Bulharsko

Oficiálny názov: Република България (v prepise Republika Bălgarija; angl. Republic of Bulgaria)

Rozloha: 110 910 km²

Počet obyvateľov: 7,36 mln (2011; r. 2001 to bolo 7,9 mln)

Hranice: s Rumunskom, Srbskom, Macedónskom, Gréckom a Tureckom

HDP / 1 obyv. (PPP) – cca 13 800 (2011)

Mena: Lev (L); fixovaný kurz na euro (1 Э = 1,955 lv); najvyšší platný nominál – 100 leva

Nezávislosť: 1878 (1. jan. 2007 – člen EÚ)

Reliéf

Centrálnou časťou krajiny prechádza od bulharsko-srbskej hranice až k Čiernemu moru pohorie Balkán (Stara Planina), ktoré je vlastne pokračovaním Karpát na juh od Dunaja. Najväčšie nadmorské výšky dosahuje pohorie v strednom Bulharsku, najvyšší vrch je Botev (2376 m), pod ktorým sa nachádza aj najvyšší vodopád v Bulharsku (124,5 m). Balkán tvorí prirodzenú klimatickú bariéru, územia na sever od neho sú chladnejšie a majú viac zrážok. Ide najmä o rozľahlú a mierne zvlnenú Podunajskú nížinu, ktorá zaberá takmer tretinu územia Bulharska (vyše 31 tis. km²) a je súčasťou Valašskej nížiny presahujúcej z Rumunska.

Na juh od Balkánu sa rozkladá Vitoša (max. výšky – cca 2300 m; Černi vrăch) a o čosi nižšie pohorie Sredna gora, kde s našli najstaršie svedectvá o baníctve a hutnícke na území kontinentálnej Európy. Medzi Balkánom a Srednou Gorou leží svetoznáma Rozova dolina s mestom Kazanlak, kde sú najväčšie ružové záhrady na svete (produkuje sa tu ružový olej).

Južnejšie leží Rila – najvyššie pohorie Balkánskeho polostrova (Musala, 2925 m; názov je skomoleninov tureckého Mus Allah , t. j. Allahov vrch; v r. 1949-1962 mal vrch meno Stalin). Veľkú časť pohoria zaberá Rilský NP, v ktorom je asi 200 jazier ľadovcového pôvodu a bohatstvo termálnych prameňov. Výškovo sa blíži k balkánskym maximám aj pohorie Pirin v juhozápadnom cípe krajiny (najvyšší vrch Vichren má 2914 m).

Na hraniciach s Gréckom sú Rodopy (do 2200 m) známe krasovými útvarmi (Trigradský kaňon a jedna z najkrajších ľadových jaskýň v Bulharsku – Snežanka).

Vodstvo

Bulharsko má asi 400 km morského pobrežia a patrí mu 5 ostrovov v Čiernom mori (najväčší je Sveti Ivan – k podľa Ivana Rilského – neďaleko Sozopolu).

Dunaj tvorí stovky km dlhú hranicu s Rumunskom. Ponad rieku vedie známy 2,8 km dlhý a 30 m vysoký most v pohraničnom meste Russe, ktorý postavili v r. 1952-1954 za pomoci ZSSR. Najväčším ostrovom v bulharských vodách a štvrtým najväčším dunajským ostrovom vôbec je Belene (14,5 km x 6 km), známy vďaka väznici a prírodnej rezervácii. (Od r. 1949 do 1959 tu bol tábor nútených prác, väznili tu napr. Kirila Jančuleva, generála z čias 2. svetovej vojny, viacero kňazov a biskupov.)

Najdlhšou riekou Bulharska je Iskăr (368 km), ktorý pramení v Rile a preteká krížom cez pohorie Balkán. Pri jeho ústí do Dunaja vzniklo za Traiana rímske mesto Colonia Ulpia Oescus, za Konštantína Veľkého (328) tu Rimania postavili most cez Dunaj.

