Litva

Oficiálny názov: Lietuvos Respublika , skrátene Lietuva (rus. Литва, angl. Lithuania)

Rozloha:  65 300 km2

Počet obyvateľov: 3 263 100 (sčítanie 2009)

Hranice: s Lotyšskom, Poľskom, Bieloruskom a Ruskom (exkláva Kaliningrad)

HDP na 1 obyvateľa (odhad na r. 2012, v prepočte na paritu kúpnej sily) – cca 19 600 USD (SR: cca 24 000 USD) 

Mena: litovský litas (LTL); od r. 2002 je LTL pevne viazaný na euro a vymieňa sa v kurze 1:3,4528; najvyšší platný nominál – 500 LTL.

Štátny znak: odvodený od znaku Litovského veľkokniežatstva; zobrazuje rytiera odetého v striebornom brnení, ako sedí na koni, pravou rukou dvíha meč a ľavou drží štít s dvojkrížom, ktorý odkazuje na pôvodný erb Jagelovcov.

Nezávislosť: 11. marec 1990

Osobitné pozn.: Podľa niektorých výpočtov sa v obci Purnuškés neďaleko Vilniusu nachádza geografický stred Európy; Vilnius produkuje cca 35 % litovského HDP; prijatie eura, pôvodne plánované na r. 2007, presunuli na r. 2010, ale ani tento termín sa nerealizoval.

Reliéf

Zväčša plochý a rovinatý terén Litvy vytvarovali ľadovce. Vďaka ľadovcovým morénam vznikli aj jediné významnejšie vyvýšeniny na západe a východe krajiny, ktoré ohraničujú prímorskú nížinu, no nepresahujú výšku 300 m. Najvyšší bod Litvy predstavuje pahorok Aukštojas (294 m) asi 25 km na jv od Vilniusu. (Donedávna sa za najvyšší bod Litvy označoval pahorok Juozapinė, novšie merania však ukázali, že je o cca 1 meter nižší ako neďaleký Aukštojas). Meno, ktoré má vŕšok od r. 2005, pochádza zo starej litovskej mytológie – Aukštėjas bol významným božstvom a považoval sa za tvorcu sveta.

Zmiešané lesy pokrývajú asi 30 % územia krajiny.

Vodstvo

Krajina má necelých 100 km piesočného morského pobrežia, značnú časť z toho predstavuje Kurónsky záliv, oddelený od mora úzkym piesočnatým polostrovom, označovaným ako Kurónska kosa. Polostrov je na zozname svetového prírodného dedičstva UNESCO. Kurónsky záliv v zime na dva až tri mesiace zamŕza, v lete v ňom teplota vody dosahuje aj 25 stupňov C.

Najvýznamnejšou litovskou riekou je Nemen (Nemunas, blr. Нёман, nem. Memel), ktorý sem priteká z Bieloruska a ústi do Kurónskeho zálivu. Na 116 km predstavuje hranicu Litvy s RF, resp. s Bieloruskom. Povodie Nemenu zaberá až 70 % územia Litvy. V ľudovej tradícii sa ospevuje ako „otec litovských riek“. Za „matku“ sa zvykne označovať druhá najväčšia rieka Litvy – Neris, najvýznamnejší prítok Nemenu na území krajiny. Neris pramení v Bielorusku (tu má meno Вя́льля, resp. Ві́лія), preteká cez Vilnius a vlieva sa do Nemanu pri Kaunase.

V Litve sa nachádza vyše 3 tisíc jazier, ktoré sú – podobne ako inde v Pobaltsku – ľadovcového pôvodu. Pozornosť si zaslúži najmä jazero Vištytis pri rovnomennom mestečku, ležiacom na jeho brehu (lit. Viśtyčio ežeras; rus. Виштынецкое озеро). Vzhľadom na veľkú rozmanitosť flóry a fauny ho niekedy označujú ako „európsky Bajkal“. Malebná zvlnená a zalesnená krajina v okolí bola vyhlásená za prírodnú rezerváciu. Ako skutočný vodný labyrint sa tradične predstavuje jazerná oblasť v okolí mesta Ignalina, kde je aj najväčšie jazero Litvy -  Drūkšiai (časť dnes patrí Bielorusku). Na jeho brehu funguje od osemdesiatych rokov atómová elektráreň. Napriek tomu, že nemá pôvodne plánovanú kapacitu (po černobyľskej havárii r. 1986 zastavili výstabu ďalších blokov), niektorí ochranári tvrdia, že jazero je pre potreby elektrárne primalé a voda, ktorá sa doň vracia z chladiacej sústavy, spôsobuje jeho otepľovanie, čo má negatívne dôsledky na ekosystém.

