Za profesorom Petrom Kuklicom (24. 7. 1933 – 12. 11. 2015)
Zosnulý profesor Peter Kuklica patrí do tej generácie slovenských vzdelancov, ktorí svojím pôvodom neboli predurčení na akademickú dráhu. Narodil sa 24. júla 1933 v Zemianskej Dedine na Orave, kde bol jeho otec obecným pastierom. Nasmerovanie na gymnázium teda nevyklíčilo v intelektuálnej klíme rodiny, ale vzišlo z jeho osobného vzťahu ku knihám, z talentu a usilovnosti. Ak jeho záujem o vyššie štúdiá pokladali vtedy domáci zemania za neprimeranú ambíciu, funkcionári diktatúry proletariátu boli tej mienky, že vyznamenaný maturant má ísť do výroby a tam si vypestovať lepší vzťah k robotníckej triede. Vtedy sa prejavila však Kuklicova nepoddajnosť: proti posudku sa odvolal a po rozličných peripetiách sa napokon zapísal na univerzitu v Bratislave.
Na filozofickej fakulte UK začal študovať latinčinu kombinovanú s dejepisom, ale bližšia mu bola klasická filológia, a tak požiadal dekana o zmenu študijnej kombinácie na latinčinu s gréčtinou a jeho žiadosti bolo vyhovené. Veľa – odborne i ľudsky – mu dal ročný študijný pobyt v Brne. Po návrate do Bratislavy, po obhajobe diplomovej práce a štátnej skúške sa ako diplomovaný klasický filológ sa umiestnil v Lučenci na zdravotníckej škole. po 18-mesačnej vojenčine v Čechách sa síce do Lučenca vrátil a tu sa aj oženil, ale onedlho sa sťahoval do Bratislavy. Z iniciatívy profesora Okála začiatkom r. 1961 totiž nastúpil ako asistent na Katedru klasickej a semitskej filológie svojej Alma Mater. Jeho principál predpokladal, že rozvoj pracoviska najlepšie zabezpečia nadaní, no pritom skromní a pracovití vidiečania.
Tu som získal aj osobnú skúsenosť s Kuklicom. Na rozdiel od pseudorevolučných hesiel tej doby vštepoval poslucháčom zmysel pre kontinuitu a sústavnosť bádania, zdôrazňoval potrebu poznať rozhodujúce diela k danej problematike a podnecoval k hlbšiemu zamysleniu i mysleniu necenzurovanými poznámkami, ktoré sa často nespratali do dobového ideologického korzetu. Ročný študijný pobyt v Solúne mu otvoril nové obzory a urobil z neho jedinečného šíriteľa záujmu o jazyk a vzdelanosť moderného Grécka. Na Slovensku preto azda každý príslušník staršej a strednej generácie, pokiaľ sa môže pochváliť čo i len elementárnou znalosťou novogréčtiny, začínal pod jeho vedením. V Grécku zasa dosiahol živý ohlas jeho retrospektívno-situačný referát o česko-slovenskej klasickej filológii.
Od solúnskeho pobytu sa datuje rozvoj spolupráce, ktorá bola dôležitá nielen pre univerzitu, ale na jeho ojedinelú jazykovú kompetenciu boli často odkázané aj iné štátne ustanovizne, napr. súdy. So vznikom univerzitnej ročenky Graecolatina et orientalia sa Kuklicovi v závere 60-tych rokov otvoril priestor na publikovanie vlastných vedeckých prác. Vo svojej prvotine Ciceros Stellungsnahme zum moralischen Verfall der Republik (1969) mohol vďaka dôkladnej znalosti pramennej základne revidovať a novo formulovať niektoré hodnotenia Ciceronovej politickej činnosti. V tom istom tematickom okruhu pokračovala štúdia o Ciceronovom odchovancovi M. Caeliovi Rufovi (1970) a táto osobnosť bola témou dizertácie, na základe ktorej dosiahol r. 1972 hodnosť candidatus scientiarum.
Na menovanie za docenta klasickej filológie však musel čakať až do roku 1988. Vtedy bol direktívne obmedzovaný počet študentov a redukovaný počet pracovníkov katedry, a tak medzi jeho pracovné povinnosti patrila aj príprava slovníka stredovekej latinčiny. Vstup do lexikografie potom priniesol hmatateľné výsledky v príručkách slovník latinských skratiek (1995) a Slovník stredovekej latinčiny (2000). Ako prekladateľ zo starej i novej gréčtiny sa hlboko zapísal do dejín slovenskej kultúry. Pretlmočenie Thukydidových Dejín peloponézskej vojny ocenilo vydavateľstvo Tatran prémiou a také isté ocenenie by si zaslúžil aj preklad polovice Plutarchových Životopisov. V tejto súvislosti sa však sluší osobitne vyzdvihnúť fakt, že dvojzväzkový výber z diel M. Tullia Cicerona, v ktorom sa roku 1982 prihlásila k slovu vtedy mladá generácia prekladateľov, vznikol pod jeho priamym patronátom.
Po odstránení politicko-straníckej predestinácie sa r. 1993 uskutočnilo menovanie za riadneho profesora. V tom čase Kuklica intenzívne približoval antický svet čitateľom nielen Literárneho týždenníka a Pedagogickej resp. Historickej revue, ale aj poslucháčom Slovenského rozhlasu. Nemožno obísť ani jeho predsedníctvo Slovenskej jednoty klasických filológov v rokoch1991-1998 a Slovenskej spoločnosti novogréckych štúdií. Povinnosti, ktoré zvlášť narastali od prevzatia dekrétu ordinaria, niesol svedomito. Vo vystupovaní na všetkých fórach uplatňoval gravitas, vážnosť, blízku jeho obľúbeným Rimanom. Táto cnosť zrejme prispela aj k jeho úzkemu vzťahu k pôde. Získal neveľkú záhradu v tieni komínov ropného kombinátu Slovnaft, ktorá mu popri úrode poskytovala uvoľnenie od vypätia duševnej práce.
Za odborný i ľudský vzor mu aj dnes, keď stojíme pri jeho rakve, patrí úprimná vďaka žiakov, kolegov a priateľov. Requiesce in pace, Petre amicissime ac humanissime!
Daniel Škoviera