T
Tambukan
jazero v Kumsko-manyčskej zníženine, zaberá plochu 1,87 km2, hĺbka sa v priebehu roka mení v závislosti od množstva zrážok, v priemere dosahuje 10 m (por. tambukan.info/ozero.html), ale iné zdroje uvádzajú hĺbku od 1,5 m do 3,1 m. Cca 9 km na severozápad od jazera leží Piatigorsk.
Na dne jazera, pod soľankou, leží hrubá vrstva ílového bahna, ktorá sa odhaduje na 2,6 miliónov ton. Využíva sa predovšetkým na liečebné účely v bahenných kúpeľoch oblasti Kaukazské minerálne vody. Priaznivé účinky tambukanského bahna poznali ľudia už v dobe bronzovej, o čom svedčia nálezy vaní vysekaných do kameňa blízko prameňov a zvyšky jednoduchých drevených a kamenných nástrojov, používaných pri kúpeli. Bahno lieči napr. choroby pohybového ústrojenstva, gynekologické a urologické ochorenia, a využíva sa aj na kozmetické účely a pri kožných chorobách. Tambukanské bahno je uznávané ako jedno z najkvalitnejších vo východnej Európe.
Zdroje (overované - 10.3.2008):
www.pyat.ru/eng-main.htm - Our Pyatigorsk Online
www.eurocureusa.com/eurocure/site/country.php - «KavMinVody» - Health Spas of the Caucasian Mineral Waters
Ivan Šabík
Tamada
hostiteľ, "hlava stola", ktorý má na starosti prípitky a udržiavanie konverzácie počas hostiny. V našich končinách zrejme neexistuje vhodný ekvivalent pomenovania tohto spoločenského statusu, na Kaukaze ho zvyknú považovať okrem iného aj za akéhosi učiteľa. Jeho úlohou je vtipne, zmysluplne, so šarmom a inteligenciou usmerňovať tok rozhovorov, vnášať do nich atmosféru duchovna a silu tradícií, ku ktorým neodmysliteľne patria prípitky. Po prednesení toho hlavného sa všetci účastníci snažia prispieť svojou troškou, čím emocionálnejšou a originálnejšou, tým lepšie, a tak vzniká čosi ako rečnícka súťaž.V minulosti mal tamada väčšie právomoci a tešil sa aj hlbšej úcte. Udeľoval dokonca povolenie na opustenie stola.
Jeho výber závisí od mnohých faktorov. V prípade komornejších rodinných osláv sa tejto funkcie prirodzene zhostí hlava rodiny. V širšej spoločnosti zodpovednosť padá zvyčajne na najstarších členov, niekedy sa pravidelne striedajú niekoľkí muži alebo sa pán domu či najstarší člen skupiny podujme niekoho vyzvať. Vyvolený poctu väčšinou príjme, aj keď niekedy môže z viac ako prozaických dôvodov odmietnuť. Napríklad ak nemôže piť, pretože prišiel autom, alebo ak má za sebou spoločensky náročnú noc. V takom prípade sa pokračuje v hľadaní vhodného adepta.
A aké vlastnosti predurčujú človeka stať sa dobrým majstrom prípitkov (z angl. toastmaster)? Je to hlavne dar reči, schopnosť rozprávať pútavo, no zároveň jasne a pochopiteľne. Musí byť dobrým organizátorom a taktikom, aby vedel udať správny rytmus zábavy, synchronizovať jej sprievodné znaky ako spev či tanec. Zároveň má dbať na to, aby z diania nebol nikto vynechaný a ak sa tak stane, vtiahnuť ho späť. Vďaka svojmu pozorovaciemu talentu vie tamada ustriehnuť, či ľudia pijú v dostatočnej miere alebo naopak, či ju náhodou neprekračujú a ak áno, musí vedieť udržať krok aj s tými najvytrvalejšími z nich, aby mohol nakoniec dôstojne uzavrieť večer. V neposlednom rade pozná kvality či prípadné nedostatky zúčastnených a vie sformulovať dostatočne emocionálne nasýtený, prípadne aj mierne motivačný prípitok na počesť každého z nich.
Pramene:
Katarína Kúšiková
Tamara
Kráľovná z dynastie Bagrationi (1184 – 1213), vládla v období „zlatého veku“ Gruzínska a získala povesť pozoruhodne úspešnej vladárky.
