R
Rasulzade, Mamed Emin (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
(1884-1955)
Azerbajdžanský novinár, dramaturg, politický činiteľ. Zaoberal sa čistotou jazyka. Písal verše a hry. Vyštudoval bakuské technické učilište. Vytvoril medzi študentmi organizáciu moslimskej mládeže Musavat. Založil moslimskú sociálnu a demokratickú organizáciu Gummet, ktorá bola autonómnou súčasťou Ruskej sociálnej a demokratickej strany pracujúcich (РСДРП). Bol hlavným redaktorom straníckych novín Gummet. Počas revolúcie v roku 1905 aktívne spolupracoval s kaukazskými boľševikmi, napr. so Stalinom. Za revolučnú činnosť na neho „dozerala“ polícia. Zúčastnil sa revolúcie v Perzii. Bol tu jedným zo zakladateľov demokratickej strany. Po udelení amnestie sa vrátil do Ruska a do Baku. Zanechal svoju stranu Gummet a vytvoril novú stranu Musavat, ktorá v sebe spájala proturecké, proislamistické a socialistické myšlienky. Orgán strany Musavat pomáhal v boji za rozšírenie práv a slobôd azerbajdžanského národa. Po februárovej revolúcii sa zúčastnil Kaukazského moslimského zjazdu a Celonárodného moslimského zjazdu. Na základe jeho návrhu sa prijalo uznesenie o federatívnom zriadení Ruska. Rusko malo byť federatívnou demokratickou republikou založenou na národnej a teritoriálnej autonómii. Od roku 1918 pracoval v Zakaukazskom sneme, ktorý vyhlásil vznik nezávislej Zakaukazskej demokratickej federatívnej republiky. Stál na čele azerbajdžanského parlamentu. Keď sa sovietska vláda ujala moci v Azerbajdžane opustil Baku. Neskôr ho v Baku uväznili. Vďaka Stalinovi dostal amnestiu. Odišiel do Moskvy, kde pracoval v ľudovom komisariáte pre národnosti. V roku 1922 emigroval zo ZSSR do Turecka. Vydával noviny Jeni Gafgazija, (Novyj Kavkaz). Keď ho z Turecka vykázali, odišiel do Poľska. Tu sa oženil s neterou diktátora Pilsudského. Presťahoval sa do Rumunska a po vojne sa vrátil do Ankary.
V. Vicenová
Robakidze, Grigol
(1882 – 1962)
Jeden z najznámejších gruzínskych spisovateľov a publicistov. Známy je aj vďaka svojej exotickej próze a antisovietskemu postoju a aktivitám.
Študoval na univerzite v Estónsku a v Nemecku. V roku 1908 sa Robakidze vracia z Nemecka a v Gruzínsku sa stáva jedným z popredných autorov symbolistov. V roku 1905 založil a viedol nový symbolistický spolok – Modré rohy. Próza Grigola Robakidzeho je silne ovplyvnená filozofiou Nietzscheho a do popredia kladie mytologický aspekt a jeho vplyv na formovanie národa.
Ako diplomat sa zúčastnil mierovej konferencie v Paríži v roku 1919, keď zastával národnooslobodzovacie snahy Gruzíncov. Potom, čo sovietske Rusko prevzalo kontrolu nad Gruzínskom, naďalej ostal v krajine, no známe sú jeho antisovietske postoje.
R. 1930 emigroval do Nemecka, kde pokračoval v písaní.
Počas druhej svetovej vojny spolupracoval s vlasteneckou pravicou , ktorá bojovala za nezávislosť Gruzínska. Niektoré diela Robakidzeho boli po vojne označené za sympatizujúce s nacizmom, čo on sám autor popieral. Nikdy sa mu však nepodarilo túto „popularitu“ celkom vymazať. V ZSSR boli jeho knihy zničené, aj keď jeho meno bolo známe, no len v súvislostiach s ideológiou nacizmu.
Zomrel v Ženeve, neskôr boli jeho pozostatky prenesené do Francúzska. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria Lamara, Portréty, Megi – gruzínske dievča, Zavraždená duša, Démoni a mýty, Kaukazské novely...
