100 ROKOV FILOZOFICKEJ FAKULTY UK

Po vzniku Filozofickej fakulty UK v roku 1921 bolo potrebné vytvoriť aj insígnie dekana – reťaz a žezlo. Žezlo navrhol významný výtvarník Jozef Vydra, ako symbol fakulty do klenotu žezla umiestnil sediacu sovu. Spolu s ostatnými žezlami pre Univerzitu Komenského ho v r. 1924 vyrobila pražská firma Františka Javůrka a Josefa Vrabca. V roku 1958 vedenie univerzity rozhodlo o zmene insígnií rektora aj dekanov fakúlt. Namiesto sovy sa symbolom fakulty stala hlava bohyne múdrosti Pallas Atény, pričom jeho súčasťou boli aj maličká sova a hlava medúzy v spodnej časti. Pôvodné žezlo sa nezachovalo.

Pri príležitosti svojej storočnice sa FiF UK rozhodla zreštaurovať svoje žezlo do pôvodnej podoby a do klenotu vrátiť sovu. Využili sa zachované fotografie z r. 1925. Žezlo dekana FiF UK má dĺžku 110 cm a svojím tvarom pripomína šesťhranný pokál. Je vyrobené z drahých kovov, zdobené polodrahokamami a florálnym plastickým vzorom. Obnovené žezlo sa prvýkrát využilo pri slávnostnom zhromaždení akademickej obce pri príležitosti stého výročia začiatku vyučovania na fakulte.

Reštaurovanie sa mohlo zrealizovať vďaka vedeniu Univerzity Komenského, Archívu UK a jeho riaditeľke Márii Grófovej a firme Central Art Register, ktorá reštaurovanie realizovala.

 

24. októbra 1921 sa na FiF UK začalo vyučovanie v 1. akademickom roku. V zimnom semestri sa na štúdium zapísalo 36 riadnych a 35 mimoriadnych študentov. Vyučovanie sa začalo v 4 odboroch: slovanská filológia, história, národopis a hudobná veda. „V dnech zahájení měla naše fakulta k dispozici 9 místností v budově v Kapitulní ulici, opatřených jen z části nábytkem, a to nuzným a sešlým... Nebylo ani kancelářského zařízení, ba ani psacího náčiní...“ napísal v spomienkach prvý dekan Josef Hanuš. Prvým sídlom fakulty bola budova pri Dóme sv. Martina na Kapitulskej ulici.

Postupne pribúdali nové odbory, fakulta preto začala využívať aj časť budovy dievčenského gymnázia na Dunajskej ulici. Do budovy na Gondovej ulici sa fakulta presťahovala na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia.

V 100. akademickom roku 2020/2021 sa na 1. stupeň štúdia zapísalo 2811 študentov, bolo otvorených 82 študijných programov pre prvý stupeň a 57 programov pre druhý stupeň štúdia.

Psychológia sa v začiatkoch študovala na FiF UK v rámci filozofie. V roku 1926 bol založený Psychologický seminár, ktorý viedol český filozof Josef Tvrdý z Brna. Venoval sa najmä logike a sociálnej psychológii. Zo Slovenska musel odísť v r. 1939, ako odporca fašizmu tragicky zahynul v roku 1942 v koncentračnom tábore v Mauthausene.

Za duchovného otca psychológie na Slovensku je považovaný prof. PhDr. Anton Jurovský, DrSc. Habilitoval sa v roku 1938 prácou „Utváranie osobnosti dieťaťa“ a v roku 1941 sa stal prvým riadnym profesorom psychológie na Slovensku. Jeho kniha „Psychológia“ z r. 1942 bola prvou modernou vysokoškolskou učebnicou všeobecnej psychológie. Len do konca vojny vyšla v troch vydaniach, v roku 1949 vyšla v 4. doplnenom vydaní a bola základnou učebnicou aj v Čechách. Spolu 7000 výtlačkov bolo v tých časoch na vedeckú knihu neuveriteľné číslo. Táto učebnica položila aj základy odbornej terminológie v slovenskom jazyku.

Katedra psychológie je dnes najväčšou katedrou FiF UK.