Bola staršou dcérou gruzínskeho kráľa Giorgiho III. (1156 – 1184), ktorý ju vyhlásil za spoluvládkyňu a právoplatnú dedičku, aby tak predišiel rozporom po jeho smrti. Ako panovníčka mala titul kráľ a aj v gruzínčine je označovaná ako „kráľ Tamar“ (Tamar Mepe).
Keď Tamara nastúpila na trón, skupina šľachticov trvala na tom, že moc monarchov by mal kontrolovať zákonodarný zbor (karavi). Tamara to odmietla a vypuklo povstanie, ktoré sa podarilo potlačiť s tým, že karavi bude mať isté obmedzené právomoci.
R. 1185 uzavrela Tamara sobáš s ruským kniežaťom Jurijom Bogoľubským. Nemali spolu žiadne deti a Tamara bola čoskoro so svojím manželom nespokojná, pretože Jurij sa ukázal ako nemorálny a ťažký pijan. O dva roky sa s ním rozviedla a sama si vybrala druhého manžela. Bol ním knieža David Soslan z Osetska, potomok gruzínskej kráľovskej rodiny Bagrationi. Tamara však bola naďalej najvyššou vládkyňou a titul „kráľ kráľov a kráľovná kráľovien“ jej zostal.
Keď sa vnútorná situácia kráľovstva stabilizovala, Tamara obnovila agresívnu zahraničnú politiku svojho otca a napadla susedných seldžuckých vládcov. Plnila aktívnu vojenskú úlohu ako veliteľ armády. Koalícia gruzínskych moslimov sa postavila na odpor, no rozhodujúca bitka sa skončila víťazstvom kráľovnej, čo znamenalo pre oponentov veľké straty. Tieto víťazstvá znepokojili susedných moslimských panovníkov, najmä sultána Seldžuckého štátu v Malej Ázii. Vypukla vojna a v rozhodujúcej bitke, napriek veľkosti seldžuckej armády (hovorí sa až o 400 000 vojakoch), gruzínska armáda pod vedením Davida Soslana zvíťazila.
Počas Tamarinej vlády dosiahlo kráľovstvo vrchol politického, ekonomického a kultúrneho rozkvetu. Rovnako ako iní stredovekí monarchovia, Tamara zohrávala aktívnu rolu v presadzovaní štátneho náboženstva a kultúry, sponzorovala stavbu mnohých gruzínskych ortodoxných chrámov.
Kráľovná Tamara zomrela r. 1213 a gruzínska ortodoxná a apoštolská cirkev ju kanonizovala.
Legenda hovorí, že Tamaru pochovali na tajnom mieste v kláštore Gelati neďaleko Kutaisi. Literárny zdroj z 12. st. cituje kráľovnú: „Do zeme svojich predkov, do kláštora Gelati budem vzatá a tam v čestnom hrobe pochovaná.“
K Tamare sa viaže mnoho ľudových piesní, básní a legiend a jej meno je v súčasnosti druhé najpopulárnejšie v Gruzínsku. Po prvej svetovej vojne sa začali udeľovať rády kráľovnej Tamary a dnes patrí medzi rytierske vyznamenania gruzínskej kráľovskej rodiny.
Pramene:
en.wikipedia.org/wiki/Tamar_of_Georgia
Linky: http://en.wikipedia.org/wiki/Order_of_Queen_Tamar
Sláva Šúrová
Tbilisi
Hlavné mesto Gruzínska (1 093 000 obyv.), niekedy označované aj historickým názvom Tiflis. Leží na brehu rieky Kura, na úpätí Veľkého Kaukazu.
Vďaka strategickej polohe medzi Európou a Áziou na starej obchodnej trase známej ako „hodvábna cesta“ bolo mesto v minulosti často predmetom sporov rôznych mocností.
Mesto je domovom ľudí rôznych národností, náboženstiev a kultúr (viac než 100 etnických skupín). Dominujú Gruzínci (80%), významný podiel majú Rusi, Arméni, Azerbajdžanci, o niečo menej sú zastúpení Osetínci, Abcházci, Ukrajinci, Gréci, Židia, Estónci, Nemci, Kurdi a Asýrčania. V posledných rokoch zaznamenala najvýraznejšie tempo rastu turecká a čínska populácia mesta. Hoci prevažná časť obyvateľov sa hlási k pravosláviu, Tbilisi je jedným z mála miest na svete, kde synagóga a mešita stoja vedľa seba.