Jana Kokavcová
Ropovod Baku - Tbilisi - Ceyhan (BTC)
Obr: wikipedia
Po ropovode Družba druhý najdlhší ropovod na svete (1 768 km). Vedie z naftových polí Azeri-Širag-Gunešli v Kaspickom mori až do Stredozemného mora. Spája hlavné mesto Azerbajdžanu Baku, hlavné mesto Gruzínska Tbilisi a turecký prístav Ceyhan. Ropovod má šírku cca 1 m, na väčšine územia je najmä kvôli častým zemetraseniam zakopaný pod zemou. Za deň je schopný prepraviť 1 mln barelov ropy (= 50 mln ton za rok), pri rýchlosti 2 m/s. Táto stavba stála takmer 4 mld dolárov, na financovaní sa veľkou mierou (70 %) podielali tretie strany: Medzinárodná finančná korporácia (IFC) Svetovej banky, Európska banka pre obnovu a rozvoj (EBRD), syndikát 15 komerčných bánk a iné. Vlastníkom ropovodu BTC je združenie energetických spoločností pod vedením BP (kedysi British Petroleum), v ktorom je z kaukazských republík zastúpená iba Azerbajdžanská štátna ropná spoločnosť (SOCAR) podielom 25 %. Podiel takmer 44 % patrí spoločnostiam z USA a Veľkej Británie. A zvyšok vlastnia spoločnosti z Európy a Japonska. Výstavba začala v apríli 2003 a dokončená bola v roku 2005.
Dôvodom pre výstavbu ropovodu BTC bolo vytvorenie ropnej trasy nezávislej od Ruska a zabezpečenie stability svetového energetického trhu. Ropovod BTC, postavený z iniciatívy a priamej podpory USA a Veľkej Británie zabezpečuje dopravu veľkých objemov ropy z oblasti Azerbajdžanu na svetové trhy, ktoré sa mohli dovážať aj cez ropovod Baku-Novorossijsk. Rusko takto stráca svoj dominantný vplyv na južnom Kaukaze a zároveň každoročne príchádza o zisk odhadovaný na 200 mln dolárov. Životnosť ropovodu je plánovaná na 40 rokov a aby bol celý projekt rentabilný, vopred sa rátalo aj s neskorším predĺžením ropovodu na východné pobrežie Kaspického mora, odkiaľ sa bude prevážať ropa z Kazachstanu. Z tohto projektu budú profitovať juhokaukazské republiky (okrem Arménska), najmä vďaka tranzitným poplatkom a honorárom. Azerbajdžanu, ako krajine dodávajúcej ropu, sa predpovedá najväčší ekonomický rast.
Aktivisti za ľudské práva kritizovali západné štáty za realizáciu stavby ropovodu, pri ktorej boli porušované ľudské a občianske práva ľudí žijúcich v Azerbajdžane. Režim vtedajšieho prezidenta Azerbajdžanu Ilhama Alijeva za kritiku vlády zatváral ľudí do väzenia. Bežné bolo aj porušovanie vlastníckych práv, kedy sa ľuďom kvôli výstavbe ropovodu vyvlastňovali pozemky [1].
Na území Gruzínska ropovod prechádza cez povodie Národného parku Boržom-Charagauli (nezasahuje priamo do jeho územia), ktorý je známy aj svojimy minerálnymi prameňmi. V meste Boržom sa plnia fľaše rovnomennej minerálky, ktorá je známa aj v zahraničí. Ide o jednu z hlavných exportných komodít Gruzínska. Environmentálny aktivisti protestovali proti vedeniu ropovodu cez toto územie, pretože v prípade presiaknutia ropy do minerálnych vôd by to malo katastrofálny dôsledok na miestnu ekonomiku. Okrem toho ropovod narušil prírodu v okolí národného parku, práce pri jeho zakopávaní zanechali viditeľné stopy. Existujú názory, ktoré tvrdia, že ropovod vedie práve cez toto územie preto, aby sa vyhol oblasti obývanej Arménmi, rovnako ako sa vyhol aj celému Arménsku. Predpokladá sa, že Arméni by sa snažili ropovod sabotovať, nakoľko Azerbajdžan má s Arménskom nedoriešený spor o Náhorný Karabach.
