Ukrajina
Ukrajina
Oficiálny názov: Україна (rus. Украина, angl. Ukraine)
Rozloha: 603 tis. km2 (druhá najväčšia krajina Európy, po RF, ktorej európska časť predstavuje cca 4 mln km2)
Počet obyvateľov: 48,5 mln (sčítanie ľudu r. 2001)
Hranice: s Ruskom, Bieloruskom, Poľskom, Slovenskom, Maďarskom, Rumunskom a Moldavskom
HDP / 1 obyvateľa: (odhad na r. 2011; v prepočte na paritu kúpnej sily) - cca 7 200 USD
Mena: ukrajinská hryvna (UAH), najvyšší nominál 500 UAH
Nezávislosť: 24. 8. 1991
Osobitné pozn.: V rámci štátu existuje Krymská autonómna republika s hlavným mestom Simferopoľ
Reliéf
Takmer polovicu (48 %) prevažne rovinatej krajiny pokrývajú stepi. Značná časť z nich sa obrába („rozoraná celina“), iba niektoré oblasti ostali nedotknuté (Chomutovská step vo východnom cípe Ukrajiny okolo Donca, nad Azovským morom, je národným parkom a ako prírodnú pamiatku ju zapísali na zoznam UNESCO).
Výraznejšie horstvá sú iba na západe (Karpaty) a na juhu (Krymské pohorie). Najvyšším vrchom Ukrajiny je karpatská Hoverla (Говерла, 2 061 m). Krymské pohorie je podstatne nižšie – najvyšší vrch Čatyrdag (Чатир-Даг) dosahuje 1 527 m. Turistickou atrakciou a symbolom pohoria je o čosi nižší vrch Ai Petri (z gr. sv. Peter) nad Jaltou, z ktorého sú prekrásne výhľady.
Vodstvo
Najväčšou riekou, pretekajúcou na území Ukrajiny, je Dneper (Днiпро; historické označenie Borysthenes zaznačil Herodotos). Pramení v Rusku v pohorí Valdaj, preteká cez Bielorusko – tvorí aj spoločnú hranicu s Ukrajinou a napokon na Ukrajine ústi do Čierneho mora. Na ukrajinskom území je na rieke takmer súvislý reťazec vodných nádrží a elektrární.
Z významnejších prítokov Dnepra treba spomenúť Pripjať (Прип’ять) a Desnu (Десна).
Dnester (Днiстер) pramení pri hraniciach s Poľskom, na istom úseku tvorí hranicu Ukrajiny a Moldavska, ďalej preteká Moldavskom (na jeho ľavom brehu leží Podnestersko), napokon však ústi do Čierneho mora na ukrajinskom území, kde vytvára až 41 km dlhý Dnesterský liman. Rieka je západnou hranicou ázijskej stepi.
Najvýznamnejšou riekou, ktorej celý tok sa nachádza na území Ukrajiny, je Južný Buh (Південний Буг).
Vo východnej časti Ukrajiny dominuje Donec, ktorý pramení v Rusku, preteká najvýchodnejším cípom Ukrajiny, a opäť prechádza na územie Ruska, kde sa vlieva do Donu.
Obyvateľstvo
V ostatných rokoch zachytili štatistiky pokles počtu obyvateľov o cca 2,5 mln, ktorý spôsobujú najmä dva faktory – nízka pôrodnosť a migrácia. Pôrodnosť je v dôsledku ekonomických ťažkostí dlhodobo nižšia ako úmrtnosť (cca 10,5 narodení a asi 16,5 úmrtí na 1000 obyv., pričom pomerne vysoké percento úmrtí sa eviduje na HIV/AIDS – odhady hovoria o cca 20 tis. mŕtvych, počet nakazených sa v štatistikách OSN odhaduje na 250 až 680 tis.). Migrácia po r. 1990 má tiež ekonomické dôvody, pričom počet migrantov dosahuje státisíce. Ich cieľovými krajinami sú najmä štáty EÚ (najmä Taliansko, Portugalsko, a Španielsko).