Rieka Struma pramení vo Vitoši a ústi do Egejského mora v Grécku. Dolina rieky je známa vinohradníctvom (Damianica).

Marica (gr. Evros, lat. Hebrus) pramení v Rile, na dlhom úseku tvorí grécko-tureckú hranicu a napokon ústi do Egejského mora (z 515 km dlhého toku je väčšia časť v Bulharsku). Rieka sa spomína v gréckej báji o tráckom spevákovi Orfeovi, ktorého zabili bakachantky a jeho hlavu a lýru hodili do jej vôd.

Obyvateľstvo

Podľa sčítania ľudu z r. 2011 sa 77 % obyvateľov hlási k bulharskej národnosti (r. 2001 to bolo 83,9 %),  8 % k tureckej národnosti (v oblasti Kardžali, Silistry, Šumenu; r. 2001 to bolo 9,4 %). Až 10 % neuviedlo nijakú národnosť. Významnou menšinou sú Romovia, ktorých je podľa oficiálnych štatistík cca 4,5 %. Národnostnú skladbu dotvárajú menšie počty Srbov, Grékov, Valachov (na severe Rumunov a na juhu Arumunov). V oblasti Smoľanu žijú etnogtraficky osobití Pomaci (bulharsky hovoriaci Moslimi). Štatistické údaje o počte príslušníkov menšín sa často spochybňujú. Kým turecká menšina má aj svoju politickú reprezentáciu, podstatne horšie je na tom rómska populácia, ktorá žije na okraji spoločnosti.

Religiozita je v Bulharsku výrazne na ústupe. R. 2011 sa hlásilo k východnému kresťanstvu niečo vyše 60 % obyvateľov (r. 2001 to bolo 80%), vyše 30 % neuviedlo vierovyznanie, 8 % sa prihlásilo k islamu (r. 2001 to bolo 12 %). Iba pätina kresťanov sa zúčastňuje na bohoslužbách aspoň raz mesačne.

*

Najväčším bulharským mestom je Sofia (1,38 mln). Archeologicky je osídlenie územia mesta doložené už pred 8 tis. rokmi. V  7. stor. pred n. l. tu vzniklo sídlisko tráckeho kmeňa Serdov (odtiaľ antický názov Serdica), r. 339 pred n. l. mesto dobyl macedónsky kráľ Filip II. Neskôr bola Serdica centrom rímskej provincie Dácia. Veľký rozkvet zažívalo mesto od čias Trajana, v 2. stor. vznikli mohutné 12 m vysoké mestské opevnenia). R. 447 Serdicu spustošili Huni, za Justiniána v 6. stor. však mesto znova vyrástlo (vznikol chrám sv. Sofie). R. 809 si oblasť podriadil bulharský chán Krum. Za Prvej bulharskej ríše sa rozšíril slovanský názov mesta Sredec. Počas byzantskej nadvlády (1018-1194) mesto označovali Triadica, dnešné pomenovanie mesta (podľa tunajšieho chrámu) sa zjavuje až r. 1329 – za Druhej bulharskej ríše. Sofia dlho odolávala tureckému obliehaniu, r. 1386 však napokon podľahla a na takmer 500 rokov sa stala sídlom bejlerbeja Rumélie. Mesto postupne upadalo a v 19. stor. malo iba 20 tis. obyvateľov.

R. 1879 sa Sofia stala hlavným mestom moderného bulharského štátu (Tretie bulharské kráľovstvo) a r. 1910 dosiahla 100 tis. obyvateľov. Za druhej svetovej vojny utrpela bombardovaním zo strany spojencov. Od r. 1946 do r. 1975 vzrástol počet obyvateľov mesta z cca 500 tis. na 1 mln. Po r. 1990 sa rast mesta zastavil, čo zapríčinila najmä hospodárska kríza a zlé zásobovanie.