Medzinárodný záujem o Tbilisi vzbudila Revolúcia ruží (2003), ktorej hlavným dejinskom bolo Námestie slobody a v priľahlé ulice. Protest proti údajne zmanipulovanému výsledku parlamentných volieb vtedy viedol k odstúpeniu prezidenta Eduarda Ševarnadzeho (1995-2003).
Významnou turistickou atraktivitou je katedrála Sameba (sv. Trojice). Hlavný chrám gruzínskej ortodoxie, postavený v rokoch 1995-2004 je najväčšou sakrálnou stavbou v Gruzínsku a súčasne jedným z najväčších ortodoxných chrámov na svete (celková rozloha 5000 m2). Katedrálu postavili pri príležitosti výročia 1500 rokov od vzniku autokefálnej gruzínskej ortodoxnej cirkvi a 2000 rokov od narodenia Ježiša Krista. Dôležitou sakrálnou pamiatkou mesta je katedrála Sioni (Nanebovzatia Panny Márie; rus. Uspenija Bogorodicy) zo 6.–7. stor., pôvodne hlavný chrám gruzínskej ortodoxie.
K pamätihodnostiam mesta patrí staroveká pevnosť Narikala zo 4.stor., týčiaca sa nad mestom a historická oblasť Metechi, nachádzajúca sa na malebnom útese nad riekou Kura.
Turisticky atraktívna je Rustaveliho bulvár, 1,5 km dlhá ulica v centre, pomenovaná podľa svetoznámeho stredovekého gruzínskeho básnika Šotu Rustaveliho. Je hlavnou dopravnou tepnou mesta, nachádza sa tu gruzínsky parlament, množstvo vládnych budov, obchodné centrá, divadlo, budova opery, národné múzeum a Gruzínska akadémia vied. R. 1989 sa práve na tejto ulici, pred úradom vlády, odohral tvrdý zákrok sovietskych ozbrojených síl proti zhromaždeniu desiatok tisíc ľudí. Mnohí demonštranti boli zabití. Udalosť vyvolala veľké pohoršenie vo vtedajšom ZSSR. R. 2007 sa na Rustaveliho bulvári opäť konali protivládne protesty, tentoraz namierené proti údajne skorumpovanej vláde Michaila Saakašviliho.
Dôležitým orientačným bodom v centre mesta je Námestie slobody (za sovietskych čias Leninovo námestie), kde je sídlo radnice. Na námestí sa kedysi konali masové demonštrácie za nezávislosť Gruzínska od Sovietskeho zväzu (1991), ale aj Revolúcia ruží (2003).
Pozoruhodnosťou Tbilisi je tunajšia starobylá botanická záhrada, ležiaca na južnom úpätí pohoria Sololaki (zal. r. 1625).
Hlavným dopravným prostriedkom v meste je metro (2 linky, 22 staníc), premávajúce od roku 1966.
Zdroje:
www.tourism.gov.ge/geo/ - turistické informácie o Gruzínsku
www.info-tbilisi.com - turistické informácie o Tbilisi
Michal Snopek
Teberdská prírodná rezervácia
(Тебердинский биосферный заповедник)
Rozkladá sa na severných svahoch Veľkého Kaukazu v južnej časti Karačajsko-Čerkeska. Pozostáva z dvoch oddelených oblastí, vzdialených od seba 30 km: Teberdská oblasť (cca 65 000 ha) leží na hornom toku rieky Teberda, Archyzská oblasť (cca 20 000 ha) leží v úžľabine rieky Kizgyč. Okolo celej rezervácie je štátom stanovená ochranná zóna vyše 36 000 ha. Nadmorské výšky územia sú od 1 260 do 4 047 m. Lesné porasty tvoria 36 % plochy rezervácie, cca 10 % tvoria ľadovce, ktorých tu je vyše 100. Najmä vďaka ľadovcom a večnému snehu preteká celým územím 30 riek, všetky vtekajú do Teberdy. Horské potôčiky tvoria na mnohých miestach vačšie či menšie vodopády. Ľadovcového pôvodu sú aj jazerá, ležiace vo výškach od 2 000 do 3 000 m n.m. Spolu ich je vyše 150, najväčšie z nich je jazero Goluboje Ullu-Murudžinskoje s rozlohou 18 ha a hĺbkou 52 m. Blízkosť Čierneho mora zabezpečuje, že podnebie v rezervácii je vlažné a teplé.