Najväčšie mestá Ukrajiny ležia na Dnepri – Kyjev (Київ, 2,6 mln), Dnipropetrovsk (Дніпропетровск, 1,1 mln), Zaporižžja (Запоріжжя, 0,8 mln); väčšie aglomerácie v centrálnej časti Ukrajiny dopĺňa Kryvyj Rih (Кривий Ріг, 0,7 mln).
V západnej časti štátu je najväčším mestom Ľvov (Львів, 0,7 mln) a niet tu iných centier s viac ako 0,5 mln obyvateľmi; vo východnej časti krajiny sú dve miliónové aglomerácie – Charkiv (Харків, 1,5 mln) a Doneck (Донецк, 1 mln) a dve mestá s 0,5 mln obyvateľmi – Mariupoľ (Мариуполь) a Luhansk (Луганск).
Na čiernomorskom pobreží sú najväčšími centrami Odesa (Одеса, 1 mln) a Mykolajiv (Миколаїв, 0,5 mln); hlavné mesto Krymskej AR – Simferopoľ (Сімферополь) má cca 0,3 mln obyvateľov.
Podľa sčítania z r. 2001 sa k ukrajinskej národnosti prihlásilo cca 78 % obyvateľov, k ruskej vyše 17 %. Pravda, až 30 % obyvateľov označilo za svoj rodný jazyk ruštinu. Niekoľko národností má podiel menší ako 1 %: Rumuni, Bielorusi, krymskí Tatári, Bulhari, Maďari, Poliaci, Židia, Gréci a tiež Slováci. V Krymskej AR predstavujú väčšinu (77 %) Rusi, podiel Tatárov v republike je 12 %.
Pred druhou svetovou vojnou žili na Ukrajine státisíce Židov. Po obsadení krajiny nacistickými vojskami sa v jesenných mesiacoch r. 1941 odohralo viacero masakrov, ktoré postihli najmä židovské obyvateľstvo.
Najrozšírenejším náboženstvom je kresťanstvo východného rítu, pričom existujú dve pravoslávne cirkvi (ukrajinská a ruská) a ukrajinská grécko-katolícka (uniatská) cirkev, ktorá obradovo patrí k východnému rítu, ale uznáva jurisdikciu rímskeho pápeža. Ukrajinská pravoslávna cirkev podriadená moskovskému patriarchovi je teritoriálne rozšírenejšia a podľa jej vlastných štatistík sa k nej hlási údajne až 35 mln ukrajinských pravoslávnych. Ukrajinská pravoslávna cirkev moskovského patriarchátu (Українська Православна Церква Київського Патрiархату) sa hlási k ukrajinskej autokefálnej cirkvi, ktorá vznikla r. 1921; jej aktivita ožila po osamostatnení Ukrajiny a sprevádzalo ju isté náboženské napätie; cirkev dosiaľ nedosiahla uznanie zo strany východných patriarchov. Grécko-katolícka cirkev formálne vznikla vyhlásením Brestskej únie r. 1596 a dnes má cca 3-5 mln veriacich. Menej je rímskych katolíkov (cca 1 mln), protestantov a moslimov.
