M
Magomedov, Magomed „Propeler“ (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
(*1982, Machačkala, Dagestan)
Ruský kickboxer avarského pôvodu. Je majstrom sveta thajského fullkontaktného bojového umenia muay thai (známy aj ako thajský box) v poloťažkej váhe organizácie WMC.
Profesionálnym kickboxerom sa stal r. 2002 a hneď sa odsťahoval do Bangkoku (spolu s bratmi Arslanom a Alipdekom). Prvý raz o titul majstra sveta bojoval r. 2004, ale prehral. O mesiac postúpil o triedu vyššie a stal sa majstrom sveta. R. 2006 sa predstavil aj na turnaji K-1 a ako debutujúci v tejto súťaži hneď vyhral VC Švédska a Česka, čím sa kvalifikoval na finálový turnaj v Amsterdame (r. 2007). Už r. 2006 figurovalo jeho meno na zozname účastníkov World GP K-1, no kvôli vízovým problémam sa do Las Vegasu napokon nedostal. 9. júla 2007 Magomedov sa zúčastnil aj turnaja Noc bojovníkov v Bratislave.
V Dagestane, a vôbec v celej oblasti Kaukazu bojové športy sú veľmi obľúbené, o tom svedčí aj fakt, že mnoho športovcov dosiahne veľké, svetové úspechy. Napríklad Ramazan „Pomstiteľ“ Ramazanov, bratanec Magomedova je úradujúcim majstrom sveta muay thai v ťažkej váhe, alebo Ruslan Kazajev (Severné Osetínsko) tiež je dobrým kickboxerom. Zápasníci z Kaukazu patria medzi najlepších na svete. Mavlet Batirov, Chadžimurat Gacalov, Adam Sajtiev, alebo Buvajsa Sajtiev získali zlaté medaili na olympijských hrách. Bratia Sajtievci za svoje zásluhy dostali od V. Putina Rad priateľstva (Adam aj Rad úcty).
Foto:
Čo je muay thai:
Magomedov v akcii:
Článok o udelení Radu úcty:
Kudo - bojový šport, ktorý preberá prvky z muay thai, boxu, jiu-jitsu, sambo:
Prezident Dagestanu prijal zápasníkov:
Magomedov, Magomedali
www.magomedov.ru
(*15.6.1930)
Dlhoročný predseda Štátnej Rady Republiky Dagestan.
Narodil sa v Dagestane, tu získal aj VŠ vzdelanie (pedagogický a poľnohospodársky inštitút), r. 1987 zaujal najvyšší post v Dagestane – stal predsedom Štátnej Rady republiky. Pozíciu si dokázal udržať aj v období politických turbulencií a etnických konfliktov, ktoré sprevádzali rozpad Sovietskeho zväzu. V čase, keď sa lídri iných kaukazských subjektov usilovali získať nezávislosť od RF, Magomedov neurobil žiadne väčšie rozhodnutie bez predchádzajúceho prekonzultovania s Moskvou. Táto politika mu zabezpečila stabilnú pozíciu a podporu Kremľa. Prezident Jeľcin mu dokonca udelil Rad za službu vlasti.
Mogamedovovi patrí niekoľko prvenstiev. Na čele Dagestanu sa udržal až do r. 2006 a keď odchádzal z funkcie bol najstarším spomedzi gubernátorov (75 rokov). Dĺžku pôsobenia Magomedova iste ovplyvnila aj okolnosť, že v Dagestane hlavu subjektu nevolia priamo obyvatelia krajiny, ale členovia Štátnej rady, v ktorej má zastúpenie 14 oficiálne uznaných etnických skupín Dagestanu.
Počas svojho pôsobenia Magomedov a jeho klan takmer úplne ovládol politický a hospodársky život Dagestanu a aj po jeho odchode z postu (ústava mu zakazuje opäť kandidovať) ostáva stále najmocnejším mužom v Dagestane. Jeho syn Magomed-Salam sa dokonca r. 2006 stal predsedom republikového parlamentu.
Magomedovovo pôsobenie na poste hlavy štátu doviedlo Dagestan do hlbokej krízy. Zlé hospodárske výsledky, vysoká miera nezamestanosti, množstvo etnických konfliktov, zlá bezpečnostná situácia – to sú charakteristiky Dagestanu na konci jeho vlády. Opozícia či zahraničné mimovládne organizácie ho dokonca obviňujú z politických vrážd či z organizovania bombového útoku, pri ktorom prišlo o život 40 ľudí. Neúnosná situácia v Dagestane a snaha o obmedzenie moci Magomedovho klanu nakoniec viedli Moskvu k jeho výmene. Novou hlavou štátu sa 20. februára 2006 stal Muchu Aliev, od ktorého si Kremeľ sľubuje upokojenie situácie a upevnenie federálnej moci v republike.
Pramene:
DAGESTAN CONTINUES TO SINK INTO CHAOS DESPITE APPOINTMENT OF NEW LEADER
Power Struggle Looms In Daghestan
Júlia Miklasová
Maschadov, Aslan Alijevič
Foto: Wikipedia
*1951; +2005; umiernený líder separatistického hnutia a tretí prezident Čečensko–Ingušskej republiky.
