Srbsko

Oficiálny názov: Република Србија (Republika Srbija; skrátene Србија; Republika Srbsko, angl. Republic of Serbia)

Rozloha: 88 361 km2 (77 474 km2 bez Kosova) 

Počet obyvateľov: 7 498 001 (sčítanie 2002; údaj nezahŕňa obyvateľstvo Kosova)

Hranice: s Maďarskom, Chorvátskom, Bosnou a Hercegovinou, Čiernou Horou, Kosovom, resp. Albánskom (existenciu Kosova ako štátu Srbsko neuznáva), Macedónskom, Bulharskom, Rumunskom

HDP na 1 obyvateľa (odhad na r. 2010, v prepočte na paritu kúpnej sily, údaj nezahŕňa Kosovo) – cca 10 900 USD (SR: 21 250 USD) 

Mena: srbský dinár (RSD); r. 2010 bol kurz cca 100 až 106 RSD za 1 €.

Štátny znak: v popredí dvojhlavá orlica rodu Nemanjićovcov, nesie ne hrudi štít s gréckym krížom a cyrilským písmenom C (t.j. S) v každom zo štyroch polí; pozadie znaku tvorí kráľovský hermelínový plášť s kráľovskou korunou

Nezávislosť: Republiku Srbsko vyhlásil parlament 5. júna 2006 ako nástupnícky štát Štátnej únie Srbska a Čiernej Hory z r. 2003 až 2006

Územie a reliéf

Krajina leží na Balkánskom polostrove, severné časti (oblasť Vojvodiny) zasahujú do Panónskej nížiny. Väčšinu územia západného a centrálneho Srbska pokrývajú Dinárske Alpy. Najvyšší vrch pohoria, Đeravica (2656), leží na území Kosova. Najvýchodnejší cíp Srbska zasahuje do Valašskej nížiny a dotýka sa Karpát. Na východe, na hraniciach s Bulharskom sa dvíha pohorie Balkán (v srbskej časti najvyšší vrch Midžor, 2156 m).

Vyše 30 % územia pokrýva les, národné parky zaberajú 10 % územia.

Vodstvo

Najväčšou riekou, ktorá preteká cez územie Srbska, je Dunaj (jeho tok tu má dĺžku cca 600 km). Na území Srbska sa doňho vlievajú Sáva a Tisa. Najväčšou domácou riekou je Velika Morava (necelých 500 km), ktorá vzniká sútokom Južnej a Západnej Moravy a ústi do Dunaja neďaleko Smedereva. Do Sávy v Srbsku ústi Drina, ktorá tvorí z veľkej časti hranicu medzi Bosnou a Hercegovinou a Srbskom.

Obyvateľstvo

Podľa štatistiky, ktorá nezohľadňuje Kosovo, 83 % obyvateľstva tvoria etnickí Srbi. Najväčšie menšiny evidované štatistikou predstavujú Maďari (necelé 4 %, cca 290 tis.) a Bosniaci (2 %). V štatistike figuruje cca 110 tis. Rómov, no podľa odhadov ich v Srbsku žije až 0,5 mln. Spomedzi ostatných menšín možno uviesť necelých 60 tis. Slovákov, žijúcich relatívne kompaktne vo Vojvodine.

V náboženskej štruktúre dominuje pravoslávne kresťanstvo; cca 6 % sa hlási ku katolicizmu, 3,4 % k islamu (vyznávajú ho prevažne Bosniaci)

V mestách žije 52 % obyvateľov. Najväčším mestom krajiny je Belehrad (1,2 mln), ostatné mestá sú podstatne menšie: Novi Sad (190 tis.), Niš (170 tis.), Kragujevac (150 tis.), Subotica (100 tis.)

Z dejín a kultúry

Tak ako geograficky leží Srbsko na hranici strednej Európy a Balkánu, vidno istú prechodovú situáciu aj v kultúrno-historickom ohľade. Tadiaľto, pozdĺž Dunaja, viedla hranica medzi Západorímskou ríšou a Východorímskou ríšou, tadiaľto viedla dlho aj hranica medzi Osmanskou ríšou a Habsburskou ríšou.

Z územia Srbska pochádzajú najstaršie svedectvá o používaní kovu v Európe. Spájajú sa s tzv. Vinčianskou kultúrou (cca 6 000 pred n.l., podľa lokality Vinča) a Belehrad sa preto niekedy označuje za metropolu prehistorickej Európy. V antike je na území Srbska doložená prítomnosť Ilýrov a Keltov, zasahovala sem ríša Alexandra Macedónskeho a v 2. stor. pred n. l. sa krajina stala provinciou Rímskej ríše (označenie dostala podľa dávnych obyvateľov Ilýria). Mesto Sremska Mitrovica (antické Sirmium) bolo na sklonku existencie Rímskej ríše, v časoch tetrarchie, jedným zo 4 hlavných miest štátu. Po páde Ríma sa oblasť dostala sféry vplyvu Byzancie. V 6. stor. n. l. krajinu osídlili slovanské kmene, medzi nimi aj Srbi, ktorí kolonizovali oblasť Rašky. Prvý významnejší srbský štát je doložený v 11. stor. ako kráľovstvo Duklja. Tunajší vládca, kráľ Michal, využil oslabenie Byzancie, vymanil sa z vazalstva a dal sa pápežom vymenovať r. 1077 za kráľa.

