Estónsko

Estónsko
Oficiálny názov: Eesti Vabariik, skrátene Eesti (rus. Эстония, angl. Estonia)
Rozloha: 45 100 km2 
Počet obyvateľov: 1,37 mln (sčítanie r. 2000)
Hranice: s Lotyšskom a Ruskom; cez more s Fínskom a Švédskom
HDP na 1 obyvateľa – (odhad na r. 2012, v prepočte na paritu kúpnej sily) – cca 21 000 USD (najvyšší v Pobaltsku; SR - odhad k r. 2012 cca 24 000 USD) 
Mena: Kroon (EEK), fixný kurz od r. 1998: 1 euro = 15,646 Eek; najväčší nominál 500 krooni;
Nezávislosť: 6. september 1991
Vstup do EÚ: 1. máj 2004
Osobitná pozn.: V januári 1945 boli v rámci ZSSR administratívne hranice Estónska zmenené v prospech RF, takže dnes vedie hraničná línia po rieke Narva. Na bývalých estónskych územiach (cca 2 000 km2) sú mestá ako Ivangorod, Izborsk, patrí k nim aj ostrov Kolpino na jazere Peipus.
Reliéf
Priemerná nadmorská výška v krajine je 50 m, najvyšší bod Estónska a celého Pobaltska je Suur Munamägi na juhovýchode (318 m), nazývaný aj Strecha Pobaltska.
Takmer polovicu (47 %) krajiny pokrývajú lesy.
Vodstvo
Estónsko má takmer 3 800 km morského pobrežia, veľký podiel má na tom cca 1 500 ostrovov, najväčšie z nich (Saaremaa s plochou 2 673 km2 a Hiiumaa s plochou 989 km2) sú obľúbenými dovolenkovými destináciami.
V krajine je vyše 1 400 jazier, väčšina maličké; najväčšie je Peipsi (3 555 km2), na hranici s Ruskom. V centrálnej časti krajiny je jazero Võrtsjärv (270 km2).
K najvýznamnejším riekam patria Narva, Emajõgi, Võhandu.
Obyvateľstvo
Estónci tvoria necelých 69 %, ďalej podľa počtu nasledujú Rusi (cca 26 %). Obyvatelia neestónskeho pôvodu žijú prevažne v Talline a v priemyselných oblastiach na severovýchode. Veľké zmeny v etnickej štruktúre obyvateľstva prinieslo 20. stor. (najmä odchod vyše 20 tis. baltských Nemcov r. 1939 a tzv. pobrežných Švédov r. 1944, ako aj prisťahovalectvo Rusov a iných národností v rámci ZSSR).
Estónsko sa historicky zaraďuje k protestantským krajinám, no Estónci de facto patria k najmenej nábožne založeným národom Európskej únie. Podľa štatistík sa tu k viere hlási iba cca 30 % obyvateľov: 15 % k estónskej evanjelickej luteránskej cirkvi, 14 % k pravosláviu; v zlomkoch percenta sú zastúpení baptisti a katolíci, asi 10 tis. je moslimov (väčšinou Tatárov).
Z dejín
Najstaršie stopy osídlenia siahajú do obdobia cca 8 500 pred n. l., keď z oblasti ustúpilo zaľadnenie. Od raného stredoveku bolo územie terčom útokov švédskych družín (už r. 600 je doložený vpád kráľa Ingvara). Podľa staroruskej Nestorovej kroniky pozvali r. 862 novgorodskí Slovieni a tunajšie fínske kmene (Čudi) normanských bojovníkov Rurika, Sineusa a Truvora, aby im vládli. Rurik sa stal vládcom v Novgorode, Truvorovým sídlom bol Izborsk neďaleko dnešných estónsko-ruských hraníc. Podľa ďalšej legendy zajali r. 967 estónski piráti neskoršieho nórskeho kráľa Olafa Tryggvasona a predali ho do otroctva, z ktorého sa dostal na slobodu vďaka novgorodským vyberačom daní. R. 1030 veľkoknieža Kyjevskej Rusi Jaroslav Múdry porazil Čudov a založil pevnosť, ktorú nazval podľa svojho patróna, sv. Juraja – Jurjev (dnes Tartu). O niekoľko desaťročí neskôr sa podmanení Estónci vzbúrili, pevnosť zničili a poplienili oblasť Pskova. Počas 12. stor. viedli naďalej staroruské kniežatá s miestnymi fínskymi kmeňmi časté boje, no v tomto čase sa stali estónske územia aj predmetom nemeckých záujmov. Keďže išlo o posledný nepokresťančený kút Európy, prví prenikali do oblasti misionári, výraznejšie kristianizačné úspechy však priniesla až Severná križiacka výprava. Križiaci dobyli územia dnešného Lotyšska a za pomoci novopokrstených Livóncov a Letov prenikli r. 1208 aj na územie dnešného Estónska. Víťazný postup križiakov spečatila porážka miestneho vojvodcu Lembita, ktorý r. 1217 zahynul v boji a ktorého Estónci oslavujú ako hrdinu boja za nezávislosť.