Etnografický odbor na FiF UK založil český profesor Karel Chotek (1882 – 1967). Od akademického roka 1921/1922 začal etnografiu vyučovať v rámci Seminára pre všeobecný národopis, ktorý bol neskôr premenovaný na Seminár československého národopisu. Počas pedagogickej činnosti vychoval prvú generáciu slovenských etnografov, medzi nimi R. Bednárika a J. Mjartana. Vo svojej výskumnej činnosti sa venoval materiálnej kultúre, problematike bývania a poľnohospodárstva. Bol priekopníkom kvalitatívneho terénneho výskumu.

Po odchode Karla Choteka sa národopis ako študijný predmet dlhšie nevyučoval. Prednášky boli obnovené v rokoch 1936 až 1939 v rámci štúdia histórie. V tomto období externe pôsobil na FiF UK český etnograf a bibliograf doc. Vilém Pražák (1889 – 1976). Jeho prednášky boli zamerané na základy terénneho výskumu, slovenské ľudové umenie a staviteľstvo v širšom európskom kontexte. Bol spolupracovníkom Slovenského vlastivedného múzea v Bratislave a vedúcim pracovníkom Knižnice Univerzity Komenského, v rámci ktorej vybudoval Slovenské oddelenie a riadil jeho činnosť až do svojho nedobrovoľného odchodu zo Slovenska v roku 1939.

Totalitné režimy 20. storočia poznačili chod našej fakulty výraznejšie ako iné školy, čo ilustrujú príbehy filozofa Svätopluka Štúra a historika Daniela Rapanta.

Svätopluk Štúr (1901–1981) bol jeden zo zakladateľov slovenského filozofického myslenia v 20. storočí. Hlásil sa k myšlienkam humanizmu a kritického realizmu. Na FiF UK sa habilitoval v r. 1938, docentský dekrét však už nedostal a ako zástanca ideí T.G. Masaryka počas slovenského štátu nemohol vyučovať. Na fakultu nastúpil po vojne v r. 1945 a do roku 1950 pôsobil ako riadny profesor.
Po komunistickom prevrate vo februári 1948 sa v rámci „boja za očistu školstva od buržoáznych pozostatkov a nastolenie marxisticko-leninskej ideológie ako jediného základu všetkej vedeckej a pedagogickej činnosti“ rozbehli politické previerky. Proti prof. Štúrovi v r. 1949 viedli disciplinárne konanie pre obsah jeho prednášok. Fakultné organizácie Komunistickej strany Slovenska a Revolučného odborového hnutia žiadali jeho prepustenie, pretože jeho správanie „je nezlučiteľné s funkciou profesora filozofie na Filozofickej fakulte ľudovodemokratickej Slovenskej univerzity.“ Prof. Štúr bol odsunutý do Univerzitnej knižnice. Rehabilitovaný bol až v časoch politického odmäku v r. 1968, kedy znova začal prednášať na fakulte dejiny filozofie. V časoch normalizačných čistiek v r. 1970 však bol z fakulty znova vyhodený.

Daniel Rapant (1897–1988), zakladateľ modernej slovenskej historiografie a archivár, bol dekanom Filozofickej fakulty a v r. 1945 rektorom univerzity. Pre svoje demokratické postoje však už hneď po februári 1948 začal mať problémy. „Nemáte sa zúčastniť na zasadnutiach profesorského zboru“, oznámilo mu Povereníctvo školstva v apríli 1948. Pedagogická činnosť mu bola zakázaná v r. 1950 a tiež bol neskôr odsunutý do Univerzitnej knižnice. Prof. Rapant sa na fakultu už nevrátil, po r. 1968 ešte mohol pôsobiť na SAV.

V prvom akademickom roku 1921/22 boli na fakulte štyri semináre (budúce katedry): seminár historický, seminár pre všeobecný národopis, seminár pre hudobnú vedu a seminár pre slovanskú filológiu, ktorý sa skladal zo 4 oddelení: oddelenie pre cirkevnú slovančinu a slovanský jazykozpyt, oddelenie pre reč a literatúru slovenskú, oddelenie pre dejiny českej literatúry, oddelenie pre novú českú literatúru a literatúru slovenskú.