Obyvateľstvo

Podľa sčítania z r. 2009 sa 84 % obyvateľov hlási k litovskej národnosti. Najvýznamnejšie národnostné menšiny tvoria Poliaci (vyše 6 %), ktorí žijú najmä v oblasti Vilniusu a Rusi (4,9 %), ktorí sa najviac koncentrujú v mestách Vilnius a Klaipeda. V pohraničí žije bieloruské obyvateľstvo (vyše 1 %).

Demografický obraz Litvy výrazne poznačili turbulencie 20. stor. Počas sovietskej okupácie r. 1940-1941 bolo 5 tis. ľudí popravených a 45 tis. deportovaných na Sibír. Počas nemeckej okupácie 1941-1945 zahynulo cca 370 tis. ľudí. Po opätovnom pripojení Litvy k ZSSR r. 1945 emigrovalo asi 80 tis. ľudí a cca 205 tis. ľudí deportovali na Sibír. Dramaticky postihol krutý osud Židov. Pred druhou svetovou vojnou sa cca 7,5 % obyvateľov hlásilo k židovskej národnosti (najmä mestské obyvateľstvo, remeselníci a obchodníci). Vilnius, kde Židia tvorili až 30 % populácie, niekedy nazývali aj „severný Jeruzalem“. Takmer všetci litovskí Židia zahynuli za nacistickej okupácie alebo emigrovali po vojne do USA a Izraela, takže dnes ich je tu iba cca 4 000.

Významným faktorom, ktorý ovplyvnil národnostnú štruktúru obyvateľstva, bolo po pripojení Litvy k ZSSR, masívne prisťahovalectvo Rusov.

Historicky najrozšírenejším vierovyznaním je katolicizmus, ku ktorému sa hlási 79 % obyvateľov, Litva je jediným štátom na území bývalého ZSSR, kde má katolícka cirkev dominantné postavenie. K východnému kresťanstvu sa hlási najmä ruské obyvateľstvo. Protestantizmus má z hľadiska počtu veriacich iba okrajový význam a početne nevýznamné komunity predstavujú aj judaisti, moslimi a karaimi (stará odnož judaizmu).

Z dejín a kultúry Litvy

Prvým významnejším medzníkom v dejinách litovského štátu je stredoveké kráľovstvo, ktorého jediným panovníkom bol Mindaugas. Jeho korunovácii v lete 1253 (tradične sa určuje na 6. júla, tento deň je v Litve Dňom štátnosti) predchádzalo pokrstenie. Hlavným mestom kráľovstva bola legendárna Voruta, ktorej poloha nie je známa. Po vyvraždení Mindaugasovej rodiny r. 1263 kráľovstvo zaniklo a krajina sa vrátila k pohanstvu.

Jedným z najznámejších stredovekých litovských kniežat je Vytautas, národný hrdina, úspešný vojvodca (vojny s Moskvou i križiakmi). R. 1385 sa podieľal na dohode s Poľskom o sobáši svojho bratanca Jogaila (Jagela) s neplnoletou poľskou princeznou. Vznikla tak poľsko-litovská personálna únia. (Jagelovci r. 1490 zasadli aj na uhorský kráľovský trón a spojili pod svojou vládou územia od Baltu po Jadran). Spojenie Litvy a Poľska sa posilnilo r. 1569 Lublinskou úniou. Poľsko-litovský štát sa stal na čas významnou východoeurópskou mocnosťou. Úpadok v 18. stor. viedol až k jeho rozdeleniu medzi susedov: r. 1795 pripadla väčšina Litvy Rusku, menšiu časť získalo Prusko. Epizódou bola okupácia Litvy vojskami Napoleona r. 1812 či nemecká okupácia za prvej svetovej vojny. Po páde cárskeho Ruska r. 1917 sa Litva osamostatnila (1920), r. 1940 sa však stala súčasťou ZSSR. Do r. 1941 – 1944 sa datuje nacistická okupácia, od r. 1944 bola Litva opäť súčasťou ZSSR. Súčasná Litovská republika vznikla r. 1990.

