K
Kadyrov, Ahmad
(23.8.1951-9.5.2004)
Hlavný mufti Čečensko-Ingušskej republiky na začiatku deväťdesiatych rokov, po vypuknutí Druhej čečenskej vojny však prešiel na ruskú stranu, vďaka čomu sa stal prezidentom Čečenskej republiky (máj 2000 – máj 2004)
Narodil sa v Kazachstane v čase nútenej deportácie Čečencov v strednej Ázií. V roku 1957 sa jeho rodina vrátila späť do Čečenska, Kadyrov začal študovať na Moslimskej Univerzite v Taškente, hlavnom meste Uzbekistanu. Na začiatku deväťdesiatych rokov sa vrátil do svojej vlasti a založil tu Moslimský Inštitút.
Potom ako Čečensko vyhlásilo nezávislosť, sa Kadyrov postavil na stranu prezidenta Dudajeva a počas Prvej čečenskej vojny sa dokonca sa zúčastnil bojov ako vojenský veliteľ. V roku 1995 ho vymenovali za hlavného muftiho Čečensko-Ingušskej republiky.
Čoskoro potom ako Čečensko získalo status de facto nezávislého štátu sa vzťahy medzi Kadyrovom a novým čečenským prezidentom Aslanom Maschadovom dostali na bod mrazu. Na začiatku Druhej čečenskej vojny prešiel na stranu ruských federálnych síl, za čo ho Maschadov vyhodil z kresla hlavného muftiho. Kadyrov toto rozhodnutie Maschadova nikdy neprijal a sám podal demisiu o niekoľko mesiacov neskôr a ako dôvod uviedol jeho možnú snahu o vstup do politiky.
Keď ruské sily v júli 2000 opäť získali kontrolu nad Čečenskom, ruský prezident Vladimír Putin vymenoval Kadyrova za hlavu ruskej administratívy v Čečensku. 5.10.2003 ho zvolili za prezidenta Čečenska. Vo svojej funkcií zastával predovšetkým promoskovksú politiku. No na druhej strane viedol niekoľko kampaní, v ktorých obhajoval bývalých rebelov a dokonca im umožnil vstúpiť do polície alebo do loajálnych vojenských zložiek, pokiaľ zložili zbrane.
Na Kadyrova bolo spáchaných niekoľko neúspešných atentátov a nakoniec 9.5.2004 prišiel o život po tom, ako počas oslavy víťazstva nad fašizmom na futbalovom štádióne v Groznom vybuchla bomba. Pri tomto útoku zomrel aj predseda Štátnej rady Čečenska, novinár z agentúry Reuters a desiatky ďalších. Po jeho smrti sa hlavou Čečenska stal jeho syn Ramzan, ktorý začal vytvárať okolo osoby jeho otca kult osobnosti.
Zdroj:
www.wikipedia.org
Linky:
Rozhovor Anny Politkovskej s A. Kadyrovom: www.amina.com/article/intkad.html
Kult Kadyrovcov: www.jamestown.org/terrorism/news/article.php
Nekrológ z BBC: http://news.bbc.co.uk/2/hi/europe/3160962.stm
Kadyrov, Ramzan
*5.10.1976
Prezident proruskej Čečenskej republiky od 5.4.2007
Ramzan Kadyrov sa ako 17 ročný pridal k *bojevikom, aby spolu s otcom Achmatom, ktorému robil osobného strážcu, bojoval proti ruskej okupácií. Túto časť života však akosi zabudol spomenúť vo svojej oficiálnej biografií.
Jeho otec v roku 1996 prešiel na stranu Rusov. Za odmenu ho vymenovali na čelo dočasnej čečenskej administratívy a jeho syn sa stal riaditeľom prezidentskej ochranky. Kadyrov začal novým pánom slúžiť s vervou a intenzívne sa venoval rokovaniam s povstaleckými veliteľmi. Dokonca sa mu podarilo presvedčiť asi 4000 bojevikov, aby zložili zbrane a prešli na jeho stranu. Popritom uskutočňoval operácie na potieranie tých ozbrojencov, ktorí sa nechceli vzdať, za čo mu výnosom prezidenta RF v roku 2004 udelili titul Hrdina Ruskej Federácie.
Dňa 9.5.2004 bojevici spáchali atentát na jeho otca Achmata Kadyrova. Po jeho smrti bol Kadyrov ml. vymenovaný na post prvého podpredsedu vlády s poverením viesť silové rezorty. V tomto období poslali zástupcovia miestneho štátneho sovietu Putinovi žiadosti, aby zmenil ustanovenie čečenskej ústavy, podľa ktorej sa prezidentom mohla stať len osoba staršia ako 30 rokov, keďže Ramzan Kadyrov mal vtedy len 28 rokov. Putin túto žiadosť zamietol.
V auguste 2005 po havárií premiéra Čečenskej republiky, Kadyrov prevzal jeho právomoci a po schválení parlamentom v marci 2006 bol aj oficiálne ustanovený do tejto funkcie. Medzi hlavné priority jeho vlády patrili boj proti militantným protiruským zložkám, implementácia častí islamského práva šaríja ako prohibícia či polygamia do čečenského práva či grandiózna výstavba vojnou zničeného Grozného. Postupom času sa medzi prezidentom Alchanovom a premiérom Kadyrovom začali rozpory, ktoré viedli až k otvoreným zrážkam jednotlivých ochraniek. To značne znepokojilo Kremeľ. Putin oboch povolal do Moskvy, výsledkom čoho bola „dobrovoľná abdikácia“ Alchanova a poverenie Kadyrova prezidentskými právomocami. Hlasovanie o novom prezidentovi sa uskutočnilo v marci 2007 v Čečenskom parlamente a 5.4. 2007 sa Ramzan Kadyrov slávnostne stal prezidentom Čečenskej republiky.
Zahraničné médiá často označujú Ramzana Kadyrova ako brutálneho banditu, niekoľkokrát ho obvinili z nedemokratického správania, či dokonca naznačili jeho možnú osobnú účasť v niekoľkých prípadoch mučenia, sexuálnych deliktov a vraždy[i][ii].
Inernetový zdroj fotografií a textov: forum.valka.cz/viewtopic.php/p/240280
Júlia Miklasová
Kafeľnikov, Jevgenij (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
(*1974, Soči)
Bývalá svetová jednotka v tenise. Študoval na Kubánskej štátnej univerzite telesnej výchovy v Krasnodare. Profesionálnu kariéru začal r. 1992. R. 1995 na French Open porazil vtedajšiu svetovú jednotku, Američana Andreho Agassiho, vypadol až v semifinále. R. 1996 vyhral svoj prvý Grand Slam, na French Open zvíťazil v dvojhre (o. i. porazil aj legendu Peta Samprasa) aj vo štvorhre spolu s Čechom Danielom Vačekom. V nasledujúcej sezóne na French Open obhájil svoj titul vo štvorhre, k čomu pridal aj triumf z US Open, tiež vo štvorhre. R. 1999 po víťazstve na Australian Open sa dostal na prvú priečku rebríčka ATP. R. 2000 sa dočkal ďaľšieho veľkého úspechu, na olympijských hrách v Sydney vo veľmi zaujímavom finálovom zápase, v piatich setoch zdolal Tommyho Haasa. R. 2002 bol členom ruskej reprezentácie v Davisovom pohári, čo sa skončil s víťazstvom Ruska. V semifinále proti Argentíne, vo štvorhre po boku Marata Safina odohral najdlhší súboj v histórii súťaže – šesť hodín a dvadsať minút. Keď v roku 2004 oznámil ukončenie svojej kariéry, mal na konte 26 titulov v dvojhre a 27 vo štvorhre a na tenisových kurtoch zarobil 23 883 797 dolárov. Dnes je profesionálnym hráčom pokra a rád si zahrá aj golf.