Z dejín
Najstaršie písomné správy o územiach Ukrajiny zanechali antickí autori a spájajú sa s gréckymi kolóniami na pobreží Čierneho mora ako Tyras, Pantikapea, Cherson a i. Kraje pri ústí ukrajinského Dnepra v 5. stor. pred n. l. navštívil slávny grécky historik Herodotos. V susedstve gréckych kolónií žili Skýti, ktorých ríša v pričiernomorských stepiach pretrvala od 8. do 3. stor. pred n. l. Unikátnymi pamiatkami starobylej pričiernomorskej kultúry v ukrajinských stepiach sú dodnes kamenné sochy známe ako Skýtske baby. Pozoruhodnou kapitolou dejín Ukrajiny bola ríša germánskych Gótov (3. stor. n. l.), s ktorými sa spája meno biskupa Vulfilu, tvorcu gótskeho písma a prekladateľa Biblie do gótčiny. Gótov z ich tunajších sídel vytlačili kočovní Huni, ktorí tadiaľto smerovali ďalej do Európy a r. 375 n. l. spustili veľký migračný proces, známy ako sťahovanie národov. Neskôr sa v ukrajinských stepiach zrodila ríša Bulharov (7. stor.), ktorí sa sem presunuli z oblasti Volgy a závojom tajomstva opradená ríša Chazarov (7. až 10. stor.). Hlavné mesto Chazarov – Itil, v ktorom žili desaťtisíce obyvateľov a ktoré je známe z písomných prameňov, sa dodnes archeológii nepodarilo objaviť, pretože pravdepodobne leží pod hladinou Kaspického mora. Mesto, ktoré sa preslávilo ako etnicky i konfesionálne mimoriadne pestré obchodné centrum, kde žili komunity židov, moslimov, kresťanov i pohanov a mali tu vlastné svätyne, rozvrátil kyjevské knieža Sviatoslav I. r. 968/9. Za potomkov Chazarov sami seba považujú národy tureckej jazykovej skupiny, ktoré vyznávajú judaizmus – Karaimi, Krymčaci a kaukazskí Horskí Židia.
Prvých Slovanov na území Ukrajiny reprezentujú východoslovanské kmene Poľanov, Devľanov, Severanov, Uličov a Volynčanov, ktoré sa od 5.-6. stor. rozsídľovali z pradomoviny na poľsko-bielorusko-ukrajinskom pomedzí ďalej na východ. V nových sídlach sa dostali do područia Chazarov, avšak už v 9. stor. sa z moci Chazarov vymanili kniežatá Poľanov s centrom v Kyjeve a podriadili si aj okolité slovanské kmene. R. 882 sa vlády v Kyjeve zmocnil normanský rod Rurikovcov, ktorí sa už prv etablovali v Novgorode na severe dnešného Ruska. Rurikovci tak vytvorili rozsiahlu ríšu, hlavným mestom ktorej sa stal Kyjev (= Kyjevská Rus). Ríša pretrvala až do pol. 12. stor., ke´d sa rozpadla na viacero samostatných kniežatstiev, no aj v tých vládli naďalej Rurikovci, ktorí sa ako panujúca dynastia udržali vo východnej Európe až do 16. stor. K najvýznamnejším vládcom Kyjevskej Rusi patril Vladimír I., ktorý r. 988 prijal kresťanstvo ako oficiálne náboženstvo štátu a Jaroslav Múdry (1019-1054), ktorého vláda je obdobím mocenského i kultúrneho rozkvetu Kyjeva.
Po rozpade Kyjevskej Rusi sa ako najvýznamnejšie kniežatstvá na území Ukrajiny etablovali Kyjev, Halič a Volyň. V nasledujúcich storočiach sa historické osudy západných a východných oblastí dnešnej Ukrajiny vyvíjali odlišne.
V západnej časti dnešnej Ukrajiny vznikol významný mocenský útvar, keď r. 1199 spojil do jedného celku Roman Veľký Haličské a Volyňské kniežatstvo a neskôr ovládol aj Kyjev a expandoval i na územia Litvy. Veľký politický, hospodársky a kultúrny rozkvet Haličsko-Volynskej Rusi sa spája s vládou Daniila Haličského, ktorý viedol vojny s Uhorskom i Poľskom a zamiešal sa aj do vojny o rakúske dedičstvo. V úsilí získať západných spojencov proti nebezpečnému východnému susedovi – mongolskej Zlatej Horde – sa dal r. 1254 pápežom korunovať za kráľa. V pol. 14. stor. časť územia Ukrajiny ovládli poľskí panovníci, kým vlastné centrum starej Rusi – Kyjev a okolie – ovládli litovskí Gediminovci. Tento stav sa v zásade udržal aj po vzniku poľsko-litovskej personálnej únie r. 1386.
