L
Lavrov, Andrej Ivanovič (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
(*1962, Krasnodar)
Ruský hádzanár, jeden z najlepších brankárov všetkých čias, jediný trojnásobný olympijský víťaz v hádzanej (1988, 1992, 2000), pričom tieto tri víťazstvá dosiahol vo farbách troch tímov: ZSSR, SNŠ a Rusko. Okrem toho je dvojnásobným majstrom sveta (1993, 1997), majstrom Európy (1996). Za reprezentáciu odohral 312 zápasov, skóroval raz (!). V klubovej kariére legionárčil aj v Nemecku, Francúzsku a Chorvátsku. S hádzanou sa rozlúčil na OH v Aténach r. 2004, kde ako 42-ročný získal bronzovú medailu. Je zaslúžilým majstrom športu, dostal vyznamenanie „Za zásluhy o domovinu“, Rad cti (dvakrát), medailu „Hrdina Kubáne“, je čestným občanom Krasnodaru. R. 2005 sa vrátil domov a vstúpil na politickú scénu. Je poslancom Rady federácie Federálneho zhromaždenia.
História hádzanej v Krasnodare je úzko spätá s odchovancami tunajších škôl. Pochádzajú odtiaľto viacerí svetoznámi hráči. Mužstvo SKIF Kubáň sa môže pýšiť s titulmi majstra ZSSR, SNŠ či európskym pohárom EHF. Hádzaná so objavila na území Ruska začiatkom 20. storočia a Krasnodar sa stal jedným z centier tejto hry. Rýchlo sa stala populárnou, aj mužské, aj ženské reprezentačné mužstvo viackrát zvíťazilo na majstrovstách sveta a na olympijských hrách.
Foto:
O úspešnosti ruských hádzanárov:
Lavrov na wiki:
Biografia Lavrova:
León V. de Lusignan (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
(14. stor.)
Príslušník arménskej vetvy francúzskeho kráľovského rodu de Lusignan. Bol posledným kráľom Kilikijskej Arménie. Vládol v nej len sedem mesiacov. Jeho otec bol regentom v Arménsku. Jeho matka bola dcérou Georgija V. Gruzínského.
Kráľovské pomazanie dostal spolu so svojou manželkou v katedrále sv. Sofie. V roku korunovácie mu manželka porodila dvojčatá.
Pápež Gregor XI. porušil prísľub pomoci Kilikii proti Mamelukom, odmietol tam poslať armádu. Mameluci postupne prechádzali cez kilikinskú hranicu. Kráľ nevládal vzdorovať takémuto náporu vojsk a schoval sa v Siskej citadele, ktorá sa nachádzala na ťažko dostupnej skale. Útočiace vojská zažívali jeden neúspech za druhým, ale strelcom sa podarilo Leóna V. zraniť. Cyperskí legionári sa chceli zachrániť, rozhodli sa, že nepriateľom vydajú kráľa. Prenikli do veže, kde ležal ranený kráľ, pokúsili sa ho ukradnúť, ale oddiel jeho ochrancov tomu zabránili. Sily obrancov upadali, aj obyvateľstvo hladovalo, preto sa uvažovalo o vzdaní sa. Leónovi priniesli ochrannú listinu od aleppského emira, v ktorej sa garantovala ochrana jeho života a života jeho rodiny, ak vydá Sisu. León sa vzdal. Poslali ho do Káhiry spolu s rodinou, arménskym katolíckym patriarchom Pogosom I.