Na druhej strane ropovod BTC prináša aj pozitíva. Nahradí 350 tankerových prepráv za rok cez Bosporskú úžinu a Dardanely, čím sa odbremenia tieto vodné dopravné tepny.
Pramene:
www.guardian.co.uk/business/2005/may/26/businessqandas.oilandpetrol - Q&A: The Baku-Tbilisi-Ceyhan pipeline
[1] Dokumentárny film ZDROJ; Česká republika 2005; inf.: www.csfd.cz/film/211205-zdroj/
Odporúčané stránky:
www.rferl.org/featuresarticle/2006/02/c23b69bf-dfbc-4ce6-bbad-c365e9919549.html - Caucasus: Pipelines Bring Danger Along With Wealth
www.silkroadstudies.org/BTC.htm - Kniha v PDF - The Baku-Tbilisi-Ceyhan Pipeline: Oil Window to the West
Ivan Šabík
Rustaveli, Šota (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
Gruzínsky básnik pôsobiaci v 12. storočí, klasik gruzínskej svetskej literatúry. Autor gruzínskej národnej epickej básne Muž v tigrej koži. V súčasnosti máme o Rustavelim len málo poznatkov. Autorovo priezvisko je zrejme odvodené od miesta jeho narodenia – dedinky Rustavi. Podľa niektorých zdrojov sám autor pochádzal z veľmi zámožnej a významnej rodiny, ktorá sa podieľala na spravovaní daného územia. V básni sa Rustaveli predstavuje ako „obyvateľ Achalcichskej oblasti“.
Rustaveli študoval v Grécku a ako chránenec cárovnej Tamary mal isté privilégiá. Toto obdobie bolo pre Gruzínsko veľmi priaznivým. Stredoveká lyrická poézia bola na vzostupe. Rustaveli sa počas štúdia zoznámil s básňami Homéra a filozofiou Platóna, s perzskou aj arabskou literatúrou, umením rečníctva... Vyzbrojený novými vedomosťami sa rozhodol aj on napísať literárne dielo – báseň Muž v tigrej koži, ktoré je dodnes pýchou gruzínskej literatúry. Toto dielo opisuje fantastickú krajinu situovanú do dávnej Arábie, Perzie a Indie, kde všetci ľudia vedia rozprávať gruzínskym jazykom. Hlavnými hrdinami príbehu sú dvaja muži - Avt'handil a Tariel. Tariel sa má čoskoro stať dedičom celej Indie, no nešťastná láska ku svojej adoptívnej sestre Nestan ho privedie do nešťastia. Zabije nastávajúceho muža Nestan a utečie z Indie. Zasiahnu čary a Nestan zmizne. V pátraní po Nestan – takej krásnej, že každý kto ju vidí sa do nej musí naskutku zaľúbiť, sa k Tarielovi pridá. Avt'handil je pytačom kráľovnej Arábie - . Rustaveli rozpráva príbeh dvoch priateľov na ceste za stratenou Nestan. Všetko končí šťastne a namiesto jednej svadby sa na konci príbehu konajú hneď dve – Tarielova s Nestan a T'hinat'hin s Avt'handilom. Zaujímavým je vykreslenie ženskej hrdinky v tomto príbehu. Iní autori tohto obdobia venujú opisom ženských hrdiniek len málo pozornosti, kým Rustaveli k opisom pristupuje veľmi citlivo a dáva si záležať.
Svoj život Rustaveli nakoniec zasvätil bohu a vstúpil do kláštora. O tejto zaujímavej postave existuje množstvo legiend – o jeho tajnej láske k cárovnej Tamare, o nešťastnom sobáši s inou, ...
