N
Náhorný Karabach
Územie v juhovýchodnej časti Malého Kaukazu s rozlohou 4,4 tisíc km2. Nachádza sa v juhozápadnom Azerbajdžane, z populácie cca 145 000 obyvateľov je okolo 95% Arménov. Po rozpade ZSSR viedli Arménsko a Azerbajdžan o toto územie dlhoročný spor, ktorý vyústil do vojenského konfliktu.
Počiatky územného sporu sa datujú do čias formovania sovietskej moci v Zakaukazsku. Už v roku 1920 nesúhlasil sovietsky Azerbajdžan s pripojením Náhorného Karabachu k Arménsku, a výsledkom Stalinovho riešenia bolo vytvorenie Náhorno-Karabašskej autonómnej oblasti v rámci Azerbajdžanu. V časoch Gorbačovovej perestrojky sa v oblasti sformovalo arménske separatistické hnutie, ktorého cieľom bolo pripojiť Karabach k Arménsku. Azerbajdžan odpovedal zákazom výučby arménskeho jazyka na karabašských školách. Snahy Moskvy o urovnanie konfliktu boli neúspešné a tak bolo toto územie roku 1988 podriadené ústrednej vláde ZSSR. S týmto postupom nesúhlasila ani jedna strana. 28. 11. 1989 bol N.K. vrátený pod správu Azerbajdžanu, ale Arménsko ho 1. 12. anektovalo. V rokoch 1991-1994 prebiehala o karabašské územie medzi oboma krajinami vojna, ktorú ukončilo prímerie zo 16. 5. 1994, trvajúce dodnes. Výsledkom je, že Karabach z 92 % ovládajú arménsko-karabašské sily, ktoré majú pod kontrolou aj ďalšie azerbajdžanské územia mimo vlastného Karabachu. Vojenské zásahy boli sprevádzané násilnou výmenou národnostných menšín. Z Azerbajdžanu odišlo 413 000 Arménov, a Arménsko v dôsledku konfliktu opustilo 724 000 Azerbajdžancov.
Náhorno-karabašská republika je de facto nezávislá, de jure však nie je medzinárodne uznaná. Ako menu používajú arménsky dram. Arménsko požaduje uznanie nezávislosti Karabachu, Azerbajdžan vysídlenie Arménmi okupovaných území. Toto stanovisko podporil aj Európsky Parlament v rezolúcii A7-0123/2010.
Atraktivitu územiu dodáva prírodné a kultúrne bohatstvo. Pre zlé cesty, špeciálny vízový režim a vojenské kontroly územie navštevujú iba „adventuristi“, no úroveň hotelov, reštaurácií a vybavenia hlavných turistických oblastí sa rapídne zvyšuje.
Metropolitnou oblasťou je Stepanakert s približne 55 000 obyvateľmi. V meste sa nenachádza žiadna oficiálna turistická agentúra, no informácie o cestách a pamiatkach sa dozviete na Ministerstve zahraničných vecí, kde sa taktiež z bezpečnostných dôvodov musíte zaregistrovať po príchode. V meste môžete navštíviť Štátne múzeum, Múzeum padlých vojakov, Obrazovú galériu, zábavný park a neďaleko od mesta známe podivuhodné súsošie Papik Tatik. Medzi ďalšie pre turistov zaujímavé lokality patrí napr.: Gandžasarský kláštor v Mardakertskej oblasti známy už od 10. storočia. V rámci tohto opevneného komplexu sa nachádza aj katedrála sv. Jána Krstiteľa, perla arménskej sakrálnej architektúry začiatku 13. storočia. Za pozornosť stojí aj mesto Agdam na východe krajiny, ktoré bolo zničené počas vojny a je dnes melancholickým monumentom bývalej prosperity [1] Turistickou atraktivitou je mesto Šuši ležiace 9 km od Stepanakertu (v 19. stor. jedno z najväčších miest na Kaukaze ). Tu treba ešte spomenúť 190 km dlhú turistickú trasu Janapar, ktorá vedie cez dediny, údolia a hory od Šahumianu po Hadrut.
[1] fotografie www.karabach.cz/index.php
Denisa Musilová
Naľčik
Hlavné mesto Kabardsko-balkarskej republiky, 270 000 obyv., leží v predhorí Veľkého Kaukazu na brehoch rieky Naľčik; kúpeľné mesto.
