Rusko: Kaukaz

Kaukaz

Oblasť Kaukazu vymedzuje Čierne a Azovské more na západe, Kaspické more na východe, Kumo-Manyčská preliačina na severe a hranice Arménska, Gruzínska a Azerbajdžanu s Tureckom a Iránom na juhu. Časť geografov zaraďuje Kaukaz do Ázie (za hranicu svetadielov považujú Kumo-Manyčskú preliačinu), časť ešte do Európy (hranicu vedú po hrebeni hôr, t. j. na hranici rozvodia).

Reliéf

Kaukazskú oblasť možno rozčleniť na tri časti: Predkaukazsko, vlastný Veľký Kaukaz a Zakaukazsko. Súčasťou Predkaukazska sú úrodné roviny Kubáne i Nogajská step a dagestanské polopúšte na sever od horského masívu. Veľký Kaukaz tvorí 1500 km dlhý a 180 km široký hlavný hrebeň. Od neho na juh sa rozprestiera subtropické Zakaukazsko.

Najvyšším vrchom pohoria je Elbrus (5642 m), medzi ďalších 7 päťtisícoviek patrí veľmi známy a Lermontovom a inými básnikmi ospievaný Kazbek. Elbrus má dva vrcholy – východný s nadmorskou výškou 5 621 m a západný s výškou 5 642 m. Sedlo medzi dvoma vrcholmi je pozostatkom krátera, pretože Elbrus, rovnako ako ďalšie vrchy pohoria, sú vyhasnutými sopkami. Sopečný pôvod vysvetľuje aj bohatstvo termálnych prameňov v okolí. Elbrus od výšky 2 500 m (z južnej strany od 3 500 m) pokrýva súvislý ľadovec, ktorý však čoraz rýchlejšie ustupuje.

Vodstvo

Oblasťou Severného Kaukazu pretekajú dve významné rieky Terek (s dĺžkou cca 600 km) a Kubaň (cca 870 km). Terek pramení v Gruzínsku (pod Kazbekom) a tečie na sever cez priesmyk Darial do Ruska. Preteká cez Vladikavkaz, potom sa obracia na východ a tečie cez Čečensko a Dagestan, kde sa člení na dve ramená, ktoré ústia do Kaspiku. Pri dagestanskom Kizľare tvorí 100 km širokú deltu. Kubaň pramení neďaleko Elbrusu a tečie na západ, do Azovského mora. Vyrástli na nej mestá ako Karačajevsk, Čerkessk, Armavir, Krasnodar a i. V súvislosti s vodstvom Kaukazu si pozornosť zaslúži niekoľko významným jazier, medzi nimi Sevan (Arménsko) či slané jazero Tambukan s liečivým bahnom (Stavropoľský kraj).

Veľká hodvábna cesta a Gruzínska vojenská cesta

Cez Kaukaz oddávna prechádzali dve dôležité cesty, spájajúce Zakaukazsko a Predkaukazsko. Jedna viedla po pobreží Kaspického mora cez tzv. Kaspickú bránu, úzky priechod medzi Kaspikom a Kaukazom v oblasti dnešného Derbentu. Po nej prúdili staré národy zo severu (Skýti, Sarmati, Alani, Huni, Chazari) i z juhu (Peržania, Arabi), tadiaľto viedla aj Veľká hodvábna cesta. Peržania postavili v Derbente silnú pevnosť a úzky priechod prehradili, aby zabránili útokom kočovníkov, no ich úsilie sa skončilo bez úspechu.

Z Tbilisi do Vladikavkazu vedie priamo cez vrchy Gruzínska vojenská cesta, ktorú využívali už v staroveku. O jej vojenskom a obchodnom význame písal grécky historik Strabon a práve s ňou sa spája označenie Porta Caucasica, t. j. Kaukazská brána, ktoré sa vzťahuje na úzky 8 km dlhý kaňon rieky Terek. Od r. 1911 je ceste upravená pre automobilovú dopravu. Táto hlavná spojnica Zakaukazska so Severným Kaukazom meria 208 km. Jej serpentíny ponúkajú malebné výhľady, dosahuje výšky nad 2000 m a vedie popod Kazbek. V najvyššie položenej časti cesty sa sneh udrží aj v lete, takže turista, ktorý vychádza z Tbilisi, zažije po cca troch hodinách cesty mikrobusom teplotný šok. Cesta vedie cez niekoľko svojráznych horských aulov a popri nej stojí niekoľko unikátnych pamiatok sakrálnej architektúry, na gruzínskej strane je to napr. bazilika Džvari (Sv. Kríža) zo 6. stor. Neopakovateľnou časťou cesty je Darialské hrdlo, úzka a 8 km dlhá úžľabina s kolmo sa týčiacimi stenami, ktorú do žuly vyhĺbil Terek. Tu je hraničný priechod medzi Ruskom a Gruzínskom. V súčasnosti je dopravný ruch veľmi slabý, vzhľadom na napätie medzi Ruskom a Gruzínskom a obmedzenie obchodu.

