Turecko
Oficiálny názov: Türkiye Cumhuriyeti (skrátene Türkiye; Turecká republika, angl. Republic of Turkey)
Rozloha: 783 562 km2
Počet obyvateľov: 72 561 312 (sčítanie 2010)
Hranice: s Gréckom, Bulharskom, Gruzínskom, Arménskom, Azerbajdžanom (exkláva Nachičevan), Iránom, Irakom a Sýriou
HDP na 1 obyvateľa (odhad na r. 2009, v prepočte na paritu kúpnej sily) – cca 10 206 USD (SR: 21 250 USD)
Mena: turecká líra (TRY); r. 2010 bol kurz cca 2,04 TRY za 1 €.
Štátny znak: biely polmesiac s päťcípou hviezdou na oválnom červenom štíte s nápisom Türkiye Cumhuriyeti v hornej časti. Rovnaké prvky (červené pozadie, polmesiac s hviezdou) má aj turecká štátna vlajka.
Nezávislosť: nástupnícky štát Osmanskej ríše; republika vyhlásená 29. októbra 1923
Poznámka: Moderná turečtina používa latinku, no má niektoré špecifické znaky. Pre správnu výslovnosť zemepisných názvov treba vedieť, že: písmenom „c“ sa označuje zvuk „dž“; ç = “č”; ğ sa osobitne nevyslovuje, označuje však, že predchádzajúca samohláska sa vyslovuje dlhšie; ı = výslovnosť je podobná ako „i“ v anglickom „first“; ş = „š“.
Územie a reliéf
Turecko leží na dvoch kontinentoch a je akýmsi mostom medzi Európou a Blízkym Východom. Európska časť predstavuje iba cca 3 % rozlohy krajiny (necelých 24 tis. km2) a zaberá historický región známy ako východná Trácia alebo Rumélia v najvýchodnejšej časti Balkánu. Ázijská časť Turecka sa označuje aj ako Anatólia (gr. anatolí = východ). Na Bospore, ktorý oddeľuje Európu od Ázie, leží najväčšie mesto Turecka, Istanbul.
Nížiny dominujú na západe krajiny – v európskej časti, ako aj v oblasti okolo Bosporu, Marmarského mora a Dardanel. V Malej Ázii sú nížinaté úzke pásy na pobreží Čierneho a Stredozemného mora, inak je tu krajina hornatá. Centrálnu časť zaberá náhorná plošina, ktorú lemujú vysoké pohoria. Na severe, pozdĺž pobrežia Čierneho mora sa rozkladá, asi 1000 km dlhé pohorie, známe ako Pontské vrchy. Nadmorská výška stúpa smerom na východ, najvyšší bod je Kaçkar (3937 m). Na juhu, pozdĺž pobrežia Stredozemného mora dominuje zasa 1500 km dlhé pohorie Taurus (najvyšší vrch Demirkazik, 3756 m). Toto prevažne vápencové pohorie sa vyznačuje krasovými útvarmi, ponornými riekami a najväčšou sústavou jaskýň v Ázii. Najvyššie nadmorské výšky dosahujú pohoria východného Turecka, osobitne Arménska vysočina, v ktorej leží aj najvyšší vrch krajiny, biblický Ararat (tur. Ağrı dağı, 5165 m).
Vodstvo
Pobrežie Turecka, ktorá má celkovú dĺžku 7 200 km, obmývajú vody Čierneho, Marmarského, Egejského a Stredozemného mora.
Najdlhšou riekou je Kızılırmak (Červená rieka, známa aj pod menom Halys) s dĺžkou 1 350 km, ktorá ústi do Čierneho mora, rovnako ako tretia najdlhšia rieka krajiny, Sakarya (Sangarius, 824 km). Vo východnom Turecku pramení Eufrat, ktorý vzniká sútokom dvoch riek, Kara Su (Západný Eufrat) a Murat Su (Východný Eufrat). V tejto oblasti je aj prameň ďalšej z histórie dobre známej rieky, Tigrisu. Obidve rieky ústia do Perzského zálivu. Súčasťou sústavy priehrad na týchto tokoch v Turecku je aj Atatürkova priehrada na Eufrate, ktorá patrí k najväčším stavbám tohto druhu na svete.
V európskej časti Turecka treba spomenúť rieku Meriç, ktorá pramení v Bulharsku (bulh. Marica, 480 km).
Turecko má množstvo jazier s plochou väčšou ako 100 km2. K najväčším patrí jazero Van (3 713 km2) na východe krajiny, jazero Tuz na juh od Ankary (1500 km2) a jazero Beyşehir (cca 660 km2) v oblasti mesta Konya.
