Filozofická fakultaUniverzita Komenského v Bratislave

Čítam...

Egon Bondy: Týden v tichém městě(PT, Bratislava 1998)

„Nemůže být nic méně tajemného než to, že existuje vznik a zánik, a ty jsou totožné“ (s. 5). No prosím, toto klbko rozmotať, na to musí byť človek filozof a aj ten si od problému radšej odskočí k snovaniu postkomunistického mafisticko-teroristického príbehu, ktorý nehodno brať vážne.
Tým „odskakujúcim“ filozofom je Egon Bondy, zároveň hrdina príbehu, a „tichým“ mestom je, samozrejme, Bratislava, ktorú si autor zvolil za svoje ponovembrové pôsobisko. Tu treba podotknúť, že išlo o jasnozrivú voľbu najmä s ohľadom na žáner dôchodcovského lamentu za životné istoty, ktorým kniha a nateraz i Bondyho tvorba vrcholí – Bratislava (a Slovensko vôbec) je v porovnaní s pôvodnou autorovou vlasťou schopná poskytnúť predsa len viac dôvodov na náreky. Ešte i tá mládež je tu akási podozrivo veselšia: „strašně rozveselená mládež. Koukám se na to denně už pár roků a dosud jsem nepřišel na to, z čeho se tak veselejí než z vlastní blbosti“ (s. 96).
To rozprávačovi v ich veku do smiechu nebolo, veď každé ráno sa prebúdzal „s jasnou myšlenkou po smyslu Všeho“ (s. 76) – a táto myšlienka sa ho už viac nepustila! I v románe ho prepadáva v každej vhodnej i nevhodnej chvíli, večer mu nedá zaspať a ráno ho vždy – podľa starého zvyku – zobúdza. Skrátka, takéto ustavičné premýšľanie je pre rozprávača „největší prokletí, co může člověka stihnout“ (tamtiež) – a pre čitateľa, popravde, tiež...V ostatnom však už možno byť s rozprávačom v súlade len veľmi ťažko. Od filozofa by sme očakávali, že svoj jedinečný dotyk so skutočnosťou premení na prenosnú, aj pre iných použiteľnú skúsenosť. Žiaľ, v tomto románe rozprávačovo vnímanie sveta nemá ďaleko od nepozornej banálnosti a naopak, jedinečná, čiže nepoužiteľná je jeho „skúsenosť“. Nejde už vlastne o skúsenosť, ale skôr o uvzatosť: názor sa nerodí z uzrenia reality a dotyk so skutočnosťou je iba nevyberavou zámienkou na spustenie tirád, ktoré už stratili schopnosť odrážať čokoľvek okrem autorovej zlej vôle. A tak jeho generalizujúci povzdych nad životom musíme, žiaľ, predovšetkým uplatniť na jeho knihu: „není čeho si cenit“ (s. 74).

 

Bernhard Schlink: Předčítač
Preložil Tomáš Kafka
(Prostor, Praha 1998)

Ak by sme si mysleli, že od negramotnosti je ďaleko k vojnovým zločinom, román nemeckého autora a právnika nás rýchlo vyvedie z omylu. Vlastne až tak rýchlo nie, lebo rozprávač, ktorý zrejme miluje všetko retardované, vrátane sprievodkyne električky Hanny, predtým dozorkyne v koncentráku, odďaľuje odhalenie pointy, t. j. Hanninej alfabetickej nerozvinutosti, tak dlho, ako sa len dá – ba ešte dlhšie, pretože táto vec musí byť čitateľovi čoskoro jasná, no rozprávač sa s ňou vytasí až kdesi za polovicou knihy. Tajomstvo odhalené, Hanna vo väzení, druhá polovica románu môže od erotického vzťahu pätnásťročného adolescenta a zrelej tridsiatničky prejsť k traktovaniu nemeckej viny. Dôkladnosť, s akou sa vec zo všetkých strán premieľa, však nechcene navodzuje dojem až istej necitlivosti. Ďalším málo vkusným sprievodným znakom tejto dôkladnosti je vynorenie sa implicitného predpokladu (ktorý by však autor nepripustil ani za svet!), že my ostatní sme nemali a nemáme svedomie a že ono sa aj pre nás rodí až poctivým nemeckým uvedomovaním si viny. Hrôzostrašný dojem, že dôkladnosť, s akou sa tu pracuje na analýze viny, je vzdialenou (?) príbuznou dôkladnosti, s akou sa na ňu „zarábalo“, je dôvodom, prečo by nemecké úvahy o nemeckej vine mali radšej ostať v nemeckej rezervácii.

 

Tomáš Horváth: Niekoľko náhlych konfigurácií
(Koloman Kertész Bagala, L. C. A. Levice 1997)

Literatúra, to znie prihrdo, preto autori dnes radšej hovoria o písaní – je to skromnejšie a hlavne zabezpečuje to alibi v prípade neúspechu: ja nič, ja si len tak píšem. Takéto nenáročné písanie síce nič od nás nechce, lenže – a to je rub tejto inak milej nevtieravosti – aj sebe rado čo-to odpustí. Ba o to vlastne ide: aby sme sa mohli plne oddávať rozkoši z písania, nesmieme  nikoho k ničomu vyprovokovať, lebo inak sme zatiahnutí do nechutného kolotoča života, ktorý sa tak málo podobá textovému azylu!
Ako pre množstvo bezbranných mladých ľudí (ktorí sa však za svoju bezbrannosť už nehanbia, ale berú ju ako spôsob existencie), aj pre Tomáša Horvátha je tým skutočnejším svetom svet virtuálny. Tu už nejde o to, urobiť si hru zo života, ale situovať svoj život do hry. Aj v knihe Niekoľko náhlych konfigurácií výlučným dejiskom hry, čiže priestorom autorovej existencie je svet literárnych textov. V siedmich prozaických útvaroch, napísaných napospol à la, si zrejme plne prišla na svoje jeho emocionalita i potešenie z rozumových úkonov, irónia, humor, no i sebaovládanie a zmysel pre mieru – áno, bohato sa tu vyžil, určite viac, ako tušíme! Ide tu skrátka o stále častejší typ literatúry, pri ktorom radosť z písania je väčšia ako radosť z čítania...
Horváthov dialóg s textami minulosti možno vnímať aj ako trochu vyčítavé gesto samovravy uprostred ukomunikovaného dneška. Neochota vstupovať svojím textom do kontaktu so skutočnosťou je však taká silná, že tu už nemôže ísť len o štítivosť, ale asi aj o strach. A tak Horváthovým spôsobom plachosti je nateraz písanie virtuózne nezaujímavých textov.

(Domino-fórum 1998, č. 25)