S
Safavidovci
Dynastia perzských (iránskych) šachov v 16. až 18. stor., ktorá zaviedla šiitsky islam ako štátne náboženstvo.
Počiatky rodu siahajú do 13. stor., prvé znaky rozmachu siahajú do 15. stor., keď sa za vlády šejka Chajdara hranice ich panstva značne rozšírili. Vojsko S. začalo na hlave nosiť turbany červenej farby (na počesť šiítskych imámov). Obdobie naozajstného rozkvetu moci dynastie sa začína šejkom Ismailom I., ktorý vybudoval obrovskú veľmoc a podriadil si územia Iraku, Arménska, Iraku. V ríši bolo prijaté vierovyznanie šiitov, používali sa dva jazyky – turkický (jazyk súdu a armády) a perzský (jazyk štátnej administrácie). V nasledujúcich desaťročiach sa pozície ríše v regióne oslabila a dominanciu získavali postupne osmanskí Turci. Situácia sa zmenila, keď sa na čelo ríše S. dostal v r. 1588 Abbás I. Za jeho vlády sa opäť zjednotili kyzylbašské kmene, moc sa opäť podarilo konsolidovať a centralizovať, začala sa formovať novodobá Perzia ako regionálna mocnosť. V ríši sa stavali cesty, mosty, bazáre, rozširoval sa obchod. V túžbe poraziť rozširujúcu sa Osmanskú ríšu, hľadal Abbas I. spojenectvo s európskymi štátmi a v roku 1599 pozval britských odborníkov, aby zreformovali jeho armádu. Výsledkom bolo, že r. 1603 S. porazili Osmanskú ríšu a donútili ju vrátiť predtým zabraté územia. Abbas I. zo strachu o trón zabil svojho najstaršieho syna, ďalších dvoch synov oslepil a vnuka navykol na užívanie ópia. Po Abbasovej smrti tak nevyhnutne došlo opäť k úpadku ríše, dominanciu získalo duchovenstva, čo sa znepáčilo armáde a obyvateľstvu. V 18. storočí si ríšu S. rozdelili Osmanská ríša, Ruské impérium a časť ovládli miestne afgánske kmene,.
Zdroje:
Terézia Kučerová
Sajtijev, Buvajsa Chamidovič
(*1975 Dagestan)
Čečenský zápasník vo voľnom štýle. Patrí k najúspešnejším zápasníkom súčasnosti. Dvojnásobný olympisjký víťaz (Atlanta 1996, Atény 2004), šesťnásobný majster sveta a sedemnásobný majster Európy (v rokoch 1996-2001 šesťkrát v rade sa stal najlepším zápasníkom Európy). Je mnohonásobným majstrom Ruska. Päťkrát bol zvolený za najlepšieho zápasníka sveta. Za svoje zásluhy dostal vyznamenanie Rad priateľstva, „Za zásluhy v rozvoji telesnej výchovy a športu“, je laureátom športovej ceny Sláva. Je absolventom Štátnej univerzity . V súčasnosti je kapitánom ruskej reprezentácie a členom Rady telesnej výchovy a športu pri prezidentovi RF. Sajtijev je priateľom čečenského prezidenta Ramzana Kadyrova. Jeho mladší brat, Adam Sajtijev je tiež úspešným zápasníkom, zvíťazil na olympiáde r. 2000 v Sydney.
Zápasenia v Čečensku patrí k najobľúbenejším športom (popri jazde na koni). Chlapci sa venujú tomuto športu už od malička a keď sú starší, mnohí z nich začínajú športovať aj súťažne. V čias ZSSR mnohí členovia ruskej reprezentácie (hráči aj tréneri) sa pochádzali z Čečenska.
Foto:
Rozhovor so Sajtievom:
Bratia Sajtievovci:
Čečenskí zápasníci – video:
Andrej Kállay
Sargsjan, Serž
Narodil sa 30.6. 1954 v meste Stepanakert. V roku 1971 bol prijatý na Jerevanskú štátnu univerzitu a medzi rokmi 1972 až 1974 absolvoval základnú vojenskú službu v ozbrojených silách ZSSR. V roku 1979 ukončil svoje štúdium na Jerevanskej štátnej univerzite v obore politológia. Ženatý je od roku 1983 a so svojou ženou Ritou, ktorá je učiteľkou hudby majú dve dcéry a jednu vnučku. Sargsjan-ovi boli mu udelené viaceré štátne vyznamenia (napr.: Martakan Khach („Fighting Cross"), Hero of Artsakh knight of Voske Artsiv („Golden Eagle“), ("Tigran Mets"), etc.) a je považovaný za jedného zo zakladateľov Arménskych a Náhorno Karabšských ozbrojených síl. V súčasnosti je aj predsedom asociácie Jerevanskej štátnej univerzity pre poručníctvo (ang. orig.: trustees) a je predsedom Šachovej federácie Arménska.
Od roku 1979 do roku 1988 zastával rôzne funkcie v nasledujúcom poradí. Bol vedúcim mládežníckej asociácie Komunistickej strany mesta Stepanakert, následne bol najskôr druhým, potom prvým sekretárom a vedúcim Oddelenia propagandy a agitácie Komunistickej strany v meste Stepanakert. Od roku 1989 do 1993 viedol výbor domobranných jednotiek v Náhorno Karabašskej republike a medzi rokmi 1993 a 1995 bol ministrom obrany Arménskej republiky. Od roku 1995 do roku 1996 bol vedúcim Úradu národnej bezpečnosti Arménskej republiky (neskôr sa tento názov zmenil na Ministerstvo národnej bezpečnosti).