Teberdská rezervácia vznikla v r. 1936. Rada Európy jej v r. 1994 udelila Európsky diplom prvého stupňa za dobrý stav ekológie a rozvoj vedy. O tri roky neskôr dostalo územie štatút biosférickej rezervácie. Unikátnosť flóry determinuje poloha na hranici dvoch odlišných botanicko-geografických území, medzi Západným a Centrálnym Kaukazom. Veľkú časť z 1200 druhov rastlín tvoria vysokohorské druhy. Zachovali sa tu aj rozsiahle plochy alpínskych a subalpínskych lúk, na ktorých sa už 60 rokov nepásol dobytok. Z lesov prevažujú ihličnaté (borovica, jedľa kaukazská a menej smrek východný).
Nakoľko Teberdská prírodná rezervácia je jediná v RF, kde je povolená introdukcia druhov (nasadzovanie nepôvodných rastlinných alebo živočíšnych druhov), zloženie fauny je veľmi pestré. Okrem pôvodnych živočíchov (tur kubánsky, tetrov kaukazský, endemitný motýľ – apollon nordmana) tu žijú zvieratá typické pre listnaté lesy západnej Európy, lesy Euroázie, Stredomoria a vysočiny strednej Ázie. V Archyzskej oblasti rezervácie boli vypustené ohrozené zubry, ktoré si úspešne zvykli na horské prostredie. Rezervácia patrí k významným ornitologickým územiam svetového významu, zaznamenaných je 202 druhov vtákov a ponad dolinu Teberdy prechádza migračná trasa sťahovavých vtákov.
Veľký záujem o takúto bohatú a rozmanitú prírodu je aj zo strany turistov. Každoročne je zaznamenaných cca 700 tis. návštevníkov. V meste Teberda sa nachádza veľké múzeum prírody a začínajú sa tu mnohé turistické trasy. O niečo ďalej proti prúdu Teberdy sa nachádza turistické stredisko Dombaj s možnosťami lyžovania, horolezectva a horskej turistiky.
oopt.info/teberd/bigmap.html – mapa prírodnej rezervácie
Ivan Šabík
Tejp
(klan), jednotka rodovej organizácie čečenského národa, ktorá sa skladá z niekoľkých občín. Tejp pre Čečencov predstavuje skupinu potomkov jedného predchodcu. Jeho členovia majú preto okrem iného aj rovnaké práva a povinnosti. Okrem toho v rodovej občine funguje 12 pravidiel od práva na vlastné teritórium cez voľby náčelníka kmeňa až po pravidlo prechodu majetku náčelníka kmeňa na členov tejpu.
Celkovo je medzi Čečencami okolo 130 registrovaných tejpov, avšak podľa neoverených údajov ich môže byť dokonca viac ako 300. Okrem domácich kmeňov, ktoré sa na území Čečenska vyskytujú vyše 20 tejpov je utvorených zo zahraničných štátnych príslušníkov a iných národov (Gruzínci, Rusi, Turci, Židia, Avari, Kumyci a iní).
Súčasťou tejpu je tzv. tukkchumi – vojensko-ekonomické alebo vojensko-politické spoločenstvo tejpov, ktorých úloha spočíva v spoločnej obrane a hospodárskej spolupráci. V súčasnosti na území Čečenska existuje 9 tukkchumov (vznikli v 16. – 18. storočí).
Zdenko Dzurianin
Terek
Terek neďaleko Vladikavkazu
Jedna z najdlhších riek na severnom Kaukaze (623 km; pre porovnanie Váh: cca 400 km), jej povodie má rozlohu 43 200 km2 (Váh: 10 640 km2), priemerný prietok vody je 305 m³/s (Váh: cca 150 m³/s). Zdroj vody – horský ľadovec a zrážky. Najvyššia hladina je v letných mesiacoch (júl, august), najnižšia vo februári. Terek zamŕza len ak je veľmi tuhá zima.
Pramení v severnom Gruzínsku, pod Kazbekom, v nadmorskej výške 5 037 m. Preteká pomedzi horské chrbty na sever, popri ňom vedie časť transkaukazskej spojnice, vedúcej z Tbilisi do Vladikavkazu a známej ako Gruzínska vojenská cesta. Na svojej ceste cez Veľký Kaukaz tvorí rieka 8 km dlhú úžľabinu, nazývanú Darialske hrdlo. Tento kaňon sa nachádza na hranici Gruzínska a Ruska. Je to jediný možný prechod cez hory, označovaný aj ako Kaukazská brána alebo Alanská brána (podľa Alanov, žijúcich v tejto oblasti od staroveku).