Narodil sa v sovietskom Kazachstane počas stalinských masových deportácií Čečencov[i], ktoré mali byť kolektívnym trestom za údajnú spoluprácu s nacistami. Jeho rodina sa mohla vrátiť do vlasti až za vlády Chruščova. Život Maschadova v ničom nenaznačoval jeho vnútorný opozičný postoj voči Rusom. Správal sa skôr ako „verný syn vlasti“. S vyznamenaním ukončil Vysokú delostreleckú školu, slúžil v sovietskej armáde, dosiahol hodnosť plukovníka a dostal dva rády za službu vlasti. No všetko sa zmenilo po rozpade ZSSR, keď sa rozhodol z armády odísť a vrátiť sa do Čečenska.
Po vypuknutí Prvej čečenskej vojny v decembri roku 1994, Maschadov vystupoval ako najvyšší čečenský vojenský veliteľ a zároveň mierový vyjednávač Hlavne jeho zásluhou sa mierové rokovania zavŕšili podpisom tzv. Chasavjurtskej dohody[ii] v auguste 1996, ktorá znamenala koniec Prvej čečenskej vojny.
V januári 1997 Maschadov s veľkou prevahou vyhral v prvých slobodných čečenských prezidentských voľbách, ktoré sa uskutočnili na základe čečenskej Ústavy z marca 1992, ktorá vyhlasovala Čečensko za nezávislý štát. 12. mája 1997 Maschadov dosiahol vrchol svojej politickej kariéry, keď v Kremli podpísal мierovú dohodu s ruským prezidentom Jeľcinom
V čase, keď Maschadov nastúpil do úradu, bola situácia v Čečensku kritická – takmer 40% predvojnovej populácie sa nachádzalo mimo svojho bydliska, hospodárstvo sa zrútilo a na jeho území stále pôsobili ruské sily. A navyše čečenskí vojenskí velitelia nemali v žiadnom úmysle rozpustiť svoje milície a obmedziť svoju moc. V týchto podmienkach sa jeho pozícia začala oslabovať hlavne v prospech radikála Basajeva ajeho prisluhovačov. Následkom takto decentralizovanej moci sa z Čečenska počas vlády Maschadova stalo extrémne nebezpečná krajina, kde boli organizovaný zločin a únosy na dennom poriadku.
Basajevov pokus o rozpútanie vojny v susednom Dagestane v lete 1999 a následné bombové útoky na ruské obytné domy sa dávali za vinu čečenským teroristom a stali sa dôvodom, pre ktorý V. Putin vyhlásil právomoc Maschadova aj jeho parlamentu za nelegitímnu a rozpútal Druhú čečenskú vojnu. Maschadov počas tejto vojny niekoľkokrát vyzval na ukončenie bojov a na návrat k rokovaciemu stolu, no Moskva všetky jeho výzvy rezolútne odmietla. Pod tlakom úspešného postupu ruských síl, bol Maschadov nútený vrátiť sa k životu vodcu gerily a skrývať sa v horách. Kremeľ za informácie o jeho osobe vypísal odmenu 10 miliónov USD. Maschadov bol však skôr politickým lídrom a jeho vojenská úloha bola do značnej miery sporná. Na rozdiel od Basajeva obhajoval ozbrojený odpor voči ruskej okupácií, no odsudzoval útoky na ruských civilistov.
8.mája 2005 šéf FSB oznámil, že ruské špeciálne jednotky uskutočnili operáciu, pri ktorej zabili lídra čečenských separatistov Aslana Maschadova. Podľa FSB k jeho zabitiu došlo náhodne potom, ako vhodili granát do bunkra, kde sa skrýval.[iii]
[i] en.wikipedia.org/wiki/Operation_Lentil
[ii] members.tripod.com
Júlia Miklasová
Maštoc, Mesrop (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
(361 – 440)
Arménsky mních, teológ, lingvista. Narodil sa okolo r. 361 v Tarone. O jeho živote sa dozvedáme z písomných prameňov od jeho žiaka Koriuna, ktorý napísal jeho životopis. V ňom hovorí, že Mesrop Maštoc bol veľmi vzdelaný a výborne ovládal grécky, sýrsky a perzský jazyk. Vďaka svojej zbožnosti a dobrému vzdelaniu sa stal pisárom kráľa Chosroésa III. Jeho úlohou bolo zapisovať edikty a dekréty panovníka.
Mesropa Maštoca takýto stereotypný život nenapĺňal. Opustil služby vládcu a spolu s vybranými spoločníkmi odišiel do kláštora. V jeho životopise Koriun hovorí, že žil v úplnej skromnosti, často trpel hlad i smäd, zimu a chudobu. Živil sa zeleninou, obliekal sa do jednoduchej košele, spával na holej zemi a často celé noci presedel nad štúdiom posvätných textov, či pri modlitbách. Takýto život viedol mních až dovtedy, kým nezistil, že štát tak ako aj cirkev potrebujú jeho služby.
Arménsko stratilo nezávislosť počas vojen medzi Rímom a Perziou v roku 387 a rozdelilo sa medzi Byzantskú ríšu a Perziu, ktorá získala väčšinu územia. Nad západným Arménskom prebral vládu panovník Byzantskej ríše a arménsky kráľ vládol len ako vazal nad perzskou časťou Arménska. Tieto násilné politické zmeny zasiahli aj cirkev. Prenasledovanie kresťanov viedlo k väčšej aktivite, prinieslo cirkvi vznešenosť a spojilo ľudí. Najvýznamnejšími počinmi tohto obdobia sú vznik arménskej abecedy 396, reforma cirkvi, vytváranie podmienok pre duchovnú aj svetskú národnú literatúru . So všetkými týmito udalosťami sa spájajú tri mená : Mesrop Maštoc, patriarcha Izák, a kráľ Vramšapuh, ktorý nahradil svojho brata Chosroésa III v roku 394.
