Macedónsko

Oficiálny názov: Република Македонија (Republika Makedonija, skrátene Makedonija; angl. Republic of Macedonia), v medzinárodnej praxi sa často používa označenie Former Yugoslav Republic of Macedonia (FYROM)

Rozloha:  25 713 km2

Počet obyvateľov: 2, 022 mln. (sčítanie 2002)

Hranice: s Albánskom, Kosovom, Srbskom, Bulharskom a Gréckom

HDP na 1 obyvateľa (odhad na r. 2012, v prepočte na paritu kúpnej sily) – cca 10 700 USD  

Mena: macedónsky denár (MKD); dlhodobo sa vymieňa za euro v kurze cca 1:60; najvyšší platný nominál – 5 000 MKD

Štátny znak: v centre modrý vrch (Ljuboten), zvlnené vody rieky Vardar, Ochridské jazero a vychádzajúce slnko s ôsmimi lúčmi na belasej oblohe, obrúbené vencom z obilných klasov, listov tabaku a makovíc, ktorý je previazaný stuhou s ľudovými ornamentami. Znak pochádza z r. 1946 a bol upravený r. 2009, keď z neho odstránili päťcípu červenú hviezdu.

Nezávislosť: 8. september 1991 (uznaná 8. apríla 1993)

Územie a reliéf

Historická Macedónia je podstatne rozsiahlejším územím ako dnešné Macedónsko a zahŕňa cca 65 tis. km2, pričom sa zvykne členiť na 3 časti. Teritóriá v severnom Grécku sa označujú ako Egejská Macedónia, teritóriá v západnom Bulharsku ako Pirinská Macedónia a územie dnešného Macedónska sa geograficky špecifikuje ako Vardarská Macedónia. Poloha vlastného Macedónska na križovatke ciest spájajúcich strednú Európu s Jadranským i Egejským morom má zvláštny strategický význam.

Macedónsko je prevažne hornatá krajina (80 % plochy tvoria pahorkatiny a vrchoviny). Priemerná nadmorská výška je 850 m. V západnej a centrálnej časti krajiny sa rozprestiera rozľahlá Šar Planina (najvyšší bod je Titov vrv, 2748 m). V jej susedstve, na albánsko-macedónskej hranici, leží pohorie Korab (vrch Korab je s výškou 2764 m najvyšším bodom Macedónska i Albánska). Na juhovýchode krajiny sa rozprestiera Belasica (najvyšší vrch Radomir, 2029 m) a na východe dominuje Osogovská Planina (najvyšší vrch Ruen, 2251 m). V Macedónsku sú 3 národné parky: Mavrovo, Pelister a Galičica.

Vodstvo

Územie Macedónska patrí k 3 úmoriam. Najvýznamnejšou a najdlhšou riekou je Vardar (gr. Vardaris, v Homérovej Iliade sa nazýva Axios), ktorého dĺžka na macedónskom území je 301 km (celkovo 388 km). Preteká centrálnou časťou Macedónska a v severnom Grécku ústi do Egejského mora. Na Vardare leží macedónske hlavné mesto Skopje. Najväčšími prítokmi Vardaru sú Bregalica a Crna.

Rieka Crni Drin vyteká z Ohridského jazera v meste Struga v Macedónsku, preteká cez Albánsko a ústi do Jadranského mora.

Vo východnej časti krajiny je riečka Binačka Morava, ktorá sa vlieva do bulharskej Moravy a jej vody tečú do Čierneho mora

V krajine sú tri veľké jazerá Ohridské (vyše 350 km2), Prespanské (vyše 300  km2) a Dojranské (43 km2).      

Obyvateľstvo

Pomerne veľké enklávy etnických Macedóncov žijú v zahraničí, najmä v susedných štátoch, ale presnejšie údaje ťažko určiť, pretože štatistiky Grécka a Bulharska takéto informácie neevidujú. Značné enklávy Macedóncov žijú v USA, Austrálii a v Taliansku. V samom Macedónsku žije podľa sčítania obyvateľstva cca 1,3 mln etnických Macedóncov, čo predstavuje necelých 65 % populácie. V krajine žije vyše 0,5 mln Albáncov, z ďalších menšín treba spomenúť ešte Turkov (cca 80 tis.) a Rómov (cca 50 tis.) Zaujímavou etnickou skupinou sú Arumuni (Valasi), roztrúsení v horských regiónoch Macedónska, ale i v Albánsku a Grécku. Ich jazyk je príbuzný s rumunčinou.

Podľa oficiálnych údajov sa asi 65 % populácie hlási k pravoslávnemu kresťanstvu, vyše 33 % k islamu, presnejšie informácie o počtoch aktívnych veriacich však nie sú k dispozícii. V krajine je asi 1400 kresťanských chrámov a cca 400 mešít. Macedónska pravoslávna cirkev má 10 biskupov a asi 350 kňazov. Cirkev sa vyhlásila za autokefálnu ešte r. 1967, ale dodnes nedosiahla uznanie zo strany ostatných pravoslávnych cirkví a v ostatných rokoch vzrástlo napätie vo vzťahoch so Srbskou pravoslávnou cirkvou, ktorá sa usilovala posilniť tu svoj vplyv.