Staré dokumenty hovoria aj o tom, že Rustaveli bol veľmi štedrým darcom kláštoru v Jeruzaleme a tiež dobrým hospodárom. Rustaveliho príslušnosť k istému národu posudzujeme nielen na základe ľudového rozprávania, ale aj faktov, ktoré predložil Arkil , keď prisúdil rodný kraj Rustaveliho do dediny Rustavi. Predpokladá sa, že sa narodil okolo roku 1160 až 1165. Legenda hovorí, že ešte pred štúdiom v Grécku Rustaveli navštevoval školy v Gruzínsku (Gelati a Ikalto). Svoje majstrovské dielo musel napísať pravdepodobne až po roku 1180, predpokladajú sa roky 1205 až 1207. Podľa tohto básnika ,o ktorom vieme tak málo, bolo pomenovaných mnoho ustanovizní – napríklad divadelný inštitút v Tbilisi, gruzínske divadlo, a takisto ulice v mnohých nielen gruzínskych mestách – divadelná ulica v Kyjeve, hlavná ulica v Tbilisi...
Dielo Muž v tigrej koži bolo preložené do mnohých iných jazykov (symbolista Konstantin Vaľmont), prvýkrát bolo vydané v roku 1712 v Tbilisi. V Gruzínsku sa udeľuje aj významná cena na počesť tohto spisovateľa – za literárnu a umeleckú tvorbu – Štátna cena Šotu Rustaveliho. V septembri 2001 Izrael a Gruzínsko spoločne vydali poštové známky aby si uctili pamiatku Rustaveliho.
Jana Kokavcová
Rustavi (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
Rustavi je najznámejší spomedzi veľkého počtu zborov hrajúcich súčasnú gruzínsku hudbu. Bol založený v roku 1968 zakladateľom Anzorom Erkomašvilim – spevákom a folkloristom zo známej muzikantskej rodiny. Po skončení konzervatória v Tbilisi zozbieral talentovaných spevákov po celom Gruzínsku a začal budovať repertoár, ktorý by spojil rôznorodosť spevákov do jedného pestrého celku.
Gruzínska spievaná hudba sa striktne delí na mužské a ženské spevácke zbory. Na začiatku existovali len mužské spevácke zbory, no dnes je situácia už iná. Aj zbor Rustavi mal na začiatku len mužov – spevákov, ktorí spievali bez použitia akýchkoľvek hudobných nástrojov. Neskôr sa k spevu pridali tradičné gruzínske hudobné nástroje ako chonguri alebo fanduri. Dnes niektorí z členov súboru hrajú na hudobnom nástroji, k speváckemu dokonca pribudol aj tanečný súbor.
Súčasný repertoár Rustavi je veľkým oživením gruzínskej hudby. Niektoré predošlé gruzínske spevácke súbory spájali do jedného celku modernú hudbu s tradičnými prvkami ľudovej hudby, alebo boli zamerané len na jeden región Gruzínska. Erkomašviliho predstava bola prelomiť hranice medzi gruzínskymi regiónmi a prezentovať publiku etnicky a regionálne rôznorodú zmes hudby z celého Gruzínska.
Predstavenie Rustavi spájajú silné neotesané hlasy charakteristické pre tradičnú ľudovú hudbu a novšími prvkami, ktoré sú čistejšie, jemnejšie, pôsobivejšie na bázach rôznorodosti. Rustavi sa snaží zachovať a v niektorých prípadoch aj oživiť a obnoviť autentické zvukové vlastnosti s cieľom skonštruovať ešte pevnejšiu a iskrivejšiu harmóniu zvukov. Využívanie menšieho počtu spevákov pre vybrané piesne má ten istý cieľ – čistotu hudobnej štruktúry.
Z mnohých albumov, ktoré zbor Rustavi vydal – Gruzínske hrdinské piesne a hymny , Gruzínske hlasy, ...