Mesrop Maštoc sa nejaký čas zdržiaval v kláštore, neskôr za podpory princa Šampitha zvestoval evanjelium pohanom a kacírom okolo rieky Araxes. Toto snaženie mu prinieslo aj poznatok, že grécke, perzské a sýrske písmo nie je dostatočné na zaznamenanie takého zložitého komplexu zvukov, aký má arménčina. Sväté knihy boli pre arménskych kresťanov prístupné len v sýrskom jazyku ,a preto často nezrozumiteľné. Väčšina veriacich potrebovala tlmočníkov, ktorí prekladali Božie slovo ľudu.
Mních sa rozhodol, že zostaví abecedu. Na pomoc sa ponúkli Izák a kráľ Vramšapuh. Dnes je ťažké zistiť na akom diele abecedy sa podieľal samotný Mesrop Maštoc. Podľa životopiscov sa obrátil o pomoc aj na mezopotámskeho biskupa Daniela a mnícha zo Samosaty Rufínia. Spolupráca všetkých priniesla konečnú podobu arménskej abecedy. Vznik abecedy znamenal pre Arménsko aj vznik národnej literatúry, no tiež dôležitý faktor pri budovaní národného povedomia.
Mesrop Maštoc založil množstvo škôl, v ktorých sa žiaci učili novú abecedu. Jeho práca však nebola obmedzená hranicami východného Arménska. Šíril kresťanstvo medzi Gruzíncami a Albáncami prispôsobujúc novú abecedu ich jazykom. Na miestach, kde kázal evanjelium, nechal vybudovať školy a vyučil kňazov a učiteľov, aby pokračovali v jeho práci. Najznámejší z jeho učencov boli Koriun, Jeznik, Mojžiš z Chorny...
Najvýznamnejším krokom je preklad Biblie zo sýrskeho jazyka do arménčiny, ktorý napísal Mojžiš z Chorny okolo r. 411. Preklad Biblie zo sýrčiny bol nedokonalý, preto sa vrátili späť ku prekladu z gréčtiny. Arménska cirkev dodnes používa verziu z roku 434. Do arménčiny boli časom preložené aj všetky podstatné úradné dokumenty a takisto diela gréckych predstavených. Originály gréckych diel sa často nezachovali, preto arménske preklady získali dôležitú úlohu pri zachovávaní starých písomností. Z Eusebiovej kroniky sa v gréčtine zachovalo len niekoľko listov, no v arménčine ju môžeme nájsť úplnú.
Okrem literárnych diel sa Mesropovi Maštocovi prisudzuje aj množstvo liturgických skladieb. Mesrop opätovne navštívil miesta, kde pred rokmi šíril kresťanstvo a po smrti patriarchu Izáka v roku 440 dozeral na administratívu patriarchátu. Zomrel šesť mesiacov po smrti svojho dobrého priateľa a učiteľa. Meno Mesropa Maštoca dodnes figuruje v cirkevných knihách Arménov. Každoročne 19. februára sa v Arménsku oslavuje pamiatka významnej postavy arménskych dejín.
Jana Kokavcová
Matagh
Osobitný druh zvieracej obete v arménskej cirkvi (matagh = doslova „prinášať soľ“).
Matagh patrí k celému radu tradícií, ktoré sa v arménskej cirkvi zachovali z predkresťanských čias a stali sa súčasťou kresťanského učenia. Dlho sa zachovávala napr. tradícia rastlinných obetí vo zvyku umiestňovať na domy tzv. chačbury, t. j. vence v tvare kríža, svastiky alebo stromu života, ktoré sa rituálne spálili až pri ďalšej žatve. Do dnešného dňa sa zachoval aj obrad požehnávania prvého hrozna. Obrad sa koná 15. augusta, keď veriaci prinášajú do chrámu časť svojej úrody a kňaz plody požehná. Do tohto obdobia sa hrozno nesmie jesť, po tomto dátume by, naopak, mal každý zjesť aspoň jednu bobuľu.
Populárnejšie boli kedysi v Arménsku zvieracie obete. Bohom sa obetovali kone, býky, barany, kozľatá, holuby a kohúty, výnimočne to boli aj ľudské obety. Býčej krvi sa pripisovala plodivá sila, preto sa zvykli obetovať pred svadbou, dnes už tento zvyk, ale viac menej vymizol. Býka zvykli obetovať aj na pamiatku mŕtvych na Veľkú noc. Dodnes sa v niektorých oblastiach pri tejto príležitosti obetuje kozľa. Mnohé z príležitostí, keď sa prinášali zvieracie obete, už vymizli, ale viacero prastarých obyčajov sa spája s oslavami Nového roku. Tradícia prinášania obetí je spojená s príchodom kresťanstva do Arménie. Kráľ Trdat spolu s Gregorom Osvietiteľom obetovali mnoho zvierat po víťazstve nad Hunmi ako poďakovanie Bohu za prejavenú priazeň. Mäso potom rozdali na znak milosrdenstva chudobným.
