Grécko

Oficiálny názov: Ελληνική Δημοκρατία (Ellīnikī́ Dīmokratía; Grécka republika; angl. Hellenic Republic, Greece, skrátený gr. názov je Elláda, v starogr. Hellás) 

Rozloha:  131 990 km2

Počet obyvateľov: 10 964 020 (sčítanie 2001)

Hranice: s Albánskom, Macedónskom, Bulharskom a Tureckom

HDP na 1 obyvateľa (odhad na r. 2009, v prepočte na paritu kúpnej sily) – cca 29 900 USD (SR: 21 250 USD) 

Mena: euro (EUR) 

Štátny znak: biely kríž na modrom štíte, okolo ktorého sú vavrínové vetvičky; súčasnú podobu dostal r. 1975.

Nezávislosť: 25. marec 1821 

Územie a reliéf

Dnešné Grécko sa tradične člení na 9 regiónov (napr. Makedonia, Thraki, Ipiros, Thesalia, Sterea Ellada (centrálne Grécko), Peloponisos, Kriti), oficiálne administratívne členenie však rozlišuje až 13 vyšších územných celkov. Krajine patrí množstvo ostrovov.

Grécko je prevažne hornaté (80 % rozlohy tvoria pahorkatiny a vrchoviny). Najvyšším masívom krajiny je Olymp, ktorý dosahuje 2 917 m (vrch Mytikas). Na severozápade Grécka dominuje pohorie Pindos, dosahujúce vyše 2 600 m. Na severovýchode zasahuje na územie Grécka pohorie Rodopi. Hornatý je aj Peloponéz (pohorie Taygetos) a ostrovy (napr. pohorie Lefka Ori, t.j. Biele hory na Kréte), kde nadmorské výšky presahujú 2 400 m.

Vodstvo

Grécke pobrežie omývajú vody Jónskeho mora na západe a Egejského mora na východe.

Na úzkom a hornatom polostrove sa nesformoval významný riečny systém, tunajšie rieky majú charakter horských tokov, sú pomerne krátke, neraz veľmi dravé. Najdlhšiu rieku predstavuje Bistrica (gr. Aliákmonas, vyše 300 km), ktorá pramení na hraniciach s Albánskom a ústi do Egejského mora. Ďalšie významné rieky pritekajú do Grécka z Bulharska (Marica - gr. Evros; Struma – gr. Strimon) a Macedónska (Vardar – gr. Axios). Najväčším jazerom Grécka je jazero Trichonis s plochou cca 90 km2.

Obyvateľstvo 

Grécka štatistika neeviduje údaje o etnických menšinách, takže istú predstavu o národnostnom zložení obyvateľstva si možno utvoriť iba na základe odhadov. Podľa nich by v Grécku malo žiť cca 60 tis. Turkov, cca 40 tis. Macedóncov a rovnaký počet Arumunov a Pomakov, spomedzi ostatných národností spomeňme ešte cca 20 tis. Rómov. Existujú však aj odhady, ktoré hovoria o oveľa vyšších počtoch, napr. v prípade Macedóncov o 120 až 150 tis., v prípade Arumunov o cca 100 tis. a v prípade Rómov dokonca až o 300 tis.

Grécka štatistika neeviduje ani údaje o náboženskom zložení obyvateľstva. Podľa prieskumov Eurostatu patria Gréci k najviac nábožensky založeným národom v EÚ. Dominantným vierovyznaním je pravoslávne kresťanstvo, druhou najpočetnejšou náboženskou komunitou sú moslimi, ktorých počet sa odhaduje na cca 100 až 140 tis. Na území Grécka má jurisdikciu jednak autokefálna Grécka cirkev a jednak Ekumenický patriarchát v Konštantínopole (severné Grécko).

Najväčším mestom Grécka sú Atény (750 tis.), ďalšie významné aglomerácie predstavujú Tesaloniki (350 tis.), a niekoľko miest s cca 150 tis. obyvateľmi (Piraeus, Patras, Larissa).