Od roku 1996 do roku 1999 zastával post ministra Vnútornej a národnej bezpečnosti Arménskej republiky a následne od roku 1999 do 2000 bol vedúcim úradu prezidenta Arménskej republiky. Počnúc rokom 1999 do roku 2007 zastával aj post tajomníka Národného bezpečnostného výboru vedeného prezidentom Arménskej republiky a od roku 2000 do 2007 bol ministrom obrany Arménskej republiky. Menovaný do funkcie premiéra Arménskej republiky bol 4.4. 2007 a 7.6. 2007 bol znovu menovaný do funkcie premiéra Arménskej republiky a to po voľbách v Národnom zhromaždení. Od roku 2006 je členom Republikánskej strany Arménska a v novembri 2007 bol zvolený do funkcie predsedu tejto strany. Arménske prezidentské voľby ktoré sa konali 19.2. 2008 vyhral so ziskom 52,82 percent hlasov nad druhým v poradí (Levon Ter-Petrosjan), ktorý získal 21,50 percent hlasov.
Obrazová príloha:
Internetové zdroje:
Serž Sargsjan
Serž Sargsjan – official website
Armenian presidential election, 2008
President of Armenia
Central Asia-Caucasus Institute
CIA, The World Factbook, Armenia
https://www.cia.gov/library/publications/the-world-factbook/geos/am.html#People
Peter Krištofič
Sargsjan, Vazgen (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
Narodil sa 5.3. 1959 v Ararat-e v Arménsku. V roku 1979 skončil štúdium na vysokej škole, konkrétne na Jerevanskom športovom inštitúte. Od roku 1979 do roku 1983 pracoval ako učiteľ športu a tréner v rámci dedinskej základnej školy. Od roku 1983 do roku 1986 bol sekretárom Araratskej mládežnickej cementárenskej komunistickej organizácie. Následne od roku 1986 do roku 1989 pracoval v redakcii časopisu Garun. V roku 1990 sa stal veliteľom paramilitantných skupín a predsedom stálej komisie pri Arménskej najvyššej rade pre bezpečnosť a interné záležitosti. V rámci týchto funkcií pôsobil do roku 1992 a následne sa stal prvým ministrom obrany Arménskej republiky, súčasne aj prezidentským poradcom pre bezpečnosť a prezidentským splnomocnencom pre hraničné republikové regióny. Posty daných funkcií zastával do roku 1993. Od roku 1993 do roku 1995 bol štátnym ministrom (angl. orig.: state minister), avšak od 26.7. 1995 do 25.5. 1999 bol znovu menovaným na post ministra obrany. Dňa 11.6. 1999 prevzal vedenie premiérskeho úradu. V roku 1998 mu bol udelený titul Hrdina Artsakh-u a bol ocenený vyznamenaním Zlatého orla. Na pôde národného zhromaždenia bol dňa 27.10. 1999 zavraždený v zasadacej sále. Daný vražedný útok na parlamentnej pôde viedol Nairi Hunanyan a súmar obetí dosiahol čísla osem. Vazgen Sargsyan bol spopolnený v Jerablur-e na vojenskom pantheóne a v ten istý rok mu bol udelený titul Arménsky hrdina in memoriam.
Obrazová príloha:
Internetové zdroje:
www.mil.am/eng/ en.wikipedia.org/wiki/Vazgen_Sargsyan
Peter Krištofič
Sarkisjan, Aram Gasparovič
Arménsky opozičný líder
Narodil sa 14.8. 1949 v Jerevane. V roku 1972 vyštudoval filológiu. Pracoval ako literárny, resp. jazykový špecialista-korektor v tlačiarni novín, neskôr korenšpondent Moskovskej Komsomolskej Pravdy a od roku 1976 do 1977 bol vedúcim Oddelenia propagandy a kulúry. V roku 1990 zastával post tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Arménska a v roku 1991 sa stal šéfom Arménskej demokratickej strany. Od roku 1992 do roku 1995 bol hlavným šéfredaktorom novín, ktoré táto strana vydávala. Medzi rokmi 1998 až 1999 pôsobil ako poradca prezidenta Arménskej republiky. R. 2003 ho zvolili za poslanca parlamentu.
Obrazová príloha:
Internetové zdroje:
Aram Gasparovich Sarkisyan
MEMBERS OF THE NATIONAL ASSEMBLY OF THE REPUBLIC OF ARMENIA
THIRD CONVOCATION
Peter Krištofič
Savrasenko, Alexej Dmitrijevič
(*1979, Krasnodar)
Ruský a grécky basketbalista, tiež známy ako Alexis Amanatidis. Je zaslúžilým majstrom športu. Vo svojich sedemnástich rokoch odišiel do Grécka, stal sa hráčom Olympiakosu a dostal grécke občianstvo. Vo farbách tohto klubu vyhral Euroligu a dvakrát grécku ligu. Od roku 2003 je hráčom CSKA Moskva, s ktorou vyhral r. 2005 Euroligu, okrem toho päťkrát ruskú ligu a trikrát ruský pohár. R. 2007 vyhral Eurobasket, čiže majstrovstá Európy v basketbale. Keď r. 2000 vyjadril svoju túžbu, zúčasniť sa olympijských hier za Rusko, Medzninárodný basketbalový zväz mu to nepovolil s odôvodnením, že je gréckym občanom (aj keď v mládežníckych kategóriách reprezentoval Rusko). V tomto roku bol nominovaný aj do draftu NBA, ale nijaký klub ho nevybral.