Najväčším mestom krajiny je Skopje (vyše 500 tis. obyv.), ďalšie významné sídelné aglomerácie sú Kumanovo (vyše 100 tis. obyv.), Bitola (cca 95 tis. obyv.), Tetovo (cca 90 tis. obyv.) a Prilep (cca 80 tis. obyv.) Osobitný význam má z kultúrneho hľadiska, ako aj z hľadiska cestového ruchu mesto Ochrid (cca 40 tis. obyv.)

Z dejín a kultúry

Krajina má mimoriadne bohatú históriu a výnimočné bohatstvo archeologických nálezísk, ktoré stále nie sú preskúmané. Bola v zóne priameho vplyvu najstarších európskych civilizačných ohnísk vo východnom Stredomorí, v prvom tisícročí pred n. l. tu mali svoje kráľovstvá ilýrske a trácke kmene. R. 336 pred n. l. územie pripojil k svojej ríši Filip II. Macedónsky, neskôr patrilo k Rímskej ríši. Starovek sa v súčasnej macedónskej kultúre interpretuje ako súčasť národnej identity a zohráva výraznú úlohu vo formovaní nacionálneho konceptu, takže Filip II. Macedónsky a Alexander Macedónsky majú v krajine viacero pamätníkov.

V stredoveku bolo územie dnešného Macedónska striedavo súčasťou rozličných balkánskych štátov. Spočiatku tu bola hegemónom Byzantská ríša, neskôr, keď sa tu usadili Slovania, sa územie dostalo pod vládu panovníkov 1. bulharskej ríše. Na sklonku 9. stor. tu našli útočisko žiaci Konštantína a Metoda, vyhnaní z Veľkej Moravy: sv. Kliment, ktorý sa stal biskupom v Ochride a sv. Naum, ktorý neďaleko Ochridu založil na brehu jazera kláštor. Pod ich vedením sa Ochrid stal významným centrom hlaholského písomníctva a tunajšia literárna škola sa niekedy považuje za prvú slovanskú univerzitu.  

Osobitnú kapitolu stredovekých dejín Macedónska tvorí Samuilova ríša, ktorej počiatky siahajú do r. 970 a ktorá sa považuje za prvý štát macedónskych Slovanov. Jej centrum bolo v oblasti Prespanského jazera, v dnes už neexistujúcom meste Prespa. Neskôr sa Samuilovým sídlom stal Ochrid (ok. r. 999 g.), kde bolo aj sídlo Ochridského arcibiskupstva. Samuilov vnuk Ivan Vladislav po mnohoročnom boji napokon r. 1018 podľahol byzantskému cisárovi Bazilovi II. Bulharobijcovi. Ten podriadil územie opäť Byzancii a tento stav trval až do 13. stor., keď tu nadobudla dominanciu znovuzrodená Bulharská ríša. V 14. stor. sa sem rozšírala moc vzmáhajúcej sa Srbskej ríše. Skopje sa stalo jej hlavným mestom a sídlom slávneho srbského kráľa Stefana Dušana. Zaujímavou epizódou bola existencia Prilepského kráľovstva.

R. 1392 dobyli Skopje Osmani a od začiatku 15. stor. až do r. 1912 patrilo územie dnešného Macedónska k Osmanskej ríši. Do čias osmanskej nadvlády sa datuje viacero protitureckých povstaní. Prvým väčším bolo Karpošovo povstanie z r. 1689, ktoré sa opieralo o pomoc Habsburgovcov, no skončilo sa neúspechom a jeho vodca Karpoš bol obesený na Kamennom moste v Skopje. Posledné veľké povstanie sa datuje do r. 1903. Keďže vypuklo na deň sv. Iľju, ktorý v Macedónsku patrí k najuctievanejším svätcom, označuje sa ako Iľjovské povstanie. Na jeho čele stála macedónska revolučná organizácia (MRO, neskôr známa pod skratkou VMORO). Niekoľkotisícová povstalecká armada operovala celé mesiace proti mnohonásobnej presile a získala pod svoju kontrolu rozsiahle územia. Aj keď napokon bolo povstanie potlačené, vyvolalo záujem zahraničia o macedónsku otázku, ktorej riešenie sa stalo aktuálnym. Na prahu prvej svetovej vojny existovali v tomto smere rozličné predstavy. Koncept samostatného macedónskeho národa sa v priebehu 19. stor. nerozvinul natoľko, aby predstavoval jediný politický program a macedónske elity sa rozdeľovali do niekoľkých prúdov: okrem stúpencov macedónskeho nacionálneho stanoviska tu boli aj bulharofilské, grékofilské a srbfilské koncepty. To sa odrazilo i v turbulenciách 20. stor.