Obyvateľstvo

Na Kaukaze žijú vyše štyri desiatky národov, ktorých jazyky patria do rozličných skupín kaukazskej jazykovej rodiny a ktoré sa považujú za pôvodných obyvateľov oblasti. Najznámejší sú Gruzínci, Abcházci, Adygovia, Čečenci, Inguši, Lezgíni, Avari, Čerkesi, Kabardínci a i. Ďalej tu žije necelá desiatka národov indoeurópskej jazykovej rodiny (Arméni, Gréci, Kurdi, Osetínci, Rusi) a národy patriace k tureckej skupine altajskej rodiny (Azerbajdžanci, Karačajci, Balkari, Kumyci, Nogajci). Známym a v klasickej litatertúre často spomínaným kaukazským národom sú Kalmyci, ktorých jazyk patrí do skupiny mongolských jazykov. Tá sa niekedy priraďuje k altajskej rodine, no často ju označujú aj za samostatnú jazykovú skupinu. Napokon, málopočetní Horskí Židia a Gruzínski Židia reprezentujú semitskú jazykovú rodinu.

Zložitý etnický profil sa spája s členitým reliéfom. Najvypuklejšie sa etnická rôznorodosť prejavuje v Dagestane, kde na rozlohe približne rovnako veľkej ako Slovensko žijú asi tri desiatky národov, patriace do troch jazykových rodín. Podľa starej dagestanskej legendy raz prorok boží zostúpil na zem s plnými vakmi jazykov a ako šiel, rozdeľoval národom jazyky. Na kaukazských kopcoch sa však potkol, zlomil si nohu a nahnevaný vysypal z vaku všetko, čo mu tam ostalo so slovami: Tu máte, rozdeľte si sami. Preto, vraj, má takmer každá dolina Dagestanu či každý aul svojrázne nárečie alebo jazyk.

Z hľadiska náboženskej štruktúry obyvateľstva nie je situácia o nič jednoduchšia. V oblasti Kaukazu sa veľmi skoro etablovalo kresťanstvo (staroveká Arménia bola prvým štátom na svete, kde sa kresťanstvo stalo oficiálnym náboženstvom; stalo sa tak r. 301, t. j. ešte pred vydaním Milánskeho ediktu v Rímskej ríši). Autokefálne kresťanské cirkvi sú dodnes v Arménsku a Gruzínsku. Kresťanstvo je rozšírené aj medzi Osetíncami a Abcházcami, kresťanmi sú aj Rusi, ktorí sa sem vo väčšom počte sťahovali od 18. stor. V horských dolinách Dagestanu malo kresťanstvo tiež dávnu tradíciu (od 4. stor.), ale dnes ho pripomína už len kostol z 10. stor. v Datune – poslední kresťania vymizli v 15. stor., keď tu definitívne zvíťazil islam. Ten sa v oblasti začal šíriť asi v 8. stor., počas expanzie Arabov a dnes ho vyznáva väčšina tunajších etník. Avari, ktorí sú najpočetnejším národom Dagestanu, patria k sunnitskej vetve islamu.

V Rusku žije celkovo asi 23 miliónov moslimov, z toho milión v Moskve, ostatní hlavne na juhu európske časti krajiny – v Povoloží (Tatarstan, Baškortostan) a na severnom Kaukaze. Čečensko patrí k nemnohým subjektom RF, kde majú moslimi väčšinu.

Mestá, o ktorých treba vedieť

Rostov na Done – brána Predkaukazska, 46 km od ústia Donu do Azovského mora; založený r. 1749 v rámci expanzie Ruskej ríše do oblasti Kaukazu; dnes je s cca 1 miliónom obyvateľov najväčším mestom oblasti severného Kaukazu.

Krasnodar (prv Jekaterinodar) – centrum Krasnodarského kraja, leží na pravom brehu rieky Kubáň. Podobne ako ďalšie mestá kaukazskej oblasti vznikol na mieste vojenského tábora, resp. kozáckej pevnosti. V súčasnosti tu žije cca 650 tisíc obyvateľov.

Soči – významné prímorské stredisko cestovného ruchu, kaukazská Riviéra s plážou dlhou 150 km. Ešte pred storočím tu vyčíňala malária a posielali sem len vyhnancov (zomrel tu napr. aj básnik A. Odojevskij). Za sovietskych čias propaganda veľa hovorila o tunajšom Strome priateľstva (Derevo družby), ktoré každý významný návštevník zaštepil a tak vzniklo malé záhradnícke čudo: strom rodí okolo 30 rozličných druhov citrusových plodov; po rozhodnutí MOV o tom, že v Soči sa budú konať olympijské hry, sa v meste a širšom okolí rozvíja veľká investičná aktivita.