Z architektonických pamätihodností mesta si zaslúžia pozornosť ruiny antickej Serdiky, na ktorých postavili na prelome 19. a 20. stor. metropolitnú katedrálu Sv. Nedele. Najstaršou zachovanou budovou Sofie je rotunda sv. Juraja zo 4. stor. so starobylými freskami. K pozoruhodnostiam mesta patrí aj chrám sv. Petky zo 14.-15. stor. s dobre zachovanými nástennými maľbami. Príkladom osmanskej architektúry je mešita z r. 1576. S modernými dejinami Bulharska sa spája pamätník ruskému cárovi Alexandrovi II. (oslobodenie spod panstva Turkov) a monumentálna neobyzantská katedrála Alexandra Nevského (1904-1912), ktorá pojme okolo 5 tis. ľudí. V krypte chrámu sú bohaté expozície ikonomaľby. Súčasťou Sofie je dnes aj Bojana, preslávená tunajším chrámom, ktorý sa vďaka unikátnej freskovej výzdobe z 11. až 19. stor. dostal na zoznam UNESCO.

Jednou z najnavštevovanejších turistických atraktivít juhovýchodnej Európy je kláštor sv. Ivana Rilského – najväčší a najznámejší pravoslávny kláštor v Bulharsku, ktorý leží cca 120 km od Sofie v pohorí Rila v nadmorskej výške 1147 m. Vznikol za vlády cára Petra I (927-968) a tradícia pripisuje jeho založenie sv. Ivanovi Rilskému, ten však žil ako pustovník v neďalekej jaskyni, kláštor vybudovali až jeho žiaci. Ešte v stredoveku bol zničený a znovu ho postavili v 14. stor. Ok. r. 1450 ho Turci opäť zničili, no ešte koncom 15. stor. bol obnovený za pomoci darov ruských mníchov z Atosu. V 19. stor. sa stal centrom bulharského národného obrodenia, po katastrofálnom požiari ho museli sčasti nanovo postaviť. Zapísaný na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

*

Druhým najväčším mestom krajiny a zároveň centrom Hornotráckej nížiny je Plovdiv (380 tis. obyvateľov). Za Filipa II. Macedónskeho dostal meno Filipopolis (trácky Pulpudeva), za rímskych čias bol pod menom Trimontium („mesto na troch vrchoch“) centrom provincie Trácia. Z týchto čias sa tu zachovalo divadlo pre 3 tis. divákov, ktoré je dnes opäť v prevádzke. Slovania sa tu usadili v 6. stor. Od 9. stor. bol predmetom zápasu Bulharskej ríše a Byzancie, r. 1364 ho dobyli Turci (turecký názov Felibe). Ako významné centrum obchodu sa v 19. stor. stal Plovdiv metropolou bulharského národného obrodenia a oslobodzovacieho hnutia.

Búrlivý rozvoj zažili v 20. stor. prímorské mestá ako Burgas (210 tis.) a Varna, ktorá je najväčším bulharským prístavom (r. 1880 tu žilo cca 25 tis. obyv., dnes je s 350 tis. tretím najväčším mestom Bulharska). Počiatky Varny sa spájajú s gréckou kolonizáciou bulharského pobrežia v 6. stor. Za rímskych čias bola Varna (vtedy Odessus) významným centrom kresťanstva (10 bazilík). R. 1444 sa pri Varne odohrala významná bitka, v ktorej Turci porazili kresťanské vojsko na čele s poľským a uhorským kráľom Vladislavom III. (= Warneńczyk ).

Čo do počtu obyvateľov menšie, no historicky mimoriadne významné je Veliko Tărnovo (70 tis.), ktoré bolo v r. 1187-1393 hlavným mestom Druhej bulharskej ríše (z týchto čias je tunajšia pevnosť Carevec). S mestom sa spájajú aj počiatky novodobého bulharského štátu v r. 1878-79 (krátko bolo jeho hlavným mestom). Tu sa narodil aj Stefan Nikolov Stambolov, revolucionár, politik, jeden zo zakladateľov moderného Bulharska.