Pôvodná osada pri pohľade z vrchov pripomínala formou podkovu, z čoho je odvodený aj názov: naľčik znamená v turkických jazykoch „podkovička“. Podkova je ako symbol mesta súčasťou mestského znaku. Územie dnešného Naľčika obývali od pol. 18. stor. Balkari a Kabardínci. Moderná história mesta sa začína postavením ruskej pevnosti v rámci expanzie Ruského impéria v roku 1818. Status mesta získal Naľčik až v roku 1921, keď sa stal zároveň administratívnym centrom Kabardskej autonómnej oblasti. Výrazne ho poškodila druhá svetová vojna, v r. 1942-1943 ho okupovala nemecká armáda. V októbri 2005 uskutočnil militantný islamistický džaamat Jarmuk (kabardsko-balkarský džaamat) teroristický útok na budovy ruských ozbrojených síl v Naľčiku. Počas útoku zomrelo 136 ľudí. Po týchto udalostiach sa výrazne zvýšil počet ruských ozbrojených síl v oblasti.
Miestne balneologické a klimatické kúpele zaberajú takmer štvrtinu rozlohy mesta, v tejto zóne je zakázaná automobilová doprava. Je tu okolo 40 sanatórií, hotelov a turistických ubytovní, jeden z najväčších parkov v Európe, dva zábavné parky, dve lanovky, šesť jazier (niektoré umelé, napúšťajú sa počas kúpeľnej sezóny z rieky Naľčik), minerálne pramene, zoologická záhrada a dostihová dráha. Na kopci nad mestom je observatórium. V meste možno navštíviť vlastivedné múzeum, múzeum vedy a techniky, múzeum umenia, niekoľko divadiel, galérií a amfiteáter. Miestny futbalový klub Spartak Naľčik je účastníkom najvyššej ruskej futbalovej súťaže. R. 2003 získal Naľčik ocenenie ako druhé najčistejšie mesto Ruska.
Pramene:
www.nalnet.ru - oficiálna stránka Kabardsko-balkarskej republiky
www.nalchik.ru - oficiálna stránka mesta Naľčik
Michal Snopek
Nazarian, Armen
(*1974, Gyumri)
Arménsky zápasník gréckorímskeho štýlu, dvojnásobný olympijský víťaz, reprezentant Bulharska.
Športovať začal ako deväťročný, do r. 1991 reprezentoval ZSSR na medzinárodných podujatiach. R. 1995 emigroval do Bulharska, r. 1997 získal bulharské občianstvo a odvtedy súťaží vo farbách tejto krajiny. R. 1996 na OH v Atlante triumfoval ešte ako reprezentant Arménska, r. 2000 v Sydney už ako člen bulharskej výpravy. Svoju zbierku olympijských medailí rozšíril o bronz z Atén (2004). Okrem toho je viacnásobným majstrom sveta a Európy, je jedným z najobávanejších zápasníkov gréckorímskeho štýlu. Je členom Siene slávy FILA (Medzinárodná zápasnícka federácia).
Arménski zápasníci patrili tradične k najlepším ešte v rámci ZSSR. Pre samostatné Arménsko získali prvé olympijské medaily zápasníci Nazarian a A. Mkertchian, no Arméni reprezentovali aj Rusko, Nemecko, Grécko, Cyprus a Litvu. Tradičným arménskym zápasníckym štýlom je tzv. koch, ktorý ovplyvnil aj sovietsky bojový šport sambo.
Pramene a linky:
Foto
Oficiálna stránka Nazariana
Armen Nazarian na OH 2000
Andrej Kállay
Nepokojná krv (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
Cestopis Matúša Fila, ktorý vychádzal na pokračovanie v Slovenských národných novinách v rokoch 1885 -1904 v podobe príspevkov z krajov cárskeho Ruska, opisuje putovania a osudy remeselníkov zo Slovenska, ktorých túlavé nohy zaviedli na nepoznané a domovu tak vzdialené miesta, aby tam zarábali peniaze pre svoje rodiny, ktoré na nich doma čakali.
Samotný autor strávil v Rusku mnoho rokov, počas ktorých sa zoznamoval s rôznorodými kultúrami žijúcimi na Kaukaze a v strednej Ázii. Ale taktiež sa tu stretával aj s ľuďmi zo svojho rodného kraja.
Prvýkrát prišiel na Kaukaz v r. 1882 ako podomový predajca do kúpeľného mesta Piatigorsk. Načas sa usadil a viedol poľnohospodársky život na úrodných poliach pri Kubáni. Tu sa stretáva s pohostinnými ruskými kozákmi, nemeckými kolonistami, ktorí sem prišli v štyridsiatych rokoch deväťnásteho storočia a taktiež s pôvodnými obyvateľmi, klbkom mnohých kultúr, národov a národností.
Šajti a Semiti, ktorí sa tu usadili po príchode z Osmanskj ríše.