Terek ďalej pokračuje po ruskom území, preteká cez Vladikavkaz - hlavné mesto Severného Osetska-Alanie. Na podhorskej rovine sa jeho tok spomaľuje, preteká cez mesto Beslan, známe zo správ o teroristickom útoku na základnú školu, ďalej tečie cez Kabardínsko-Balkarskú republiku, popri meste Terek. Mesto je zaujímavé o.i. závodom na výrobu diamantových nástrojov (brúsky, diamantové kotúče a ďalšie). Potom sa rieka obracia na východ a ešte raz prechádza cez Severné Osetsko-Alaniu, popri meste Mozdok, známom v súvislosti s povstaním volžských kozákov Jemeľjana Pugačova. Roľnícke povstanie vypuklo v r. 1773–1775 a po jeho potlačení Pugačova uväznili práve v miestnej väznici, z ktorej sa mu podarilo utiecť.
Dolný tok rieky vedie cez Čečensko a Dagestan, kde sa Terek rozdeľuje na dve ramená, ktoré ústia do Kaspického mora v nadmorskej výške mínus 28 m. Rieka vytvára 100 km širokú bažinatú deltu pri meste Kizľar. Toto mesto vzniklo na mieste bývalej kozáckej stanice. Niektorí historici ho však považujú za prvé hlavné mesto Chazarského kaganátu – Semender (alebo Samandar) z 8. storočia.
Horný tok rieky je bohatý na vodné elektrárne s menšou kapacitou, ich spoločný výkon je asi 57 MW, za rok vyrobia priemerne 277 mln kWh (pre porovnanie – Gabčíkovo vyrába ročne priemerne 2,4 miliárd kWh). Dolný tok Tereka sa využíva najmä na zavlažovanie, ale aj na rybolov (lososy, pstruhy, kapre a iné ryby).
Zdroje (overované – 13.3.2008):
Odporúčané stránky:
www.darial-online.ru/2005_5/chelehsati.shtml – O názve rieky www.skitalets.ru/books/rekisssras/terek.htm - splav Tereku
Ivan Šabík
Terlojevová, Milana
(*1979)
(vl. menom Milana Bachajevová), čečenská žurnalistka a spisovateľka, autorka bestselleru vo francúzskom jazyku Danser sur les ruines. Une jeunesse tchétchène (Tanec na ruinách. Mládež Čečenska).
Vyrastala spolu so starou mamou, ktorá prežila deportáciu Čečencov r. 1944. Relatívny pokoj na Kaukaze v útlom detstve, skoro vystriedali búrlivé vojnové udalosti. V januári roku 1993 niekto zanechal pri dverách rodičovského domu oceľovú nádobu, v ktorej sa nachádzalo telo jej otca.
Po vypuknutí prvej čečenskej vojny v roku 1994 sa rodina uchýlila do pivnice, kde žila bez elektriny a tečúcej vody. Keďže situácia v rodnej dedine sa neustále zhoršovala, rodina utiekla do hlavného mesta, ktoré už bolo celkom zničené. Po skončení vojny sa vrátili domov, no dom našli zničený ruskými vojakmi, ktorí obyvateľstvo ponižovali. Po vypuknutí druhej čečenskej vojny rodina ušla do Ingušska, no po čase sa opäť vrátila do Grozného. Milana začala na univerzite študovať francúzštinu, jej snom bolo stať sa žurnalistkou. Tento sen sa uskutočnil vďaka iniciatíve francúzskych študentov, ktorí sa pod dojmom vojnovej tragédie r. 2003 zaktivizovali francúzsku verejnosť a tak sa zrodila akcia, v rámci ktorej mohlo osem študentov z Čečenska študovať na univerzite vo Francúzsku. Medzi nimi bola aj Milana.
Ako študentka žurnalistiky na univerzite v Paríži Milana excelovala. Už počas štúdia pracovala pre Le Monde a Courrier International. R. 2004 jej najväčšie francúzske vydavateľstvo Hachette Livre navrhlo, aby napísala svoju autobiografiu – spomienky na vojnu v Čečensku. Kniha Milany Terlojevovej vyšla pod názvom Tanec na ruinách. Mládež Čečenska a získala veľa prestížnych ocenení.