Semináre viedli českí profesori, napríklad literárny kritik Josef Hanuš, jazykovedec a slavista Miloš Weingart, historik Josef Heidler, etnograf Karel Chotek, hudobný vedec Dobroslav Orel a ďalší. Niektorí z nich sa v nasledujúcich rokoch stali dekanmi fakulty alebo rektormi UK. Po vyhlásení autonómie Slovenska v roku 1938 boli prví desiati českí profesori prepustení. Ostatní boli pod neustálou kontrolou a bolo potrebné pre nich žiadať výnimky, preto postupne Slovensko opustili.

Za rokov sa fakulta rozrástla a v súčasnosti sa vyučovanie realizuje na 29 katedrách. V stom akademickom roku otvorila 82 študijných programov na prvom stupni a 57 študijných programov na druhom stupni štúdia.

V prvom akademickom roku 1921/1922 sa na fakultu zapísalo 36 riadnych a 35 mimoriadnych poslucháčov v zimnom semestri a 36 riadnych a 24 mimoriadnych poslucháčov v letnom semestri. Z celkového počtu zapísaných na obidva semestre bolo 5 žien medzi riadnymi a 16 žien medzi mimoriadnymi poslucháčmi. Jedným z prvých študentov bol aj Ferdiš Gregorovič z Pezinka, ktorý bol zapísaný ako riadny poslucháč Filozofickej fakulty UK 8. októbra 2021.

Až do októbra 1950 sa poslucháči nezapisovali na štúdium na celý akademický rok, ale na každý semester.

V stom akademickom roku 2020/2021 sa na fakultu (na 1. stupeň štúdia) zapísalo 2811 poslucháčov, z toho 2090 žien.

„Modrá knižka“ - Ročenka FiF UK bola praktickou príručkou pre štúdium. Dostal ju každý študent fakulty pri zápise. Obsahovala zoznam vyučujúcich, zoznam predmetov, harmonogram štúdia, študijný poriadok a ďalšie potrebné informácie. Jej posledné tlačené vydanie, už v zostručnenej podobe, je z akademického roku 2014/2015.

Fakulta bola počas svojej histórie miestom významných stretnutí a návštev. Študenti a pracovníci mali možnosť stretnúť mnoho významných politikov, umelcov, vedcov a ďalších osobností. Z mnohých nezabudnuteľných stretnutí vyberáme niektoré.

Jedným z najvýznamnejších hostí na fakulte bol 14. dalajláma, ktorý navštívil Univerzitu Komenského v roku 2016. V Moyzesovej sieni FiF UK si pozrel aj výstavu fotografií zo severovýchodného Tibetu. Dalajlámu na jeho návšteve sprevádzal významný slovenský sinológ a vtedajší prodekan FiF UK prof. Martin Slobodník.

Alexander Dubček na návrh Filozofickej fakulty UK dostal titul dr. honoris causa. Bol mu udelený 20. 12. 1991 za celoživotnú činnosť, zásluhu o prechod nášho štátu a jeho národov na pozície humanizmu a demokracie.

Študenti polonistiky sa stretli so zakladateľom hnutia Solidarita a bývalým prezidentom Poľskej republiky Lechom Walęsom v Poľskom inštitúte v Bratislave.

Filozofická fakulta a špeciálne Katedra filozofie  dejín filozofie privítala nemeckého filozofa Jürgena Habermasa v roku 2001.

V apríli 2002 navštívil výstavu k 50. výročiu výučby švédskeho jazyka na FiF UK aj švédsky kráľ Karl XVI. Gustav s manželkou Silviou.

Prezident SR Michal Kováč navštívil 1. apríla 1997 v Moyzesovej sieni Veľkonočný koncert, ktorým začalo svoju činnosť Slovenské akademické a kultúrne centrum.

Absolvent FiF UK a zakladateľ Radošinského naivného divadla Stanislav Štepka ako hosť Letnej školy SAS v auguste 2019

Významnou osobnosťou, ktorá študovala a pôsobila na našej fakulte, bola doc. Alžbeta Güntherová-Mayerová (1905 – 1973), spoluzakladateľka slovenskej umenovedy, výtvarná historička a pamiatkarka. „Mala pozoruhodne obsiahle odborné vedomosti, ktoré vysoko prevyšovali bežný priemer... Dodnes spomínam na jej ľudskosť a obetavosť, osobné vlastnosti pedagóga sú podľa mňa pre študenta niekedy dôležitejšie ako to, čo sa od neho naučí,“ spomína túto osobnosť jej študentka Mária Pötzl- Malíková.