V súčasnosti sa v rámci mataghu obetuje najčastejšie baran alebo kohút, pričom zviera by malo mať viac ako rok a mal by to byť samec. Nesmie byť zranené, ani mať nejakú telesnú chybu. Bohu sa má obetovať iba prvotriedne zviera. Nesmie byť kúpené za nepoctivo zarobené peniaze a cena sa nesmie zjednávať. Obetné zvieratá sa zabíjajú v mataghatune – obetnom dome. Ten sa nachádza v Arménsku takmer pri každom chráme. Zviera však nikdy nesmie vstúpiť do chrámu, privedú ho na chrámové nádvorie, tu ho kňaz požehná a vloží mu do papule kúsok posvätenej soli. Soľ symbolizuje čistotu a svätosť a má v obraznom zmysle očistiť zviera, ktoré má byť obetované za hriechy. Ide o akúsi paralelu s obetnou smrťou Ježiša Krista. V obetnom dome mu podrežú krk a čerstvou krvou zvieraťa nakreslia kríž na čelo jeho majiteľovi. Krvou sa nikdy nesmú potierať jeho ruky, či veraje dverí. Potom zviera rozporcujú. Koža, vnútornosti a hlava ostane v mataghatune a potom sa zakope do zeme, aby ho nemohli zjesť iné zvieratá. Mäso si odnesú majitelia domov alebo ho pripravia neďaleko chrámu. Môže sa variť len v slanej vode, bez akýchkoľvek prísad. Tak ako Kristus nabádal svojich učeníkov, aby pri usporadúvaní hostiny nezabudli na tých najbiednejších, ktorí im to nikdy nemôžu oplatiť, tak aj arménski veriaci mäso z obete použijú na nasýtenie chudobných rodín. Pokiaľ je obetovaným zvieraťom býk, tak z neho majú jesť v štyridsiatich domácnostiach, z baránka v siedmich a z kohúta v troch. Mäso nie je bežný pokrm a preto je zakázané, aby ostalo nezjedené do budúceho dňa. Pokiaľ sa veriaci rozhodne obetovať holuba, nezabije ho, ale vypustí na slobodu.
Pramene:
ČIERNIKOVÁ B., V tieni hory Ararat, Chronos Bratislava 2005
www.armenianchurch.ru/sacraments/matagh.htm
Denisa Margetová
Matenadaran
Jedna z najstarších a najbohatších zbierok rukopisov a kníh na svete, nazývaná aj Maštocov inštitút antických rukopisov. Nachádza sa v Jerevane. Zahŕňa okolo 17000 rukopisov zo starovekého a stredovekého Arménska, Grécka, Perzie, Sýrie, Etiópie, Indie, Japonska.
Dejiny Matenadaranu siahajú až do čias vytvorenia prvej arménskej abecedy r. 405. Jadrom zbierky je kolekcia, ktorú zhromažďovali pri chráme Apoštolov v Ečmiadzine. Matenadaran ako inštitúcia vznikol r. 1959 a neskôr dostal meno sv. Mesropa Maštoca. V súčasnosti je z cca 25000 zachovaných arménskych rukopisov, resp. fragmentov asi polovica sústredená v Matenadarane, ostatné sú v múzeách a knižniciach po celom svete (Benátky, Jeruzalem, Viedeň, Paríž, Bejrút ...) Najvýznamnejšou knihou v zbierke Matenadaranu je Lazarovo evanjelium napísané na pergamene v roku 887. Existujú však aj staršie rukopisy, ktoré sú zachované len v útržkoch. Najstarší rukopis písaný na papieri je z r. 981. V knižnici sa nachádza aj najväčší arménsky rukopis na svete, ktorý má 34 kilogramov a na jeho výrobu bolo použitých až 700 teľacích koží. Hneď vedľa tohto knižného obra sa nachádza útla knižočka, ktorá má len 3 x 4 cm a váži 19 gramov. Zbierka obsahuje aj mnoho ďalších zaujímavostí, napr. rukopisy z Indie na palmových listoch, či preklady prác antických filozofov, ktoré sa zachovali len v arménčine. Zaujímavou pamiatkou sa stala už aj kniha návštevníkov M., pretože roky fungovania knižnicu navštívili mnohí významní vedci, filozofi, a aj postavy politickej scény, medzi inými v r. 1970 aj Leonid Brežnev.
M. je pozoruhodným architektonickým komplexom (projekt Marka Grigorjana) a patrí k turistickým atraktivitám krajiny. Vstup do budovy lemujú sochy významných postáv arménskych dejín. Ročne M. navštívi vyše 50 000 turistov.
www.armeniapedia.org/index.php
Jana Kokavcová
Matnakaš
Jemný a ľahký arménsky chlieb. Niekedy označovaný aj ako barbari. Slovo matnakaš znamená „kreslenie prstom“, čo naznačuje spôsob jeho prípravy. Spolu s tenším a preferovanejším lavašom patria k tradičným výrobkom, ktoré môžete kúpiť v miestnych pekárňach. Domáci však dávajú prednosť príprave podľa vlastných receptúr, ktoré sa dedia z generácie na generáciu.
V 30. rokoch 20. storočia sa v duchu sovietskej propagandy a snahy o vytvorenie „modernejšieho“ druhu chleba pre nové komunistické Arménsko začalo s jeho masovou výrobou.
