Z
Zoroastrizmus (zaratuštrizmus)
monoteistické náboženské učenie, ktoré vzniklo pravdepodobne už v 2. tisícročí pred n. l. v strednej Ázii. Ujalo sa predovšetkým v Iráne a Afganistane, na územiach obývaných Protoiráncami (indoeurópskymi kmeňmi). Zoroastrizmus má mnoho spoločných znakov s učením véd, z čoho sa dá usudzovať, že čerpali z rovnakého prameňa.
Na Kaukaz, presnejšie do Azerbajdžanu, priniesli zoroastrické učenie Iránci, ktorí sa sem sťahovali v 1. tisícročí pred n. l. Prinajmenšom tisíc rokov tu bol potom zoroastrizmus prevládajúcim náboženstvom. Samo slovo Azerbajdžan znamená „Krajina večného ohňa“, čo poukazuje na spojitosť so zoroastrickým učením o večnom svätom ohni. Tradície a náboženské myslenie zoroastrizmu sa aj dnes v Azerbajdžane tešia rešpektu. Dedičstvo zoroastrizmu sa najvýraznejšie zachovalo v Ramane, Khinalygu a Janar Dagu.
Počiatky formovania tohto náboženského myslenia sa spájajú so Zaratustrom, ktorého mystické vízie jeho stúpenci zapisovali a tak vznikli avesty, teda napomenutia. Autentické avesty zapísané priamo Zaratustrom sa však zachovali iba dve (Jasna a Gáthy). Základom jeho učenia bol neustály boj dobra so zlom, pričom za jediné a najvyššie božstvo Zararustra vyhlásil staré protoiránske božstvo Ahura-Mazda, ktoré reprezentuje najvyššiu pravdu a nesmrteľnosť. Myseľ najvyššieho boha Ahura-Mazdu stvorila „dvojičky“ – dobrú a zlú duchovnú silu. Tieto dve sily však nedokážu jestvovať oddelene, tvoria dualistický systém (navzájom zápasiace dobro a zlo, deň a noc, svetlo a tmu). Po boku zlej sily bojujú daévovia (démoni), dobrí duchovia sa zasa nazývajú améša spentovia, (svätí nesmrteľní). Úlohou kňaza je nabádať ľudí, aby konali dobro, ale človek je zodpovedný za svoje konanie a má možnosť voľby. Zoroastrijci uctievajú Ahuru Mazdu v „ohňových chrámoch“, kde ustavične horí svätý oheň ako symbol božstva. Veria vo vzkriesenie, v posledný súd, muky pekla a radosti neba. Táto viera sa jasne odzrkadľuje v eschatológii judaizmu, kresťanstva, aj islamu. Existuje mienka, že aj mudrci, ktorí šli z Východu za hviezdou k malému Ježišovi, boli pravdepodobne tiež zoroastrijci. Kňazstvo sa v zoroastrizme dedí, pri uvedení medzi kňazov dostáva iniciovaný posvätnú šnúru a bielu košeľu, symbolizujúcu ustavičný boj, ktorý treba zvádzať proti zlu a temnote. Po stáročia sa zachovávalo kňažskými rodinami, ktoré sú akousi pokladnicou náboženského poznania.
Dnes má zoroastrizmus na celom svete približne 200 000 veriacich, z toho v Azerbajdžane je ich podľa odhadov od 2 – 5 tis., prílevom Iráncov do krajiny však počet stále rastie.
Pramene:
Keene, M.: Svetové náboženstvá. Bratislava, Ikar, 2003
en.wikipedia.org/wiki/Zoroastrianism_in_Azerbaijan
sk.wikipedia.org/wiki/Zoroastrizmus
www.yusif.org/religion.html
Denisa Margetová
Zuniaci krok (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
Román Petra Jilemnického z r. 1930 s veľkou dávkou poetiky približuje čitateľovi na pozadí skutočných historických udalostí vzdialený a neznámy svet Kaukazu. Dielo má výrazný ideologický nádych. Jilemnický v ňom opisuje búrlivé časy po boľševickej revolúcii a presadzovanie sovietskej moci v živote kaukazských roľníkov, medzi ktorými hrajú dôležitú úlohu aj slovenskí kolonisti.
Prvá vlna slovenskej kolonizácie je úzko spätá s politickou a mocenskou situáciou v Rusku v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 19. stor., keď sa končí Kaukazská vojna (vodcom odboja horalov bol čečenský vojvodca Šamil). Boje trvali od polovice dvadsiatych rokov 19. stor. a ich výsledky bojov boli hrozné: osem miliónov obyvateľov Kaukazu (polovica vtedajšieho obyvateľstva) zahynulo buď priamo v bojoch alebo od hladu, pretože spálené polia neprinášali úrodu. Ruská politika, vedomá si faktu, že je v záujme krajiny tunajšiu úrodnú pôdu kultivovať, začala pozývať osadníkov z celej Európy a tak sa do vyľudnených oblastí dostali aj roľníci z Uhorska (Slováci), Čiech a iných.
Ťažiskom románu Zuniaci krok je konflikt starého (statkári) a nového (proletariát) sveta. Postupný, ale istý odchod starého poriadku gazdov a statkárov. V novom komunistickom štáte pôdu preberajú roľníci. V ZSSR v tom čase prebieha kolektivizácia, a práve tak národovo rôznorodá pospolitosť ako je na Kaukaze má ísť svojou spoluprácou príkladom celej krajine. Postavy sa taktiež medzi opismi kaukazskej prírody retrospektívne vracajú do čias začiatkov kolonizácie. Ľuďom síce pridelili zem, ale všetko ostatné si museli zadovážiť sami. Spočiatku bývali len v zemľankách, až neskôr vyrástli dediny ako Pavlovka, Varvarovka či Odrezok. Prítomný je aj Kaukaz s poslovenčeným názvom priľahlého vrchu – Špičiak. Autor s veľkým citom približuje oblasti horských masívov a čiernomorských pláží, viníc, polí a sám ju opisuje ako krajinu slnka, medu a vína.
Pokrokový svet nakoniec víťazí a starí ´mocní´ sú odsunutí na druhú koľaj a stávajú sa už len nepatrným kolieskom v obroskom spoločnom stroji štátu.
Peter Jilemnický sa ale venuje aj otázke zachovávania svojbytnosti sovenských osadníkov. Ďaleko od svojho domova sú konfrontovaný s mnohorakými cudzími národmi. Izolácia voči ostatným národom sa zdá byť nemožná keďže s viacerými vedú čulé obchodné styky. Havný dorozumievací jazyk je ruština a to nie len v bežnom živote,ale aj na úradoch a školách. Postupne vytláča pôvodný jazyk, ktorý nemá kto zachovávať. Knihy v slovenskom jazyku niesú, staré slovenské kalendáre sa častým používaním ničia a strácajú sa.
V neskorších dobách slovenčina mizne, jej nositelia sa alebo vracajú na rodné Slovensko, aebo sa včleňujú do jazykovo silnejších skupín, akými sú napr. Rusi a Česi.
Použitá literatúra: Peter Jilemnický, Zuniaci krok, Tatran 1975, Bratislava
lustrovaný atlas Ruska
Dejiny Ruska : Kolektív autorov, Lidové noviny, 2007/09- slovenská reedícia
Tomáš Sabo