V Soči sa začala s tenisom zoznamovať aj Maria Šarapovová, ale ona na, rozdiel od Kafeľnikova, ešte v detstve odišla do USA. Meno Kafeľnikova nosí dnes jedna športová škola v meste. Miestna tenisová federácia r. 2007 získala ocenenie „Za najlepšiu prípravu mladých tenistov“. Soči je aj mestom športu, r. 2014 tu sa budú konať zimné olympijské hry a Kafeľnikov, ako slávny rodák mesta, je veľvyslancom podujatia.
Foto:
Kafeľnikov, hráč pokra
Kafeľnikov na stránke ATP:
Stávková mafia v tenise, zapletený aj Kafeľnikov:
Kafeľnikov, veľvyslanec OH v Soči 2014:
Finále Austrailian Open 2000, Agassi vs. Kafeľnikov:
Článok o cene „Za najlepšiu prípravu mladých tenistov“:
Kachiašvili, Akakide „Kachi“ (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
(*1969)
Gruzínsky vzpierač. Je trojnásobným olympijským víťazom. Zaujímavosťou je, že ani jednu zlatú medailu z troch nezískal pre Gruzínsko, prvú zlatú medailu vybojoval na OH v Barcelone r. 1992 vo farbách SNŠ, ďaľšie dve pridal už ako grécky občan (1996, 2000). Okrem toho je viacnásobným majstrom sveta a Európy, počas kariéry vytvoril sedem svetových rekordov.
Ďaľším úspešným vzpieračom Gruzínska je George Arsanidze, zlatý medailista z OH v Athénach r. 2004, v súčasnosti člen gruzínskeho parlamentu. Vzpieranie hlavne v Arménsku je úspešným športom, vzpierači Jurik Sarkisian, Jurik Vardanian a Oksen Mirzojan získali niekoľko medailí na OH vo farbách ZSSR. Z nedávnych majstrovstiev Európy arménske mužstvo sa vrátilo s desiatimi medailami, čím sa stali najúspešnejším mužstvom turnaja. Z ruských vzpieračov treba spomenúť Israila Arsamakova, rodáka z Grozného, ktorý získal zlatú medailu OH v Soule r. 1988.
Foto:
Prameň:
Videá:
Článok o úspechu mladých osetských vzpieračov:
Kaladze, Kachaber „Kacha“ (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
(*1978, Samtredia)
Kacha Kaladze je najznámejším a najúspešnejším gruzínskym futbalistom. V súčasnosti oblieka dres talianského mužstva AC Miláno a je kapitánom gruzínskej reprezentácie, za ktorú odohral 56 zápasov. Je univerzálnym futbalistom, môže hrať v strede alebo na kraji obrany, resp. zálohy. V gruzínskej lige Kaladze debutoval ako šestnásťročný v sezóne 1993/94 vo farbách Dinama Tbilisi. Rýchlo sa stal pilierom obrany. Začali sa zaujímať oňho veľkokluby, r. 1998 zmenil pôsobisko, zakotvil v Diname Kijev, s ktorým v sezóne 1998/99 v Lige majstrov vypadli až v semifinále. V roku 2001 sa stal najdrahším gruzínskym hráčom všetkých čias, keď taliansky klub AC Miláno vysolil za neho 16 miliónov eúr. Spočiatku splnil defenzívne úlohy v strede poľa, ale rýchlo sa vrátil na svoj obľúbený post. R.2003 odohral všetky zápasy pri víťazstvách AC v Lige majstrov (vo finálovom zápase v penaltovom rozstrele vynechal jedenástku) a Talianskom pohári. O rok neskôr získal taliansky titul. R. 2007 získal už svoje druhé víťazstvo v Lige majstrov, aj keď do zápasu naskočil len v 80. minúte. S AC Miláno má platný kontrakt do roku 2010, ale už plánuje svoju budúcnosť po ukončení kariéry. Podľa agentúry Reuters v Gruzínsku chce otvoriť svoju vlastnú banku, už požiadal gruzínsku Centrálnu banku o udelenie licencie. Už dávnejšie vyhlásil svoju túžbu stať sa prezidentom svojej krajiny. R. 2001 ho zastihla veľká tragédia. Čečenskí teroristi uniesli jeho mladšieho brata Levana a žiadali za neho výkupné vo výške 600 000 dolárov. V máji 2005 gruzínska polícia našla mŕtvoly ôsmich mužov, medzi nimi aj Levanovu. Kaladze v tom čase veľa kritizoval políciu a vládu, odmietol aj hrať za reprezentáciu.
Napriek tomu, že ešte nedosiahla výrazný úspech, gruzínska reprezentácia na domácej pôde je nepríjemným súperom pre ostatné európske reprezentačné mužstvá. Z gruzínskych futbalistov známou tvárou pre západných fanúšikov je Šota Arveladze, vynikajúci útočník viacerých popredných európskych klubov.
Foto:
Fun-video:
Kaladze strelí gól:
Polícia zadržala obvinených z vraždy brata futbalovej hviezdy:
Kaladze o svojej banke:
Kančeli, Giya
(1935 Tbilisi- )
Gruzínsky skladateľ, dirigent, režisér, choreograf, scenárista. Jeho hudba je plná ostrých kontrastov, hrozivých melódií, pestrofarebných obrazov a emócií. V hudbe sa inšpiruje gruzínskym folklórom. Jeho skladby hrajú najslávnejší dirigenti a orchestre po celom svete.
K. vyštudoval hudbu v Tbilisi, je autorom viacerých symfónií, pôsobil dve desaťročia ako riaditeľ Rustaveliho divadla v Tbilisi. V roku 1991 získal štipendium na Akadémii umenia v Berlíne, pre občiansku vojnu a nesúhlas s vládou prezidenta Zviada Gamsachurdiu sa domov nevrátil. V zahraničí skladá Kančeli vážnu hudbu pre orchestre a sólové nástroje. Jedno z najznámejších diel skomponovaných v zahraničí je skaldba Styx, napísaná pre sólo violu, zbor a orchester. Je to rozlúčka s jeho priateľmi Avetom Terterianom a Alfredom Schnittkem, ktorých mená spieva v jednotlivých častiach zbor. K. je ako jeden z mála gruzínskych autorov uznávaný prakticky v celom západnom svete. V Rusku a a celom postsovietskom priestore je známy hudbou k desiatkam filmov (napr. ku kultovému filmu Georgija Daneliju Kin-dza-dza z r. 1986). K. žije v Antverpách, o návrate do rodnej krajiny zatiaľ neuvažuje.
Zdroje:
Terézia Kučerová
Karekin II.