Basketbal na Kaukaze sa teší veľkej popularite, o čom svedčí aj fakt, že na turnajoch, organizovaných pre študentov stredných škôl, sa zúčastňujú desťtisíce mladíkov. V Karačajevo-Čerkesku alebo v Krasnodarskom kraji existujú športové triedy so zameraním na basketbal.
Foto:
Rozhovor so Savrasenkom:
Savrasenko nebude hrať na olympiáde:
Basketbal sa stáva na Kaukaze takým populárnym, ako zápasenie:
Andrej Kállay
Sefilian, Žirair
hrdina vojny v Karabachu, „živá ikona“ arménskeho nacionalizmu
Narodil sa v roku 1967 v Bejrúte v Libanone. Počas občianskej vojny sa v Libanone spolupodieľal na obranných aktivitách v Arménskej štvrti Bejrútu. V roku 1990 odišiel aj so svojou rodinou do Arménska, kde sa zapojil do podpory karabašského hnutia. Ako vojenský inštruktor sa zúčastňoval formovaní jenotiek domobrany v Náhornom Karabachu. V roku 1991, ako veliteľ špeciálnej jednotky, mal za úlohu formovať obranu niekoľkých oblastí v Náhornom Karabachu. Následne sa v roku 1992 stal veliteľom špeciálnej brigády mesta Šuši, ktorá zohrala významnú úlohu počas bojov o toto mesto. Po skončení vojny v Karabachu bol medzi rokmi 1997 až 1998 brigádnym veliteľom obranných síl Republiky Náhorný Karabach. V súčasnosti sa angažuje v arménskej opozícii.
Obrazová príloha:
“LEVON IS NOT THE PRESIDENT TO HAND OVER ARTSAKH”, JIRAIR SEFILYAN'S STATEMENT
Internetové zdroje:
Jirair Sefilian
“LEVON IS NOT THE PRESIDENT TO HAND OVER ARTSAKH”, JIRAIR SEFILYAN'S STATEMENT
Armenia, Country Reports on Human Rights Practices - 2007
AZG, Armenia Daily
„Jirair is a real Man“
Peter Krištofič

Sevan
Sevan a Sevanavank
horské jazero vo východnej časti Arménska, rozlohou (1240 km2) najväčšie jazero Kaukazu, najväčší zdroj pitnej vody na Kaukaze a jediný spoľahlivý zdroj pre Arménsko (poskytuje až 80 % vody pre arménske domácnosti a zavlažovanie). Priemerná hĺbka dosahuje 28,5 m, maximálna hĺbka je okolo 80 m.
Jazero leží v nadmorskej výške 1900 m v Arménskej vysočine, obklopené horskými masívmi. Dva mysy ho rozčleňujú na menšiu severozápadnú časť (Malý Sevan) a rozsihalejšiu juhovýchodnú časť (Veľký Sevan). Malý Sevan dosahuje väčšie hĺbky a má členitejšie brehy. Veľký Sevan má rovné dno, brehy málo členité a maximálna hĺbka dosahuje okolo 30 m. Do jazera vteká 29 menších riek, vyteká z neho rieka Hrazdan (arm. Zangu). Vďaka vysokej čírosti je voda priehľadná až do hĺbky 11 m. Počasie je väčšiu časť roka slnečné, jazero zamŕza iba vo veľmi tuhých zimách. V lete sa dá v jazere príjemne osviežiť, teplota vody dosahuje od 18 do 22 °C.
V okolí jazera je krásna príroda s čistým vzduchom, brehy porastené lesmi (borovice, listnaté stromy a rakytníky). Na poloostrove, ktorý bol kedysi ostrovom, sa nachádza Sevanavank mužský kláštor, založený v 9. stor., hojne navštevovaný turistami. Tunajší mnísi ešte aj v 19. stor. prepisovali knihy ručne. Neďaleko kláštora je mesto Sevan, centrum turistického ruchu v severnej časti jazera.
V oblasti jazera sú aj ďalšie kláštory, ruiny pevností z čias ríše Urartu a staroveké hrobky. V dedine Noratus je najväčší „cintorín“ chačkarov (chačkar - kamenný pomník s vyrezaným krížom) odlišných štýlov a z rôznych období. Týchto „nasledovníkov“ menhirov možno nájsť na celom území Arménska. Zvyčajne sa umiestňovali pri cestách, kláštoroch, vo vnútri chrámov alebo na ich fasádach.
Vodná plocha a okolité brehy tvoria Národný park Sevan, jediný národný park na území Arménska. Nachádzajú sa tu endemitné druhy rastlín a živočíchov, napríklad známy pstruh sevanský. V súčasnosti však jazero trpí ekologickými problémami. Za sovietskych čias umelo znížili hladinu v rámci gigantického vodohospodárskeho projektu, ktorý sa po čase ukázal ako neperspektívny a preto úroveň hladiny opäť umelo zdvihli, avšak už nie na pôvodnú úroveň. Tento zásah narušil ekosystém, zvýšilo sa množstvo organických látok vo vode, hrozí vysúšanie jazera a znečistenie vody do takej miery, že prestane byť pitnou. Jediné pozitívum, ktoré priniesli tieto zásahy, možno vidieť v tom, že pri poklese hladiny sa odkryli mnohé archeologické artefakty spred 2000 rokov, ba i staršie. Väčšina z nich je v súčasnosti uložená v jerevanských múzeách. V posledných rokoch si však arménska vláda začína uvedomovať význam jazera Sevan ako vodného zdroja a prijíma opatrenia na obnovenie pôvodnej ekologickej rovnováhy. Plánuje sa postupné zvyšovanie vodnej hladiny, čo zároveň prinesie zväčšovanie množstva pitnej vody. To znamená, že zaplavia rozsiahle lesy, vysadené v 20. stor. po poklese hladiny, ako aj stavby, ktoré na pobreží vznikli.