TEXT:
Jana Kokavcová
Rýchla divízia (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
V r. 1939- 1945 vypovedalo Slovensko vojnu Poľsku, Veľkej Británii, Francúzsku, Sovietskemu zväzu a Spojeným štátom americkým. Aktívne sa slovenská armáda zúčastnila bojov najprv proti Poľsku v r.1939 a keď Nemecko zaútočilo 22. júna 1941 na Sovietsky zväz, bola pripravená rýchlo konať. Pôvodne Nemecko nerátalo s nasadením malej slovenskej armády na ťažení Barbarossa, ale krátko pred 22. júnom svoje stanovisko zmenilo. Bola vytvorená Rýchla skupina. Táto postupovala cez poľský Sanok a Ľvov ďalej na východ. Po tom ako sa skupina dostala mimo územia pôsobnosti slovenského velenia, začlenili ju a podriadili nemeckej 17. armáde, ktorej cieľom bolo dosiahnuť kaukazské ropné oblasti, aby tak bolo zaistené zásobovanie nemeckého Wehrmachtu a jeho spojencov pohonnými hmotami (najbližšie ropné rafinérie, ktorými Wehrmacht disponoval sa nachádzali v Rumunsku).
Postupne sa Rýchla skupina preorganizovali na Rýchlu brigádu, ku ktorej sa v auguste 1941 pripojila Rýchla divízia a Zaisťovacia divízia. Zaisťovacia divízia operovala v tyle na severe Ukrajiny a v Bielorusku. Od konca roku 1943 ju však už Nemci bojovo nenasadzovali a z Minska ju prevelili do Talianska, kde plnila úlohy ako pomocná stavebná jednotka.
Všetky slovenské jednotky spadali na začiatku ťaženia pod tzv. Slovenskú armádnu skupinu, ktorej velil generál Ferdinand Čatloš. Samotnej Rýchlej divízii velil plukovník Rudolf Pilfousek a neskôr generál Augistín Malár. Po spoločnom postupe s Nemcami, Maďarmi a Rumunmi cez južnú Ukrajinu, držala Rýchla divízia obranné postavenia pri Azovskom mori a rieke Mius. Počas druhej letnej ofenzívy v júni r.1942 sa Rýchla divízia dostala k Rostovu na Done – Bráne Predkaukazska, a ako prvá z jednotiek Osi si vybudovala predmostie na východnom brehu Donu.
V novembri 1942 začal nový postup smerom na Kaukaz. Nemecký Wehrmacht dobyl rad miest ako Novorosijsk, Krasnodar, Stavropoľ, Piatigorsk, Kislovodsk ale Groznyj ani Vladikaukaz nezískal a nepodarilo sa mu ani prekročiť horský hrebeň smerom
do Sochumi(Gruzínsko). V auguste 1942 síce elitný oddiel Wehrmachtu (Gebirgsjäger- horskí strelci) vztýčili nemeckú zástavu na Elbruse, ale už vo februári 1943 ju odstránila skupina ruských a kaukazských horolezcov.
Po porážke pri Stalingrade začala nemecká armáda a s ňou aj Rýchla divízia ustupovať. Medzičasom dochádzalo k masovým prebehnutiam k Červenej armáde. Veľa členov Rýchlej divízie sa tiež dostalo do zajatia. Do bojov už Rýchla divízia nezasahovala. Presunuli ju na Krym a neskôr do Sedmohradska. Nakoniec ju v Maďarsku zajali v marci 1945 sovietske jednotky. Zajatí boli deportovaní do sovietskych gulagov a len málo z nich sa vrátilo domov.
Pôsobenie Slovenskej armády na území bývalého ZSSR pripomína dnes spustnutý cintorín a nedokončený pomník- mohyla na Ukrajine pri Azovskom mori (Mariupoľ). S jeho stavbou sa začalo na podnet Ferdinanda Čatloša v septembri 1942. Hlavný architekt Vladimír Chlebo (88r.) sa aj dnes intenzívne snaží o reštaurovanie miesta ,kde je pochovaných asi 250 slovenských vojakov.
Pramene:
de.wikipedia.org/wiki/Wehrmacht
Kováč, D.: Dejiny Slovenska. Vydavateľstvo: Lidové noviny 2009
Tomáš Sabo