Napriek množstvu pracovných ponúk v Paríži, sa Milana Bachaeva rozhodla odísť späť do Grozného, kde chcela založiť nezávislé noviny. Toto predsavzatie však nedokázala uskutočniť pre cenzúru a mocenské tlaky. Momentálne pracuje v Európskom kultúrnom centre v Čečensku a píše svoju druhú knihu o ženách v Čečensku.
Prameň:
Jana Kokavcová
Ter-Petrosjan, Levon
Narodil sa 9.1.1945 v meste Alleppo na severozápade Sýrie. Jeho rodina imigrovala do Arménska v roku 1946 a v roku 1968 ukončil svoje štúdium orientalistiky na Jerevanskej štátnej univerzite. Post-graduálne štúdiá ukončil na Leningradskom inštitúte orientálnych štúdií v roku 1971. V rokoch 1972 až 1978 pracoval ako mladší asistent na Arménskom literárnom inštitúte. Medzi rokmi 1978 a 1985 zastával pozíciu vedeckého pracovníka [angl. orig.: science secretary] na Mashtots-om inštitúte starovekých rukopisov a od roku 1985 začal pôsobiť ako samostatný vedecký pracovník [angl. orig.:senior researcher]. V roku 1987 získal titul doktor vied. V súčasnosti je autorom viac ako 70-tich vedeckých publikácií vydaných v Arménsku, Rusku a vo Francúzsku a taktiež je členom rôznych spolkov [napr.: Armenian Writers' Union, the French Asian Society, The Venice Mkhitarian Academy and an Honorary Doctor of La Verne University, etc.], je držiteľom čestného doktorátu Univerzity La Verne v Kalifornii.
Svoju politikcú kariéru začal v 60-tych rokov 20-teho storočia. Vo februári 1988 viedol Matenadaran-ský "Karabašský" výbor a v máji 1988 sa angažoval aj v Arménskom výbore pre Karabašské hnutie. Od 10.12. 1988 do 31.5. 1989 bol uväznený spolu s inými členmi Matenadaran-ského "Karabašského" výboru. V roku 1989 bol zvolený za člena vedenia Arménskeho národného hnutia (ANH) a neskôr sa stal i jeho predsedom. 27.8. 1989 bol zvolený za námestníka [angl. orig. deputy] Najvyššieho sovietu Arménskej SSR a opätovne bol do funkcie zvolený 20.5. 1990. Následne sa 4.8. 1990 stal predsedom Najvyššieho sovietu Arménskej SSR a danú funkciu zastával do 11.11. 1991.
Dňa 16.10. 1991 bol zvolený do fukcie prezidenta Arménskej republiky čím sa stal historicky prvým prezidentom. Znovuzvolený bol do prezidetského úradu 22.9. 1996, no pre rozpory na vnútropolitickej scéne kvôli otázkam riešenia situácie Náhorného Karabachu rezignoval na svoju funkciu prezidenta 3.2. 1998. Po takmer desiatich rokoch vystúpil 21.9. 2007 na verejnosti s otvorenou a tvrdou kritikou Kočarjan -ovej vlády a 26.10. 2007 oficiálne oznámil svoju kandidatúru na prezidentské voľby a v uvedených voľbách bol i skrz protesty o právoplatnosti ich priebehu porazený Serž-om Sargsjan-om. Levon Ter-Petrosjan skončil s počtom 21,50 percent hlasov na druhom mieste a Serž Sargsjan získal 52,82 percent hlasov.
Internetové zdroje:
The First President of the Republic of Armenia
Levon Ter-Petrossian
Aleppo
President of Armenia
Armenian presidential election, 2008
Central Asia-Caucasus Institute
CIA, The World Factbook, Armenia
https://www.cia.gov/library/publications/the-world-factbook/geos/am.html#People
Peter Krištofič
Tetri Giorgi
Jedno z mien sv. Juraja vo východnej hornatej časti Gruzínska (= Biely Juraj). Mnohí etnografi ho považujú za následníka pohanského mesačného božstva a obľúbeného mytologického hrdinu Giorgiho, ktorého neskôr začali stotožňovať so sv. Jurajom, patrónom Gruzínska. Podľa legendy sa svätec osobne zúčastnil na bojoch proti Seldžukom a Peržanom. Iná legenda hovorí, že sv. Juraj po smrti rozdelili na 365 kúskov a tieto pozostatky pochovali po celom Gruzínsku. Mnoho kostolov v Zakaukazku je postavených na údajných hroboch sv. Juraja.