Pramene:
www.floranimal.ru/national/park.php - Национальный парк Севан
O ekologických problémoch jazera Sevan a úrovni jeho vodnej hladiny:
www.unccd.int/actionprogrammes/centraleu/national/2002/armenia-rus.pdf - Национальная программа действий по борьбе с опустыниванием в Армении
armenia.h1.ru/Priroda/Ozero/ekologia/ekologiya_ru.html - Некоторые материалы по экологии озера Севан (1998-2001)
www.armeniapedia.org/index.php - Sevan Rising: Lake Sevan’s recovery quicker than expected (nachádza sa v spodnej časti stránky)
www.armeniapedia.org/index.php - Lake Sevan water level
Ivan Šabík
Slovensko –gruzínske filmy (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
Gruzínsky filmový priemysel sa vyvíjal už od začiatku dvadsiateho storočia. Filmy, ktoré vyšli spod taktovky gruzínskych režisérov boli ocenené na viacerých medzinárodných filmových festivaloch a to nielen v rámci socialistického bloku. Do Tbilisi –centra gruzínskej filmovej tvorby prichádzali tvoriť aj ruskí a arménski filmový producenti.
Dominantnou trojicou v gruzínskom filmovom odvetví boli S. Dolidze, Micheil Čiaureli a Micheil Kalatozošvili/Michail Kalatozov, ktorý za svoj film „Žeriavy tiahnu“ z r. 1957 dostal na MFF v Cannes Zatú palmu, a Zvláštne uznanie pre hlavnú ženskú predstaviteľku.
Vo filme Eliso z r. 1928 od Nika Šengelaja sa režisér venuje histórii kaukazských národov až po súčasnosť. Pripomína aj smutné kapitoly dejín ako bolo násilné vysťahovanie Kaukazanov za cárskeho režimu.
Koprodukcia
Prerušená pieseň
Málokto dnes vie, že v r. 1960 bol natočený prvý slovensko –gruzínsky koprodukčný film. Prerušená pieseň –vojnový film, ktorého dej je situovaný do obdobia druhej svetovej vojny. Venuje sa pôsobeniu Rýchlej divízie na kaukazských územiach, ktoré v tom čase okupovali nemecké vojská. Natáčalo sa v Banskej Bystrici, Liptovskom Mikuláši a v Gruzínsku. V hlavnej úlohe účinkoval Július Pántik, ako učiteľ Zvara, člen jednotiek Rýchlej divízie. Okrem neho si vo filme zahrali a Gruzínsko navštívili aj Vlado Müller, Karol Machata a Viliam Polónyi.
Rača, láska moja
V r. 1977 bol natočený ďalší slovensko -gruzínsky film Rača, láska moja, komédia o láske Slovenky a Gruzínca z dvoch rovnomenných vinárskych oblastí. Počas nakrúcania, sa filmové štáby navzájom navštevovali ahlbšie sa spoznávali. Natáčalo sa v Bratislave, Modre, Suchumi, Rice a Tbilisi
V Tbilisi mal v r. 1978 premiéru aj gruzínsky film Dolina, natočený na motív predlohy novely od Miloša Krna ´Ťažká hodina ´. Miloš Krno, bol tiež členom a konzultantom slovenského filmového štábu pri nakrúcaní filmu Rača, láska moja.
Zdroje : Miloš Krno; Ak je na zemi raj; Karpaty –Infopress, Bratislava 2002
sfd.sfu.sk/main.php
sfd.sfu.sk
Tomáš Sabo
Slovensko –gruzínsky spolok
სლოვაკეთ-საქართველოს საზოგადოება
Slovensko–gruzínsky spolok, mimovládne nepolitické združenie založené v roku 2007, ktorého cieľom je vytvárať priaznivé podmienky pri rozvoji vzájomných vzťahov Slovenskej republiky a Gruzínskej republiky.
Predsedom SGS je Martina Tichá, podpredsedom Irakli Dugladze. SGS svojou činnosťou pomáha Gruzíncom žijúcim na Slovensku. SGS prináša aktuálne informácie o spoločenskom, kultúrnom a politickom dianí. Podporuje publikačnú činnosť gruzínskych umeleckých, vedeckých, literárnych a publicistických diel na Slovensku a slovenských v Gruzínsku. SGS propaguje slovenskú kultúru, umenie, folklór, národnú gastronómiu, slovenské historické a prírodné pamiatky v Gruzínsku. Ide o vzájomné zbližovanie dvoch národov aj za účelom rozvinutia cestovného ruchu. Projektový manažment SGS je zameraný na integráciu Gruzínska do európskych štruktúr.
Na internetovej stránke združenia možno nájsť príspevky z oblasti kultúry a kultúrneho dedičstva, ale aj linky na výrobcov gruzínskej vína, či napr. aj súbor dokumentov, súvisiacich s vojenským konfliktom medzi Ruskom a Gruzínskom r. 2008.