(vl. menom Krtič Nersisjan), patriarcha – katolikos všetkých Arménov. Karekin II. sa narodil v r. 1951 v malej dedinke v Ečmiadzinskom rajóne. Odtiaľ odišiel študovať na Duchovnú akadémiu sv. Ečmiadzina. Po ukončení seminára sa stal pomocníkom inšpektora a súčasne vyučoval predmet Nový zákon. V r. 1970 bol ustanovený za diakona. O dva roky neskôr dostal meno Karekin a od arcibiskupa Tirana Nersojana získal titul jeromonacha. Na odporúčanie katolikosa Vazgena I. bol vyslaný do Viedne, aby tam pokračoval v štúdiu na teologickej fakulte. Z Rakúska sa presunul do Nemecka na bohosloveckú fakultu na Bonskej univerzite, kde začal aj s pastoračnou činnosťou vo farnosti. V r. 1979 sa vrátil domov, odkiaľ opäť na odporúčanie katolikosa odchádza do Sergievho Posada, kde pokračoval v štúdiu teológie a v ašpirantúre na Duchovnej akadémii Ruskej Pravoslávnej cirkvi. V r. 1983 sa stal biskupom a viedol Araratskú eparchiu.. V r. 1989 založil pri Araratskej eparchii Sevanský seminár Vazgenjan, okrem toho sa podieľal aj na založení Centra christiánskej výchovy, ktorá koordinuje činnosť 56 jerevanských škol prevádzkovaných cirkvou. Činnosť centra sa zamerala aj na tzv. Dom vzdelávania detí a mládeže, ktorý sa snaží o vychovávanie detí v kresťanskom duchu. V r. 1992 sa stal arcibiskupom. 27. októbra 1999 po smrti Katolikosa Karekina I. Národný cirkevný snem Arménskej apoštolskej cirkvi zvolil arcibiskupa Karekina Nersisjana za v poradí už 132. patriarchu – katolikosa všetkých Arménov a 4. novembra bol slávnostne pomazaný. Katolikos je okrem iného aj členom Opatrovateľskej rady všearménskeho fondu „Ajastan“, takisto čestný člen Arménskeho dobročinného zväzu, Národnej akadémie vied arménskej republiky, má čestný doktorát z Arcachskej univerzity. Je členom Medzinárodnej akadémie duchovnej jednoty národov sveta a Vyššej duchovnej rady. Sídlo katolikosa ja v Ečmiadzine.
Pramene:
www.armenianchurch.ru/ac/garegin-ii.htm
Denisa Margetová
Kasparov, Garri (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
(*1963, Baku)
Ruský šachista, spisovateľ a politik, syn arménskej židovskej rodine. Je jedným z najlepších šachistov všetkých čias, pätnásť rokov, od r. 1985 až do 2000 bol majstrom sveta. Šach začal hrať už ako sedemročný. R. 1976 sa stal juniorským majstrom ZSSR, v nasledujúcom roku obhájil titul. R. 1980 bol veľmi úspešný: stal sa najmladším veľmajstrom všetkých čias a v Dortmunde vyhral majstrovstvá sveta juniorov. O rok neskôr sa stal najmladším majstrom ZSSR. R. 1984 sa stretol s majstrom sveta Anatolijom Karpovom v zápase a o titul majstra sveta. Súboj trval šesť mesiacov, potom rozhodca ho zrušil a nariadil nové stretnunie. V opakovanom zápase v roku 1985 Kasparov už zdolal Karpova a stal sa najmladším majstrom sveta. V nasledujúcich rokoch Kasparov päťkrát obhájil titul, stratil ho až v roku 2000 v súboji proti Kramnikovi. Kasparov počas kariéry lámal aj ďaľšie rekordy. V roku 1989 prekonal rekord Bobbyho Fishera v počte bodov Elo, od decembra 1981 až do februára 1991, skoro desať rokov nenašiel premožiteľa. Je prvým majstrom sveta, ktorého dokázal zdolať počítač, bol to superpočítač firmy IMB Deep blue v máji 1997. Využíval aj služby internetu, založil webovú stránku Kasparovchess. R. 1999 vyzval svet na šachovú partiu pod názvom Kasparov vs The World, v ktorej po 124 dňoch porazil obyvateľstvo zemeguľe. V roku 2005 nečakane ukončil svoju kariéru v čase, keď bol na čele rebríčka. Odvtedy sa venuje spisovateľskej a politickej činnosti. Na politickej scéne je veľkým kritikom V. Putina, založil stranu Zjednotený občiansky front a je predsedom koalície strán Iné Rusko. V roku 2007 ho zadržala polícia počas jednej demonštrácie v Moskve.
Šach na Kaukaze je veľmi obľúbený a úspešný, o čom svedčí aj rebríček šachovej federácie FINA, kde na poredných priečkach figurujú mnohí šachisti z tejto oblasti, ako napr. Arméni Levon Aronjan a Vladimir Akopjan, Tejmur Radžabov a Šachrijar Mamediarov z Azerbajdžanu.
Foto:
Partie Kasparova:
Čo je koeficient Elo:
Oficiálna stránka strany Iné Rusko:
www.theotherrussia.ru (rus)
www.theotherrussia.org (eng)
Osobnosť roka? – Kasparovov článok o Putinovi:
Koniec poslednej Kasparovovej partie:
Kaukazská prírodná rezervácia
(Кавказский государственный природный биосферный заповедник), zal. r. 1924.
Rozkladá sa na hranici mierneho a subtropického pásma, v horskom teréne, na severných a južných svahoch západného Kaukazu. Nadmorská výška dosahuje od 260 do 3360 m. Rozlohou vyše 280 tis. ha je to najväčšie chránené územie na Kaukaze a druhé najväčšie v Európe. Vďaka častiam územia s nedotknutou prírodou, ktoré si zachovali svoj pôvodný charakter a pre rozmanitosť flóry a fauny sa v r. 1979 rozhodla organizácia UNESCO udeliť rezervácii status -
biosférna. V r. 1999 rezerváciu zapísali do Svetového prírodného dedičstva UNESCO. V januári 2008 rezerváciu pomenovali podľa čerkesského prírodovedca Christofora Georgieviča Šapošnikova, ktorý je považovaný za zakladateľa pôvodnej Kaukazskej zubrej rezervácie.
Počet druhov rastlín Kaukazskej rezervácie dosahuje okolo 3000, z čoho vyše polovicu tvoria vyššie rastliny. V Červenej knihe ohrozených rastlín Ruska je zapísaných 55 druhov. Okrem toho sa tu možno stretnúť aj s ďalšími vzácnymi rastlinami, či starobylými kaukazskými endemitmi (lykovec čerkesský, padub úzkoplodý a iné). Známych je vyše 720 druhov hríbov, no podľa odborníkov ich je aspoň 2000 [1]. Zo živočíšnej ríše prebýva na území rezervácie okolo 90 druhov cicavcov (zubor hôrny, kaukazský jeleň, medveď hnedý, západokaukazský tur, kamzík, jazvec, norok kaukazský a iné), okolo 250 druhov vtákov, z toho asi polovica hniezdiacich, 15 druhov plazov, 9 obojživelníkov, 21 rýb, viac ako 100 druhov mäkkýšov a vyše 10 tis. druhov hmyzu.