Alžbeta Güntherová-Mayerová pochádzala z Bratislavy, po maturite začala študovať na súkromnej maliarskej škole Gustáva Mallého a tiež na novozaloženej Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, kde v r. 1929 ukončila štúdium dejín umenia a prehistorickej archeológie. Navštevovala tiež prednášky dejín umenia na Viedenskej univerzite. Krátko pracovala ako grafička pre Baťove závody, neskôr bola kustódkou mestského múzea Bratislava, kde sa zaslúžila o prvé umenovedné spracovanie jeho zbierok. V Martine vytvorila nové expozície Slovenského národného múzea a položila základy Slovenskej národnej galérie.
Po vojne roku 1945 pôsobila na Povereníctve školstva, vied a umení v oblasti ochrany pamiatok. Na fakulte vyučovala v seminári dejín umenia od 30-tych rokov, neskôr tiež na VŠMU a Slovenskej vysokej škole technickej.

Po komunistickom prevrate sa stala politicky nežiaducou osobou – jej manžela JUDr. Ericha Günthera príslušníci ŠtB zatkli a pri výsluchu zavraždili, ju samu s malým synom v rámci „Akcie B“ vysťahovali z domu v Bratislave do Betliara, kde pôsobila ako správkyňa kaštieľa a hradu Krásna hôrka. „Bývali sme v niekdajších maštaliach a najprv tam ani nebola elektrina. Pamätám si, že keď som chytil tú starú mosadznú kľučku, primrzla mi k nej ruka,“ spomínal jej syn Peter.

Seminár dejín umenia FiF UK v 50-tych rokoch však zúfalo potreboval učiteľov a podľa spomienok Karola Kahouna „Mikuláš Bakoš (literárny kritik) vymodlil v komunistických kruhoch, aby Güntherová-Mayerová mohla externe prednášať, a preto dochádzala z Betliara. V Bratislave mala (na internáte) v Horskom parku na ten čas jednu malú izbu, kde žila aj so synom a s bicyklom.“ Z politických dôvodov v r. 1961 odišla z fakulty do Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti, kde spolupracovala na rozsiahlom Súpise pamiatok Slovenska. Zahynula pri automobilovej nehode v 1973.

A. Güntherová -Mayerová je jednou z najvýznamnejších osobností slovenskej kultúry 20. storočia. Na jej počesť pri príležitosti Medzinárodného dňa pamiatok a historických sídel Pamiatkový úrad SR udeľuje Cenu Alžbety Güntherovej-Mayerovej.

Viac v publikácii: Kolbiarz Chmelinová, K., Beňová, K. (2018): 95+. Dejiny umenia na Univerzite Komenského. Bratislava: Stimul
Alebo v Monument revue

Olympijskú medailu získal aj absolvent štúdia žurnalistiky na FiF UK Peter Pospíšil (1944 – 2006). Striebro vybojoval ako člen družstva hádzanárov ČSSR na olympiáde v Mníchove v roku 1972. Ako športový fotograf neskôr zúčastnil na štrnástich olympijských hrách.

Takmer 20 rokov (1973 – 1992) fotografoval pre športový týždenník Štart a neskôr spolu s Jánom Súkupom založil agentúru Štartfoto.

Medzinárodná asociácia športovej tlače mu v roku 1977 udelila 1. miesto v celosvetovej súťaži World Press Photo o najlepšiu športovú snímku roka 1976. Zachytil na nej „Sklamanie vzpierača“ Jána Nagya. V roku 2004 ho Medzinárodný olympijský výbor ocenil Trofejou MOV za Šport a médiá.

Španielčina sa objavila v ponuke vyučovaných predmetov na fakulte prvý raz v roku 1930. Prvý kurz otvoril český romanista prof. Vladimír Buben a zapísalo sa 15 študentov. Venoval sa predovšetkým francúzštine, no jeho aktivity zasahovali aj španielčinu, portugalčinu, katalánčinu a albánčinu. V rokoch 1934 – 1935 bol dekanom fakulty.