Zdroje:
www.slovensko-gruzinsko-sakartvelo.eu/aboutus.aspx
Terézia Kučerová
Soči
Mesto v Krasnodarskom kraji, obklopené z jednej strany pobrežím Čierneho mora a z druhej strany úpätím Kaukazu. Spolu s predmestskými oblasťami je tzv. Veľké Soči roztiahnuté do dĺžky 147km a je preto považované za najdlhšie mesto v Európe. Mestská aglomerácia je s rozlohou 3502 km2 najväčšou v Rusku, 3,5 krát väčšou než aglomerácia Moskvy.
Soči je multikultúrne mesto s vyše 400 000 obyvateľmi, reprezentujúcimi viac než 100 národností. Je zároveň najväčším ruským čiernomorským prístavom, významným kultúrnym centrom a vďaka ideálnej kombinácii mora a krásnych hôr hlavného kaukazského hrebeňa tiež obľúbenou dovolenkovou destináciou, často nazývanou „ruská rivéra“.
V Soči je subtropická klíma a mesto má viac než 200 slnečných dní v roku. Priemerná letná teplota je 26°C a zimná teplota -3°C. Návštevníci Soči môžu od apríla do októbra plávať v mori a od októbra do mája lyžovať v horách. Vďaka unikátnej klíme, ktorú nemožno nájsť nikde inde v Európe, sú v horskom stredisku Krasnaja Poľana, patriaceho pod správu mesta Soči, výborné snehové a poveternostné podmienky, ideálne pre lyžovanie. V Soči a okolí sa nenachádzajú žiadne veľké priemyselné podniky, takže kvalita vzduchu a vody je považovaná za jednu z najlepších na svete. Soči každoročne navštívia vyše 3 milióny turistov. S viac než 250 kúpeľnými zariadeniami v oblasti je cestovný ruch hlavným zdrojom príjmov mesta. V oblasti je 200 000 hektárov lesov, z toho 4000ha priamo v centre mesta. V Soči sa tiež nachádza niekoľko osobitne chránených prírodných oblastí: Kaukazská národná biosférická rezervácia, Národný park Soči, Národná prírodná rezervácia Ruskej federácie, vyše 30 botanických záhrad a parkov s viac než 30 000 rastlinnými druhmi. Turisti, vyhľadávajúci dobrodružstvo, môžu absolvovať zostupy do jaskýň, rafting na divokej vode alebo parasailing (let na padáku, ťahaného člnom). Ďalšie aktivity zahŕňajú jachting, jazdecký šport, vysokohorskú turistiku, výlety k mnohým vodopádom, nachádzajúcich sa v oblasti alebo výstup na strážnu vežu, umiestnenú na hore Akchun, z ktorej sa ponúkajú strhujúce výhľady na morské pobrežie a pohorie Kaukazu. Mestský park Riviera, rozložený na ploche 14,7ha, je domovom umeleckých galérií, kaviarní, herní a zábavných stredísk. V Soči sa koná veľa kultúrnych a spoločenských podujatí, k najvýznamnejším patria letný filmový festival Kinotavr a októbrový festival módy. Počas leta v meste vystupujú známi ruskí speváci, umelci a divadelné spoločnosti. V Soči je tiež pulzujúci nočný život, mnoho obľúbených nočných klubov sa nachádza v atraktívnom prostredí na morskom pobreží. Soči ako „mesto všetkých sezón“ je najpopulárnejšou dovolenkovou destináciou v Rusku, často býva označované za hlavné kúpeľné a dovolenkové mesto Ruska. V minulosti mal v Soči svoje letné sídlo Stalin. V súčasnosti tu má letné sídlo Vladimír Putin, ktorý ho tiež využíva na neformálne politické rokovania.
V roku 2014 sa v Soči uskutočnia zimné olympijské hry. Mesto sa uchádzalo o usporiadanie zimnej olympiády so silnou podporou vlády a samotného prezidenta Putina. Súčasťou olympijského projektu je vybudovanie niekoľkých športovísk v blízkosti kaukazských prírodných rezervácií, čo sa stalo predmetom kritiky ekologických organizácií.
Tenisová škola v Soči bola štartovacou dráhou v kariére mnohých ruských tenistov, vrátane Márie Šarapovovej a Jevgenija Kafeľnikova. Ruský futbalový zväz plánuje vybudovať v Soči tréningové centrum pre národnú futbalovú reprezentáciu.
V Soči sa v súčasnosti buduje metro, ktoré má byť dokončené v roku 2014. V meste sa nachádza medzinárodné letisko Adler-Soči.
Pramene:
www.en.wikipedia.org/wiki/Sochi
www.cs.wikipedia.org/wiki/Soči
www.sochi2014.com
Michal Snopek
Sovmen, Hazret
Druhý prezident Republiky Adigeja (2002-2007); v súčasnosti univerzitný profesor v Majkope.
Kariéru začal ako šofér buldozéra v zlatej bani na Čukotke. Neskôr založil Poľus Zoloto – najúspešnejšiu firmu v oblasti ťažby zlata v Rusku, neskôr sa stal s podporou strany Jednotné Rusko prezidentom Adygejskej republiky.
Obyvatelia Adygejskej republiky zvolili Sovmena do úradu 13.1.2002. Jeho najdôležitejšou úlohou bolo dostať krajinu z hlbokej hospodárskej krízy. Dlhy republiky bol také vysoké, že moskovská vláda musela vyhlásiť oficiálny štátny bankrot tohto subjektu RF. Sovmen mal v tomto období veľkú podporu prezidenta Putina, ktorý veril, že jeho podnikateľské schopnosti dokážu dostať Adygejskú republiku z krízy. Ekonomika však nebola jediným problémom, ktorému musel Sovmen čeliť. Jeho reformátorským snahám často hádzala polená pod nohy opozičná strana Slovanská únia či prívrženci bývalého prezidenta Karimova.