V poslednej dobe sa kladie dôraz na rozvoj ekologického turizmu. Tri múzeá prírody a niekoľko putovných expozícii, sa zameriavajú na históriu a súčasnosť rezervácie, ale aj prírodu západného Kaukazu. Existuje niekoľkých turistických trás [2], z ktorých si záujemcovia môžu vybrať. Predtým je však nutné si vybaviť povolenie na vstup do prírodnej rezervácie. Keďže južná hranica rezervácie prechádza po štátnej hranici Gruzínska, je v prípade návštevy tejto oblasti potrebné aj povolenie pre pobyt v pohraničnej zóne.
Zdroje:
russia.rin.ru/guides/6353.html - Кавказский заповедник - Россия
ru.wikipedia.org/wiki/Кавказски�� заповедник
kgpbz.ru - Кавказский государственный природный биосферный заповедник
[1] - kgpbz.ru/index.php
[2] - kgpbz.ru/index.php
Odporúčané stránky:
circassian.narod.ru/rus/circass/nature/zapov.htm - Природа Черкессии - КАВКАЗСКИЙ ЗАПОВЕДНИК
Ivan Šabík
Kaukazské minerálne vody
= Кавказские Минеральные Воды, КМВ, Кавминводы, Кавмингруппа, skupina kúpeľných miest v Stavropoľskom kraji; tvoria ju Piatigorsk, Mineraľnyje Vody, Essentuky, Železnovodsk a Kislovodsk; jedna z najstarších kúpeľných oblastí v Rusku. Nariadenie „O uznaní štátneho významu Kaukazských minerálnych vôd a nevyhnutnosti ich spravovania.“ vydal r. 1803 ešte Alexander I. V oblasti sa nachádza 130 prameňov minerálnych vôd a veľké zásoby ílového bahna.
Mineraľnyje Vody
administratívne centrum a dopravný uzol, vyše 75 000 obyvateľov; mesto na dôležitej železničnej trati, vedúcej z Rostova na Donu do Baku a nachádza sa tu aj veľké medzinárodné letisko, ktoré slúži aj ďalším kaukazským kúpeľným mestám a zabezpečuje pre ne letecké spojenie.
Jessentuki (90 000 obyv.)
najpopulárnejšie kúpele s pitnými a balneologickými kúrami v Rusku, 17 km od Piatigorska; liečia sa tu najmä choroby tráviaceho traktu, pečene a látkovej premeny. V meste je vyše 20 minerálnych prameňov, ktoré sa využívajú na pitnú liečbu, vaňové kúpele a inhalácie. Tunajšie bahenné kúpele patria údajne k najväčším v Európe, využíva sa tu sírové bahno z jazera Tambukan, liečia sa choroby pohybového ústrojenstva, nervového systému, ženských a mužských pohlavných orgánov a poúrazové stavy.
Železnovodsk (25 000 obyv.)
r. 2003 vyhlásili za „Najkrajšie mesto Ruska“ medzi malými mestami, 19 km od Piatigorska. Spomedzi kaukazských kúpeľných miest sa rozvíja najdynamickejšie. Tunajšie vody obsahujú veľké množstvo železa a využívajú sa pri prevencii a liečbe ochorení žalúdka, pečene a obličiek. Mesto sa nachádza v čarovnom horskom prostredí, v sedle medzi vrchmi Železnaja a Beštau. M. Lermontov tu strávil posledné dni svojho života. V meste sa v ostatných rokoch koná Medzinárodný festival teplovzdušných balónov.
Kislovodsk (130 000 obyv.)
kon. 19. a zač. 20. stor. bol domovom mnohých umelcov, hudobníkov, členov ruskej aristokracie; odohrávajú sa tu aj príbehy z Lermontovovho diela Hrdina našich čias.
Pramene:
Michal Snopek
Kazbek
malebný kaukazský vrch ležiaci v Gruzínsku, neďaleko hranice so Severným Osetskom, západne od Gruzínskej vojenskej cesty. Kazbek (cca 5040 m n.m. - u rôznych zdrojov sa údaj líši) je tretí najvyšší vrch Gruzínska a siedmi najvyšší Kaukazu. Miestni ho nazývajú Mkinvari (čo znamená Ľadovec alebo Ľadová hora), podľa jeho zaľadnenia. Avšak kvôli strmým svahom nedosahujú ľadovce, ktoré ho obklopujú veľké rozmery. Celková plocha všetkých ľadovcov v oblasti Kazbeku je 135 km2.
Kazbek sa považuje za vyhasnutú sopku, ktorej posledná erupcia nastala okolo r. 750 p.n.l. No v súčasnosti sa ukazuje, že jej monitorovaním by sa mohlo predísť prípadným katastrofám. V r. 2002 nastal kolaps ľadovca Kolka (masa ľadu, vody a kameňov o objeme 140 mln m3), pri ktorom bola zničená osada Verchnij Karmadon a o život prišlo vyše 100 ľudí. Na konferencii v Severnom Osetsku oznámili geológovia, po 5 ročnom vyšetrovaní príčinu tejto katastrofy. Podľa ich záverov zosuv ľadovca Kolka spôsobil výron plynu zo „spiaceho“ Kazbeku. Iný vedci spochybňujú tieto závery a tvrdia, že príčinou boli postupné zosuvy ľadu a hornín na okraji ľadovca [1].
Na úpätí Kazbeku, z východnej strany, vo výške cca 3800 m sa nachádza jaskyňa, v ktorej je starobylý kláštor Betlemi. S týmto kláštorom, kde sa podľa gruzínskeho letopisu uchovávali svätosti a cirkevné poklady, je spojená aj legenda o vzniku Kazbeku. Jeden z mníchov zhrešil, keď poskytol prístrešie pastierke, ktorá zablúdila a Boh ho za to potrestal tým, že nechal vyrásť nad kláštorom vrch Kazbek. Tento motív spracoval vo svojej poéme aj gruzínsky spisovateľ Iľja Čavčavadze.
Dedina Kazbegi, ležiaca na Gruzínskej vojenskej ceste, je centrom cestovného ruchu. Práve tu sa začína výstup na Kazbek. So základným horolezeckým vybavením nie je veľmi náročný. Až na 100 m úsek so sklonom svahu 40°, kde treba liezť ide prevažne o chôdzu po ľadovci. Hodinu chôdze od Kazbegi stojí na vyvýšenom kopci kláštor svätej Trojice Sameba, ktorého pozadie dotvára impozantný Kazbek. Vo výške cca 3600 m je meteorologická stanica, sčasti prerobená na horskú chatu. Turisti sa v nej môžu aklimatizovať pred výstupom, prípadne si zabezpečiť sprievodcu, či výstroj. Pri výstupe po ľadovcoch je veľmi ľahké stratiť orientáciu a sprievodca alebo aspoň GPS prístroj je preto nevyhnutnosťou.
foto
Pramene:
[1] www.lenta.ru/news/2007/05/31/bodrov/ - Казбек назвали причиной катастрофы в Кармадонском ущелье
Odporúčané stránky:
gruzie07.expeditions.cz/denik/vystup-na-kazbeg.html - Výstup na Kazbek (s fotografiami)
commons.wikimedia.org/wiki/Category:Kazbek - Fotogaléria
Ivan Šabík
Kindžal
Druh noža (dýky), ktorý sa používal ako bodná zbraň, aj pracovný nástroj. Názov pochádza pravdepodobne z gruzínčiny, používal sa však aj medzi obyvateľmi Kaukazu a Turecka, a tiež v Perzii a Indii. V ruskej armáde bol súčasťou výzbroje kozáckych atamanov a oddielov. Dýka našla využitie najmä v bezprostrednom boji proti nepriateľovi, existovali však aj dlhšie varianty, ktoré sa používali na hádzanie.
