Červený Hemingway očami Jozefa Leikerta
Katedru žurnalistiky navštívil profesor, vyštudovaný archivár i žurnalistika a bývalý riaditeľ tlačového odboru niekdajšieho prezidenta Rudolfa Schustera, Jozef Leikert. Svojho času pracoval aj v týždenníku Smena na nedeľu, no neskôr „presedlal“ z novinárčiny na knihy. „Novinárstvo sa mi zdalo málo, tak som sa dal na písanie kníh – konkrétne ide o literatúru faktu. Vysedávam v archívoch, chodím za ľuďmi a trávim s nimi more času,“ povedal. Jozef Leikert tiež tvrdí, že najdôležitejšie pre novinára je, aby si dokázal za každých okolností získať druhú stranu. Získať si dôveru. Okrem iného, ako povedal, novinár musí o problematike, ktorou sa zaoberá, vedieť veľmi veľa. „ Vo svojich knihách veľmi často citujem. Dovolím si teda tvrdiť, že ide o relevantný zdroj informácií.“
Cieľom jeho návštevy však bolo predovšetkým informovať študentov žurnalistiky o Červenom Hemingwayovi. Pod touto nálepkou totiž vydával knihy, či novinárske príspevky slovenský spisovateľ a novinár Ladislav Mňačko. Vo februári tohto roku by sa dožil stovky. „Za dvadsať rokov sa mi o Mňačkovi podarilo zistiť to, čo iným nie. Zaujímavé je, že Ladislav nedokončil ani gymnázium. Prepadol z dejepisu. Bez strednej školy nemal logicky nárok navštevovať ani na vysokú školu, hoci na katedre žurnalistiky v päťdesiatych rokoch minulého storočia rokoch prednášal. Úsmevné je napríklad, že ako jediný mohol počas prednášky fajčiť – bol totiž tuhým fajčiarom. Komunisti ho z pochopiteľných dôvodov nemali v láske. Písal totiž pravdivo, nie heroicky. Niečo vedel, niečo si však občas aj dofabuloval,“ konštatoval.
Mňačko bol podľa slov Jozefa Leikerta známy aj tým, že prezident Klement Gottwald ho veľmi často brával so sebou na pracovné meetingy pred voľbami. Mňačko ale na adresu Gottwalda veľa pozitívneho nepovedal. Komunistický prezident mal k Mňačkovi odmeraný prístup, avšak veľmi dobre vedel, že jeho novinárske prejavy stáli za to. K tomu Jozef Leikert povedal: „Vážim si ho najmä preto, že po niekoľkých rokoch ho naozaj niektoré jeho novinárske prejavy mrzeli. Mrzelo ho, čo onoho času popísal. Povedal mi napríklad - Žingora som svojimi článkami zabil aj ja, nevedel sa s tým vyrovnať.“ (pozn. autora: Žingor – organizátor partizánskeho hnutia počas SNP, po vojne prenasledovaný za kritiku komunistickej strany, krivo obvinený z protištátnej činnosti a popravený). Dozvedeli sme sa tiež, že Mňačko bol revoltujúci človek. „Bol taký drzý, že sa ho všetci báli, koho za sebou môže mať,“ povedal profesor Leikert. „Prezidentovi Antonínovi Novotnému si dovolil povedať, aby odstúpil, pretože si ho národ neváži. Bol však aj veľmi empatický čo sa týka jednoduchých ľudí. Vedel pomôcť. A rád. Keď bolo treba, šiel i za Vasiľom Biľakom, vysokým komunistickým pohlavárom.“ Jozef Leikert nám prezradil aj to, že na stretnutia s Mňačkom chodil najradšej sám. Len Mňačko a on. Pretože niekedy prišla aj jeho žena a nepustila ho k slovu.
Počas podujatia na katedre padlo niekoľko otázok. Napríklad, či Mňačko transformoval do svojej tvorby aj reálne postavy zo svojho života. Odpoveď bola kladná. Avšak v dielach neboli pravé mená, len popis charakteru alebo činností. V niektorých dielach sa údajne mohlo nájsť aj dvesto ľudí. Funkcionárov, či politikov. Na otázku, prečo si profesor vybral na spracovanie života a diela práve Mňačka, pohotovo reagoval odpoveďou, že to bola náhoda. Po revolúcii vraj vycítil, že by mohol byť záujem o rozhovory so známymi osobnosťami. Na knihu rozhovorov to však nestačilo, pretože Ladislav Mňačko v roku 1994 náhle zomrel. Preto profesor Leikert vydáva knihy doplnené o informácie z archívov.
Laura Mlynárová