Obyvateľstvo
Väčšinové etnikum predstavujú Turci, avšak presnejšie oficiálne štatistiky o etnickom zložení obyvateľstva nie sú k dispozícii a tak nemožno spoľahlivo určiť ani podiel tureckého etnika, ani podiel najvýznamnejšej netureckej etnickej skupiny, ktorou sú Kurdi. Podľa odhadov CIA predstavuje kurdská komunita asi 18 % populácie krajiny, t. j. okolo 13 mln. Žijú najmä na východe krajiny.
Podľa výskumov, až 97 % obyvateľstva sa hlási k nejakému náboženstvu. Dominuje islam (97-98 %), kresťanov je podľa dostupných údajov asi 0,6 %, t. j. cca 400 tis.
Asi tri štvrtiny populácie krajiny žijú v mestských sídlach. Najväčším mestom Turecka je Istanbul (12,9 mln), kde žije cca 18 % obyvateľstva krajiny, ďalej nasledujú Ankara (4,7mln), Izmir (3,9 mln) a niekoľko dvojmiliónových miest.
Z dejín a kultúry
Poloha Turecka predurčuje mimoriadny strategický význam tejto oblasti, ktorý sem oddávna lákal človeka. Územie Turecka patrí k najstarším nepretržite osídleným teritóriám na svete a je mimoriadne bohaté na archeologické lokality prvoradého významu. Patrí k nim napr. Çatalhöyük (40 km od mesta Konya), vynikajúco zachované neolitické nálezisko z čias 7500 až 5700 pred n. l., ktoré reprezentuje jednu z najväčších a najstarších dedín na svete (žilo tu niekoľko tisíc ľudí). S neolitom sa spájajú aj počiatky Tróje, ktorá je dobre známa z gréckej mytológie.
Územie krajiny patrilo v priebehu tisícročí celému radu mocných ríš a Istanbul bol metropolou troch veľmocí svetového rangu: Rímskej ríše (330-395), Byzantskej ríše (395-1453) a Osmanskej ríše (1453-1923).
Najstarší Indoeurópania v Malej Ázii
V 2. tisícročí pred n. l. založili prvú veľkú ríšu Chetiti (18. až 13. stor. pred n.l.) Ruiny jej hlavného mesta Hattuša (dnes Boğazköy) patria k najvýznamnejším archeologickým lokalitám sveta.
Po zániku ríše Chetitov sa zjavujú v Malej Ázii početné nové národy a jednotlivé oblasti polostrova mali rozličné osudy.
Južné a západné pobrežie Turecka priťahovalo oddávna gréckych kolonistov, ktorí založili celý rad miest (Milét, Efez, Smyrna – dnes Izmir, Byzantion – neskôr Konštantínopol). Skvele sa zachovala najmä architektúra Efezu, ktorý ponúka možnosť prejsť sa ulicami antického mesta, Mramorovou a Arkádovou triedou, vidieť Hadriánov chrám, Celsovu knižnicu, kúpele, verejné domy, Trajánovu fontánu, divadlo pre 25 000 divákov.
V strednej časti Anatólie si v 8. stor. založili kráľovstvo Frýgovia. Jeho centrom bolo mesto Gordion, s ktorým sa spája slávny príbeh o “gordickom uzle”. Stará legenda hovorila, že kto ho rozviaže, stane sa pánom Ázie, no nikto to nedokázal, až Alexander Macedónsky našiel ľahké “riešenie” a rozťal ho. Ruiny mesta i chrámu sú archeologicky preskúmané (lokalita Yassıhüyük, asi 90 km od Ankary). Najslávnejším frýgskym kráľom bol Midas, známy aj z gréckej mytológie “oslími ušami”. Ríšu Frýgov zničili Kimérijci a následne tu vzniklo viacero menších štátov obývaných dnes už neexistujúcimi indoeurópskymi národmi. Medzi nimi bolo napr. kráľovstvo Lýdov, ktorí podľa Herodota vynašli kovové mince, ako aj štát Lýkijcov, ktorí vytvorili tzv. Lýkijskú ligu, akúsi konfederáciu mestských štátov, založenú na demokratických princípoch. Tzv. Lýkijská cesta, asi 500 km dlhá turistická trasa, vedúca popri stredomorskom pobreží, patrí k najodporúčanejším peším túram na svete.