Tekinci, ktorí vynikajú taktiež svojou pohostinnosťou, ale aj zmyslom pre spravodlivosť, i keď jej uplatňovanie sa predsa len zdá byť až príliš kruté. Ako nám autor píše krvnú pomstu na vrahovi musí vykonať niekto z rodiny zavraždeného. Ak to nie je muž, aj žena alebo dieťa sú donútené podpáliť pod chyteným vrahom hranicu aby bolo spravodlivosti učinené za dosť.
Sárici, uralský kmeň príbuzní jazykom s národom maďarským.
Spomína taktiež ruiny pevností, ktoré tu ostali po „staroslavianskom plemeni Nekrasov“.
Po dvoch rokoch odchádza do strednej Ázie aj spolu so svojou ženou a ďeťmi.
Opisuje drsnú prírodu krajov, ktoré Rusko len pred pár rokmi anektovalo, a kde sa teraz vzmáhal bavlnársky priemysel.
Zo strednej Ázie odchádza autor v r.1886 do Odessy.
Na Kaukaz sa vracia ešte niekoľkokrát, ale až v r. 1895 sa tu usadzuje na dlhšiu dobu a to zásluhou bratov Dotčárovcov, ktorí ho zamestnajú na svojich ropných poliach v Baku ako správcu. Mesto Baku sa na sklonku deväťnásteho storočia dynamicky rozvíjalo hlavne zásluhou naftárskeho priemyslu. Prichádzali sem ľudia z celej oblasti Kaukazu ale aj z iných častí krajiny. Kalmykovia, Kirgizi, Arménci, Tatári a veľa ďalších. Z Baku sa stáva moderné mesto, čo sa odzrkadľovalo aj na správaní ľudí. Arménske ženy prestali nosiť závoje, tatárske tiež, i keď pravda mohamedánskym konzervatívcom sa to nepozdávalo a nezriedka sa stávalo, že tieto ženy, alebo ich muži utŕžili za svoj ´prehrešok´ opvrhnutie a dokonca aj telesné tresty.
Z rozprávania autora sa javí rôznorodá pospolitosť oblasti Baku napriek svojim rozličným vierovyznaniam a spôsobmi života ako priam idylická. Národy žijú spolu v miery a tolerantnej koexistencii.
No nie vždy sa podarilo udržať takýto stav. Po veľkom požiari v r. 1904 Tatári napadli Arménov a počas konfliktu bola zničená aj značná časť naftových podnikov.
Matúš Filo opustil tento kraj v r. 1905. Jeho posledný príspevok do Národných novín ´Posledný obrázok z Baku´ je už ladený depresívnejšie, azda následkom etnických konfliktov, ktoré narušili autorovu idylickú predstavu o harmónii národov Kaukazu v Baku.
Samotné rozprávanie je poznačené autorovým rusofilstvom a panslavizmom, ktoré si nepripúšťalo násilnú rusifikáciu v cárskom Rusku. Faktom však ostáva, že podľa cárskeho výnosu z roku 1870 je zakázané vydávať knihy a časopisy v inom ako ruskom jazyku. Divadelné predstavenia a verejné prednášky museli byť vedené tiež v ruštine.
Ešte predtým, v roku 1867 bolo krvavo potlačené protiruské povstanie v Poľsku, čo znížilo (ak nie nezničilo) prestíž Ruska ako ochrancu Slovanov v Európe. Každopádne to musel byť minimálne šok pre všetkých panslavistov.
Použitá literatúra: Filo, M: Nepokojná krv. Martin 1971
Tomáš Sabo
Nino, sv.
Apoštolka a svätica (296 – 338/340), hlásateľka kresťanstva v Gruzínsku.
Podľa tradičných prameňov pochádzala z Kapadócie v Turecku, bola príbuznou sv. Juraja a do Gruzínska (staroveká Ibéria) prišla z Konštantínopolu. Iné zdroje uvádzajú, že bola z Ríma, Jeruzalema alebo Galie (dnešné Francúzsko). Vedela zázračne uzdravovať a obrátila na vieru gruzínsku kráľovnú Nanu a nakoniec aj pohanského iberského kráľa Miriana III. Nino pokračovala v misijnej činnosti medzi Gruzíncami až do svojej smrti.
Sv. Nino sa stala jednou z najuctievanejších svätých gruzínskej ortodoxnej cirkvi a jej znak, viničový kríž, je symbolom gruzínskeho kresťanstva.