Prvé takéto dýky boli vyrobené ešte z dreva a kostí, niekedy sa použili aj nespracované zvieracie rohy. V mieste rukoväte boli často bohato vyzdobené rôznymi kamienkami a drahokamami. Kindžal predstavoval jednu z najdostupnejších zbraní. V súčasnosti patrí spolu s papachou k tradičným atribútom kaukazského džigita.
Jedným zo základných druhov kindžalu je tzv. bebut, zrejme pôvodne perzský nôž s obojstranným ostrím a cca 50 cm dlhý, ktorý sa do oblasti Turecka rozšíril prostredníctvom kozákov. V rokoch 1907 – 1917 bol bebut súčasťou výzbroje ruskej armády.
Zdroj:
Internetová stránka o Kaukaze – pre tých, pre ktorých Kaukaz nie sú len hory.
Článok kindžal z poľskej a ruskej sekcie wikipédie.
Zdenko Dzurianin
Kinto (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
Chudobný gruzínsky remeselník, obchodník, rybár a umelec – vo všeobecnosti ochranca duchovných tradícii starého Tbilisi (Tiflisu). [1] Počas výkonu svojej služby bol charakteristicky oblečený. Ich odevom bol archaluk (vrchný vrecovinový odev), ktorý bol v páse zapnutý opaskom s veľkou prackou. Dolnú časť odevu tvorili široké nohavice (tzv. šarovary) zapravené do čiernych širokých čižiem.
Čerkeska v repertoári odevu u gruzínskeho obchodníka chýbala. Avšak ako správny kaukazský muž, nosil papachu (na obrázku je štylizovaná do podoby ovocnej misy, aby sa podčiarkla funkcia obchodníka s potravinami). Veľmi často si kinto zvykol odev upraviť na vlastný spôsob. Vraj preto, aby kráčal ruka v ruke s módou.
Jeho protipólom boli bohatí a mocní karačocheli, ktorých čerkeska[2], archaluk a šarovary boli vždy iba čiernej farby vrátane papachy. Práve oni pokračovali v začatom diele prvotných gruzínskych obchodníkov a postupom času naplno prevzali ich funkciu.
Nech je to už ako je, kinto a karačocheli nesporne patria medzi časť obyvateľstva starého Tiflisu, bez ktorých si život v meste nevieme predstaviť.
Zdroj:
N. Kvižinadze : Teni nezabyvajemych predkov. Noviny Nacionaľ. č. 2. máj 2004.
M. Grigorian : Stranicy bogemnogo Tiflisa. Noviny Planeta Diaspor. č. 5. 14. február 2000.
Zdenko Dzurjanin
[1] Slovo kinto pochádza zo starogruzínskeho jazyka (kvitni) a znamená podomový predajca alebo domovník.
[2] Práve pre čiernu farbu čerkesky ich Gruzínci nazývali karačochelmi – tými ktorí nosia čiernu čerkesku.
Kirov, Sergej Mironovič (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
(1886- 1934)
Sovietsky štátny a politický činiteľ. Prvý tajomník Leningradského oblastného výboru komunistickej strany a člen Politbyra ústredného výboru KSSZ. Vystriedal rôzne politické platformy od menševikov po boľševikov.
S. M. Kostrikov sa narodil vo Viatskej gubernii. V detstve mu zomreli štyria súrodenci. Keď otec opustil rodinu a mať zomrela, stal sa spolu s dvomi sestrami sirotou. Sestry si zobrala do výchovy babka a chlapca poslali do sirotinca. Vyštudoval mestské učilište. Odišiel do Kazane a nastúpil tu na nižšie strojnícko-technické priemyselné učilište. Pracoval ako kreslič a chodil na kurzy do Tomského technologického ústavu. Vstúpil do ruskej sociálnej a demokratickej strany pracujúcich. V strane dostal prezývku Serž. V roku 1905 sa zúčastnil na demonštrácii a zatkli ho. Po prepustení sa dostal na čelo ozbrojených družín. Bol profesionálnym revolucionárom. Premiestnil sa do Vladikaukazu, kde sa stal spolupracovníkom severokaukazských kadetských novín Terek. Publikoval pod pseudonymom Sergej Mironov, neskôr pod menom S. Kirov.
Bol členom Terského oblastného výboru, revolučnej vojenskej rady Červenej armády a predsedom dočasného revolučného výboru v Astracháne. Ako vojak červenej armády sa dostal do Baku. Nachádzal sa v delegácii, ktorá uzatvorila mier s Poľskom. Bol členom kaukazského ústredného výboru KSSZ. Stal sa prvým tajomníkom ústredného výboru komunistickej strany Azerbajdžanu. Tvoril opozíciu voči Zinovievovi. Pod jeho vedením sa postavil Belomorský- baltský kanál a Solovecký tábor osobitého významu. Získal Leninovo vyznamenanie za obnovu ropného priemyslu. Existujú správy o tom, že na XVII. zjazde strany ho v roku 1934 niektorí členovia (napr. Ordžonikidze) navrhli na post generálneho tajomníka. Odmietol to.
V roku 1934 ho zastrelil Leonid Nikolajev. Oficiálna verzia jeho smrti bola, že ho zabili nepriatelia ZSSR, predstavitelia trockijsko-zinovievského jadra, na čele s Kamenievom a Zinovievom. Podľa inej teórie Stolypina zastrelili na Stalinov príkaz.
Spopolnili ho a urna sa nachádza v Kremeľskom múre na Červenom námestí.
V. Vicenová
Kočarjan , Robert Sedraki
Narodený 31.8.1954 v Stepanakerte v Náhornom Karabachu, je ženatý a má tri deti. Plynule hovorí rusky a anglicky. Vysokoškolský titul získal na Jerevanskom polytechnickom inštitúte elektro-technickom. Konfesijným zameraním sa sám radí medzi stúpencov arménskej apoštolskej cirkvi.
Kočarjan do politiky vstúpil v 80. rokoch a počas tohoto obdobia zastával rôzne posty na rôznych úrovniach riadenia v Komunistickom zväze mládeže a v komunistickej správe. Po vzniku hnutia za pripojenie Náhorného Karabachu k Arménskej SSR sa od februára 1988 stal jedným z politických lídrov tohoto hnutia. Rovnako bol i členom organizácie KRUNK a po jej rozpustení založil a sám sa postavil na čelo vedenia organizácie MIATSUM. V rokoch 1989 a 1990 sa stal členom Najvyššieho sovietu Arménskej SSR a v roku 1991 sa stáva poslancom prvého zhromaždenia Najvyššieho sovietu Republiky Náhorný Karabach.