15. júla si pripomíname 100 rokov od narodenia Vladimíra Olerínyho (1921 – 2016), prvého Slováka, ktorý začal učiť na FiF UK španielčinu, jedného zo zakladateľov modernej slovenskej hispanistiky.

Vladimír Oleríny strávil detstvo medzi slovenskými vysťahovalcami v Argentíne, tam sa naučil po španielsky. Po návrate na Slovensko vyštudoval právnickú fakultu a stal sa diplomatom na československom veľvyslanectve v Buenos Aires. Po r. 1948 sa musel vrátiť do Československa a od r. 1950 externe vyučoval na Filozofickej fakulte. V r. 1953 sa k nemu pridal Jozef Škultéty, s ktorým tvorili dvojicu nevyhnutnú pre vyučovanie španielčiny ako diplomového odboru. Vladimír Oleríny bol z fakulty vyhodený v roku 1959, neskôr pracoval v SAV a pôsobil ako prekladateľ a literárny kritik a historik. Preložil vyše 140 diel zo španielskej, portugalskej i latinskoamerickej literatúry (Lope de Vega, P. Calderon de la Barca, F. García Lorca, G.G. Márquez, P. Neruda, N. Guillén, O. Paz, J. Cortázar, J. L. Borges, A. Carpentier a i.) a napísal množstvo štúdií a článkov.

Viac o osobnostiach a dejinách hispanistiky na FiF UK

Veľkolepá Moyzesova sieň, vyzdobená v štýle viedenskej secesie, je súčasťou fakulty od r. 1960, kedy škola začala využívať bývalé veliteľstvo armády. Slávnostná sieň bola postavená pre dôstojnícke kasíno a spoločenské udalosti spojené s pôsobením rakúsko-uhorskej armády v meste. Pred 95. rokmi práve tu vzniklo prvé rozhlasové štúdio na Slovensku. Svoje terajšie pomenovanie dostala po hudobnom skladateľovi a šéfovi hudobného vysielania Československého rozhlasu v Bratislave Alexandrovi Moyzesovi.

Sieň sa pre výbornú akustiku využíva ako koncertná a divadelná sála, koná sa tu ples FiF UK, deň otvorených dverí, bakalárske promócie a pod. Bola dejiskom významných stretnutí, napr. zhromaždenia študentov počas revolúcie v Novembri 1989 či návštevy dalajlámu v r. 2016.

Vedeli ste, že sa do nej dá dostať viacerými vchodmi? Okrem vchodu z Vajanského nábrežia aj z átria na Gondovej je schodmi spojená s niekdajšou dôstojníckou jedálňou (dnes slovanský seminár) a z jej balkóna vedú (zamknuté) vchody na chodby, kde dnes sídli Katedra anglistiky a amerikanistiky či Katedra maďarského jazyka.

K štúdiu viacerých odborov na FIF UK patria letné exkurzie. „Nezabudnuteľnými zážitkami na školské roky sú rozhodne exkurzie, ktoré sa uskutočňovali vždy na konci letného semestra, či už sa konali v Západných Čechách a na Morave, alebo na strednom Slovensku. Boli mimoriadne bohaté na návštevy kostolov, kláštorov, hradov a zámkov, kde sme mali možnosť otestovať si svoje znalosti z dejín umenia v celej šírke problematiky.“ (Katarína Rusnáková, absolventka dejín umenia)

Počas socializmu mohli študenti a pedagógovia cestovať len po Československu, prípadne do „spriatelených“ socialistických krajín ako Maďarsko, Bulharsko či Poľsko. „Azda najradšej spomínam na exkurzie. Keďže sme veľmi nemohli cestovať do zahraničia (iba tak do Maďarska – do Budapešti), exkurzie sme absolvovali hlavne v Čechách a na Morave a navštívili sme najkrajšie pamiatky – obrazne povedané od Vranova nad Dyjí až po Cheb. V starších ročníkoch sme si už museli pripravovať úvodné slová k vybraným pamiatkam, no bola to veľmi dobrá „škola“ v teréne.“ (Katarína Bajcurová, absolventka dejín umenia).

Od r. 1990 chodia študenti etnológie, histórie, dejín umenia, archeológie a ďalších odborov na exkurzie aj do Talianska, Rakúska či Nemecka.