 *

Vilnius (cca 550 tis. obyv.) – poľ. Wilno, blr. Вiльня, nem. Wilna, rus. Вильнюс, hlavné mesto Litvy a sídlo arcibiskupstva.

Prvá písomná zmienka o meste je v liste veľkokniežaťa Gediminasa z r. 1323, ktorý adresoval do Lübecku, Brém, Magdeburgu, Kolína a iných miest a v ktorom vysvetľuje, že sa mieni dať pokrstiť a že Litovské veľkokniežatstvo je voči kresťanom veľmi tolerantné. Pozýva rytierov, obchodníkov, lekárov, mlynárov, kováčov a iných remeselníkov aby sa prisťahovali do Litvy. Sľubuje mnohoročné daňové úľavy, obchod bez cla a pod. Mestské práva získal Vilnius r. 1387. Najväčší rozkvet zažil za vlády Žigmunda II. Augusta, ktorý sem r. 1544 presťahoval kráľovský dvor. Za vlády jeho nástupcu Štefana Bátoryho tu vznikla jezuitská univerzita, jedno z najvýznamnejších centier vzdelanosti poľsko-litovského štátu a celej východnej Európy. Úpadok Vilniusu možno pozorovať po rusko-poľskej vojne (1654-1667). Väčšinu obyvateľov tvorili Poliaci, Židia, po r. 1795 sa sem sťahujú aj Rusi. Počas niekoľkoročných zmätkov po prvej vojne, keď Vilnius striedavo patril boľševikom i Poľsku, mesto s okolím dokonca vyhlásili za separátny štát. R. 1922 celú oblasť Vilniusu so silne zastúpeným poľským živlom anektovalo Poľsko (mesto s takmer 200 tis. obyvateľmi bolo piatym najväčším v krajine). R. 1939 pripadol Vilnius na základe paktu Ribbentrop-Molotov do sféry ZSSR a keď r. 1940 Litvu okupovali sovietske vojská, Vilnius sa stal hlavným mestom novej zväzovej republiky. Desaťtisíce obyvateľov deportovali na Sibír, nastal ekonomický úpadok. Keď v júni 1941 mesto obsadili Nemci, rozsiahlymi masakrami takmer vyhladili židovské obyvateľstvo. Po opätovnom ovládnutí  Litvy Moskvou r. 1944, bolo tunajšie poľské obyvateľstvo násilne vysídlené do Poľska a sťahovalo sa sem litovský a ruský živel. Od polovice 20. stor. sa tak demografický ráz Vilniusu zásadne zmenil. Po vyhlásení samostatnosti r. 1990 sa Vilnius stal dejiskom dramatických udalostí v januári 1991, keď sovietske vojská zaútočili na budovu rozhlasu a televízie a televíznu vežu, pričom zahynulo 14 civilov a boli stovky ranených. ZSSR uznal nezávislosť Litvy v auguste 1991. V nasledujúcich rokoch nastal búrlivý rozvoj mesta.

 *

Užupis je malá uzavretá štvrť v starej časti Vilniusu, zapísaná na zozname UNESCO. Názov znamená „na druhom brehu rieky". Často sa prirovnáva k parížskemu Montmartru, sústreďujú sa tu galérie, predajne umenia, kaviarničky. Kedysi to bola židovská štvrť, neskôr, za sovietskych čias, sa  do opustených domov nasťahovali umelci a bohémi. Vyhlásili tu recesistickú Republiku Užupis, pričom za deň nezávislosti si vybrali 1. apríl. V tento deň tu platí vlastná mena, konajú sa voľby, zábavy, karneval. Republika má veľvyslanectvo v Moskve. R. 1995 postavili na jednom z podstatvcov, ktoré sa uvoľnili po odstránení Leninových sôch, pomník Frankovi Zappovi. R. 2001 na jednom z námestí Vilniusu odhalili sochu anjela s trúbkou, ktorý sa stal symbolom republiky.