V auguste 1992 počas okupácie polovice Náhorného Karabachu azerbajdžanskou armádou sa stal predsedom rady obrany štátu (resp. Štátneho obranného výboru) a zároveň aj prvým premiérom Republiky Náhorný Karabach (skr. RNK). V danom postavení sa mu podarilo zorganizovať, za významnej podpory Arménska, sily potrebné na oslobodenie obsadených území. Dňa 24.12. 1994 sa stáva prezidentom vďaka uzneseniu Najvyššieho sovietu RNK a 20.3. 1997 opúsťa prezidentský úrad v RNK z dôvodu jeho zvolenia na post premiéra Arménska. Vo februári 1998 bol donutený odstúpiť z postu premiéra Arménska pre tlak zo strany prezidenta Levon-a Ter-Petrosjan-a, kvôli ústupkom voči Azerbajdžanu pri riešení konfliktu okolo Náhorného Karabachu. V predčasných prezidentských voľbách 30.3. 1998 bol zvolený za prezidenta Arménskej republiky a v daných voľbách zviťazil nad svojich oponentom Karena-jom Demirčijana-jom. V novembri 1998 sa stáva opäť prezidentom RNK vo všeľudovom hlasovaní a 5.3. 2003 bol znovuzvolený na post prezidenta Arménskej republiky. V súčasnosti i naďalej zastáva post prezidenta Arménskej republiky a nahradený bude víťazom prezidentských volieb z februárových volieb v roku 2008 Serž-om Sargsjan-om, ktorý bude menovaný do funkcie 9.4. 2008.
Obrazová príloha:
(všetky priložené obrazové prílohy pochádzajú z oficiálnej internetovej stránky Arménskeho prezidenta, www.president.am/president/eng/ )
Internetové zdroje:
Biography of the President of Armenia
Robert Kočarjan
Robert Kočarjan
„Robert Kocharian - Armenia's new president?“
Armenian presidential election, 2008
Central Asia-Caucasus Institute
Central Asia-Caucasus Analyst, vol.10, no. 5, (5.3.2008)
CIA, The World Factbook, Armenia
https://www.cia.gov/library/publications/the-world-factbook/geos/am.html#People
Peter Krištofič
Kolchida
Mýtická krajina kráľa Aiéta, cieľ Argonautov, údajne aj domovina bojovných Amazoniek, v gréckych bájach sa vykresľuje ako najvýchodnejšie položená krajina v celom vtedy známom svete, miesto, kde vychádza slnko, krajina exotická a bohatá, krajina, v ktorej vládnu čary a mágia. Lokalizuje sa na brehu Čierneho mora, v blízkosti Kaukazu (dnes západná časť Gruzínska). Región zohral významnú úlohu vo procese formovania gruzínskeho národa a ďalších kaukazských etník.
Kolchidské kráľovstvo sa považuje za prvý gruzínsky štát. Podľa klasických autorov jeho územie ohraničoval Pontus (oblasť na juh od Čierneho mora), čiernomorské pobrežie až po rieku Corax (dnes pravdepodobne rieka Bzybi) na západe, Veľký Kaukaz na severe, Ibéria na východe a Arménia na juhu.
Názov Kolchida sa po prvýkrát zjavuje u dramatika Aischyla a básnika Pindara. Najvýznamnejšími riekami boli Phasis (dnes Rioni) a Anticites alebo Atticitus (dnes Kubáň). Medzi najvýznamnejšie mestá starovekej Kolchidy patrili Dioscurias (Suchumi), Phasis (Poti) a Cyta alebo Cutatisium (Kutaisi).
Kolchidské kráľovstvo sa sformovalo v 13. stor. pred n. l. Keď v 8. stor. pred n.l. obsadili oblasť Kimmerijci a Skýti, kráľovstvo sa rozpadlo a prešlo pod správu Perzskej ríše. V 6. – 5. stor. pred n. l. osídľovali kolchidské pobrežie milétski Gréci, ktorí tu zakladali obchodné kolónie (v mestách Phasis a Suchumi). Kolchiďania sa takmer úplne asimilovali s Grékmi a Kolchida sa rozpadla na niekoľko malých kniežatstiev.
O Kolchide rozpráva báj o výprave Argonatov, ktorí tu získali zlaté rúno – t. j. zlatú baraniu kožušinu. Viacerí bádatelia sa domnievajú, že grécka predstava o zlatom rúne má racionálne jadro a korení v tradičnom spôsobe ryžovania zlata na Kaukaze: ešte donedávna obyvatelia odľahlých horských dedín v Svanetii (súčasť starovekej Kolchidy) používali ovčie kože na zachytávanie jemných čiastočiek zlata v riekach, ktoré pramenia v kaukazských horách. Kože potom sušili a ich obsah vytriasali.
Zdroje:
Sláva Šúrová
Kompas v nás (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
Román Petra Jilemnického pozostáva zo šiestich samostatných próz. Od začiatku rozprávania je čitateľ vnášaný do krásnej a zároveň drsnej prírody v okolí Kaukazu, medzi vrchy a kopce, do príbytkov jeho obyvateľov, ktoré sa len pramálo zmenili od čias ich prapredkov. Ako predkovia aj opisovaní obyvatelia žili v jednoduchých jednoizbových domoch – sakloch. Pri týchto domoch sa týčila obranná veža, kam sa utiekalo osadenstvo domu v časoch ohrozenia.
Okolie Kaukazu, jeho obyvateľov a jeho zmýšľania nám približujú vstupy autora medzi poviedkami a tiež samotné príbehy, konkrétne - ´Prípad Evy Burdovej...´ a tri krátke rozprávania autorovho priateľa Osetínca Čermena, jeho otca Kazbeka a deda Tota.
Prózy sa od seba odlišujú svojím rozsahom. Príbehy Čermena , jeho otca a deda sú skôr zamerané na jednanie a ponímanie sveta prostých ale aj študovaných ľudí z tohto regiónu. Opisujú vzťahy prevládajúce medzi pôvodným obyvateľstvom , na ich zvyky a tradície. Každý jeden príbeh rozpráva iná generácia Čermenovej rodiny. Napriek generačnému rozdielu medzi rozprávačmi, predsa len dochádza k prelínaniu myšlienkových pochodov týchto troch mužov.
