5 X 5

Viliam Turčány: Srdce, DrSc.
(Smena, Bratislava 1987)

/1/ Turčány je poeta doctus, básnik žijúci z literatúry a pre ňu, virtuóz, pre ktorého je reálnou iba skutočnosť literárne „spracovaná“ – čo nebolo v literatúre, to ani nie je. /2/ Preto i tie veci skutočného sveta, ktoré k nemu nejakým zázrakom preniknú (napríklad láska), si zliterarizuje, dotiahne do li­terárne štylizovanej polohy, aby ich urobil skutočnejšími, no najmä aby sa v nich vyznal. /3/ Je to ináč klasicky príleži­tostná poézia, treba však povedať, že básnik si príležitosti veľmi nevyberá – vo svojej „nevinnosti“ je schopný ospievať všetko. /4/ Turčányho básnické anachronizmy by mohli byť i celkom milé, keby niekedy (napríklad, keď píše kartu z Gib­raltáru svojmu riaditeľovi) kurtoázia nebola na nerozoznanie od úslužnosti. /5/ Takže človeku sa občas zazdá, že tento ódický amok nie je vlastne až takým superkultúrnym počína­ním...

 

Milan Rúfus: Prísny chlieb
(Smena, Bratislava 1987)

/1/ Vari jeden z posledných na Slovensku (posledný bude Vaš­ko), koho ešte neomrzelo básnické hlbokomyslenie, je Rúfus. /2/ Knižka nám ukazuje, ako je básnik sám doma (Fialkové údo­lie 31, pozri V. Turčány: Srdce, DrSc., s. 47) a ako z pocitu nesplendidnej izolácie sa aj slamky chytá. /3/ Tou slamkou je smrť, po zemiakoch ďalšia vec, ktorá vie dostať slovenského človeka do hĺbky. /4/ Snahou budovať ľudskosť od základov knižka pripomína Zvony, lenže z dakedajších rúfusovských zmys­luplných vecí sa medzičasom stali teatrálne rekvizity. /5/ Mal by si priznať, že aj jeho pričinením.

 

Roald Dahl: Fantastické poviedky
Preložila Ivica Chorvátová
(Pravda, Bratislava 1987)

/1/ Tento slovenský Dahl je akýsi nudný, trvalo mi rok, kým som knihu po troche prečítal. /2/ Žijeme vo svete, ktorý si žiada byť interpretovaný, ba je to priam nutnosť, ak si chceme zachovať aký-taký prehľad, ak sa chceme zachovať. /3/ Reflex všetko interpretovať môže však byť aj zdrojom potešenia, na­príklad čitateľského: radosť z interpretácie je i radosťou zo zjednodušenia, z redukovania bohatosti textu na základné sché­my (architémy, mytologémy), z odhalenia jednoduchej podstaty zložitého javu. /4/ Dahl nám túto radosť odopiera, lebo sám si ju doprial vo vzťahu ku skutočnosti, jeho text nemôžeme zjed­nodušiť, lebo sám je už zjednodušením sveta na základné život­né štruktúry, na paradoxné schémy, ironické štúdie a prapodiv­né preparáty života. /5/ Nepodarilo sa mu pred čitateľom za­maskovať svoju inteligenciu, a to sa v umení nerobí, keďže to robí z čitateľa konzumenta: prečítaním poviedky sa „vec“ končí – a mala by sa začínať!

 

Vojtech Mihálik: Nárek
(Smena, Bratislava 1987)

/1/ „... a pohlavie mi visí ako spiaci netopier.“ /2/ Chápem, Majstre, že táto nahota je obrazom nahého, odizolovaného zú­falstva. /3/ Vy si však vo svojom nešťastí pomáhate aj inak: vstupujete do svedomia svetu i človeku, podávate veci tak, aby Vaša krivda – čiže aj Vaše právo kázať nám – bola čo najväč­šia. /4/ Sú to verše trpké, no žiaľ, i tŕpkovské a o tých už bol ktosi čosi napísal. /5/ Čítal som od Vás lepšie básne, nevzdávajte sa však, píšte ďalej a časom sa ohláste.

 

Jonáš Záborský: Faustiáda
(Tatran, Bratislava 1984)

/1/ V posledných rokoch si Záborského objavilo a obľúbilo množstvo mladých ľudí, ktorí zrejme vycítili istú analogickosť životného pocitu vzdelanca (a národa vôbec) v „jeho“ a vo „svojom“ čase, pocitu značných disproporcií medzi tým, čo by sa malo pre človeka robiť a čo sa skutočne robilo. /2/ Iste, Záborský je pochopiteľný a vysvetliteľný najmä v kontexte dru­hej polovice minulého storočia po krachu revolučných nádejí, v období koncepčnej bezvládnosti, v dobe, ktorá nemala svoj štýl, v ktorej pevneli byrokratické články riadenia spoločnos­ti, no spoločnosť sama sa rozpadávala, existovala iba úradne, nie duchom. /3/ V takom prechodnom období je človek odkázaný predovšetkým sám na seba, nesmie podliehať citom, lebo tie sú nepovzbudzujúce, ale chopiť sa rozumu – a svet, ako ho videl Záborský, bol svet postavený nie na hlave, na rozmýšľaní, ale postavený na hlavu, bláznivý. /4/ V Záborskom sa tají obrovská energia, ktorá chce meniť svet, no keďže nemôže, aspoň sa z neho smeje. /5/ A tak i naša mládež, ktorá bola nútená uva­žovať konvenčne a životne minimalisticky, ktorej bol odmietnu­tý prepych omylov a hľadania, „protestovala“ napríklad čítaním Záborského – jeho čitateľskou aktualizáciou akoby sa priam škodoradostne utvrdzovala v názore, že Kocúrkovo je i dnes.

(Slovenské pohľady, 1988, č. 4)