Sovmen stratil Putinovu podporu, keď sa tvrdo postavil proti snahám Moskvy o zlúčenie Adygejskej republiky s Krasnodarským krajom, ktorý ju obklopuje. Sovmen postavil všetko na jednu kartu. 4. apríla 2006 neočakávane ohlásil rezignáciu na svoj post s cieľom vytvoriť u Putina obavy z destabilizácie pomerov v regióne. Dokončil teda svoje funkčné obdobie, ale ďalej sa už v politike neudržal. Novým prezidentom Adygey je od 13.1.2007 prv v politike málo známy Aslan Tchakušinov, zakladateľ a rektor Majkopskej štátnej technickej univerzity.
Pramene:
Linky:
- o firme Poľus Zoloto
- o plánoch adygejskej vlády presadiť hospodárske využívanie oblastí Národneho parku Kaukazu, ktorý je zapísaný v zozname UNESCO
Júlia Miklasová
Stalin, Josif Vissarionovič (Džugašvili) (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
(1878-1953)
Vl. menom Josif Vissarionovič Džugašvili, 1927-1953
Narodil sa v gruzínskom meste Gori, v rodine obuvníka. Jeho matka chcela, aby vyštudoval za kňaza a tak v šestnástich rokoch odchádza do pravoslávneho seminára. O tri roky ho z neho vylúčili. Bol členom tajnej organizácie sociálnych demokratov Mesame dasi. Za ľavicový radikalizmus bol pod drobnohľadom polície. Podľa policajných správ mal byť vodcom radikálnej batumskej organizácie. Zatkli ho a poslali na Sibír. Odtiaľ utiekol a vrátil sa do Tbilisi. Opätovne ho zatkli a on znova utiekol. Existujú podozrenia, že spolupracoval s cárskou políciou a bol jej tajným agentom. V roku 1905 sa na konferencii vo Fínsku po prvýkrát stretol s Leninom. Zorganizoval prepad transportu peňazí do Tbilskej banky. Peniaze putovali do straníckej pokladne. Zatkli ho, poslali ho do jedného z najhorších miest na Sibíri, kam posielali najhorších zločincov. Utiekol do Petrohradu a zapojil sa tu do straníckeho života. Bol členom petrohradského ústredného výboru. Lenin vytvoril štvorčlenné byro ÚV v zložení Zinoviev, Lenin, Kamenev, Stalin. Keď musel Lenin odísť do ilegality, ujal sa v strane vedenia. Spolu s Leninom a Trockým bol na čele októbrového prevratu. Vo vláde bol komisárom pre národnostnú problematiku. V občianskej vojne ho poslali brániť Caricyn a mal na starosti zaisťovanie dodávok obilia pre centrálne Rusko. Tu sa oženil s Nadeždou Allilujevovou. Neskôr jeho manželka zomrela na strelné zranenie. Dodnes jej smrť vyvoláva otázku, či sa sama zabila alebo jej niekto pomohol. V Caricyne sa správal ako despota a likvidoval nelojálnych. Stalin po Leninovej smrti prečítal jeho závet, v ktorom kritizoval Stalina. Rozhodol sa ponúknuť svoju rezignáciu, výbor ju odmietol. V nasledujúcich rokoch odstránil svojich odporcov Trockého, Zinovieva, Kameneva, Bucharina a ďalších. Obdobie jeho vlády je obdobím rozsiahlych represií. V krajine robil násilnú kolektivizáciu dediny, jedným z jej dôsledkov bol veľký hlad. Okrem vnútrostraníckych čistiek robil čistky aj v armáde, prebiehala likvidácia aj iných odporcov: veriacich, duchovných, inteligencie, príslušníkov inej ako boľševickej strany, atď. Týchto ľudí nahradili neschopnými, ale politickí lojálnymi ľuďmi.
S Hitlerom uzavrel tajný pakt o neútočení, v ktorom si podelili východné územia. Stalin si podrobil Poľsko, Litvu, Lotyšsko, Estónsko, Fínsko. Bol členom tzv. veľkej trojky. Po vojne vzrástol kult jeho osobnosti, došlo k absolútnej glorifikácii jeho osobnosti. Z vojny vyšlo ZSSR politický posilnené, ale hospodársky absolútne zničené. Bol jedným z predstaviteľov studenej vojny. Opätovne sa začalo zbrojiť. Kvôli jeho preferovaniu rozvoja ťažkého priemyslu na to doplatilo ZSSR svojou zaostalosťou a chudobou. Pred smrťou mal údajne plánovať ďalšiu vlnu teroru, mali vzniknúť ďalšie pracovné tábory. Ranila ho mŕtvica. Jeho nástupcami boli Malenkov, Berija, Molotov, Chruščov, Vorošilov, Bulganin, Kaganovič. Po jeho smrti sa chcel ujať moci Berija. Podarilo sa tomu zabrániť a vytvorilo sa kolektívne vedenie Malenkov, Berija, Molotov. Neskôr prebrali moc v krajine šéf vlády G. M. Malenkov a šéf straníckeho aparátu Chruščov.