Z dejín a kultúry

Územie Grécka je kolískou najstarších európskych civilizácií (cykladskej v Egejskom mori, minojskej na Kréte a mykénskej na Peloponézskom polostrove. Počiatky vlastných gréckych dejín sa spájajú s mestskými štátmi, ktoré sa formovali v 1. tisícročí pred n. l. K najvýznamnejším patrili napr. Atény a Sparta. Mocenský, ekonomický a kultúrny vplyv gréckych mestských štátov sa rozšíril ďaleko do západného i východného Stredomoria, a aj na pobrežie Čierneho mora. Toto najstaršie obdobie gréckych dejín sa zvykne označovať ako “klasické” a datuje sa od prvej olympiády r. 776 pred n. l. po smrť Alexandra Macedónskeho r. 332 pred n. l. Na kultúrne dedičstvo klasického antického Grécka je bohaté centrum Atén (napr. Akropola a jej okolie), ale aj také lokality ako Olympia, Korint, Delfy či Téby.

Nasledujúce obdobie gréckych dejín sa označuje ako obdobie helénizmu, keď sa po výbojoch Alexandra Macedónskeho rozšírila grécka civilizácia a znalosť gréčtiny do obrovských priestorov jeho ríše, prakticky do celého vtedy známeho sveta. Túto významnú pozíciu si grécka kultúra udržala po stáročia, a to aj v čase mocenskej expanzie Ríma na územie Grécka (2.-1. stor. pred n. l.).

Na sklonku existencie Rímskej ríše, po jej rozdelení na dve časti, sa kontinuita gréckej civilizácie udržala vo Východorímskej ríši, neskoršej Byzancii. Metropola ríše, Konštantínopol, síce bola na Bospore, ale druhým najväčším centrom boli Tesaloniki (Solún). V 6. a 7. stor. kolonizovali značné územia na severe Grécka Slovania, tak sa stalo, že v 9. stor. keď hľadal byzantský cisár Michal III. misionárov pre Slovanov žijúcich na panstve Rastislava, našiel ich práve v Solúne. Byzancia bola po stáročia východoeurópskou veľmocou. Kultúru byzantského stredoveku dobre reprezentujú v dnešnom Grécku kláštorné komplexy na polostrove Atos. Svojráz pravoslávneho mníšstva ponúka unikátny prírodno-kulúrny areál známy ako Meteora.

Expanzia Osmanov, ktorí sa definitívne presadili dobytím Konštantínopolu r. 1453, priniesla zlom a znamenala veľký exodus gréckej inteligencie do talianskych miest a do západnej Európy. Dedičstvo gréckej antiky, ktoré so sebou exulanti priniesli, predstavovalo veľký stimul pre rozvoj renesancie. Obdobie gréckych dejín poznačené osmanskou nadvládou sa skončilo víťaznou gréckou vojnou za nezávislosť (1821-1829). Grécke kráľovstvo sa potom teritoriálne rozrástlo po balkánskych vojnách, keď získalo značné územia na severe (Egejská Macedónia, vrátane Solúna). V prvej svetovej vojne sa Grécko angažovalo na strane spojencov. Problematické vzťahy s Tureckom v období po skončení prvej svetovej vojny vyvrcholila v grécko-tureckej vojne (1919-1922), ktorá sa odohrávala v Malej Ázii. Znamenala porážku gréckych územných ambícií a vyústila do výmeny obyvateľstva, ktorá zasiahla osudy státisícov ľudí. Dodnes nevyriešenou kontroverznou otázkou je otázka genocídy Grékov na území Osmanskej ríše, resp. Tureckej republiky.