Tetri Giorgi je ústredným motívom na gruzínskom štátnom znaku. (1918 – 1921, 1990 – 2004 a od r. 2004)
Pod názvom Tetri Giorgi založili gruzínski politickí emigranti r. 1924 v Nemecku nacionalistickú politickú organizáciu. Zakladateľmi a hlavnými lídrami organizácie boli Micheil Cereteli, Leo Kereselidze, Šalva Maglakelidze. Základným cieľom organizácie bolo vymanenie Gruzínska spod sovietskej moci. Organizácia mala údajne svoje bunky aj v Gruzínsku. R. 1926 odhalili prvú tajnú skupinu Tetri Giorgi v Tbilisi, r. 1937 vodcu Evgena Gvaladzeho a všetkých členov zatklo NKVD. Počas druhej svetovej vojny Tetri Giorgi kolaborovala s Hitlerom.
Pramene a linky:
Sláva Šúrová
Tigranes II. Veľký (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
Tigranes vyrastal v Perzii na kráľovskom dvore ako zajatec. Po smrti otca v roku 95 pred n. l. ho Peržania prepustili a tak mohol nastúpiť po svojom otcovi na trón. Zato musel dať Perzii strategické priesmyky a údolia v južnej časti Arménskych hôr, ktoré severozápadne hraničili s Perziou.
V rokoch 95-56 pred n.l. bol kráľom Arménie. Počas svojej vlády robil vpády do okolitých krajín. V roku 94 pred n. l. pripojil k ríši Sofenu Antropogennu, západnú časť Médie. Porazil Sýriu a Mezopotámiu. Panovníci Albánie a Ibérie uznali jeho nadvládu.
Uzatvoril vojensko-politický zväz s Mithridatom VI. (významný pontský kráľ, viedol niekoľko vojen proti Rímskej ríši). Tento zväzok Tigranes spečatil sobášom s jeho dcérou.
Neskôr k ríši pripojil sýrske územia Seleukovcov a mesto Antiochia na rieke Oront sa stalo jedným z hlavných miest Arménie. V rokoch 88-85 pred n. l. úspešne viedol vojnu s Partskou ríšou. Kráľ Partskej ríše mu musel odovzdať titul kráľ kráľov.
Jeho ríša sa rozprestierala od Kaspického mora po rieku Jordán a Stredozemné more.
Neskôr sa dostal do konfliktu s Rímskou ríšou, ktorá chcela, aby im Tigranes vydal svojho svokra Mithridata VI. To odmietol a ponúkol mu útek, čím spôsobil Sullovo ťaženie do Arménie. Jeho vojská zničila pri Tigranakerte rímska armáda. Po porážke Mithridata VI. Tigranes uzatvoril mier s Rímskou ríšou. Musel sa vzdať územia Sýrie a krajín v Malej Ázii a zaplatiť Rímskej ríši kontribučné poplatky. Stal sa rímskym vazalom, získal titul priateľa a spoločníka rímskeho národa. Obdobie jeho vlády bolo spojené s politickým, ekonomickým a kultúrnym rozmachom. Založil mestá Tigranakert a Artašat.
Zomrel v roku 56 pred n. l.
V súčasnosti vyznamenávajú radom Tigrana Veľkého najvyšších politických a vojenských činiteľov Arménska.
Tigranakert- starodávne mesto, jedno z hlavných miest Tigrana II. Bolo založené v roku 77 pred n. l. na mieste dnešného Silvánu (Turecko). Postavili ho v súvislosti s rozširovaním arménskeho štátu na východ ku Kaspickému moru, na západ do Kapodokie a na juh do Sýrie. Mesto opevnili hradnou stenou s výškou 25 m. Postavili tu budovy v helenistickom štýle. V roku 69 pred n. l. ho zničili Rimania, bránu do mesta im otvorili kmene Kapadokov, ktorých Tigranes II vysťahoval z ich pôvodných sídlisk. mesto sa stalo centrom arménskej kultúry.
Literatúra:
Введенский, Б. А.: Большая советская энциклопедия. Москва: Большая советская энциклопедия 1956, c. 420. vili.uniba.sk/cgi-bin/gw_42_13/chameleon;
Прохоров А. М., Большая советская энциклопедия. Москва: Большая советская энциклопедия 1976, c. 546.