Na východe dnešného Turecka, medzi jazerami Van a Sevan, rozkvitalo v 9.-8. stor. pred n. l. kráľovstvo Urartu. Do oblasti sa neskôr rozšírili arménske kmene, ktoré si tu ok. r. 600 pred n. l. založili kráľovstvo. V 6. až 4. stor. pred n. l. priestor ovládla Perzská ríša.
Alexander Macedónsky a helenizmus
R. 334 ovládol Malú Áziu Alexander Veľký. Keď sa po smrti gréckeho vojvodcu jeho obrovská ríša rozpadla, vzniklo tu niekoľko menších helenistických kráľovstiev, medzi nimi aj Pergamská ríša. Tunajší ambiciózni vládcovia túžili urobiť z Pergamonu (dnes Bergama, 80 km od Izmiru) druhé Atény. Vďaka tomu sú tak dnes ruiny mesta skvostným monumentom antického staviteľstva. Vznikla tu aj kolosálna knižnica s 200 tis. papyrovými zvitkami, po slávnej Alexandrijskej knižnici v Egypte druhá čo do veľkosti. Podľa legendy práve tu vynašli pergamen, lebo vraj egyptskí Ptolemajovci zakázali export papyru, aby si udržala ich knižnica prvenstvo a tak začali pergamskí pisári používať ako nový materiál na písanie teľaciu kožu. Posledný príslušník tunajšej dynastie Attalovcov, ktorý zomrel bez dedičov, odkázal svoje kráľovstvo r. 133 pred n. l. Rímu. Z kráľovstva sa tak stala rímska provincia Asia a podobne sa situácia vyvinula aj v ďalších maloázijských helenistických štátoch. Mnoho z kultúrneho dedičstva obdobia helenizmu ostalo v Bergame dodnes (chrám boha Dionýza, veľké divadlo, zvyšky kráľovských palácov, kúpele). Veľkolepý Diov oltár odtiaľto odniesli v 19. storočí nemeckí archeológovia a dnes je pýchou expozície berlínskeho múzea zvaného Pergamon. Neostala tu ani slávna knižnica: Markus Antonius ju daroval svojej milenke, egyptskej kráľovnej Kleopatre, aby jej vynahradil stratu po vyhorení Alexandrijskej knižnice.
Rím a Byzancia
Rímske obdobie je veľkou kapitolou v dejinách územia dnešného Turecka. O mimoriadnom význame tejto časti ríše svedčí fakt, že tu vzniklo nové mocenské centrum, nová metropola, ktorú pôvodne nazvali Nový Rím (neskôr Konštantinopol, dnes Istanbul). Nebola náhoda, že keď v čase krízy ríšu rozdelili, práve tu sa sformovalo jadro Východorímskej ríše, ktorá bola po dobytí Ríma Germánmi vlastne jediným priamym pokračovateľom starej civilizácie a pretrvala ešte ďalších tisíc rokov ako Byzantská ríša.
S rímskymi časmi sa spája jedinečná lokalita Hierapolis, antické mesto vybudované pri termálnych prameňoch, zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO. Byzantská éra dejín Turecka sa spája s množstvom unikátnych lokalít. V samom Istanbule dodnes stoja napr. pozostatky konštantinopolských mestských hradieb, hippodrom a celý rad byzantských chrámov, medzi nimi aj najväčší a najvýznamnejší chrám ríše, katedrála sv. Sofie. Okrem toho možno spomenúť napr. unikátne skalné chrámy v Göreme a okolí, Açıksaray pri Gülşehire, Eski Gümüş neďaleko mesta Niğde alebo v doline Ihlara (všetko centrálne Turecko, Kapadocia) či skalný kláštor Sümela Manastırı pri Trabzone (čiernomorské pobrežie).
Aj na východe Turecka sa prejavil vplyv helenistických štátov a priamu vládu tu istý čas mali Seleukovci. Neskôr sa tu nakrátko etablovalo panstvo Ríma, no ešte v 2. stor. pred n. l. sa zrodilo nezávislé Arménske kráľovstvo. V 1. stor. pred n. l., za vlády Tigrana Veľkého, dosiahlo nevídaný mocenský rozmach a stalo sa obávaným nepriateľom Ríma. R. 301 n. l. rozhodol Tiridates Veľký, že prijme kresťanstvo ako oficiálne náboženstvo v krajine a Arménsko sa tak stalo prvým kresťanským štátom sveta. S tým bol spojený nevídaný rozkvet arménskej kultúry, písomníctva a architektúry. Kráľovstvo pretrvalo až do5. stor., keď bolo začlenené do Sassánovskej Perzie. Nový rozkvet arménskej moci a kultúry na východe Malej Ázie sa potom datuje do 10. stor. Unikátnou pamiatkou naň sú ruiny mesta Ani, nachádzajúce sa dnes v bezprostrednej blízkosti turecko-arménskej hranice. V 10. stor. n. l. tu bolo hlavné mesto arménskeho kráľovstva. Keď ho v 11. stor. ovládla Byzancia, opisuje sa ako mesto 1001 kostolov, v ktorom údajne žilo vyše 100 tis. obyvateľov.