Za druhej svetovej vojny sa grécke územia stali predmetom záujmu Mussoliniho, no grécky diktátor Ioannis Metaxas úspešne odolal útoku talianskych vojsk. Napokon bolo Grécko obsadené nemeckou armádou. Po skončení svetovej vojny sa rozhorela v Grécku občianska vojna medzi komunistami a antikomunistami, ktorá poznačila osudy krajiny na celé desaťročia. Zložitosť vnútropolitických pomerov dobre ilustruje fakt, v rokoch 1967 až 1974 vládla v krajine vojenská chunta. Až r. 1975 bola prijatá demokratická ústava a v referende bola zrušená monarchia. Na politickej scéne sa etablovali dve politické strany, socialistická strana (PASOK), ktorú založil Andreas Papandreu a konzervatívna Nová Demokracia, ktorú založil Konstantinos Karamanlis. Grécko vstúpilo do EÚ r. 1981 a r. 2001 sa stalo členom európskej menovej únie.

*

Atény

Na mieste Atén je kontinuitne doložené osídlenie cca 5000 rokov a spája s predgréckymi obyvateľmi krajiny, Pelasgami. Počiatky mesta sa však spájajú až s gréckym kmeňom Iónov, ktorí boli spolu s Achájcami tvorcami mykénskej kultúry. Ok. r. 1300 bol postavený na Akropole mykénsky palác. Ok. r. 1200 pred n.l. do Attiky vtrhli grécke kmene Dórov a mykénska kultúra upadla.

Najväčší rozmach politického a kultúrneho vplyvu mesta sa spája práve s aténskou demokraciou v 5.-4.  stor. pred n. l. Atény ako mestský štát patrili k vojenským veľmociam, úspešne odolali útoku Peržanov v bitke pri Maratóne, 490 pred n.l., a hoci sa neskôr Peržanom podarilo vyplieniť mesto a zničiť Akropolu, Aténčania sa dokázali znovu vzchopiť a poraziť Perziu v námornej bitke pri ostrove Salamína (r. 480). Aténska akropola bola nanovo zastavaná: postavili Propylaje, Erechteion, chrám bohyne Niké a dominantu areálu – Partenón, t.j. chrám bohyne Atény. V tomto čase tu pôsobil najslávnejší sochár antiky Pheidias, ale i Sophokles, ktorý popri básnickej činnosti zastával I dôležité aténske úrady. V tomto čase tu kvitla veda a filozofia, pôsobil tu Sokrates, Platón v Aténach založil akadémiu, potom tu pôsobil i jeho jeho žiak Aristoteles a aktívna filozofická tradícia sa udržiavala po celé stáročia. Status intelektuálneho centra si Atény uchovali aj po podmanení Grécka do Rímskej ríši. Rozvoj mesta dosiahol vrchol v 2. stor. n. l. R. 267 Atény vyplienili Germáni, no istý význam si Atény udržali až do 6. stor. Vtedy dal východorímsky cisár Justinián zatvoriť poslednú filozofickú školu a vpády Slovanov zavŕšili úpadok.

V 9. stor. vznikla v Aténach biskupská rezidencia a Parthenón sa stal biskupskou katedrálou. V čase križiackych výprav sa tu často menili páni, no po dobytí Konštantínopolu Osmanmi význam Atén postupne ďalej upadal (Partenón zmenili na mešitu a v Erechteióne zriadili hárem). R. 1834, keď sa Atény stali hlavným mestom Gréckeho kráľovstva, mali sotva 4000 obyvateľov. Veľký prílev obyvateľov nastal najmä v súvislosti s exodom Grékov z Turecka r. 1923. S výnimkou antických pamiatok je teda architektúra Atén výsledkom výstavby v 19. a 20. stor.

Politické pomery

Grécko je parlamentná demokracia, hlavou štátu je prezident volený parlamentom na 5 rokov; má však len reprezentatívnu funkciu; reálnu moc má predseda vlády. V jednokomorovom parlamente zasadá 300 poslancov, volených každé 4 roky. Vo voľbách r. 2009 získalo väčšinu (160 kresiel) v parlamente socialistické hnutie PASOK, na čele ktorého stojí súčasný premiér Georgios Papandreu.