Pre Arménov bol chlieb už oddávna symbolom plodnosti, hojnosti a prosperity. Jedli ho takmer so všetkým a rituály, spojené s jeho pečením mali zabezpečiť hojnú úrodu a šťastné manželstvo. Cesto nikdy nemohlo byť rozrezané nožom, delenie rukou bolo znakom štedrosti, ktorá bude odmenená. Jeho prípravou sa v rodinách tradične zaoberali ženy, pričom svokra mala spomedzi nich hlavné slovo. Každá malá nehoda bola považovaná za zlé znamenie. Ak náhodou cesto kvaplo na zem, všetci si boli istí, že katastrofa je na obzore. Deti si ho pri hre nemohli položiť na hlavu, prinieslo by to zhoršenie počasia a rast cien. Ak však niekomu nad hlavou rozlomili dva kúsky cesta, zlepené počas pečenia, čakalo ho bohatstvo.
Pramene:
Katarína Kúšiková
Mccheta
Foto: Wikipedia
Jedno z najstarších gruzínskych miest, leží vo východnom Gruzínsku, pri sútoku riek Aragvi a Kura, 20 km od Tbilisi.
Od 3. stor. pred n. l. do 5. stor. n. l. bola Mccheta hlavným mestom Gruzínskeho kráľovstva, dodnes ostáva duchovným centrom gruzínskej cirkvi. Miestna katedrála Sveti cchoveli je jedným z posvätnejších miest Gruzíncov. Je sídlom arcibiskupa mcchetského a tbiliského, ktorý zároveň vykonáva funkciu katolikosa – patriarchu celého Gruzínska. Katedrálu vybudovali v 11. stor. na mieste prvého gruzínskeho kostola, postaveného v 4. stor. za vlády Miriana III.
So vznikom kostola sa spája legenda, ktorá nás odkazuje až do Kristových čias. Podľa nej kúpil gruzínsky žid Eliáš zo Mcchety od rímskeho vojaka na Golgote rúcho, do ktorého po smrti zavinuli Ježiša Krista a priniesol ho do Gruzínska. Tu sa stretol so svojou sestrou Sidóniou, ktorá sa rúcha dotkla a z veľkého rozrušenia zomrela. Museli ju pochovať spolu s rúchom, pretože ho aj po smrti pevne zvierala. Neskôr na mieste jej hrobu vyrástol obrovský cédrový strom. Zač. 4. stor. potom sv. Nino, misionárka, ktorá priniesla do Gruzínska kresťanstvo, nariadila vyrúbať strom a vyrobiť z neho sedem stĺpov, ktoré mali slúžiť ako základ stavby kresťanského kostola. Jeden z nich mal magické vlastnosti o. i. z neho vytekala aj zázračná tekutina, ktorá uzdravovala ľudí zo všetkých chorôb. Podľa legendy je názov katedrály odvodený od gruzínskych slov „sveti“ (=stĺp) a „cchoveli“ (=životodarný). Katedrálu v priebehu dejín poškodili dobyvatelia (Arabi, Peržania, Tamerlán, Rusi), ale aj zemetrasenia.
Neďaleko Mcchety sa nachádza bazilika Džvari (Bazilika sv. Kríža) zo 6. storočia. Baziliku postavili nad Mcchetou na mieste, kde podľa legendy sv. Nino vztýčila v 4. stor. kríž. V minulosti bazilika lákala veľa pútnikov a dodnes sa tu konajú významné náboženské slávnosti.
Ďalšie pamätihodnosti mimoriadnej historickej hodnoty predstavuje akropola z 1. tisícročia pred n. l., pevnosť z 3. stor. pred n. l., ruiny kráľovského paláca z 1. – 3. stor. n. l., malý kostol zo 4. stor. a ženský kláštor Samtavro z 11. stor. Historické pamiatky Mcchety sú zapísané na Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Pramene:
Gruzínsku chýba najmä infraštruktúra a služby
užitočné informácie pre slovenských turistov
Michal Snopek
Médeia
Dcéra kolchidského kráľa Aiéta a jeho manželky Eídye sa považuje za jednu z najmocnejších čarodejníc gréckych mýtov. Od bohov mala dar čarovať a bohovia boli aj strojcami jej osudu. Bohyne Héra a Athéna s pomocou boha lásky Eróta spôsobili, že sa Médeia na prvý pohľad zamilovala do Iásona, vodcu výpravy Argonautov, ktorí pristáli na brehoch ďalekej Kolchidy, aby získali zlaté rúno. Bola preňho ochotná urobiť čokoľvek a pomohla mu aj ukradnúť vytúženú korisť.
Keď Iáson a Médeia utiekli z Kolchidy aj so zlatým rúnom, Aiétés sa nevzdával a vyslal za nimi vojsko na čele s Médeiným nevlastným bratom Apsyrtom. Dostihol ich v ústí rieky Istros (Dunaj). Zbaviť sa prenasledovateľov pomohla Médeina lesť. Pozvala Apsyrta na tajnú schôdzku, kde ho Iáson pripravený v úkryte zabil mečom a jeho telo rozsekal.
Za tento úskok ich však bohovia potrestali dlhou a strastiplnou cestou domov. Preplávali mnohými riekami, dostali sa aj na ostrov čarodejnice Kirké, ktorá ich očistila od viny za vraždu Apsyrta. Na ostrove Fajákov ich dostihlo Aiétovo posolstvo, v ktorom žiadal naposledy o vydanie Médei. Aby tomu Iáson zabránil, vzal si ju za manželku a vydali sa na cestu do jeho rodného Iólku v Thessálii.