Názory rímskej katolíckej a východnej ortodoxnej cirkvi na pôvod Nino sa líšia. Podľa východnej tradície bola Nino jediným dieťaťom slávneho rímskeho generála. Z otcovej strany bola príbuznou sv. Gregora a z matkinej jeruzalemského patriarchu. Podľa legendy sa Nino zjavila Panna Mária, dala jej viničový kríž a povedala, aby šla do Ibérie šíriť slovo Ježiša Krista.
Naopak, rímsko-katolícka tradícia hovorí, že Nino sa dostala do Ibérie nie z vlastnej vôle, ale ako otrokyňa a že jej rodokmeň je nejasný.
Nino prekročila hranice starovekého gruzínskeho kráľovstva Ibéria asi r. 320. V malom meste Achalkalaki umiestnila kresťanský kríž, začala hlásať kresťanskú vieru v Urbnise až sa dostala do hlavného mesta Ibérie Mcchety.
Kráľovná Nana, ktorá trpela ťažkou chorobou, poznala kresťanstvo, ale ešte naň nekonvertovala. Nino jej prinavrátila zdravie, čím si získala niekoľkých nasledovníkov. Kráľovná oficiálne konvertovala na kresťanstvo a pokrstila ju samotná Nino. Kráľ Mirian rastúcu kresťanskú komunitu toleroval, no sám sa jej stránil. Podľa legendy sa kráľ vybral na poľovačku a stratil sa v temnote, ktorá zrazu pohltila les. V zúfalstve sa kráľ Mirian modlil k Nininmu Bohu a akonáhle ju skončil, objavilo sa svetlo a kráľ sa rýchlo vrátil do Mcchety. Po tomto zázraku sa dal Mirian pokrstiť a r. 327 vyhlásil kresťanstvo za štátne náboženstvo kráľovstva, čím sa Ibéria stala druhým kresťanským štátom po Arménii. Po osvojení si kresťanstva požiadal Mirian byzantského cisára Konštantína I. o vyslanie biskupa a kňazov do Ibérie, ktorý mu vyhovel.
R. 334 dal Mirian vystavať prvú kresťanskú katedrálu v Ibérii, na mieste ktorej dnes stojí katedrála Sveti Cchoveli v Mcchete.
Keď Nino videla obrátenie Ibérie na kresťanstvo, vydala sa ďalej cez horský priesmyk do Bodbe v Kachetii, no onedlho zomrela. Kráľ Mirian dal hneď po jej smrti postaviť kláštor v Bodbe, kde je dodnes jej hrobka.
Meno Nino a jeho varianty patria stále k najpopulárnejším v Gruzínsku.
Prameň:
Linky:
oslavy dňa sv. Nino
Sláva Šúrová
Noghaideli, Zurab
(*1964)
Predseda vlády Gruzínska (február 2005 – november 2007)
R. 1988 ukončil štúdium na MGU (fyzika), v r. 1988 až 1990 pracoval v Gruzínskej akadémii vied. Politickú kariéru začal ako člen Zelenej strany, od r. 1992 bol poslancom Gruzínskeho parlamentu, r. 2000 sa stal členom vlády Eduarda Ševarnadzeho ako minister financií a získal reputáciu úspešného ministra. Patril do frakcie mladých reformistov, na čele ktorých stál Michail Saakašvili. R. 2001 vystúpil zo Ševarnadzeho strany Únia občanov Gruzínska, o rok neskôr ho odvolali z postu ministra financií, hoci sám plánoval podať demisiu na protest proti množstvu korupčných afér, ktoré sa dávali do spojitosti so Ševarnadzeho vládou.
Keď Ševarnadze pod tlakom Ružovej revolúcie rezignoval, Noghaideli sa vrátil do vlády ako ekonomický poradca úradujúcej prezidentky Nino Burdžanadze. Neskôr sa opäť stal ministrom financií vo vláde Zuraba Žvaniu.
Po neočakávenej smrti Žvaniu ho Micheil Saakašvili 11.2.2005 vymenoval za predsedu vlády. Noghaideli nie je členom žiadnej politickej strany, považuje sa za technokrata, ktorý zastáva tvrdý antikorupčný postoj.
Svetová banka a Americká agentúra pre medzinárodný rozvoj označili Noghaideliho za najlepšieho enviromentálneho reformistu roka 2007 a ocenenili tak zmeny, ktoré umožnili Gruzínsku vymaniť sa z hospodárskej krízy.
Noghaideli oznámil svoju rezignáciu 16.11.2007. Ako dôvod uviedol zlý zdravotný stav.
Prameň:
Linky:
stránka Gruzínskeho parlamentu:
Noghaideli o vstupe Gruzínska do NATO
Júlia Miklasová