V nasledujúcom období sa o nadvládu nad územím krajiny delili Dáni (ovládli sever, založili Reval - Tallin, Castrum Danorum) a nemeckí rytieri (juh s pevnosťou Jurjev). Expanziu Rádu nemeckých rytierov ďalej na východ zastavil novgorodské knieža Alexander Nevský víťazstvom v bitke na zamrznutom jazere Peipus (tzv. Ledovoje poboišče) r. 1242. Dominancia nemeckých rytierov na estónskych územiach sa však bola vyše 300 rokov konštantou mocenských pomerov vo východnej Európe (r. 1346 získali kúpou od dánskeho kráľa Waldemara IV. aj oblasti na severe krajiny). Situácia sa zmenila až keď moc Livónskeho rádu upadla, na čom mali svoj podiel úspešné vojenské výpravy moskovského cára Ivana IV. Hrozného. V oblasti sa však napokon v r. 1562 mocensky presadilo Švédske kráľovstvo, ktoré v nasledujúcom poldruhastoročí prežívalo obdobie svojho vrcholného rozkvetu. Po porážke Švédov ruským cárom Petrom I. Veľkým vo Veľkej severnej vojne (1700-1721) sa potom estónske územia stali na takmer 200 rokov súčasťou Ruskej ríše.
Rozklad impéria Romanovcov r. 1917 vyústil do vyhlásenia nezávislého estónskeho štátu (1918). Estónske jednotky sa zúčastnili protiboľševických bojov a občianskej vojny v Rusku, v krajine boli zmätky a pomery sa ustálili až r. 1920. R. 1934 uskutočnil jeden z najvýznamnejších politických lídrov Konstantin Päts prevrat a nastolil autoritatívny režim (rozpustil parlament, politické strany boli zakázané, zaviedol cenzúru). R. 1938 Pätsa zvolili za prezidenta, no keď r. 1940 Estónsko na základe paktu Ribbentrop-Molotov anektoval Sovietsky zväz, dostal sa do sovietskeho väzenia (zomrel r. 1956 na psychiatrickej klinike; po vzniku nezávislého Estónska ho začali oslavovať ako národného hrdinu, no ozývajú sa aj kritické hlasy, pretože sa našli dokumenty o jeho spolupráci so ZSSR). Po napadnutí ZSSR r. 1941 obsadili Estónsko nemecké vojská, r. 1944 bola znovunastolená sovietska moc. R. 1991 estónske politické elity využili pomery v rozpadajúcom sa sovietskom impériu a vyhlásili nezávislosť.
*
Tallin (400 tis. obyvateľov; historické názvy Reval, Revel) – hlavné mesto a najdôležitejší estónsky prístav, cca 80 km južne od fínskej metropoly Helsinki.
Stredoveké hanzové mesto s čarovným historickým jadrom (na Zozname svetového dedičstva UNESCO od roku 1997). K atraktivitám patrí hlavné námestie a radnica, chrámy sv. Olafa, sv. Mikuláša a sv. Ducha katedrála Alexandra Nevského, palác Kadriorg, ktorý dal postaviť Peter Veľký a i.
*
Tartu (100 tis. obyvateľov; historické názvy Jurjev, Dorpat) – druhé najväčšie mesto Estónska, leží na rieke Emajõgi; významné kultúrne centrum ´krajiny, najmä vďaka svetoznámej univerzite, ktorú tu r. 1632 založil švédsky kráľ Gustav Adolf (Academia Gustaviana).
Politické pomery
Estónsko je parlamentnou demokraciou. Prezident, ktorého volí jednokomorový parlament Riigikogu (101 kresiel), má reprezentatívnu funkciu.
Od r. 2006 zastáva prezidentský úrad Toomas Hendrik Ilves. Predsedom vlády je Andrus Ansip.
Hospodársky vývin
Krízové obdobie deväťdesiatych rokov (rozpad sovietskeho trhu, finančná kríza v Rusku r. 1998) prekonalo Estónsko vďaka veľkým zahraničným investíciám a ekonomickým reformám, ktoré sa začali pomerne skoro (r. 1994 ako jedna z prvých krajín na svete bola zavedená rovná daň na úrovni 26 %, ktorá sa od r. 2005 ročne znižovala o 1 %). Ekonomické ukazovatele boli pred vypuknutím svetovej hospodárskej krízy vo viacerých ohľadoch veľmi priaznivé, nezamestnanosť patrila k najnižším v EÚ (v lete 2006 bola 4,2 %), rast HDP k najvyšším v Únii (r. 2007 bol HDP na 1 obyv. vyše 20 000 USD). Niektorí analytici však už vtedy vyslovovali obavy, že ekonomika sa prehrieva a poukazovali aj na negatívne ekonomické indikátory, ako záporná obchodná bilancia či výška inflácie. Práve pomerne vysoká inflácia bola aj dôvodom odsunu termínu prijatia eura. Svetová kríza postihla ekonomiku krajiny veľmi významne. R. 2011 bolo v Estónsku zavedené euro. K r. 2012 bola krajina jediným členom eurozóny s rozpočtovým prebytkom a patrila k najmenej zadĺženým v Európe.