Východné oblasti dnešnej Ukrajiny boli v druhej pol. 13. a v 14. stor. – podobne ako časť územia Ruska – pod panstvom Mongolov (Tatárov). Tí ešte r. 1223 zvíťazili v bitke na rieke Kalke, v priazovskej oblasti Ukrajiny, kde porazili niekoľkonásobne väčšie spojenecké sily kyjevského, haličského, černyhovského, smolenského a ďalších kniežat starej Rusi, pobili desiatky tisíc mužov a vyplienili rozsiahle oblasti. Ich trvalá nadvláda vo východnej Európe sa však datuje až po r. 1237 (v r. 1241-42 prenikli aj na územie Slovenska). Moc Zlatej hordy na územiach dnešnej Ukrajiny a Ruska upadla až v pol. 15. stor.
Zač. 16. stor. bola výraznejším medzníkom historického vývinu ukrajinských území expanzia Osmanskej ríše. Po víťazstve pri Moháči (1526) ovládol sultán Sulejman územia dnešného Maďarska a Rumunska a svoju moc rozšíril i na oblasti južnej a západnej Ukrajiny a dostal sa tu do priameho susedstva s poľsko-litovským štátom, ktorý ovládal severnejšie oblasti Ukrajiny, vrátane Ľvova a Kyjeva. Po uzatvorení Lublinskej únie r. 1569 boli územia Ukrajiny, prv patriace k Litve, prevedené priamo pod poľskú korunu a začal sa polonizačný tlak, v dôsledku ktorého časť hornej vrstvy obyvateľstva konvertovala na katolicizmus. R. 1596 vznikla podpísaním zmluvy, známej ako Brestská únia, grécko-katolícka, tzv. uniatská cirkev. Poľský vplyv sa však čorarz viac dostával do konfliktu so záujmami Moskovského kniežatstva, pozícia ktorého sa v 16. stor. (za vlády Ivana IV. Hrozného) mimoriadne posilnila. Zápas o vplyv sa skončil v prospech Moskvy a k jeho epizódam patrila napr. neúspešná poľská intervencia v Moskve zač. 17. stor. i hnutie ortodoxných kozákov, ktorí r. 1648 pod vedením Bohdana Chmeľnyckého povstali proti poľskej vláde. Dôsledkom povstania bolo rozdelenie Ukrajiny medzi Poľsko a Moskovský štát, pričom hranicou sa stal Dneper (pravobrežná a ľavobrežná Ukrajina).
Ruská dominancia na územiach Ukrajiny sa ďalej posilnila po rozdelení Poľska na sklonku 18. stor., keď mimo vplyvu ruských cárov ostali iba menšie územia na západe s mestami Ľvov a Halič, ktoré pripadli Rakúsku. Na sklonku 18. stor. sa ruský vplyv definitívne presadil aj na územiach, ktoré prv patrili k Osmanskej ríši. Nasledujúce obdobie sprevádzala rusifikácia, zákaz používania ukrajinského jazyka v tlači a na verejných vystúpeniach. Najvýznamnejšou postavou ukrajinského národného obrodenia v 19. stor. bol T. Ševčenko.