Sochumi (rus. Suchumi, abcházsky Aqwa) – hlavné mesto autonómnej republiky Abcházsko, ktorá je súčasťou Gruzínska. V súčasnosti tu žije vyše 80 tisíc obyvateľov, kedysi významný prístav na Čiernom mori a centrum cestovného ruchu. Podľa legendy mesto založili dvojičky Kastor a Polux. Od staroveku boli známe tunajšie kúpele (využívali ich už starí Rimania), za sovietskych čias bolo multikultúrnym mestom a dovolenkovým rajom s exkluzívnymi hotelmi. Po rozpade Sovietskeho zväzu tu vypukla vojna a na niekoľko rokov po voľakedajšom rozkvete nebolo ani stopy. V súčasnosti sa región znova stal príťažlivým centrom cestovného ruchu.

Stavropoľ – jeho počiatky sú – ako aj v prípade iných kaukazských miest – spojené so založením pevnosti (1777); s mestom sa spájajú počiatky politickej kariéri M. Gorbačova, ktorý stál na čele tunajšej organizácie Komunistickej strany Sovietskeho zväzu.

Vladikavkaz (za sovietskej éry Ordžonikidze) – hlavné mesto Severoosetskej republiky (subjekt RF), vyše 300 tisíc obyvateľov, priemyselné a kultúrne centrum severného Kaukazu

Beslan – mesto v Severnom Osetsku-Alanii sa stalo známym po teroristickom útoku na tunajšiu školu

Piatigorsk – kúpeľné mesto v areáli bohatých prameňov termálnych vôd, do ktorého patria aj mestá Mineraľnyje Vody, Kislovodsk, Jessentuki, Železnovodsk. Pramene oddávna využívali horali, za čias Puškina a Lermontova ich objavovali Rusi, ktorí tu zakladali kúpele. Lermontova, ktorý bol práve v Piatigorsku vo vyhnanstve, Kaukaz očaril, ospieval ho v mnohých básňach (Dary Tereka, Čerkešenka a i.), ale i v poéme Demon. S Kaukazom sa spája aj dej jeho románu Geroj našego vremeni (Hrdina našich čias). V Piatigorsku je Lermontovovo múzeum. Jeho súčasťou je drevený domček, v ktorom Lermontov žil r. 1841. Neďaleko, na mieste súboja, v ktorom spisovateľ zahynul, je obelisk a pamätník.

Machačkala – hlavné mesto Dagestanskej republiky (cca 0,5 mln obyvateľov); ako v mnohých iných mestách oblasti severného Kaukazu nesie hlavná ulica stále meno Prospekt Lenina. Pekná promenáda s lavičkami ústi do Leninovho námestia, ktorému dominuje obrovský pomník vodcovi ruskej revolúcie.

Derbent – mesto v Dagestane, v tzv. Kaspickej bráne

Z dejín

Kaukaz bol pre starých Grékov dlho „koncom sveta“, no po výpravách Alexandra Macedónskeho, vďaka ktorým sa ich zemepisné znalosti posunuli ďaleko na východ, sa Kaukaz stal pre osou vtedy známeho sveta. Rímsky vojvodca Pompeius v 1. stor. pred n. l., ktorý bojoval v priľahlých oblastiach Malej Ázie, si myslel, že v kaukazských dolinách žijú bájne Amazonky.

Pohorie bolo oddávna hranicou veľkých ríš. V prvej polovici 1. tisícročia pred n. l. tu vznikajú najstaršie štátne útvary – Urartu, Kolchidská ríša, Iberia, Biela (Kaukazská) Albánia, Veľká Arménia a i. Po Kaukaz siahala moc Rímskej ríše, ktorú neskôr nahradila Byzancia. V 7.-8. stor. Zakaukazsko ovládli Arabi, v 13. stor. sa Kaukaz nevyhol pustošivému nájazdu Mongolov (Tatárov) a Predkaukazsko sa na dlhé stáročia stalo súčasťou mongolskej Zlatej hordy. V 16. stor. sa oblasť stala predmetom vojny medzi Tureckom a Perziou (Iránom). Za Petra I. sa na Kaukaze a Kaspickom pobreží začína výraznejšie angažovať Rusko, ktoré po vojnách s Tureckom a Perziou napokon Kaukaz ovládne, pričom viaceré národy kaukazských horalov sa cárovi poddávajú dobrovoľne. Už v 19. stor. však vznikajú prvé povstania proti koloniálnej politike Ruska. Vypukla prvá kaukazská vojna, ktorá sa skončila po desaťročiach bojov r. 1864, keď Rusi zajali legendárneho vodcu povstalcov, imáma Šamila (pôvodom Avar).