*

Kaunas – druhé najväčšie mesto Litvy (cca 200 tis. obyv.), v čase poľskej okupácie Vilniusu a okolia v r. 1920-1939 bol hlavným mestom Litvy.

*

Klaipeda (nem. Memel) – najvýznamnejší litovský prístav, leží v úzkom prielive pri Kurónskej kose. Memel patrí k územiam, ktoré boli historicky súčasťou Východného Pruska. Podľa Versailleskej zmluvy z r. 1920 bolo územie oddelené od Nemecka a dostalo sa pod francúzsku správu. Po povstaní tunajších Litovcov r. 1923 Memel pripojili k Litve ako autonómnu jednotku s vlastným snemom a širokou mieruu samosprávy v ekonomických i kultúrnych veciach. Tunajší Nemci predstavovali tradične opozíciu voči ústrednej vláde. R. 1939 Litva pod nátlakom súhlasila s odstúpením Memelu Nemecku. Nacistické vojská vtrhli do oblasti ešte prv, ako Litva zmluvu o odstúpení oficiálne ratifikovala, no ani Anglicko, ani Francúzsko, ako garanti existujúceho stavu, proti tomu nevystúpili.

*

Palanga – perla litovského morského pobrežia, kúpeľné mesto, piesočné pláže

*

Trakai (poľ. Troki) – cca 38 000 obyv., nachádza sa neďaleko Vilniusu, v jazernej oblasti, ktorú tvorí asi 200 jazier s početnými ostrovmi. R. 1991 tu bol vyhlásený Historický národný park Trakai. Ako sídlo litovských kniežat (Vytautas) je symbolom litovskej štátnosti. Mesto bolo od počiatku multietnické, dodnes tu žijú Litovci, Rusi, Židia, Poliaci i Karaimi – potomkovia turecky hovoriacich bojovníkov, ktorých sem priviezol veľkoknieža Vytautas z Krymu, po návrate z výpravy proti Zlatej Horde.

*

Kernavé – stará litovská metropola na brehu rieky Neris, litovská Trója, tunajšie archeologické nálezisko je zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO.

*

Visaginas – produkt indistrializačnej politiky ZSSR, mesto postavené na zelenej lúke na sklonku sovietskej éry pre zamestnancov atómovej elektrárne Ignalina. Obyvateľstvo tvoria prisťahovalci, preto sa vyznačuje pestrou národnostnou a náboženskou skladbou (podľa štatistiky z r. 1996 vyše 55 % tvoria Rusi, asi 16 % Litovci, 10 % Bielorusi, 9 % Poliaci, takmer 6 % Ukrajinci a takmer 1 % Tatári). Práve vďaka elektrárni, ktorá pokrýva 80 % spotreby elektriny Litvy, je mesto všeobecne známym pojmom, hoci tu žije iba čosi vyše 30 000 obyvateľov. Otázka osudu elektrárne bola aj témou prístupových rokovaní Litvy do EÚ, pričom sa litovská vláda zaviazala elektráreň uzatvoriť, za čo má až do r. 2013 dostávať finančné kompenzácie. V súvislosti s očakávaným zrušením pracovných miest sa rozvíjajú projekty podpory turizmu v oblasti.

*

Pahorok krížov (lit. Križiu Kalnas), pútnické miesto neďaleko mesta Šiauliai, kam pútnici tradične prinášajú ako dary kríže rozličných veľkostí. Sovietsky režim sa niekoľkokrát pokúšal miesto „vyčistiť“ buldozérmi, ale bez úspechu. Pahorok krížov patrí k najvýznamnejším symbolom odporu voči rusifikácii a komunizmu.

Politické pomery

Litva je republikou s parlamentnou demokraciou, ktorá sa realizuje v poloprezidentskom systéme. Prezident sa volí priamo. Jednokomorový parlament, Snem (Seimas), tvorí 141 poslancov.

Od r. 2009 zastáva úrad prezidenta Dalia Grybauskaitė, prvá žena na tomto poste v Litve. Predsedom vlády je od volieb 2008 kresťanský demokrat Andrius Kubilius.