S Ruskom sa osudy Ukrajiny tesne spájajú aj po páde cárizmu a boľševickom prevrate r. 1917, hoci v zmätkoch občianskej vojny vzniklo do r. 1921 na území Ukrajiny niekoľko pokusov o sformovanie nezávislého štátu. Situácia sa stabilizovala, keď sa na základe dohody medzi boľševikmi a obnoveným Poľskom územie Ukrajiny r. 1921 opäť rozdilo na dve časti: západné časti pripadli Poľsku, kým centrálne a východné oblasti, kde ešte r. 1919 vyhlásili sovietsku republiku, ostali pod vplyvom Moskvy. V decembri 1922, keď vznikol ZSSR, sa stala Ukrajinská sovietska socialistická republika jeho súčasťou. V prvých rokoch sovietskej vlády došlo k rozkvetu ukrajinského národného života, po r. 1930 sa však situácia zmenila. Ukrajinu kruto postihla kolektivizácia, ktorá spôsobila hospodársky úpadok a vyústila do hladomoru v r. 1932-33. Stalinské represálie tridsiatych rokov likvidovali 80 % ukrajinskej inteligencie.
Keď po podpísaní paktu Ribbentrop – Molotov obsadili východné časti Poľska Sovieti a po prvý raz v moderných dejinách sa spojili takmer všetky ukrajinské etnické územia (výnimkou bola Podkarpatská Rus) do jedného administratívneho celku. Pravda, obyvateľstvo západných oblastí bolo vystavené krutým perzekúciám zo strany boľševikov, preto po nemeckej okupácii Ukrajiny spočiatku vítalo cudzie vojská ako osloboditeľov. Nacistická politika však čoskoro väčšinu obyvateľstva priviedla k pasívnej či aktívnej rezistencii. Krutosti postihli židovské obyvateľstvo i etnických Ukrajincov, ktorých masovo deportovali na práce do Nemecka. Ešte na jeseň 1941 sa odohralo viacero masakrov, počas ktorých vyvraždili desaťtisíce ľudí, poväčšine Židov. Medzi najznámejšie patria masaker v Babynom Jare (dnes súčasť Kyjeva) a Odesský masaker. Ukrajinci patria k národom, ktoré za druhej svetovej vojny priniesli najväčšie obete. Celkový počet civilných obetí sa odhaduje na 5 až 8 mln (vrátane asi 0,5 mln Židov). Z 11 mln sovietskych vojakov padlých v druhej svetovej vojne boli podľa odhadov takmer 3 mln ukrajinského pôvodu.
Významnými medzníkmi vo formovaní súčasných hraníc Ukrajiny bolo pripojenie Podkarpatskej Rusi (dnes Zakarpatská Ukrajina) r. 1945 a rozhodnutie N. Chruščova o úprave vnútorných hraníc ZSSR r. 1954, na základe ktorej k Ukrajine pripojili Krym (dovtedy patril Ruskej federácii). Po istom odmäku za Chruščova znamenal nástup L. Brežneva v šesťdesiatych rokoch nové zintenzívnenie rusifikačnej politiky. K najtragickejším momentom novodobých dejín Ukrajiny patrí havária jadrovej elektrárne v Černobyle r. 1986. Mesto Pripiať, ktoré postavili po r. 1970 pre pracovníkov elektrárne, celkom vysťahovali. Za hranicami vyľudnenej zóny (v okruhu 30 km od elektrárne) vybudovali mesto Slavutič, kde ubytovali evakuované obyvateľstvo a zamestnancov elektrárne.
V podmienkach Gorbačovovej perestrojky r. 1989 – podobne ako v ďalších sovietskych republikách – vzniklo silné nacionálne hnutie za nezávislosť, ktoré vyústilo do vyhlásenia nezávislosti v októbri 1991 a začal sa proces „vzďaľovania“ od Moskvy, ktorý však zďaleka nemá jednoduchý priebeh. Začiatok spolupráce Ukrajiny s NATO sa datuje do r. 1994, Oranžová revolúcia, ktorej výsledkom ktorej bolo, že proruské politické sily stratili rozhodujúce pozície v politike krajiny a k moci sa dostali reprezentanti prozápadných programov (J. Tymošenko, V. Juščenko) sa odohrala r. 2004.