Do roka sa podarilo vykúpiť Pogosa I. a Leónovu manželku. Tej počas zajatia zomreli obidve dcéry a preto sa po prepustení rozhodla usídliť v arménskom kláštore. Žila tam až do svojej smrti. Pútnik Jean Dardel, s ktorým sa León zoznámil v zajatí, prehovoril Juana I. Kastílskeho, aby Leóna vykúpil. Súhlasil. Po prepustení León požiadal pápeža a kresťanských panovníkov, aby mu pomohli obnoviť Kilikijské kráľovstvo. Pápež mu udelil vyznamenanie a poslal ho do Británie, kde León umiestnil štátnu pokladnicu. S Eduardom III. Plantagenetom podpísal dohodu o tom, že pokladnica zostane v Anglicku, pokým sa nepodarí obnoviť Arménske kráľovstvo. Z Londýna sa vybral do Španielska. Tu mu Juan I. podaroval tri mestá, ktoré predstavovali srdce Kastílska- Madrid, Andujar, Villareal a každoročne od neho dostával rentu. Za to León musel vládnuť týmto mestám až do konca svojho života. Potom sa mali mestá opätovne vrátiť kastílskej korune. Takto sa kastílski šľachtici nechcene stali Leónovými vazalmi a o to viac nenávideli kráľa Juana. Po Juanovej smrti regenti jeho syna anulovali privilégia, ktoré od neho León dostal. León sa zriekol všetkých privilégií a odišiel do Francúzska. Tu ho kráľ Karol VI. slávnostne privítal. Usídlil sa v Paríži a až do svojej smrti stále dúfal, že sa mu podarí oslobodiť Kilikiu. Zomrel v Paríži. Pochovali ho v kláštore Celestínov. Neskôr ho preniesli do baziliky Saint- Denis.
V. Vicenová
Litvinov, Sergej Nikolajevič
(*1958, Krasnodarský kraj)
Ruský kladivár. Olympijský víťaz z. R 1988, získal aj jednu striebornú medailu na OH v r. 1980; dvojnásobný majster sveta, reprezentoval ZSSR a Rusko. Počas kariéry trikrát zaznamenal svetový rekord, jeho osobným rekordom je 86,04 z r. 1986 (lepší má len jeho zverenec Ivan Cichan a úhlavný rival Jurij Sedych, s ktorým dominovali tento šport v osemdesiatych rokoch). Je jedným z dvoch kladivárov, ktorému sa podarilo prekonať métu 86 m. Jeho syn, Sergej je tiež nádejným kladivárom. V súčasnosti sa venuje trénerskej práci Už šesť rokov pripravuje trojnásobného majstra sveta v hode kladivom a svetovú jednotku v tejto disciplíne Ivana Tichona.
V Rusku hod kladivom vždy mal výbornú školu. Jevgenij M. Šukevič, „patriarcha ľahkej atletiky“ v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch úspešne trénoval mnoho športovcov, medzi nimi aj kladivárov. V súčasnosti svetový rekord, mužský aj ženský vytvoril ruský kladivár, resp. kladivárka. Úspešná kandidatúra Soči na zimnú olympiádu 2014 mala veľký vplyv na rozvoj športu v kaukazskej oblasti. Napríklad v Južnom Osetsku nedávno postavili mnoho športových hál i plôch, medzi nimi vhodnú aj pre kladivárov.
Profil Litvinova na stránke IAAF:
85,74 m v Stuttgarte:
Krátky článok o súperení Litvinova a Sedycha:
Hod kladivom:
V hlavnom meste Južného Osetska otvorili deväť nových športových hál:
Andrej Kállay
Lobio
Lobio je pokrm z fazule, paradajok a cibule. Jeho pôvod je v oblasti dnešného Gruzínska, aj keď prvýkrát ho pripravili zrejme ešte v čase, keď nikto ani len nechyroval o súčasnom geopolitickom usporiadaní. S ostatnými typickými jedlami gruzínskej kuchyne ho spája výrazná korenistosť, nie však nutne pálivosť. Namiesto feferónov sa pridáva celé čierne korenie. Existuje mnoho tradičných receptov, z ktorých najstarší je pravdepodobne ten, pri ktorom sa využíva hlinený džbán. Červená fazuľa sa na noc namočí do okorenenej vody, aby zmäkla a nasiakla vôňou. Nasledujúci deň sa zmes v džbáne pomaly varí, pričom sa pridávajú aj ostatné ingrediencie ako mäso a rôzne druhy zeleniny. Nie vždy ich je však dostatok a preto platí zásada - čím menej dochucovadiel, tým viac fazule. Hotový pokrm sa podáva s chlebom. Tradičné zloženie sa obohacuje o rôzne špecifické prísady. Oblasť rozšírenia zahŕňa aj Gruzínsko a iné oblasti južného Ruska. Na začiatku 19. storočia bolo obľúbeným jedlom aristokratov. Pre zvýraznenie chuti sa vtedy pridávala citrónová šťava a olivový olej.
Katarína Kúšiková