Ríša Seldžukovcov a Osmanská ríša
Od 11. stor. podnikala v Malej Ázii výboje turecká dynastia Seldžukovcov a napokon tu vznikol selžducký sultanát Rúm s hlavnými mestom Iznik (antická Nicea, kde sa konal prvý ekumenický cirkevný snem v dejiných raného kresťanstva). R. 1243 Seldžuckú ríšu porazili Mongoli a na jej troskách vzniklo niekoľko menších kniežatstiev, medzi ktorými sa postupne presadilo domínium, ovládané potomkami Osmana I. Tento rod priviedol k rozkvetu ríšu, ktorú poznáme pod označením Osmanskú a ktorá definitívne ukončila existenciu Byzancie.
V čase najväčšieho rozmachu za sultána Sulejmana I. (16. stor.) siahala Osmanská ríša od strednej Európy (dočasne k nej patrili i oblasti južného Slovenska a časť dolného Považia) až po Bagdad a Perzský záliv na východe a africký Jemen na juhu. Koncom 17. stor. sa ríša dostala do krízy a po bitke pri Viedni r. 1683 stratila územia v strednej Európe. V 19. stor. viedol rozmach národných hnutí k ďalšiemu oslabeniu ríše a strate teritórií na Balkáne. Ústup z Európy sprevádzala i strata území v severnej Afrike, ktoré obsadili európske mocnosti. Definitívny koniec Osmanskej ríše privodila porážka v prvej svetovej vojne, v ktorej bojovala na strane Nemecka a Rakúsko-Uhorska. Keď Francúzsko a Británia prisľúbili obnovenie nezávislého Arménska vo východnej Anatólii, kde žili státisíce Arménov, osmanská vláda to pociťovala ako ohrozenie integrity štátu a rozhodla o presídlení arménskeho obyvateľstva do sýrskej púšte. Počas tejto akcie zahynulo v r. 1915 až 1917 od 300 tis. až do 1,5 mln Arménov, hovorí sa teda o genocíde. Oficiálna pozícia Turecka je však taká, že odmieta priznať zámerné zabíjanie Arménov a celú vec spochybňuje.
Obrovská Osmanská ríša predstavovala multietnický a multikonfesionálny konglomerát a to poznačilo aj jej kultúru, počínajúc architektúrou a výtvarným umením a končiac napríklad gastronómiou. Je pre ňu typická multikultúrnosť, prelínanie rozličných zložiek, popri tureckej, vidno aj perzskú, byzantskú a arabskú, výrazné sú vplyvy európske.
Jedinečným príkladom osmanského umenia je rezidencia tureckých sultánov, palác Topkapı v Istanbule. Selimova mešita v Edirne, ktorú v 16. stor. postavil slávny architekt, označovaný za “osmanského Michelangela”, známy ako Mimar Sinan (t.j. architekt Sinan). Selimova mešita patrí k vrcholným dielam islamskej architektúry vo svete vôbec. Skvelý príklad osmanského staviteľstva predstavuje mešita sultána Achmeda (známa ako Modrá mešita) v Istanbule, ktorú postavil jeden zo Sinanových žiakov zač. 17. stor. podľa vzoru katedrály sv. Sofie na cetrálnom námestí, priamo oproti byzantskej katedrále.
Dobre zachovaný komplex provinčnej osmanskej architektúry predstavuje mestečko Safranbolu na čiernomorskom pobreží, ktoré je zapísané aj v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Svojráznu atmosféru mu dáva nevídaná koncentrácia historickej architektúry z rozličných období, až po 19. stor.
Z príkladov osmanského staviteľského majstrovstva mimo dnešného územia Turecka možno spomenúť slávny most ponad riečku Neretva v bosnianskom Mostare z r. 1566, zničený vo vojne po rozpade Juhoslávie. Veľmi špecifickým dielom novšej osmanskej architektúry je tzv. Maľovaná mešita (Šarena džamija) v macedónskom Tetove, ktorá dnešnú podobu dostala v 19. stor. Osmanskú architektúru nájdeme aj v Ochride, ale i v mestách Bulharska, a aj v iných častiach voľakedajšej mohutnej ríše (Egypt, Tunisko, Alžírsko).
