P
Paliašvili Zakaria
(1871, Kutaisi – 1933, Tbilisi)
Gruzínsky skladateľ a zakladateľ klasickej gruzínskej hudby. Od malička sa venoval hudbe, spočiatku spevu ako člen kostolného zboru a potom aj v umeleckých školách. Študoval hru na lesný roh a kompozíciu v Tbilisi, neskôr kompozíciu na konzervatóriu v Moskve. Po návrate do Gruzínska začal učiť na strednej škole určenej pre šľachtu. Viedol spevácku triedu, zbor a orchester. V r. 1906 zložil patriotickú pieseň Samsohblo, ktorá sa stala populárnou v rámci celého Gruzínska. P. zohral významnú úlohu v rozvíjaní národnej gruzínskej hudby. Zbieral ľudové piesne (zo Svanetie, Rače), podieľal sa na založení Gruzínskej filharmonickej spoločnosti, ktorá sponzorovala mnoho jeho zbierok a financovala jeho novovzniknutú hudobnú školu. V r. 1910 okrem zbierky ľudových piesní vydal v Moskve aj zbierku známych gruzínskych chorálov podľa liturgie Jána Zlatoústeho. Po r. 1910 začal komponovať skladby pre symfonický orchester, napr. Gruzínska suita na ľudové motívy, skomponoval tri opery: k veľmi známym patrí opera Abesalom da Eteri, zložená podľa predlohy gruzínskej národnej povesti Eteri.
Zdroje:
Terézia Kučerová
Papacha
Vysoká mužská pokrývka hlavy z ovčej kože (často srsti) je na Kaukaze niečím, čo nie je len určitým elementom odevu obyvateľov Kaukazu. Papacha je časťou tradície, symbol prestíže, slova a uznania Kaukazana. Naozajstný muž si ju nikdy neskladal dokonca ani v miestnosti, aby sa pred ostatnými nezhodil. Pre Azerov (Azerbajdžanci) bola papacha znakom spoločenského postavenia. Čím bola vyššia a honosnejšie vyzdobená, tým bol jej vlastník vplyvnejšou a váženejšou osobnosťou. Keď sa nejaký kaukazský džigit rozhodol navštíviť predstavenie v divadle, kupoval si jeden lístok pre seba a druhý pre papachu, aby bola stále pri ňom.
V súčasnosti papacha na hlavách mestských mužov nie je až tak často vyskytujúcim sa artiklom, čo však nemožno povedať o obyvateľoch kaukazských dedín (aulov), ktorí ju používajú pri všetkých oslavách sviatkov. Aby sa podčiarkla dôležitosť funkcie, ktorú daná osoba zastáva, začali niektorí predstavitelia kaukazskej politickej a náboženskej scény vystupovať s papachami na hlavách.
O tom aký veľký význam má pre kaukazských mužov papacha, svedčí príklad známeho čečenského tanečníka Mahmuda Isymbajeva, ktorý na hlave stále nosil papachu, a to aj na svojich zahraničných turné a na stretnutiach so zahraničnými štátnymi predstaviteľmi. Keď sa stal poslancom Najvyššieho Sovietu ZSSR, na zasadania vždy chodil s papachou. Raz počas jedného z rokovaní o prijatí štátneho rozpočtu, ktoré viedol generálny tajomník ÚV KSSZ Leonid Brežnev, sa všetci zhromaždili v sále. Brežnev pohľadom pozrel na všetkých delegátov, a keď uvidel známu papachu, povedal: „Mahmud je už tu, môžeme začať.“
Zdroj: Internetová stránka o Kaukaze – pre tých, pre ktorých Kaukaz nie sú len hory.
Pozri aj:
džigit
kindžal
Zdenko Dzurjanin
Piatigorsk
mesto v Stavropoľskom kraji, 140 000 obyv., spolu s mestami Essentuky, Železnovodsk, Kislovodsk a Mineraľnyje Vody patrí do kúpeľného areálu, nazývaného Kaukazské minerálne vody. Jeho názov je odvodený od piatich vrcholov štítu Beštau, ktorý sa týči nad mestom; významný východiskový bod horskej turistiky.
Prvá zmienka o liečebných prameňoch v Piatigorsku pochádza zo 14. stor. zo spisov arabského cestovateľa Ibn Battutu. Vedecký záujem o pramene prvýkrát prejavili za vlády Petra I., r. 1780 tu založili prvú ruskú osadu, zač. 19. stor. sa rozvíja kúpeľníctvo a vedecké štúdium liečebných vlastností tunajších vôd.
V súčasnosti je kúpeľníctvo najvýznamnejším zdrojom príjmov mesta. Kúpele ročne navštívi okolo 170 tisíc ľudí. Spomedzi kúpeľných miest na Kaukaze má Piatigorsk najrôznorodejšie prírodné liečebné zdroje. V meste je vyše 40 prameňov vôd, ktoré sa odlišujú chemickým zložením aj teplotou vody. V blízkosti mesta sa nachádza jazero Tambukan, z ktorého ťažia liečivé ílové bahno.
V meste je múzeum, venované pamiatke ruského básnika Michaila Lermontova, ktorý tu r. 1841 zomrel v súboji. Zastrelil ho starý rodinný priateľ major N. Martynov, ktorého urazilo básnikovo žartovanie.
K ďalším atraktivitám patrí Aeolova harfa, hudobný pavilón, postavený r. 1828 v klasicistickom štýle a Dianina jaskyňa, vybudovaná r. 1830 na pamiatku prvého výstupu na Elbrus. Raritou mesta je úzkokoľajná električka.
Pramene:
www.pyat.ru - turistické informácie o Piatigorsku
Michal Snopek