V. Vicenová

Suchumi
Radnica v Suchumi
Hlavné mesto Abcházskej autonómnej republiky (43 700 obyv.), nachádza sa v širokom zálive na východnom pobreží Čierneho mora; dôležitý prístav, železničný uzol a významné centrum cestovného ruchu; mesto je známe plážami, sanatóriami, kúpeľmi s minerálnymi liečebnými prameňmi a subtropickým podnebím.
Neďaleko mesta sa nachádza najdôležitejšie letisko Abcházskej autonómnej republiky. V meste je mnoho malých a stredne veľkých hotelov, slúžiacich predovšetkým ruským turistom. Tunajšia botanická záhrada je jednou z najstarších na Kaukaze. Založil ju r. 1840 ruský generál a veliteľ Čiernomorskej obrannej jednotky N. Rajevskij v úmysle priniesť do regiónu nové druhy rastlín (čajovník, citrus). Záhradu zničili turecké vojská počas rusko-tureckých vojen (1853-55 a 1877-78). Rozvoj pokračoval pod sovietskou vládou zriadením výskumného botanického ústavu. V záhrade zhromaždili 4500 druhov rastlín vrátane 1200 tropických druhov rastlín. Záhradu výrazne poškodila gruzínsko-abcházska vojna.
Suchumi je sídlom mnohých výskumných ústavov. V sovietskych časoch bola v meste slávna chovná stanica opíc. V rokoch 1945 až 1954 sa miestne fyzikálne laboratórium podieľalo na sovietskom programe vývoja atómových zbraní.
Najvýznamnejším historickým monumentom Suchumi je Besletov arkádový most, postavený za vlády gruzínskej kráľovnej Tamary v 12. stor. V meste sú viditeľne zachované pozostatky niekdajších stavieb – rímske hradby, hrad Bagrata III. z 11. stor., niekoľko veží Veľkého abcházskeho múru, pevnosť Janovčanov zo 14. stor., otomanská pevnosť z 18.stor.
Neďaleko Suchumi sa nachádza Kamanský kostol z 11. stor., podľa tradície vybudovaný nad hrobom sv. Jána Zlatoústeho. 22 km od Suchumi leží starobylé mesto Akhali Atoni (Nový Athos), ktoré bolo v ranom stredoveku hlavným mestom Abcházskeho kráľovstva (vtedajší názov mesta Anakopia). Kláštor Nový Athos postavili v 19. stor. na príkaz ruského cára Alexandra III. V horách na sever od Suchumi sa nachádza jaskyňa Krubera (Voroňja), ktorá je v súčasnosti najhlbšou známou jaskyňou na svete (hĺbka 2160m).
R. 1989 malo Suchumi 110 000 obyvateľov a patrilo k najprosperujúcejším mestám v Gruzínsku. Mnohí vysokí predstavitelia sovietskeho režimu mali v meste svoje letné sídla. Suchumi však v 90. rokoch výrazne poškodil gruzínsko-abcházsky konflikt. Počas abcházskeho obliehania v rokoch 1992-1993 mesto denne poškodzovalo letecké bombardovanie a delostrelecké ostreľovanie. Konflikt mal za následok veľa civilných obetí, Suchumi sa nevyhlo ani etnickým čistkám, namiereným prevažne proti gruzínskemu obyvateľstvu. Abcházski separatisti zabili 10-30 tisíc Gruzíncov, čistky sa však dotkli aj miestnych Arménov, Grékov a Rusov, zavraždili tiež niekoľkých členov miestnej vlády a primátora Suchumi. Hoci po skončení konfliktu čiastočne obnovili zničené časti mesta, Suchumi stále sužujú následky vojny, po ktorej už nenadobudlo svoju niekdajšiu etnickú rozmanitosť. V ostatných dvoch rokoch sa však tunajšie pláže a hotely opäť zapĺňajú; Suchumi je obľúbenou destináciou Moskovčanov.
Pramene:
www.plus7dni.sk/plus7dni/reportaz/zakliata-krubera.html
expedícia speleológov do najhlbšej jaskyne sveta za účasti Slováka
Michal Snopek
Svetom, moje, svetom
Keď sa žene ohlásili bôle, baby vyhnali chlapov z chalupy,...A keď v kuchyni –izbe zaznel plač, dieťa umyli, do vyhriatych plienok zo starej bielizne ukrútili a perinku vyšívaným povojníkom previazali. Potom, ak bol chlapec, do slamenice na kus barančiny ho položili, aby mal kučeravé vlasy, a na chlebovej lopate vystrčili von z okna so slovami:
„SVETOM, MOJE, SVETOM!“
Aby sa sveta nebál.
Aby z neho bol drotár.
Takýmto opisom ´rituálu´ začína kniha Svetom, moje, svetom, od Vladimíra Ferka, v ktorej autor skúma a opisuje drotárstvo od jeho počiatkov až po dvadsiate stor. Problematickým sa javí už len časové ohraničenie, kedy vlastne drotárstvo vzniklo. Podľa jednej z mnohých legiend o drotároch už cár Peter I. spomínal, že vo svojom vojsku mal „veľmi milého človeka, rodeného Slováka.“ Volal sa Trkula a „...v nohých veciach veľmi spôsobivý bol. Rozumel rozličným remeslám od drôtu a bol i veľmi dobrý hospodár.“ Pre jeho všestranné schopnosti z neho vraj cár spravil vojaka a počas panovníkovho pobytu v Derbente (1722) mu „zveril k prevedeniu mnohé opravy.“ Historické pramene síce túto udalosť nepodkladajú, ale faktom zostáva, že drotárstvo sa na území Uhorska začalo objavovať skutočne už v polovici 18. stor. a práve v tomto období cár skutočne zavítal aj do Uhorska, aby si v bratislavských lodeniciach prezrel stavbu lodí.