Spoločne strávené večery na exkurziách s „rozhovormi bez konca pri dobrom víne“ (K. Rusnáková), patria pre mnohých študentov k celoživotným nezabudnuteľným zážitkom.

„Rádio Zóna - 100,3 FM,“ ozvalo sa v éteri 1. mája 1993 o 6.00. Na Katedre žurnalistiky FiF UK začalo vysielať nezávislé študentské rádio. Poslucháčom sa ako prvý spíker prihovoril nevidiaci Zdenko Žužič.

Univerzitné rádio vzniklo vďaka finančnej podpore International Media Fund z USA, ktorý dodal techniku za 50 000 dolárov, univerzita zaplatila vysielač, tím mladých ľudí z internátneho rádia Tlis prerobil „obývačku" v budove na Štúrovej ulici na rozhlasové štúdio. Zóna chcela byť „stanicou tvorivých ľudí a ich hier, ktorá bude „prevliekať" Bratislavu na tvorivé centrum Slovenska a strednej Európy" (riaditeľ Ján Slovák pre Našu univerzitu). Vysielala spočiatku tri, neskôr už dvanásť hodín, správy z Bratislavy, informácie o kultúrnych podujatiach, programy kín, fejtóny a reportáže, rozhovory.

Rádio Zóna sa neskôr delilo o frekvenciu s Rádiom Ragtime a Zóna sa zmenila na Štúdio Academica. Z finančných dôvodov aj kvôli slabému pokrytiu Zóna, Ragtime aj Štúdio Academica zanikli koncom deväťdesiatych rokov. V súčasnosti študenti žurnalistky využívajú nové moderné multimediálne štúdio, ktoré bolo na Katedre žurnalistiky otvorené v januári 2019.

V dynamickej atmosfére 90-tych rokov na katedre vznikla tiež galéria žurnalistickej fotografie Focus.

Viac o nezávislom vysielaní študentov v časopise Otázky žurnalistiky

Začiatok vysielania Rádia Zóna

Prvým vyučujúcim západného jazyka na fakulte bol Francúz Léon Chollet (1883-1959), „lektor francúzskej reči a literatúry“, od roku 1946 už profesor. Na fakultu nastúpil v roku 1923 a nútene z nej musel odísť v roku 1950. Jeho výpoveď z univerzity – a tým aj vykázanie z Československa – podpísal vtedajší povereník pre školstvo Laco Novomeský.

Okrem dlhoročného vyučovania Léon Chollet pestoval vzťahy so slovenskými spisovateľmi a preložil do francúzštiny viaceré diela slovenskej literatúry, napr. Moje deti od E. M. Šoltésovej. Vďaka nemu mala katedra kontakty na francúzskych historikov a literátov, ktorí tu prichádzali prednášať.

Viac informácii o jeho pôsobení možno nájsť v štúdii doc. Jany Truhlářovej z Katedry romanistiky FiF UK v zborníku 95 rokov Filozofickej fakulty UK.

K FiF UK patrí od roku 1985 aj budova na Štúrovej ulici. V súčasnosti tam sídli katedra žurnalistiky, katedra marketingovej komunikácie a katedra religionistiky. Budova bola postavená pôvodne ako obytný dom ešte v roku 1892, nadstavená o dve podlažia v roku 1928. Sídlila tu istý čas AngloPragobanka banka, neskôr VŠMU.

V obchodných priestoroch budovy fungovalo dlhé roky kníhkupectvo a predajňa skla a porcelánu. Kníhkupectvo tu je aj dnes, sklo a porcelán nahradí onedlho nové univerzitné informačné centrum. V suteréne funguje reštaurácia A klub. Na poschodí bolo v 90. rokoch univerzitné Rádio Zóna a Rádio Ragtime.

V rokoch 2011 – 2012 dostalo tmavé átrium v budove fakulty na Gondovej nové zastrešenie a pod ním vznikla plocha na konanie rôznych akcií.

Sklená kupola tvorená oceľovou konštrukciou má na najvyššom mieste výšku 5 metrov. Za projekt átria získal v r. 2012 kolektív ateliéru architekta Igora Palča ocenenie CE.ZA.AR. 2012 v kategórii Rekonštrukcia a obnova budov.