Historicky významným mestom je aj Vidin (60 tis.), ktorý vyrástol okolo pevnosti Baba Vida ( jediná v úplnosti zachovaná stredoveká pevnosť v Bulharsku z 10. stor.) V r. 1364-1396 bol Vidin hlavným mestom Vidinského cárstva (Ivan Stracimir).

Malebným historickým mestečkom je prímorský Nesebar (10 tis.), ktorý je zapísaný na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. (http://www.ancient-nessebar.com). Na mieste tráckej osady Menebria (2. tis. pred n. l.) založili Gréci kvitnúci mestský štát s vlastným opevnením, agorou, divadlom chrámami Apolónovi, Diovi atď. (od 5. stor. pred n. l tu razili vlastné strieborné mince). Po páde Konštantinopolu r. 1453 mesto upadalo a na sklonku 19. stor. bolo malým rybárskym a vinohradníckym sídlom. Väčšinu obyvateľstva tvorili Gréci, ktorí mesto opustili až r. 1925. K najznámejším architektonickým objektom patrí Stara Mitropolija – bazilika z 5.-6. stor.

K starobylým centrám čiernomorského pobrežia patrí Sozopol (cca 7 tis.), ktorého počiatky sa spájajú s Trákmi. R. 609 tu tu založili Gréci prvú z čiernomorských kolónií - Apollonia Pontika.

Politické pomery

V parlamentných voľbách 25. júna 2005 sa zúčastnilo iba čosi vyše 50 % voličov. (http://www.bta.bg/site/izbori2005/index.html) Dovtedajšia konzervatívna vláda utrpela porážku, keď kľúčová politická sila Národné hnutie Simeona II. (NDSV) dosiahala cca 22 %. Najväčší vplyv získali bulharskí socialisti vedení Sergejom Staniševom (nar. v Chersone na Ukrajine), ktorí napokon vytvorili veľkú koalíciu s NDSV a Hnutím za práva a slobody (DPS, podporované najmä bulharskými Turkami). Najväčším prekvapením volieb bol úspech strany Ataka, ktorá svoj program postavila na nacionalistických a rasistických heslách a odpore voči EÚ a získala takmer 9 %.

Súčasným predsedom vlády je Bojko Borisov z pravicovej strany GERB (Граждани за европейско развитие на България), ktorý vyhrala voľby r. 2009 so 40 % hlasov. Socialisti utrpeli v týchto voľbách výraznú porážku a získali len 18 %. Svoju pozíciu na politickej scéne posilnila pravicová strana DPS (Движение за права и свободи), ktorá si získava tradične moslimských voličov a dostala 14 % hlasov. Prezidentom je od r. 2012 Rosen Plevneliev, ktorý vystriedal exkomunistu Georgiho Parvanova.

Hospodárske pomery

Dramatický pád zažila ekonomika po r. 1989, keď sa rozpadol trh RVHP. Na poklese výkonnosti ekonomiky sa podpísali aj medzinárodné sankcie voči Juhoslávii a Iraku. Prvé náznaky prekonávania hospodárskej krízy sa zjavili r. 1994, no r. 1996 sa zrútil bankový sektor a úpadok sa ešte prehĺbil. Bulharsko postihla silná inflácia - r. 1997 bola bankovka s najvyššou nominálnou hodnotou 50 000 lv. Od r. 1997 však krajina krízu postupne prekonávala a pri ročnom raste HDP 4–5 % dosiahla r. 2004 životnú úroveň spred r. 1990. Na základe pozitívneho hospodárskeho vývinu v predkrízových časoch sa plánovalo, že Bulharsko perspektívne pristúpi k eurozóne. Kríza zasiahla aj bulharskú ekonomiku a spôsobila jej pokles o 5,5 % v r. 2009. V súčasnosti ekonomika zaznamenáva mierne zlepšovanie stavu.