Slovenskí drotári putovali po celej Európe a neskôr sa ich pole pôsobnosti rozšírilo aj do zámoria. Vladimír Ferko prízvukuje, ako veľmi bolo práve Rusko naklonené a prístupné drotárom z horehronia. Prví putovní drotári boli zväčša ´sanitármi´ rozbitých hrncov a hlineného riadu a tiež podomovými predavačmi rôznych výrobkov, akými boli napríklad drôtené pasce na myši a potkany, doplnky pre domácnosť. Prvými mestami, v ktorých rozvíjali svoju činnosť boli Moskva a Petrohrad. No prenikali aj do oveľa vzdialenejších kútov cárskej monarchie. Cez Kijev a Odesu na Ukrajine. Ďalej cez Rostov na Done až po Baku a Tbilisi na Kaukaze. A neskôr cez Orenburg, Tomsk a Omsk po Vladivostok na Ďalekom Východe.
Malé partie podomových predavačov sa združovali do malých obchodíkov a na konci 19. stor. v Rusku prekvitali veľké závody a dielne, ktoré chŕlili množstvo tovaru z hliníka a drôtu tak potrebného ako pre domáci trh, tak aj pre potreby vojska počas vojen s Tureckom, Japonskom a aj počas prvej svetovej vojny. Z drotárov sa stávali milionári.
Sám otec Vladimíra Ferka Jozef pracoval v Tbilisi v r. 1914 vo firme Belon a Korňan. Jozef Belon mal okrem tejto továrne v Baku, Irkutsku, Mongolsku a Kijeve.
Jozef Ferko: „Kaukaz svojim orientálnym prostredím mocne pôsobil na našich. Denne sa tu stretávali so skupinami Bucharov...Tatári, ktorí niesli sa na ťavách s Gruzíncami a Arménmi...Toto nové prostredie zrejme vzrušilo našich na istý čas.“
Nepriamo sa v spomínaní Jozefa Ferka spomína aj genocída na kresťanskom arménskom obyvateľstve, ktorej sa dopustila Osmanská ríša počas prevej svetovej vojny v rokoch 1915 -1918. „Poneváč Mohamedáni načali prenasledovať kresťanov, nútení sme boli na začiatku 1918 pomýšľať na návrat do vlasti.“
Okrem náboženských nepokojov, prispieval k všeobecnému rozhodovaniu drotárov o návrate do vlasti aj všeobecná chaotická politická situácia. VOSR znamenala koniec nielen kapitalistického Ruska, ale aj drotárskeho podnikania. Továrne boli znárodnené a ich pôvodný majitelia utekali domov s cárskymi rubľami, ktoré prakticky cez noc stratili svoju hodnotu. Vláda prvej Československej republiky vyčíslila celkový dlh sovietskeho Ruska na šesť miliárd Kčs. Z tejto sumy činili pohľadávky drotárov 2,5 milióna rubľov.
Drotári, ale ani nikto iný z predrevolučných podnikateľov na území Ruska nikdy žiadnu kompenzáciu nedostali. Spor s vládou prvej ČSR sa skončil, keď sovietska vláda na oplátku žiadala finančné odškodnenie (taktiež šesť miliárd Kčs) za pobyt československých légií v Rusku a škody nimi spôsobené. Vzájomné pohľadávky sa nakoniec takýmto spôsobom anulovali, a drotári sa už v Rusku nikdy viac neusadili. Aspoň nie v takej miere.
Upomienkami na staré ´zlaté´ časy drotárov v Rusku ostali staré ruble v domoch horehronia a zopár múzejných kusov samovarov zo zlata a striebra, ktoré drotári vyrábali pre najvyššie spoločenské vrstvy starej ruskej monarchie .
Pramene:
Vladimír Ferko; Svetom, moje, svetom; vydavateľstvo Tatran; Bratislava 1985
Tomáš Sabo
Suluguni
Gruzínske pastviny, ich bujná vegetácia a stáda oviec. To sú základné predpoklady, vďaka ktorým vznikol tento tradičný lahodný nakladaný plnotučný syr. Jeho pôvod môžeme nájsť v oblasti Samegrelo, ktorá je na západe krajiny.
Má kyslastú, mierne slanú chuť, štruktúra nie je homogénna, ale má viacero vrstiev a vzduchových bubliniek. Farba môže byť mliečnobiela alebo žltkastá. Často je podávaný vyprážaný, čím sa čiastočne prekryje jeho nie práve najpríjemnejšia vôňa. Chuť je však znamenitá. Existuje mnoho poddruhov, ktoré sa líšia úrovňou slanosti, niektoré sú údené. Na rozdiel od európskych zvykov nie je len ingredienciou pri príprave iných jedál, ale figuruje ako hlavný chod – varí sa v mlieku, griluje, pečie, mixuje a namáča v rôznych olejových a bylinkových zmesiach. Podáva sa s kukuričným chlebom alebo kašou. Používa sa napríklad aj pri príprave známeho gruzínskeho syrového koláča chačapuri, no možno ho nahradiť aj inými druhmi syra, ako imeruli či gouda.
Domáci veria, že práve syrom a ostatným mliečnym výrobkom vďačia za vysoký priemerný vek Gruzíncov.
Katarína Kúšiková