Átrium, keďže nie je plne zastrešené, má síce svoje muchy, je však nesporne prínosom pre život fakulty. Je priestorom na neformálne stretávanie, posedenie či štúdium, konajú sa tu diskusie, výstavy či podujatia ako Vianoce na fakulte.

Prvým symbolom Filozofickej fakulty UK bola sova. Bola zobrazená na prvom žezle fakulty. Autorom návrhu bol výtvarník Josef Vydra, ktorý na fakulte študoval dejiny umenia a národopis.
Od r. 1959 sovu ako symbol fakulty vystriedala Pallas Aténa, grécka bohyňa múdrosti. Návrh nového žezla vytvoril sochár a medailér Andrej Petro. Pallas Aténa je zobrazená aj na pamätných medailách fakulty a fakultnom logu.

Fakultná farba je modrá. Objavila sa prvý raz na talároch dekana a pedela fakulty v r. 1923. Farebné označenie fakúlt a strih talárov navrhol Josef Vydra, vzorom boli farby fakúlt Univerzity Karlovej v Prahe, strih talára obsahoval ozdobné ľudové prvky. Súčasné taláre majú jednoduchý strih bez ozdobných prvkov. Na posledných výrazných úpravách talárov pracoval známy kostýmový výtvarník Milan Čorba.
Pedelom FiF UK v medzivojnovom období (1921 – 1939) bol Alois Zíma. Po rozpade ČSR odišiel do Brna, kde sa zapojil do protifašistického odboja a v r. 1942 bol nacistami popravený. V Brne ho dnes pripomína pamätný kameň v dlažbe.
Funkciu pedela FiF UK v poslednom období vykonával Matúš Hajdúch, v súčasnosti je pedelom PhDr. Martin Čičila zo študijného oddelenia fakulty. Úlohou pedela je niesť žezlo pred dekanom pri akademických slávnostiach.

Počas 40 rokov socializmu zamestnanci a študenti UK povinne nastupovali do prvomájových sprievodov. „Prvý máj - to je radosť z dosiahnutých výsledkov. Manifestácia nášho bratstva a priateľstva so Sovietskym zväzom a ostatnými štátmi socialistického spoločenstva. Prejav internacionálnej solidarity s robotníckou triedou celého sveta a všetkými pokrokovými silami bojujúcimi za mier, slobodu, pokrok,“ napísala Naša univerzita v r. 1987.

V r. 1969 sa skupina študentov fakulty rozhodla prvomájový sprievod trochu spestriť recesistickým „výjevom.“ Namiesto portrétov generálnych tajomníkov komunistickej strany či bradatého Marxa a Englesa si pripravili vlastné veľké portréty, ktoré si pripevnili na to, čo doma našli – drevený krajčírsky meter, rúčku z metly či bedmintonové rakety. Skupinka asi 15 študentov takto pochodovala v sprievode dole Námestím SNP, popred hlavnú tribúnu. „Súdruhom na čele s veľkým Slovákom Husákom zmrzol úsmev na tvárach,“ spomína účastník akcie, profesor Anton Heretik. Prekvapené bezpečnostné zložky vtedy ešte proti študentom nezasiahli, o 4 mesiace neskôr však už študentov, ktorí sa zhromaždili pripomenúť si výročie okupácie z 21. augusta 1968, rozohnali obuškami a mnohých študentov pozatýkali.

Viac o študentskej prvomájovej recesii

„Keď so prišiel na Slovensko, poznal som ho len na mape a z obrazov. Teraz som tu bol štyri týždne, videl som kraj a učil som sa slovenčinu. Viem, že je to ešte málo, čo poznám. Ale musím povedať, že to čo teraz poznám, sa mi veľmi páči a že rád prídem naspäť. Ďakujem vám za všetko, čo ste mi dali,“ napísal do kroniky SAS Wolfgang z Heidelbergu v r. 1973.

Už 57 rokov je súčasťou fakulty Studia Accademica Slovaca – centrum pre slovenčinu ako cudzí jazyk (SAS). Jeho cieľom je vzdelávanie zahraničných záujemcov o slovenský jazyk a kultúru, propagácia slovenskej vedy, kultúry a umenia v zahraničí a výskum slovenčiny ako cudzieho jazyka. Na SAS-e tiež vznikajú učebnice slovenčiny ako cudzieho jazyka.