Jedna z najvýznamnejších kapitol srbských dejín sa spája s 12. stor. a s vládou kráľa Stefana Nemanju, ktorý zjednotil pod svojou vládou Rašku a Duklju. S cieľom zabezpečiť si uznanie kráľovského titulu u pápeža, prestúpil Stefan na katolicizmus. R. 1196 sa však napokon vzdal trónu v prospech svojho syna a stal sa mníchom. Založil kláštor Studenica, jeden z najvýznamnejších na území historického Srbska, ako aj kláštor Chilandar na polostrove Atos. Po smrti bol kanonizovaný a patrí k najuctievanejším srbským svätcom. Za jeho nástupcov získala srbská cirkev autokefalitu, ktorá sa stala jedným z pilierov srbskej národnej a štátnej identity.

Za vlády Stefana Uroša II. Milutina (1282–1321) sa Srbsko stalo balkánskou veľmocou. Stefan preniesol svoje sídlo do Skopje, oženil sa s byzantskou princeznou a vyhlásil sa za dediča byzantských tradícií. V jeho šľapajách kráčal aj Stefan Uroš IV. Dušan (1331–1355), najmocnejší zo srbských vladárov, ktorý sa sám vymenoval za cisára Srbov a Rímskej ríše a dal sa korunovať novovymenovaným patriarchom. Jeho ríša siahala od Dunaja na severe až po Korintský záliv na juhu a od Dubrovníka na západe až po Sofiu na východe. Centrom jeho ríše bolo Skopje. Po smrti Stefana Dušana však Srbská ríša postupne upadala a o jej definitívny zánik sa pričinili osmanskí Turci, ktorí r. 1389 porazili srbské vojsko a postupne sa etablovali na Balkáne.

Po r. 1459 Srbsko zmizlo z mapy Európy ako samostatný štát a až o 350 rokov sa znovu zjednotili isté časti krajiny v tzv. Prvom srbskom povstaní (1804), vedenom Djordje Petrovićom (známy ako Karadjordje). Toto povstanie bolo potlačené, no r. 1815 vypuklo druhé povstanie, vedené Milošom Obrenovićom, ktoré bolo úspešnejšie. Miloš  dosiahol, že ho uznali za knieža Srbov a postupne si vydobyl vysokú mieru autonómie.  Nezávislosť Srbského kniežatstva definitívne potvrdil Berlínsky kongres r. 1878.

Rozmach znovuzrodeného Srbska nastal po balkánskych vojnách, keď bolo k Srbsku pripojené Kosovo a časť Macedónie. Srbsko stálo pri počiatku prvej svetovej vojny, keď r. 1914 v Sarajeve srbskí nacionalisti zastrelili habsburského následníka trónu Františka Ferdinanda d'Este a Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo vojnu Srbsku. Po skončení prvej svetovej vojny sa Srbsko stalo súčasťou Kráľovstva Srbov, Chrovátov a Slovincov, neskôr premenovaného na Juhosláviu.

Za druhej svetovej vojny bola Juhoslávia r. 1941 obsadená, no v krajine sa sformoval silný komunistický odboj, na čele ktorého stál Josip Broz Tito. Ten sa stal zakladateľom novej povojnovej Juhoslávie, založenej na socialistických ideáloch. Po r. 1945 bolo Srbsko súčasťou Titovej Juhoslovanskej federácie. Tá sa však po Titovej smrti (1980) dostala do vážnej krízy a začiatkom deväťdesiatych rokov sa začala rozpadať. Po r. 1992 ostalo z pôvodných 6 zväzových republík vo federácii už iba Srbsko a Čierna Hora (Federatívna republika Juhoslávia, neskôr premenovaná na Štátnu úniu Srbska a Čiernej Hory). R. 2006 prestala existovať i táto únia, keď Čierna Hora vyhlásila nezávislosť.

R. 2009 podalo Srbsko žiadosť o prijatie do EÚ.

Politické pomery

Podľa srbskej ústavy existujú v krajine dva autonómne kraje (srbsky: pokrajiny),  Vojvodina a Kosovo a Metohija. Faktický stav je však taký, že v Kosove bola 17. februára 2008 vyhlásená nezávislá Kosovská republika.

Súčasným predsedom vlády je demokrat Mirko Cvetković, prezidentom je od r. 2004 liberál a proeurópsky orientovaný politik Boris Tadić. Hoci vo voľbách zvíťazila nacionalistická strana Vojislava Šešelja (27 %), ostala v opozícii, pretože koaličnú vládu zostavili demokratické a liberálne orientované sily.

Najhorúcejším politickým i spoločensko-kultúrnym problémom Srbska je otázka nezávislosti Kosova.