Po revolúcii 1917 a krvavých bojoch občianskej vojny (1918-1921) sa napokon ruským komunistom podarilo oblasť ovládnuť. K najvýznamnejším boľševikom kaukazského pôvodu patrili dvaja Gruzínci - J. V. Stalin (vlastným menom Džugašvilli) a G. K. Ordžonikidze.

Kaukaz sa stal dejinskom veľkých bojov aj za druhej svetovej vojny. Hitler sa usiloval ovládnuť náleziská ropy v oblasti Grozného a Baku, no bez úspechu. Obsadil Tamanský polostrov, Novorossijsk, Krasnodar, Stavropoľ, Piatigorsk, Kislovodsk i Naľčik, ale Groznyj ani Vladikavkaz nedobyl a nepodarilo sa mu ani prekročiť horský hrebeň smerom do Sochumi. V auguste 1942 vystúpila výprava tzv. alpských strelcov, elitného oddielu Wehrmachtu, na Elbrus a vztýčila tu zástavu Tretej ríše. Zástava viala na vrchole pol roka, vo februári 1943 ju odstránila skupina sovietskych (ruských i kaukazských) horolezcov.

Necitlivá stalinská národnostná politika priniesla v oblasti severného Kaukazu dramatické zmeny. Zač. r. 1944 napr. Stalin prikázal vysídliť Čečencov ako národ do Kazachstanu. Vrátiť sa mohli až r. 1956 v rámci destalinizácie, za N. Chruščova. Vysídlením sa r. 2004 zaoberal aj Európsky parlament, ktorý ho označil za genocídu. Masové deportácie postihli aj ďalšie severokaukazské národy (Ingušov, Karačajov, Balkarov).

Po rozpade ZSSR vypukli na Kaukaze horúce spory, začalo sa vyrovnávanie účtov za historické krivdy. Vo viacerých oblastiach sa rozhoreli vojnové konflikty. V súčasnosti je situácia menej dramatická, ale napätie pretrváva a v oblasti neustále rinčia zbrane. Na severnej strane Kaukazu bola roky traumatizujúcim elementom najmä situácia v Čečenskej republike (subjekt RF), ale vojenské operácie a teroristické útoky sa dotkli aj ďalších republík (Dagestan, Severné Osetsko). Národnostné napätie a nespokojnosť ruského obyvateľstva s etnickou diskrimináciou možno pozorovať napr. i v Adygejskej republike. 

Na južnej strane Kaukazu bol v nedávnej minulosti relatívne frekventovanou témou spravodajstva arménsko-azerbajdžanský spor o Náhorný Karabach. K ohniskám napätia na území Gruzínska patrilo Abcházsko, ktoré sa usilovalo o osamostatnenie od Gruzínska. Abcházci síce vyhlásili nezávislosť, ale nedosiahli medzinárodné uznanie. V r. 1992-94 sa stalo hlavné mesto Abcházska Sochumi dejiskom vojenských operácií, v ktorých sa zúčastnili na jednej strane gruzínske vojenské jednotky a na strane druhej abcházski a čečenskí partizáni. R. 1993 povstalci zmasakrovali civilné gruzínske obyvateľstvo, tunajší Gréci a Židia ušli do zahraničia. K zodpovedným patril aj čečenský vodca Šamil Basajev, ktorý partizánom velil. Problematickou oblasťou ostáva Južné Osetsko (hlavné mesto Cchinvali), ktoré tiež vyhlásilo nezávislosť, avšak – podobne ako Abcházsko – nedosiahlo medzinárodné uznanie. V novembri 2006 v referende obyvatelia rozhodli o pripojení k Severnému Osetsku (súčasť RF), no Rusko sa oficiálne dlho hlásilo k téze o zachovaní územnej celistvosti Gruzínska. Väčšina obyvateľov Južného Osetska mali ruské pasy, rubeľ sa používal ako platidlo a využívala sa ruská legislatíva. V Tbilisi sa separatizmus Sochumi a Cchinvali vnímal ako výsledok pôsobenia Moskvy. Napätie v rusko-gruzínskych vzťahoch vyvrcholilo vo vojnovom konflikte, ktorý vypukol v auguste 2008, keď ruská armáda vstúpila do Južného Osetska s oficiálnym odôvodnením, že ide ochraňovať ruských občanov. Konflikt sa skončil porážkou Gruzínska, ktoré de facto stratilo územie Južného Osetska.