Turecká republika
Výsledky prvej svetovej vojny boli pre Osmanskú ríšu zdrvujúce. Podľa mierovej dohody zo Sèvres stratila všetky svoje územia s výnimkou Anatólie a malej časti východného Balkánu (Trácie). Podľa plánu malo však byť aj toto územie oklieštené a na jeho úkor malo vzniknúť Veľké Arménsko a Veľké Grécko, regióny obývané Kurdami mali získať autonómiu a v Anatólii sa mali konštituovať britská, talianska a francúzska okupačná zóna. Proti týmto plánom r. 1919 politicky a vojensky vystúpil Mustafa Kemal Paša a začala sa tak turecká oslobodzovacia vojna. Povstanie malo za cieľ vytvoriť národný turecký štát a brániť turecké územia pred cudzími armádami, ktoré na nich operovali. Najdramatickejšie sa udalosti vyvinuli na juhozápade, kde grécke vojská obsadili Izmir (voľakedajšia Smyrna) a okolité oblasti. Turecko-grécka vojna (1920-1922) sa skončila porážkou Grékov a tí museli v zmysle mierovej dohody z Lausanne mesto opustiť. Výsledkom vojny bola výmena obyvateľstva medzi Gréckom a Tureckom, ktorej cieľom malo byť vyriešenie problému početných menšín (z Turecka odlišlo asi 1,5 mln ľudí, z Grécka asi 0,5 mln). Uplatnenie striktne nacionálnych princípov viedlo k tomu, že svoje domovy museli na obidvoch stranách opustiť ľudia, ktorých predkovia tu žili stovky, ba tisíce rokov.
Keď zahraničné vojská odišli z krajiny, vyhlásil Mustafa Kemal Paša 29. 10. 1923 republiku. Začali sa veľké reformy, ktorých cieľom bola modernizácia a sekularizácia krajiny. Základným cieľom politiky, označovanej ako kemalizmus, bola europeizácia. Bol zrušený kalifát, šaría (islamské náboženské právo), bolo zakázané nosenie fezu a šatky na hlave, zaviedlo sa spoločné vyučovanie pre dievčatá a chlapcov, namiesto islamského letopočtu a kalendára bol zavedený gregoriánsky kalendár, europeizoval sa právny systém, v rámci zrovnoprávnenia ženy získali aktívne a neskôr aj pasívne volebné právo, r. 1928 zaviedli namiesto arabského písma latinku. Mustafovi Kemalovi priznal turecký parlament meno Atatürk (Otec Turkov).
V čase druhej svetovej vojny zachovávalo Turecko neutralitu a len vo februári 1945 symbolicky vyhlásilo vojnu Nemecku a Japonsku. Kým v predvojnovom Turecku vládla jediná strana (Republikánska ľudová strana Mustafu Kemala), po vojne sa začala rodiť politická pluralita. Zložitosť vnútropolitických pomerov dokumentuje fakt, že do r. 1980 sa tu uskutočnili tri vojenské prevraty. V ostatných dvoch desaťročiach však Turecko rýchlym tempom smeruje k vybudovaniu moderného demokratického štátu s rapídne rastúcim hospodárstvom. R. 1999 na summite v Helsinkách dostalo Turecko status kandidáta na vstup do EÚ a následne r. 2005 sa začali rokovania o vstupe (s výhľadom možného vstupu najskôr v r. 2014).
*
Istanbul
V 7. stor. pred n. l. založili na brehu Bosporu grécki kolonisti osadu Byzantion. Viedol ich kráľ Byzas, ktorému v Delfách vyveštili, že sa má usadiť v krajine slepých a on usúdil, že ak si tunajší ľudia dovtedy nevšimli skvelé miesto na Bosporskej úžine, musia zle vidieť. Úvahu o strategickej polohe mesta neskôr potvrdil rímsky cisár Konštantín I., ktorý sa rozhodol založiť tu nové hlavné mesto svojej ríše (r. 324). Mesto, neskôr nazvané Konštantínopol, sa stalo najslávnejšou metropolou európskeho východu. R. 532 bolo mesto síce počas protivládnych nepokojov zničené, ale cisár Justinián sa postral o jeho obnovu. Vtedy postavili výnimočnú katedrálu sv. Sofie, ktorá dobre reprezentuje úroveň, akú byzantská kultúra dosiahla. Konštantínopol magnetizoval svojím leskom, bohatstvom a slávou mnohých dobyvateľov. Útočili naň Peržania, Arabi, Slovania, Normani a ich potomkovia vládnuci na Kyjevskej Rusi, a aj účastníci štvrtej križiackej výpravy. Napokon r. 1453 mesto oslabené neustálymi útokmi dobyl sultán Mehmet II., ktorý z neho urobil novú metropolu svojej ríše. Okolo r. 1500 tu žilo okolo pol milióna ľudí.
