Na pravde záleží

Laureátku Pulitzerovej ceny Abigail Goldmanovú sme mali možnosť na Sloven- sku stretnúť prvýkrát. Prišla odovzdať svoje skúsenosti a názory slovenskej verejnosti, no najmä študentom žurnalistiky v Košiciach a v Bratislave. Jej misia sa dá zhrnúť do jednej vety - na pravde záleží. To bol aj názov prednášky, ktorú v spolupráci s novinami Slovak Spectator, Univerzitou Komenského v Bratislave a nadáciou Petit Academy zorganizovala Nádacia Tatra Banky.

Prednáška Abigail Goldmanovej zaplnila aulu Univerzity Komenského v Bratislave. V stredu 20. novembra 2013 sa najmä študenti mediálnych odborov započúvali do skúseností, ktoré americkej novinárke vyniesli viacero ocenení. Tým najprestížnejším je pre každého novinára Pulitzerova cena, ktorej  laureátkou sa Abigail Goldmanová stala v roku 2004 za sériu reportáží o vplyve obchodného giganta s názvom The Wal-Mart Effect. Ako povedala, reportáže vznikli aj vďaka náhode a šťastiu. Tému totiž najskôr v Los Angeles Times zamietli, po príchode nového šéfredaktora však dostala s kolegom na jej spracovanie zelenú. Ďalšou prielomovou reportážou v jej kariére bolo skúmanie podmienok pracovníkov vo svetových továrňach spoločnosti Matell. A. Goldmanová spomínala aj ďalšie reportáže, ktoré ju dostali do životu nebezpečných situácií alebo dodnes vykúzľujú úsmev na tvári. Zaujímavé rozprávanie A. Goldmanovej obsiahlo prierez jej kariérou od študentských čias, cez novinársku prax až po súčasnosť, keď prednáša žurnalistiku na University of California v Los Angeles.

Američanka si pre ilustráciu požičala aj legendy o Jurajovi Jánošíkovi. Tak, ako on bohatým bral a chudobným dával, aj novinár by mal "dať hlas tým, ktorí ho nemajú. Mal by upokojovať postihnutých a postihnúť pokojných."

 

Zjednocujúcou niťou celej prednášky bolo hľadanie pravdy. Ako uviedla, nedokázala sa stotožniť s tým, že práca reportérov sa vo veľkých amerických médiách oddelila od overovania pravdivosti tvrdení. "Reportéri do hlavnej správy dňa napíšu, že jeden kandidát povedal toto, druhý toto. Potom príde skupina overovačov faktov a na základe výpovedí určujú pravdivosť v inej časti periodika." Niekedy používajú pravdometre, inokedy novinári udeľujú Pinocchiove nosy. "Prečo ale nezakomponovali overovanie faktov priamo do hlavnej správy?" položila otázku A. Goldmanová.  Jedným z dôvodov, podľa jej názoru, je tiež to, že keď novinár zaujme stanovisko voči povedanému, môžu ho obviniť z nadŕžania niektorej zo strán sporu. "Ak novinár určí, čo je pravda, už sa stavia na jednu stranu," povedala a vysvetlila, že rovnováha medzi vyjadrením názoru a určením pravdy je veľmi jemná a novinári ju musia hľadať.

Počas štúdia na univerzite sa toho naučila mnoho, to najdôležitejšie práve v teréne. Napríklad, že k mladším kolegom sa treba správať s rešpektom, bez aroganice. A že si treba nosiť na písanie ceruzky. "Keď na univerzitu vo Wisconsine prišiel prednášať prezidentský kandidát, spolu s ním docestovali aj reportéri z veľkých národných médií. Vtedy sa začala zábava," spomenula príhodu, ktorá sa odohrala pri dvadsiatich piatich stupňoch Celzia pod nulou. Kandidát začal rozprávať a dôležití páni reportéri, ktorí na mladších kolegov nikdy nemali čas, začali vyťahovať perá a písať. Potom sa však zháčili, triasli nimi, čmárali, snažili sa ich rozpísať, ale nedarilo sa im. Zato všetci študenti mali pri sebe ceruzky a ako s úsmevom dodala Abigail Goldmanová: „Ja aj strúhadlo! Tým skúseným reportérom, ktorí k nám boli milí, sme ceruzky požičali.“

text: Tomáš Kottra

foto: Janka Pazderová