Čakanie na dejiny

Na úvod   s. 5

I. Prehľady

Novodobá slovenská literatúra   s. 9

Cesty k realite   s. 37

Od reality k realizmu   s. 49

Realizmus na ceste k moderne   s. 58

Od proletárskej k lumpenproletárskej poézii   s. 67

II. Sondy

Dedinský ľud – „zlatý“ či „opitý“?   s. 75

Český poetizmus a slovenská poézia   s. 99

Rola sonetu vo vývine slovenskej poézie   s. 113  

„Červené“ päťdesiate v „zlatých“ šesťdesiatych   s. 127

III. Úvahy

Hodnoty a literárne dejiny   s. 151

Estetikum či politikum?   s. 160

Edičná poznámka   s. 170

Ak by sme sa pokúsili nájsť vlastnosť, ktorá trvalo a výrazne charakterizuje slovenskú spoločnosť a jej kultúru v priebehu ce­lej jej vedomej existencie, zrejme by to bolo čakanie na (vlastné) dejiny. Toto paradoxné rozpoloženie – čakanie na niečo, čo bolo – spôsobuje, že u nás dochádza, tiež paradoxne, k faktic­kému nedoceňovaniu minulosti a zároveň k preceňovaniu toho, čo sa o nej povie, napíše. Akoby samotný fakt kritického poda­nia mo­hol tú minulosť zmazať, kým nadšený prístup akoby ju budoval!

Skrátka, u nás sa skôr čaká na Dejiny a menej sa vraciame k to­mu, čo sa skutočne udialo. Preto sa s takou veľkou, priam „štát­nou“ pozornosťou vo všetkých režimoch, ktorými sme prešli, sledoval zrod písaných dejín, a preto sa po ich vyjdení vždy našla nezanedbateľná časť kultúrnej obce, ktorá prejavila značnú ne­spokojnosť. Za nespokojnosťou s tým, čo sa o minu­losti napísalo, sa však možno kdesi v hĺbke národného pove­domia skrýva naša nespokojnosť so samotnou minulosťou – a práve tento pocit „ne­dostače“ tak romanticky spája rozličné tábory, i keď si to možno neuvedomujú, a radšej sa sporia.

Keď sa otázka minulosti dostane na verejný pretras, takmer nikdy pritom nejde o samotnú minulosť, ale o „budúcnosť“, v me­ne ktorej sa zdôvodňujú zásahy do prítomnosti. Takýchto zásahov, väčšinou devastačných, slovenská spoločnosť zažila už dosť na to, aby sa poučila – aspoň v tomto! – že šibrinkovanie históriou veští ďalšie rany. A tak dnes, našťastie, kdejaká hádka o „his­torickú pravdu“ je sprevádzaná už len ko­mickými okolnosťami, a nie osudovými dôsledkami pre jednot­livca či celý národ. Rozličné dejinné spory sú schopné zmobilizo­vať už len hŕstku „presvedčených“ na jednej i druhej strane, kým pre väčšinové publikum predsta­vujú najmä vítané rozptýlenie v „bezideovej“ dobe.

Tomuto totálnemu údelu dnešnej doby – stať sa predmetom zábavy, sa nebráni ani táto knižka, i keď mnoho vecí v nej je myslených vážne. Predsa len, jej autor je reliktom z doby ideí a ideológií, preto sa mu zdalo dôle­žité poodkryť napr. fatálny súvis slovenskej literatúry za posledné tak­mer storočie najprv s komunistickou ideológiou a potom aj s ko­mu­nistickým mocen­ským systémom. Táto problematika sa ob­javuje vo viacerých statiach (či už v popredí alebo v pozadí), no nie je jediná.

V prvej časti knihy prinášame dejinné prehľady: najprv celkový na slo­venskú literatúru, počnúc národným obro­dením až po ponovembrové obdobie, potom detailnejšie zameraný pohľad na tri fázy realizmu a napokon krátky náčrt sledujúci domáce zdroje socialistického realizmu a cesty k nemu. Plurál „pri­ná­šame“ zna­mená v tomto prípade naozaj množné číslo, keďže autorkou či spoluautorkou niektorých kapitol je Marcela Mikulová, ktorej ďakujem za možnosť začleniť ich do knihy. Bez nich by totiž uvedené literárnohistorické prierezy boli neprijateľne medzerovité a neodvážil by som sa ich ponúknuť ako orientačnú študijnú pomôcku. Do druhej časti knihy sú zaradené konkrétne materiálové sondy vedené z rozličných aspektov a v tretej ponúkam dve úvahy na tému písania literárnych dejín, skôr skusmé ako programové, veď napokon vznikli až po napísaní väčšiny textov tejto knihy.

State, z ktorých som zostavil túto publikáciu, vznikali v roz­lič­nom čase a pri rozličných príležitostiach, čo poznačilo aj ich šty­listickú podobu. Nepovažoval som však za nutné doda­točne ich štylisticky zjednocovať ani dodávať vedecký „náter“ textom, ktoré boli určené širšiemu publiku. Iné boli zase napí­sané pre za­hraničie, pričom pôvodné znenie viacerých z nich bolo fran­cúz­ske. Toto určenie spolu s autorovými chudobnejšími výra­zovými schopnosťami v cudzom jazyku prinieslo aj isté zjed­nodu­šenia, resp. na druhej strane isté explicitné odkazy či výklady, ktoré domáci čitateľ môže považovať za samozrejmé. Nekorigoval som však ani tie, keďže sa nazdávam, že aj externý pohľad, aj ozrej­movanie samozrejmostí môže prispieť k odhale­niu či na­ru­šeniu doma tradovaných stereotypov.

Jeden stereotyp však táto kniha určite nenaruší. Keďže nepri­náša dejiny slovenskej literatúry, iba state k nim, slovenský čita­teľ môže zotrvať v nikdy neukojiteľnom čakaní na dejiny i Dejiny.