Iáson Médeiu zradil, keď si chcel vziať za manželku korintskú princeznú. Médeia sa mu za to krvavo pomstila a zabila synov, ktorých spolu splodili. Potom sa vydala na cestu do Athén, kde pomohla Heraklovi vyrovnať sa s vraždou Iphita. Za to jej Herakles ponúkol, aby žila v Thébac. Napriek jeho protestom ju Thébania v hneve vyhnali. Keď stratila svoj domov v Thébach, odišla do Athén, kde sa stretla s Aegeom a vydala zaňho. Mali jedného syna Meda. Rodinné šťastie narušil návrat Aegeovho dlho strateného syna Thesea. Aby ochránila dedičstvo svojho vlastného syna, Médeia presvedčila svojho manžela, že Theseus je hrozba a mal by sa ho zbaviť. Keď Médeia podávala Theseovi čašu s jedom, Aegeus spoznal meč, ktorý kedysi zanechal pre svojho novonarodeného syna. Vytrhol Médei čašu a prijal Thesea za svojho.
Médeia sa potom vrátila do Kolchidy, kde zistila, že Aiéta zvrhol jeho brat. Pohotovo strýka zabila a vládu vrátila otcovi.
Podľa niektorých podaní sa v podsvetí Médeia vydala za Achilla. V inej verzii povesti jej dvoril Zeus, no neuspel. Za to, že bola jedinou smrteľníčkou, ktorá mu kedy úspešne odolala, Diova žena Héra obdarila Médeiu nesmrteľnosťou.
Podľa Herodotových Dejín našla Médeia napokon útočisko V Perzii, v krajine Árijcov, ktorá sa potom podľa nej začala volať Média. (Herodotos, Dejiny, 7.62)
Mýty o Médei religionisti najmä v minulosti zaraďovali do skupiny povestí, ktoré hovoria o tom, ako sa Heléni, ešte pred Trójskou vojnou, vysporiadali s pred-helénskymi pelasgskými kultúrami kontinentálneho Grécka, Egejského mora a Anatólie. Iáson, Perseus, Theseus a aj Herakles sú podľa nich postavy nachádzajúce sa niekde na pomedzí starého sveta šamanov, podzemných božstiev a archaických matriarchátov.
Pramene:
www.wikipedia.org
Herodotos: Dejiny (preklad J. Špaňár), Bratislava, Tatran, 1985
Linky:
Médeiovský komplex
Herodotove dejiny (angl.)
Sláva Šúrová
Mechitaristi
Arménska katolícka mníšska komunita, ktorú založil Peter Manuk zo Sebasty (Anatólia), nazývaný aj Mechitar (v preklade = utešiteľ). Sú súčasťou benediktínskeho rádu a spadajú pod pôsobnosť arménskej katolíckej cirkvi.
Mechitar sa narodil v druhej pol. 17. stor. Vstúpil do kláštora sv. Kríža v Sebaste. Keďže bol nespokojný s úpadkom arménskeho kláštorného života, vstúpil do katolíckej cirkvi, zhromaždil okolo seba stúpencov, s ktorými založil v Konštantinopole tlačiareň. Týmto krokom sa snažil o šírenie viery a vzdelanosti medzi obyvateľstvom. R. 1701 tu založil rehoľu dušpastierov – mechitaristov. Neskôr sa rehoľa presťahovala do Benátok, kde sa usadila na ostrove San Lazzaro, ktorý je dodnes jej hlavným centrom. Pre názorové rozdiely sa časť príslušníkov rehole oddelila a usadila sa v Terste, čím vznikli dve samostatné kongregácie. Keď potom kláštor, v ktorom žili terstskí mechitaristi, Napoleon rozpustil a majetok skonfiškoval, odišli do Viedne, ktorá je sídlom tejto skupiny i dnes.
Mechitaristi vyvíjali aktivity v oblasti prekladateľskej a vydavateľskej činnosti. Podarilo sa im preložiť Bibliu, vytvorili gramatiku klasickej arménčiny a slovník. Okrem náboženskej literatúry však prekladali aj diela Homéra či Vergília. Angažovali sa aj v misijnej, vzdelávacej a vedeckej činnosti, v Benátkach i vo Viedni vznikli školy a vzdelávacie ústavy. K mechitaristom patrili mnohí významní arménski vedci.
Použité pramene:
Denisa Margetová
Mirian III.
Vládca východogruzínskeho kráľovstva Ibéria v 4. stor., prvý gruzínsky kresťanský panovník, svätec.
Počiatky Mirianovej vlády poznačila nadvláda Perzskej ríše na Kaukaze. Keď sa vzťahy medzi Perziou a Rímskou ríšou vyostrili, Mirian urobil zásadné rozhodnutie, ktoré poznačilo ďalšiu politickú orientáciu kráľovstva a nadviazal spojenectvo s Konštantinopolom, aby sa vymanil z perzského vplyvu. Prijatie kresťanstva bolo dobrou príležitosťou ako sa dostať pod ochranu veľmoci.
Nové náboženstvo sa už prv šírilo v Arménii, Malej Ázii, Kolchide a r. 314 sa dostalo aj do Ibérie. Mirianovu manželku Nanu pokrstila mladá mníška Nino. Sám Mirian konvertoval podľa legendy po dramatickej poľovačke, keď ho zahalila temnota a nevedel nájsť cestu domov, pomohli mu až modlitby k „Nininmu Bohu“. Čoskoro po návrate prijal krst.
R. 327 sa kresťanstvo stalo v Ibérii oficiálnym náboženstvom. Mirianov posol u cisára Konštantína I. požiadal, aby poslal do kráľovstva biskupov, kňazov a duchovných. Konštantín tak údajne urobil.