Vďaka každoročnej letnej škole SAS slovenčinu a Slovensko objavovalo už takmer 6000 zahraničných študentov z viac ako 50 štátov sveta. „Pojem letný seminár či letná škola nie je naším výmyslom. My sme mali spočiatku slovenské zastúpenie na pražskom podujatí Letní škola slovanských studií a od r. 1964 sa Seminár slovenského jazyka a kultúry stal samostatnou príležitosťou pre bratislavskú univerzitu. Na začiatku sme sa tešili, ak prišlo 17 – 18 frekventantov, ale posledné tri roky býva počet účastníkov pravidelne okolo stovky,“ uviedol v r. 1975 dlhoročný riaditeľ SAS, jazykovedec Jozef Mistrík. Aj vlani, kedy Letná škola prebehla online, celý program absolvovalo 77 študentov.

Poďakovania ako to, ktoré napísal Wolfgang, obsahujú aj kroniky ďalších ročníkov.

V poslednom desaťročí bola fakulta niekoľkokrát miestom výstav moderného vizuálneho umenia. Festival Biela noc, najväčší festival súčasného umenia na Slovensku, využil priestory átria a Moyzesovej siene na inštaláciu nadrozmerných svetelných inštalácií, ktoré prilákali tisíce návštevníkov.\

V rámci festivalu Sensorium bola zase v priestore pod átriom umiestnená nezvyčajná zvuková inštalácia πTon. Nadrozmerné elastické teleso reagovalo a pohybovalo sa podľa zvukov.

Zakladateľom odboru archívnictva na FiF UK bol prof. Alexander Húščava. Pomocné vedy historické a archívnictvo prednášal od r. 1937 do r. 1969. Okrem výchovy prvých profesionálnych archivárov na Slovensku sa prof. Húščava tiež podieľal na vybudovaní modernej archívnej správy u nás. Bol autorom vedeckých prác z diplomatiky, paleografie, genealógie, heraldiky, historickej metrológie a stredovekých slovenských dejín.

„Chcem, aby ste boli lepší, ako som ja,“ zdôrazňoval svojim študentom podľa spomienok Jozefa Nováka, dnes emeritného profesora Katedry archívnictva a PVH Filozofickej fakulty UK. Katedra  v r. 2021 získala od jeho rodiny jeho bustu a časť pozostalosti.

Prof. Húščava tiež spracoval dejiny svojej rodnej obce Lamač, kde má pamätník, v bratislavskej Dúbravke je po ňom pomenovaná ulica.

V r. 1948/1949 bol dekanom fakulty.

K najstarším žijúcim absolventom našej fakulty patrí pani Katarína Herrmannová, rod. Markovičová, ktorá tento rok oslávila 101 rokov.

Študovať anglický a nemecký jazyk začala za Československa na Univerzite Komenského v r. 1938, končila za slovenského štátu na Slovenskej univerzite v r. 1942. Zažila nútený odchod českých profesorov. „Profesori, ktorých som si ja zapísala v indexe, ešte potom boli na univerzite v ďalšom polroku, ale potom bol koniec.“ Okrem jazykov študovala tiež dejiny umenia, neskôr celý život do vysokého veku pôsobila ako učiteľka angličtiny a nemčiny.

Spomienky pani Kataríny Herrmannovej na jej vysokoškolské štúdiá

Symbolom našej fakulty je bohyňa múdrosti Pallas Aténa, nachádza sa v jej znaku. Býva zobrazovaná ako bojovníčka v plnej zbroji, s helmicou na hlave. Helmice starovekých vojakov sú tiež súčasťou výzdoby budovy na Gondovej. Budova bola pôvodne postavená v r. 1913 ako úrad vojenského veliteľstva, preto je vyzdobená vojenskými motívmi. Helmice boli v r. 2016 kompletne zreštaurované spoločnosťou Novota Art. Zvetrané originály boli na streche nahradené odľahčenými replikami. Jedna zo zachovaných originálnych helmíc je umiestnená pod átriom, kde je zblízka možné vidieť jej výzdobu, napríklad reliéf koňa na boku.