Významným medzníkom vo formovaní hraníc dnešného Macedónska boli balkánske vojny. Po nich sa na základe Bukureštianskeho mieru historické územia Macedónie rozdelili medzi Grécko (Egejská Macedónia), Bulharsko (Pirinská Macedónia) a Srbsko (Vardarská Macedónia). Za prvej svetovej vojny Vardarskú Macedóniu obsadilo Bulharsko, ale po r. 1918 sa toto územie stalo súčasťou kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov (neskoršej Juhoslávie). Počas druhej svetovej vojny ho opäť dočasne obsadilo Bulharsko, ktoré využilo svoju pozíciu spojenca Nemecka. Po vojne sa Macedónsko stalo jednou z republík Titovej juhoslovanskej federácie. R. 1991 vyhlásilo nezávislosť.

Od r. 2005 má Macedónsko status kandidátskej krajiny EÚ.

 *

Skopje

Metropola Macedónska leží na mieste najväčšej starovekej rímskej sídelnej aglomerácie, ktorá bola v priestore na sever od Tesaloník. V 2. až 4. stor. tu bolo reprezentatívne rímske mesto (Colonia Flavia Skupi) s monumentálnym divadlom, ranokresťanskými bazilikami, súdom, mestskými palácmi, kúpeľami. V 4. stor. tu bolo zriadené sídlo biskupstva, neskôr arcibiskupstva. Mesto zničilo veľké zemetrasenie r. 518.

Ďalšie veľké zemetrasenie poškodilo mesto r. 1555 a tak stredovekú architektúru tu prakticky nevidno, výnimkou sú ruiny hradu. Obdobie rozkvetu sa spája so 16.-17. stor., keď bolo Skopje najväčším a najbohatším mestom európskej časti Osmanskej ríše. Zlatú éru ukončil obrovský požiar r. 1689, ktorý tu založil habsburský generál Piccolomini, ustupujúci z mesta v strachu pred morovou epidémiou a vedený cieľom nezanechať tu nepriateľovi nič hodnotné.

Na začiatku 20. stor. malo Skopje cca 40 tis. obyvateľov, r. 1948 cca 100 tis.. Búrlivý demografický rozvoj nastal v druhej polovici 20. stor. Súčasnú tvár mesta poznačilo hrozné zemetrasenie r. 1963, keď zahynulo vyše 1000 obyvateľov a bolo zničených 90 % stavieb. V rámci novej výstavby sa realizovalo viacero pozoruhodných projektov zahraničných architektov. V architektúre mesta dominuje niekoľko výrazovo veľmi originálnych stavieb. K nim patrí napr. aj múzeum matky Terezy, ktorá bola tunajšou rodáčkou.

Ochrid  

Historické mestečko na brehu Ochridského jazera vzniklo na malej odbočke z antickej cesty známej ako Via Egnatia, ktorá spájala Rím a Konštantinopol (antický názov mesta bol Lichnidos). Čarovnou atmosférou pripomína stredomorské prístavné mestá. Úzke krivolaké uličky preplnené turistami lákajú malými obchodíkmi, kaviarničkami, barmi, miestni zlatníci ponúkajú tunajšiu špecialitu – “ochridské perly”. Mestu dáva svojráz prírodná scenéria i početné architektonické pamiatky, ku ktorým patrí antický amfiteáter, množstvo chrámov (napr. ranokresťanská bazilika zo 4. stor. či katedrála sv. Sofie z 11. stor.), stredoveká pevnosť cára Samuila na kopci nad mestom. Podľa starej legendy mal Ochrid toľko kostolov a kláštorov, koľko je dní v roku, takže mesto volajú aj “európsky Jeruzalem”.

Politické pomery

Macedónsko je parlamentá demokracia, jednokomorový parlament (Sobranije) tvorí 120 poslancov. Hlavou štátu je president, ktorý však má skôr reprezentatívnu funkciu, reálnu moc vykonáva predseda vlády.

Vo verejnej mienke sa prejavuje pomerne výrazne pozitívny vzťah k bývalej Juhoslávii, čím sa Macedónsko zásadne odlišuje napr. od pomerov v Slovinsku či Chorvátsku. Tento stav možno vysvetliť pocitom ohrozenia malej krajiny zo strany susedných štátov. Značne problematické sú v súčasnosti vzťahy Macedónska s Gréckom a Bulharskom, veľmi ťažkou témou vnútornej politiky je otázka albánskej menšiny, komplikovaná obavami z eskalácie veľkoalbánskeho nacionalizmu. R. 1999 krajinu zasiahol exodus albánskych utečencov z Kosova a následne (2001) v krajine vypukla kríza, vyvolaná etnickým napätím na územiach, obývaných obyvateľstvom albánskej národnosti.

V ostatných prezidentských voľbách r. 2009 zvíťazil Gjorge Ivanov. Na čele vlády je už tretie obdobie Nikola Gruevski zo stredo-pravej nacionálne orientovanej strany VMRO-DPMNE. Súčasťou vlády je aj ďalšia strana s etnicky orientovaným programom, ktorá sa opiera o voličov albánskej národnosti, Demokratická únia za integráciu (na jej čele je Ali Achmeti).

Relevantné politické sily, vrátane vládnucich strán, deklarujú záujem o začlenenie Macedónska do EÚ a NATO. V tomto kroku možno vidieť najperspektívnejšie riešenie politických, bezpečnostných a ekonomických problémov v regióne.