Mirian III. dal vybudovať chrám v Mcchete, na mieste ktorého neskôr postavili katedrálu Sveti Cchoveli. V Mcchete ho aj pochovali. Hrobka je dnes v kláštore Samtavro. Mirian a jeho manželka Nana boli kanonizovaní a podľa kalendára gruzínskej ortodoxnej cirkvi pripadá pamiatka sv. Miriana na 14. október.
Pramene:
Sláva Šúrová
Mtsvadi
Jedlo podobné šašliku.
Kusy jahňacieho mäsa sa spolu so zeleninou a prípadnne aj hubami striedavo napichujú na ihlice, čím vzniká špíz, ktorý sa potom griluje a podáva so zemiakmi, šalotkou a citrónom.
Pre 4 osoby porebujeme :
1 kg vykosteného jahňacieho mäsa, zbaveného prebytočného tuku a narezaného na kocky s hranou zhruba 5 cm
1 veľkú ošúpanú a jemne nasekanú cibuľu
1 polievkovú lyžicu čerstvej citrónovej šťavy
1 polievkovú lyžicu olivového oleja
1 čajovú lyžičku soli
¼ čajovej lyžičky celého čierneho korenia
3 stredne veľké cibule, narezané na kúsky s hrúbkou cca 1 cm
Príloha:
1 citrón, rozdelený na 4 časti
10 očistených šalotiek
1 veľký zemiak, nakrájaný na 8 častí
Postup :
Vo veľkej mise zmiešajte nasekanú cibuľu, olej, citrónovú šťavu, soľ a korenie. Vložte kúsky mäsa a nechajte marinovať pri izbovej teplote aspoň 3 hodiny, pričom priebežne kontrolujte, či je každá časť jahňaciny namočená v zmesi. Nechajte uhlie v grile rozžeraviť dobiela. Napichujte striedavo kusy jahňaciny a cibule tesne vedľa seba a grilujte cca 15 cm nad rozpálenou vrstvou uhlia, z času na čas otáčajte, až kým nie je cibuľa hnedastá. Pre mierne prepečené mäso nechajte opekať 10 a pre dobre prepečené najmenej 15 minút. Nakoniec položte špíz na predhriaty tanier a podávajte s kúskami surového zemiaka a šalotkami.
Pramene:
Katka Kúšiková
Mucurajev, Timur
(*1976)
Čečenský bojovník, básnik a spevák.
Timur od detstva veľa športoval, zaujímal sa najmä o karate, ktoré mu prinieslo majstrovský titul v Čečensko-Ingušskej republike. Na olympiáde sa však nemohol zúčastniť. Zabránila mu prvá čečenská vojna r. 1994. Aktívne sa zapojil do odboja a bol zranený. Kariéra vo svete športu sa preňho skončila.
Objavil v sebe hudobný talent, začal spievať o všetkom, čo prežil a čo cítil za vojny. Jeho prvá pieseň Jeruzalem sa stala hitom Kaukazskej televízie a hymnou druhej čečenskej vojny v r. 1999-2000. Veľa jeho pesničiek hovorí o nezávislosti Čečenska, o mieri a vojne, islame a povinnostiach moslima. Jeho najznámejšia pieseň Jeruzalem sa nesie v duchu názorov o tom, že sväté mesto je v „židovskej porobe“:
Священный Иерусалим
томится в рабстве у иуды.
Он распластал над миром дым,
рассеяв зла, неверья груды.
Mucurajevove piesne burcujú, sú apelmi a žalobami zároveň, vo vojnovom stave sa ich distribúcia v RF považovala za vojnovú propagandu a administratívne jej bránili, čím jeho tvorba získala medzi stúpencami čečenskej nezávislosti zvláštnu príchuť, podporujúcu spriaznenosť v odpore voči spoločnému nepriateľovi a vyvolávala o to viac sympatií
Jana Kokavcová
Muhadžir
= arab. utečenec, exulant, pôvodne označenie prvých nasledovníkov islamu, ktorí r. 622 odišli spolu s Mohamedom z Mekky do Mediny. Týmto rokom sa datuje začiatok arabského letopočtu (hidžra): rok presídlenia sa stal prvým rokom islamského kalendára. Týmto termínom sa označujú aj moslimskí emigranti, ktorí utekali z Kaukazu po r. 1864 do Osmanskej ríše, ako aj moslimskí utečenci z Bulharska po jeho vymanení z nadvlády Osmanov r. 1878 (podobne aj albánski moslimi, ktorí po r. 1878 opúšťali Srbsko). V Turecku títo utečenci nachádzali podoporu, dostávali bezplatne pôdu a viacerí z nich zaujali významné pozície v mladotureckom hnutí.
Pramene:
Brockhaus F. A., Efron I. A.: Enciklopedičeskij slovar’ Brokgauza i Efrona
Zdenko Dzurjanin
Muchtarov, Murtuza
(1865—1920)
Azerbajdžanský priemyselník a mecenáš, jeden z najväčších naftárov v Baku. S jeho menom sa spája rozvoj ropnej technológie.
Narodil sa v dedine Amiradžany, začal pracovať ako robotník v zámočníckej dielni, prepracoval sa na pozíciu majstra, neskôr sa dostal na ropné vrty a vďaka svojej šikovnosti, talentu a podnikavosti sa stal jedným z najväčších zamestnávateľov a dodávateľov zariadení pre ropné vrty. V Baku postavil množstvo strojárskych závodov, ktoré zabezpečil novými strojmi, k naznámejším patrí prvý ruský priemyselný závod na výrobu vrtných zariadení v štvrti Bibi-Ejbat, ktorá sa spája s počiatkami priemyselného dobývania ropy na svete.