Istanbul ostal hlavným mestom až do konca Osmanskej ríše. Po vyhlásení Tureckej republiky rozhodol Kemal Atatürk presťahovať centrálne úrady do Ankary. V turečtine sa mesto dlho oficiálne označovalo názvom Kostantiniyye a hoci názov Istanbul je starý (ide o skomoleninu gréckeho εἰς τὴν Πόλιν, čo značí “v meste”), ako úradné označenie sa začal používať až v časoch republiky.
Ankara
Najstaršie osídlenie sa spája s Frýgami, no veľký význam mesto nadobudlo v rímskych časoch, keď sa stalo centrom provincie Galatia. V stredoveku však stratila svoj význam a v čase, keď ju Mustafa Kemal vybral za novú tureckou metropolu, žilo v nej asi 35 tis. obyvateľov. Obrovský demografický nárast v 20. stor. sa spájal s ekonomickým rozmachom: Ankara patrí spolu s Istanbulom a Izmirom k najväčším ekonomickým centrám krajiny.
Kým pre moderné časti centra sú typické široké bulváre, honosné vládne budovy a veľvyslanectvá, historickému jadru mesta dávajú tvár malebné krivolaké úzke uličky na úpätí pahorka, ktorému dominuje stredoveká pevnosť. Jej počiatky siahajú do čias Chetitov. V starom meste, v štvrti zvanej Atpazarı, sa nachádza Múzeum anatólskych civilizácií (známe aj ako Chetitské múzeum), ktoré je popri istanbulskom múzeu archeológie najvýznamnejším múzeom v Turecku. V blízkosti starého mesta stojí najväčšia mešita Ankary – mešita Kocatepe. Z pozoruhodným miest Ankary treba spomenúť aj Anıtkabir, hrobku a mauzóleum zakladateľa moderného tureckého štátu Mustafu Kemala Atatürka.
Politické pomery
Turecko je podľa ústavy parlamentnou demokraciou. Hlavou štátu je prezident, volený v priamej voľbe, má však reprezentatívnu funkciu. Výkonnú moc realizuje vláda na čele s premiérom. Parlament je jednokomorový a tvorí ho 550 poslancov. V súčasnosti je v ňom zastúpených 7 politických strán.
Azda najväčším zahraničnopolitickým problémom Turecka je Cyprus, ktorého časť obsadila turecká armáda, keď sa r. 1974 nedemokratický grécky diktátorský režim zaangažoval do zvrhnutia cyperského prezidenta Makaria. Turecké vojsko malo chrániť tureckú menšinu na ostrove a zabrániť jeho pripojeniu ku Grécku. Po ťažkých bojoch bolo uzatvorené prímerie a ostrov bol rozdelený. R. 2004 sa tu z iniciatívy OSN konalo referendum o zjednotení ostrova, ktorý mal následne ako jeden štát vstúpiť do Európskej únie. V tureckej časti získal plán 65 % hlasov, odmietli ho však v gréckej časti ostrova.
Veľkým vnútropolitickým problémom súčasného Turecka je kurdská otázka, o ktorej sa dlho mlčalo. R. 1978 vznikla Strana kurdských pracujúcich vedená Abdullahom Öcalanom, ktorá začala na juhovýchode podnikať ozbrojené akcie za vytvorenie nezávislého socialistického Kurdistanu. V bojoch zahynuli desiatky tisíc ľudí. Veľkú intenzitu nadobudli konflikty vo východnom Turecku aj celkom nedávno, r. 2007. Od konca deväťdesiatych rokov sa však v Turecku výrazne prejavujú tendencie k reformám, ktorých cieľom je posilnenie ľudských práv a slobôd a v tomto rámci sa posilnili aj kultúrne práva kurdského obyvateľstva: kurdčina sa začala používať v školách, zaviedli rozhlasové a televízne vysielanie v kurdčine. Štátna televízia začala vysielať programy vo viacerých menšinových jazykoch.