"O tom ako sa platilo za ovce ľudskou krvou´
Ded Toto rozpráva príbeh o svojom otcovi, jeho bratovi Razdenovi, ktorého neprávom zabil ich skúpy sused Džedželav. Opisujú sa tu ťažko schodné hory a chodníky, ktoré cez ne viedli. Niektoré boli také úzke, že sa po nich chodilo len smerom hore a druhé boli zas určené na cestu dole. Kto sa po takomto chodníku vydal nesprávnym smerom a stretol na ceste iného pocestného znamenalo to pre neho smrť v priepasti pod cestou – taký bol zákon hôr. Napriek stručnosti textu sa v príbehu (aj v ostatných) spomínajú rôzne zvyky a tradície, ktoré pretrvávali ešte aj v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 19. storočia. Ak niekto na niečo prisahal a držal pri tom za chvost psa alebo somára, nemohla sa jeho prísaha spochybniť. Za najväčšiu urážku na cti sa považovalo, ak niekto zabil mačku na mohyle predkov svojho nepriateľa alebo ak vyhlásil, že nepriateľovi predkovia na onom svete hladujú. Opísaný je tu aj starý pohrebný rituál. Samotné náboženstvo vtedajších časov bolo akousi zmeskou pôvodného a nového kresťanského náboženstva. Príklad:“ Svätý Eliáš sputná slepého draka Ruimona reťazou a vyvlečie ho z podsvetia.“
´O láske, ktorá bola ťažkým bremenom v časoch , keď sa spievala ľúbostná pieseň Sahaesa.´
V tomto druhom príbehu opisuje otec Kazbek ako sa zoznámil s Čermenovou matkou . Stručne opisuje dedinskú - aulskú zábavu, ľudové tance a ich názvy. Neskôr prezentuje obyčaje, ku ktorým patrili ´pytačky´, kde sa budúceho ženícha pýtal otec nevesty na najdôležitejšie veci, ktoré musí každý mať- dom, vežu, pole, hnojisko. Na svadbe sa je tradičný pokrm šašlik, pije sa araka - pálenka a pohánkové pivo. Nevesta sa pred odchodom lúči s rodinou, s domovým škriatkom (Banutichidsau) a tiež sa rozsekáva reťaz na znamenie, že nevesta naozaj odchádza z rodičovského domu. V príbehu sa tiež spomína narodenie malého Čermena. V časoch keď ešte ženy rodili doma bez doktorov len za pomoci matky a keď otcovia strieľali pod oknom aby tak uľahčili svojim ženám pôrod sa takto narodil aj Čermen, no jeho matka ostala dokaličená a neskôr počas občianskej vojny umiera pri úteku pred gruzínskymi menševikmi.
´O tom ako Osetínci bojovali za slobodu´
Tretí príbeh, ktorý rozpráva Čermen, zachytáva pohnuté udalosti z konca 1. svetovej vojny a z dôb občianskej vojny. Sú tu rozhorčení navrátilci, ktorí sa pridávali na stranu boľševikov, k partizánskym oddielom, počiatočné úspechy menševikov a konečné víťazstvo sovietov. Spomína sa tu aj strategická výhoda ovládnutia kľúčových bodov v priesmykoch, kde sa aj malé jednotky môžu ubrániť presile.
V doslove sa tiež spomína stále živá legenda o Prometheovi, podľa ktorej je tento potomok slávnych Titanov stále pripútaný reťazami o skalu a možno ho uvidieť len raz v živote pri prvom výstupe na vrch Kazbek. Ak by sa o to človek pokúsil druhý – krát isto zahynie.
´Prípad Evy Burdovej, ktorej chceli zahatať cestu k láske.´
Príbeh pojednáva o ťažko skúšanej láske dcéry statkára – kolonistu a ruského traktoristu a mechanika Alexeja Gerasimoviča Čerepčuka, a tiež o jej prerode na ´moderného socialisticky zmýšľajúceho jedinca .´ Prítomné sú opisy prostredia v okolí Čierneho mora ale aj rôznorodosť a pestrosť národov a národností žijúcich na juhu Ruska, ktorá sa vlastne dochovala až dodnes.
Použitá literatúra:
Peter Jilemnický, Kompas v nás, Tatran 1975 , Bratislava
Dejiny Ruska : Kolektív autorov · Vydavateľstvo: Lidové noviny
Tomáš Sabo
Krno, Miloš (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
(25.7.1922, Bratislava –21.7.2007,Bratislava) prežil svoje detstvo v Nemeckej (teraz Partizánskej) Ľupči. Absolvoval nemecké a slovenské gymnázium v Kežmarku. V roku 1946 zložil doktorantskú skúšku z práv. Pracoval ako novinár, diplomat, filmový dramaturg, viaceré roky bol umelcom na voľnej nohe. Do slovenskej literatúry vstúpil ako básnik vo vojnových rokoch. Neskôr sa preorientoval na prózu, v ktorej zachytil obraz Slovenska v rozličných obdobiach dvadsiateho storočia. Viacero titulov venoval aj deťom a mládeži.
Okrem vlastnej autorskej činnosti sa od konca druhej svetovej vojny venoval aj prekladaniu a prekladom poézie a prózy ruských, gruzínskych, nemeckých a arménskych autorov.
Obzvlášť sa zameral na v Európe možno málo známu gruzínsku poéziu.
V r. 1946 ako diplomat odcestoval do sovietskeho Gruzínska a postupne sa zoznamoval nielen s gruzínskou poéziou a s jej autormi, ale aj s krajinou, ktorá ich zrodila a z jej obyvateľmi.
Pri zdanlivo nekonečných a jemu príjemných rozhovoroch mu zástupcovia všetkých generácií postupne odhaľovali históriu a kultúru svojho rodného kraja.
Na oplátku im pán Krno rozprával o svojom rodnom Slovensku. Usiloval sa o kultúrne zblíženie Slovákov a Gruzíncov. Nechal sa vodiť po pamätných miestach, kde spočívajú historické osobnosti Gruzínska, obdivoval krásne starobylé chrámy, ale objavuje aj prírodné krásy, jaskyne, sady a hory.
Miloš Krno navštívil Gruzínsko mnohokrát, a vyjadroval sa o ňom ako o svojej druhej vlasti.
Jeho spomienky na preňho krásne časy strávené v Gruzínsku, ako aj výber z klenotov gruzínskej poézie spísal a vydal v r. 2002 pod názvom ´ Ak je na zemi raj.
Pán Miloš Krno zomrel náhle v predvečer svojich narodenín po krátkej, ale vážnej chorobe. Jeho diela sa však dodnes tešia vysokej obľube a tak odkaz spisovateľa Miloša Krna žije naďalej, a stal sa podnetom pre ďalšie práce pre vzájomné spoznávanie sa slovenskej a gruzínskej kultúry.
Miloš Krno, Ak je na zemi raj –gruzínske kapitoly, Karpaty –infopress, Bratislava 2002
Tomáš Sabo
Kubáň
rieka na Severnom Kaukaze, dlhá 870 km, s povodím 57 900 km2. Celý tok rieky Kubáň preteká rovnomenným ukrajinsko-ruským historickým regiónom, ktorý sa spája s dejinami kozákov. Tí sú v tomto regióne prítomní od 18. stor., kedy sa časť záporožských kozákov, ktorých Seč príkazala Katarína II po Pugačevovom povstaní rozpustiť, usadila na novodobytých kaukazských územiach pripojených k Rusku po vízťazstve v rusko-tureckej vojne. Kozákom povolili uchovať si tradície Záporožcov, ale premenovali ich na Čiernomorské kozácke vojsko, neskôr známe ako Kubánske kozácke vojsko. Kubánsky región sa rozprestieral na územiach, ktoré v súčasnosti patria viacerým subjektom RF: Krasnodarský kraj a Adygejská republika, čiastočne tiež Stavropoľský kraj, Karačajsko-Čerkesko a Rostovská oblasť.
Kubáň pramení pod Elbrusom, spočiatku tečie prevažne na sever, ale na strednom a dolnom toku smeruje priamo na západ do Azovského mora, kde tvorí deltu s rozlohou 4 300 km2. Všetky rieky, stekajúce zo severných svahov Západného Kaukazu patria do povodia Kubáňa.