M. bol známy filantropiou, ako člen petrohradskej islamskej charitatívnej spoločnosti zakladal školy a mešity, vydával noviny. Inšpirovaný cestami po Európe postavil v Baku palác v štýle francúzskej gotiky. V apríli 1920 tragicky zahynul v prestrelke s vojakmi, ktorí vnikli do jeho domu.
Zdroje:
Terézia Kučerová
Murat, Hadži (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
(*pred r. 1800, Dagestan, +1852 Azerbajdžan)
Jeden z vodcov horalov v kaukazskej vojne. Vychovávali ho v rodine avarských chánov, zúčastnil sa na sprisahaní proti imámovi Gamzat-bekovi a po smrti brata vládol v Avarskom chanáte spolu s Achmed-chánom Mechtulinským, ktorého dosadil cár. Murata obvinili zo spolčovania sa so Šamiľom a uväznili ho. Podarilo sa mu však ujsť a stal sa jedným z najbližších Šamiľových spolubojovníkov, pričom prejavil veľký talent na vedenie partizánskej vojny. Po roku 1843, keď sa Avarsko začlenilo do Šamiľovho imamátu, stal sa Hadži Murat náibom[1] avarských kmeňov. Napokon však Šamiľa opustil pre rozdielne názory na vedenie vojny a na vnútorný režim v imamáte. Murat sa navyše obával, že mu Šamiľ pripíše zodpovednosť za vojenské neúspechy (predovšetkým za neúspech výpravy do Tabasaranu). R. 1851 ušiel do Čečenska a prešiel na ruskú stranu. Rusi dúfali, že vďaka tomu si získajú viac spojencov a že sa na ich stranu pridajú aj ďalší horali. O rok neskôr Murat ušiel od Rusov do hôr a zahynul v prestrelke.
V kaukazskom folklóre sa zachovalo niekoľko povestí o Muratovi a táto historická postava inšpirovala aj L. N. Tolstého na napísanie diela Hadži Murat. Hadži Murat je novela, ktorá zobrazuje vojnu medzi cárskym Ruskom a kaukazskými národmi prostredníctvom Hadži Murata. Tolstoj v tomto diele opisuje aj jeho posledné okamihy života, jeho prebehnutie na ruskú stranu a následne vyjednávanie s bývalými kaukazskými spolubojovníkmi, aby mu prepustili rodinu. Keď videl, že Rusi nejavili veľký záujem o vykúpenie jeho rodiny, rozhodol sa ujsť do hôr a oslobodiť ju. Napriek tomu, že mu tam hrozila smrť. V urputnom boji ho smrteľne zranili, nevzdával sa a bojoval do posledného dychu. L. N. Tolstoj prirovnal život a povahu Hadži Murata k bodliaku. Novela sa začína, tým ako sa rozprávač tohto príbehu vracal cez pole domov. Popri tom zbieral kvety. Pri zbieraní ho zaujal bodliak, ktorý išiel ťažko odtrhnúť. Keď ho odtrhol už mu nepripadal taký silný a krásny. Ľutoval, že ho vytrhol, lebo v kytici neladil k ostaným kvetom. Fascinovala ho jeho energia, keď mu nešiel odtrhnúť. A spomenul si na historickú postavu, ktorá taktiež urputne bojovala o svoj život, ako tento bodliak (Hadži Murat). Dielo sa končí vetou: „Вот эту-то смерть и напомнил мне раздавленный репей среди вспаханного поля.“
Lit.
Введенский, Б. А.: Большая советская энциклопедия. Москва: Большая советская энциклопедия 1956, c. 21-22.
V. Vicenová
[1] Náib - zástupca vládcu v stredovekých moslimských štátoch; v Šamiľovom imamáte disponoval vojenskou a administratívnou mocou na vymedzenom území.
Musuľbes, David Vladimirovič
(*1972, Vladikavkaz)
Slovenský reprezentant v zápasení voľným štýlom osetského pôvodu
Musuľbes je olympijským víťazom z roku 2000, dvojnásobným majstrom sveta (2001, 2002), štvtornásobným majstrom Európy (1995, 1997, 2001, 2002) a päťnásobným majstrom Ruska v superťažkej hmotnostnej kategórie (do 120 kg). R. 2004 ukončil kariéru a stal sa trénerom ruskej reprezentácie. Neskôr začal rozmýšľať nad návratom, lebo sa chcel dostať na olympiádu. Miesto v reprezentácii mu ponúkli viaceré zahraničné zápasnícke federácie, napokon prijal návrh slovenského trénera. V Rusku ho označili za zradcu. Slovenské občianstvo dostal r. 2007., ale na majstrovstách sveta, ktoré by znamenali miestenku na olympiádu, napokon nemohol štartovať na zákrok Ruský zápasníckeho zväzu, ktorý oznámil, že v prípade štartu v národnom drese Slovenska bude mať dočinenia s vojenskou prokuratúrou, keďže má stále platnú zmluvu s CSKA Moskva. V súvislosti so streľbou v bratislavskom Polus City Center vo februári 2008 slovenské médiá spomínali medzi účastníkmi aj Musuľbesa, on však bol v ten deň vo Vladikavkaze, kde sa pripravoval na aprílové majstrovstvá Európy. Tu získal pre SR striebro.
Andrej Kállay