostrehnuteľne, prinajmenšom pre časť poľských slavistov, uskutočnila sa v slovenskej literárnej vede v priebehu niekoľkých posledných rokov výrazná a charakteristická „výmena generácií“. Po odchode zaslúžilých seniorov, ktorí v svojich klasických prácach nastolili istý charakteristický spôsob videnia dejín slovenskej literatúry, objavuje sa totiž nová, veľmi aktívna generácia bádateľov, zápasiaca s publikačnými ťažkosťami, ktoré sú možno väčšie než v Poľsku (lebo u nás sa ľahšie vydávajú literárnohistorické práce ako na Slovensku), ale zdarne prezentujúca svoju vedeckú aktivitu.
Jej reprezentantom je Valér Mikula (nar. v roku 1949), ktorý debutoval ako básnik v roku 1974 a pritom veľa pozornosti venoval interpretačným problémom významných slovenských básnikov, takých ako je Ivan Krasko a – autorom tejto recenzie osobitne obľúbený a vysoko hodnotený Milan Rúfus. Popri metodológii interpretácie sa Mikula zaoberá aj literárnou kritikou. V roku 1998 vydal zaujímavý súbor literárnych esejí a recenzií Literárne observatórium, venoval sa aj prekladateľskej tvorbe z francúzskej literatúry, čo svedčí nielen o šírke jeho záujmov, ale aj o kompetencii. Recenzovaná kniha Od baroka k posmoderne svedčí o jeho rozľahlej erudícii, ktorá mu umožňuje voľne sa pohybovať v slovenskej literatúre rozličných období, osvietensko-klasickou, romantickou a dokonca i súčasnou, pričom veľmi odvážne hodnotí jej komplikované a kontroverzné problémy.
Pritom je dôležité, že Mikula neprijal tradičný pojmový aparát, príznačne využívaný predchádzajúcou generáciou literárnych vedcov: vraví o baroku a klasicizme, ale ako ohňu sa vyhýba pojmu národné obrodenie. Javy z oblasti literárnej histórie totiž nehodnotí ideologizovanými kategóriami, ktoré boli charakteristické pre predchádzajúcu generáciu bádateľov, ale literárnoteoretickými a literárnohistorickými. Mimochodom, táto tradičná a zveličene exponovaná úloha národného obrodenia ako činiteľa, ktorý determinoval rozvoj slovenskej literatúry, už pred mnohými rokmi vyprovokovala autora tejto recenzie pokúsiť sa o periodizáciu slovenskej literatúry z aspektu striktne literárnohistorického (pozri: J. Kolbuszewski, Zagadnienia periodyzacji dziejów literatury słowackiej. Przegląd Humanistyczny 1973, č. 3), no vtedy na Slovensku nevyvolala väčší záujem. Koncepcie reprezentované V. Mikulom sú však dôkazom, že aj keď táto propozícia v meritórnych detailoch nebola presná, idea hodnotenia dejín literatúry podľa estetických a literárnohistorických kritérií nestratila svoju platnosť. To je však vedľajšie.
Dôležite je, že ďalšou metodologickou prednosťou V. Mikulu je interpretácia literárnych textov. Svedčí o tom jeho pekná interpretácia Válkovej básnickej zbierky Dotyky z roku 1959; túto svoju prácu Mikula uverejnil v zaujímavom zborníku Slovenská literatúra v jedenástich interpretáciách (Bratislava 2001).
Knihu Od baroka k postmoderne dobre definuje jej podtitul: Interpretačné sondy do slovenskej literatúry. Skladá sa z prác, ktoré prezentujú nový prístup autora k otázkam slovenskej literárnej histórie a ohlasujú novú, odvážnejšiu metodologickú projekciu jej výskumu. Kniha nie je pokusom o novú syntézu slovenskej literárnej histórie (aj keď od Mikulu ju možno očakávať), ale iba osobitnou sondou, ktorá nastoľuje odlišné videnie literárnej histórie, vnímanej z aspektu filologického detailu. V tomto chápaní je cenný autorov vzťah k problematike interpretácie literárneho diela, projektovanej jednak ako umenie, jednak ako istá „technická“ erudícia. Nad týmito otázkami sa Mikula zamýšľa v úvode recenzovanej knihy, prezentujúc svoju metodologickú orientáciu. Pritom zdôrazňuje, že jeho kniha nechce byť „rapsodickými dejinami slovenskej literatúry či aspoň istého jej úseku“. Autor výrazne podčiarkuje zámer svojej práce, ktorým je snaha vytvoriť „rad interpretačných sond do jednotlivých diel či do autorských súborov vo vyše dvestoročnom časovom rozpätí“. Najdôležitejšie konštatovania sa však týkajú jeho vzťahu k tradičnej slovenskej literárnej vede. Autor výstižne konštatuje: „Naša literárna (a nielen literárna) história ešte donedávna plnila vo vzťahu k minulosti i kreatívnu funkciu, píšuc o literárnej minulosti, zároveň ju vytvárala. Dnes – aj vďaka pozitívnym nálezom doterajšieho bádania – sa už nachádzame v odlišnej situácii: dôvera v reálnu existenciu (a teda i gnozeologickú nevyčerpateľnosť) skúmaného objektu je taká veľká, že treba dať jasne najavo nemožnosť postihnúť ho jednorazovým poznávacím aktom“. Z toho vyplýva dôležitosť interpretačného umenia, ktoré nechce „vytvárať“ literárnohistorickú minulosť, ale uspokojí sa interpretáciou mnohorakosti jej obrazu. Z diskurzívneho hľadiska je to projekt vpisovania literárnych javov a diel do literárnohistorickej sústavy. Pre slovenskú literárnu históriu je to dôležitý fakt, ktorý signalizuje potrebu nových syntéz dejín literatúry. Mikulove štúdie o tom hovoria dosť presvedčivo. Autor sa novým spôsobom pozerá na tvorbu J. I. Bajzu, B. Tablica, zaujímavým spôsobom charakterizuje relácie medzi barokovými a klasicistickými prvkami Hollého poézie, a vyslovuje veľa zaujímavých a originálnych, priam novátorských výkladov diel 19. a 20, storočia. Platí to aj o novom čítaní Jána Chalupku, Hviezdoslava, Ondrejova, ktoré vyvoláva autentické uznanie. Niet tu miesta na podrobnú analýzu. Treba však zdôrazniť, že jeho výpovede sa vyznačujú esejistickou ľahkosťou, o čom najlepšie svedčí znamenitá, ale aj spravodlivo kritická esej Tatarka alebo Démon pátosu, ktorou vtipne nadväzuje na známy názov Tatarkovho diela.
Skromne, trochu fádne vydaná kniha V. Mikulu je hodná pozornosti; je výrazom novej tendencie v slovenskej literárnej vede, smerujúcej – a to je dôležité – k autentickému hodnoteniu v perspektíve generálnej literatúry, ktoré (smerovanie) napriek úspechom znamenitého teoretika literatúry Dionýza Ďurišina bolo silne pribrzdené. Asi v tom – videné z poľského hľadiska – spočíva dôležitosť Mikulovej knihy.
Jacek Kolbuszewski