Vzťah k Rusku a k Rusom, ktorí tvoria mnohomiliónovú menšinu, je dlhodobo jedným z neuralgických bodov vnútornej politiky Ukrajiny. Tradičný, i keď do istej miery zjednodušený obraz Ukrajiny, predstavuje proruské tendencie koncentrované vo východnej časti štátu (na ľavom brehu Dnepra) a bašty ukrajinských nacionalistov a prozápadných tendencií zasa na pravobrežnej Ukrajine.
Politika vlády smeruje od vyhlásenia samostatnosti k ukrajinizácii života spoločnosti, čo de facto znamená úsilie o zníženie významu ruského jazyka a ruskej etnickej identity v krajine. Ak pred rozpadom ZSSR nebolo ničím mimoriadnym, že na Kyjevskej univerzite prednášalo po rusky a v Kyjeve vychádzali knihy v ruštine, v súčasnosti situácia do značnej miery zmenila. Prvé výsledky dlhdodobej ukrajinizačnej kampane už eviduje aj štatistika v istom náraste (3 %) počtu obyvateľov, ktorí za svoj rodný jazyk označujú ukrajinčinu. Na zmeny vo vedomí obyvateľov krajiny poukazujú aj sociologické prieskumy. Napr. v Kyjeve je síce rodným jazykom veľkej časti obyvateľstva ruština a ďalšia významná časť obyvateľov je bilingválna, no väčšina kyjevčanov chápe potrebu zvyšovania prestíže ukrajinčiny a nebráni sa jej používaniu vo verejnom živote.
Jediným úradným jazykom je ukrajinčina, časť obyvateľstva však používa aj tzv. suržyk (= v pôvodnom význame „chlieb z miešanej múky“; v prenesenom význame výraz označuje zmes ruštiny a ukrajinčiny, v ktorej majú často ruské slová ukrajinskú výslovnosť). Situáciu komplikuje aj fakt, že časť etnických Ukrajincov, ktorí deklarujú, že ukrajinčina je ich matrinským jazykom, bežne používajú ruštinu. Spisovnú ukrajinčinu možno počuť najmä na západnej a centrálnej Ukrajine a predovšetkým na vidieku, z väčších miest najmä vo Ľvove. V Kyjeve je pomerne bežná aj ruština. V mestách na východe a juhu krajiny ruština prevláda, na vidieku je častejší suržyk.
Politické pomery
Ukrajina je parlamentou demokraciou, forma vlády - republika s poloprezidentským systémom; zmeny Ústavy, ktoré vstúpili do platnosti 1. januára 2006, znamenali oslabenie pozície prezidenta a posilnenie právomocí parlamentu. Hlavou štátu je prezident, ktorý sa volí vo všeobecných voľbách. Predsedu vlády – i vládu – menuje a odvoláva parlament, Verchovna Rada, v ktorom zasadá 450 poslancov. Existuje celý rad menších strán, ktoré sa pred voľbami spájajú do koalícií.
Hospodárske pomery:
Ukrajina po rozpade ZSSR prežila v deväťdesiatych rokoch veľmi ťažké obdobie. Po vyhlásení nezávislosti bol ukrajinskou menou karbovanec, ktorý v dôsledku hyperinflácie stratil hodnotu a r. 1996 ho nahradila hryvna (vymieňala sa v pomere 1:100 000). Svetová hospodárska kríza priviedla Ukrajinu na pokraj bankrotu a medzinárodné finančné inštitúcie museli poskytnúť krajine veľké pôžičky. Zhoršenie ekonomickej situácie sa odzrkadľuje napr. v oslabení výmenného kurzu ukrajinskej hrivny.
Na ďalšie čítanie:
Welcome to Ukraine - elektronický štvrťročník o Ukrajine (v angličtine)
Zerkalo nedeli – elektronický spoločensko-politický týždenník (ukrajinská, ruská a anglická mutácia)
Veľtrh cestovného ruchu (Kyjev 2008)