Vrchy Veľkého Kaukazu siahajú od prameňa až po Karačajevsk a dolina, ktorou Kubáň na tomto úseku preteká sa nazýva Kubáňska roklina. Na ostatnom toku je krajina nížinatá, prevažujú stepy. Na Kubáni ležia významné mestá, z ktorých mnohé vznikli pôvodne ako kozácke stanice, ktoré mali obraňovať južnú hranicu Ruska. Prvým mestom po prúde Kubáňa je Karačajevsk, v okolí ktorého je možné prezrieť si architektonické pamiatky z období od 8. do 19. stor. [1]. O niečo väčšie je mesto Usť-Džeguta, v blízkosti ktorého postavili malú, ale hlbokú Usť-Džegutskú vodnú nádrž. Ďalšie mesto je Čerkessk, ležiaci na pravom brehu Kubáňa. Vznikol na mieste kozáckej stanice s názvom Batalpašinskaja (podľa porazeného tureckého vodcu Batal-Pašu). Pár kilometrov západne leží priehrada – Čerkesské more, ktoré slúži ako zdroj pitnej vody pre kúpelné mestá Kaukazských minerálnych vôd. Na sútoku riek Urup a Kubáň vyrástlo mesto Armavir, s takmer 200 architektonickými pamiatkami (chrám arménskej apoštolskej cirkvy, tatárska mešita a iné). Okrem toho sú tu aj archeologické pamiatky: početné sídliská z rannej doby železnej, kurgany z mladšej a strednej doby bronzovej. Najväčším mestom regiónu je Krasnodar (predtým Jekaterinodar) – 700 tis. obyvateľov. Pôvodná kozácka stanica sa dnes podobá na moderné mesto v európskom štýle. Unikátna historická pamiatka mesta je Šuchovova veža – mriežkovaná vodná veža z ocele, v tvare hyperboloidu, pomenovaná podľa jej architekta. Je to jedna z prvých stavieb svojho druhu na svete. Pri Krasnodare sa nachádza Krasnodarská vodná nádrž (nazývaná tiež Kubánske more), ktorú postavili s cieľom pestovania ryže a zamedzením záplav na dolnom toku Kubáni. Je to najväčšia vodná nádrž na Severnom Kaukaze (dĺžka – 40 km, šírka – do 15 km). Plánuje sa tu výstavba Adygejskej vodnej elektrárne, ktorej projekt bol zverejnený v r. 2008 [2]. V delte Kubáňa sa nachádzajú dve významnejšie mestá. Kúpele Slavjansk-na-Kubani a klimatické kúpelné mesto Temrjuk s prístavom, známe aj svojimi aktívnymi vulkánmi. Namiesto lávy sa z nich však valí bahno.
foto
Pramene:
[2] kra.dp.ru/Default2.aspx - "Адыгейская ГЭС" даст новую энергию
Odporúčané stránky:
www.vladsc.narod.ru/library/stavrop/stavrkan.htm - Большой Ставропольский канал
www.genealogia.ru/projects/maps/maps/map_kuban_jpg.htm – mapa historického regiónu Kubáň z 19. stor.
Ivan Šabík
Kumsko-manyčská zníženina
Veselovská vodná nádrž využívaná aj na rekreáciu. www.manych.ru/index.php
Кумо-Манычская впадина, tektonická zníženina, ktorá oddeľuje stepi a polostepi na juhu Východoeurópskej roviny od Predkaukazska. Jej šírka je 20 až 30 km, v centrálnej časti sa zužuje len na 1 až 2 km. V roku 1730 bola na príkaz ruského cára vyhlásená za hranicu medzi Európou a Áziou. Cár tak rozhodol na základe geografického výskumu švédskeho zemepisca nemeckého pôvodu Philipa Johana von Strahlenberga, ktorý okrem iného zakreslil novú mapu celého Ruska. V otázke hraníc Európy a Ázie existujú v súčasnosti dva názory vedcov – prvý uznáva hranicu stanovenú Strahlenbergom a druhý za hranicu považuje hrebene kaukazských vrchov.
Približne pred 4 tisíc rokmi tvorila Kumsko-manyčská zníženina morský prieliv medzi Čiernym a Kaspickým morom. Vysúšaním tohto územia prieliv zanikol. Kaspické more stratilo spojenie so svetovým oceánom a začalo sa považovať za jazero, napriek tomu, že jeho voda je slaná. Pozostatkom voľakedajšieho mora v zníženine sú početné jazerá so slanou vodou. Pre hospodárske využitie týchto vôd bol vybudovaný systém vodných nádrží, kanálov a potrubí. Majú slúžiť najmä na zavlažovanie stepných území, ktoré trpia vysúšaním. Otepľovanie si však vyžaduje čoraz väčšie nároky na zavlažovanie, a teda aj na rozširovanie vodnej siete. Vypracovávajú sa rôzne projekty efektívnejšieho hospodárenia, niektoré aj sporné. Ľudská činnosť pri využívaní tunajších vôd v 20. storočí mala vplyv na ekológiu, budovaním nádrží sa mnohé jazerá zaplavili, vodné kanály skrátili dĺžku niektorých riek. Vďaka zavlažovaniu vznikli nové riečky a jazerá [1].
Najväčším jazerom zníženiny je Manyč-Gudilo, na západ od neho je vybudovaná Veselovská priehrada, ktorá umožňuje dlhodobé regulovanie odtoku. Využíva sa na zavlažovanie, lodnú dopravu, energetiku, ale aj rybolov a rekreáciu. [2] Z Veselovskej priehrady odteká smerom k dolnému Donu rieka Manyč, ktorej pomenovanie je aj v názve zníženiny. Na východ tečie Východný Manyč, zdrojom ktorého sú vody z topiaceho sa snehu, preto koryto miestami vysychá. Rieka je súčasťou Kumsko-manyčského kanála, ktorý vybudovali v druhej polovici 20. storočia na mieste jej vyschnutého koryta. Najvýchodnejšiu časť Kumsko-manyčskej zníženiny vypĺňa dolný tok rieky Kuma, ktorá patrí k najdlhším na Kaukaze (802 km).
Zdroje (overované - 13.3.2008):
www.oval.ru/enc/38165.html - Кумо-Манычская впадина (Большая Советская Энциклопедия - цитаты)
Dokumenty:
[1]
www.znb.rsu.ru/referat/D212-208-12/25-00-23/20071114_D212-208-12_25-00-23_BazelyukAA.doc – Антропогенное изменение гидрографической сети Кумо-Манычской впадины (А. А. Базелюк)
[2]
www.manych.ru/index.php
Ivan Šabík
Kura
= gruz. Mtkvari, azer. Kür, najdlhšia rieka Zakaukazska (1364 km); pramení v Arménskej náhornej plošine v Turecku, preteká cez Gruzínsko (stredný tok) a v Azerbajdžane sa vlieva do Kaspického mora; povodie: 188 000 km².
Od prameňa až po Tbilisi tečie Kura prevažne cez tiesňavy a rokliny, ktoré sa striedajú s kotlinami a rovinami. V Gruzínsku, neďaleko tureckých hraníc, na ľavom brehu Kury stojí skalné mesto Varzia z 12. stor. Je to vlastne obrovský jaskynný kláštor, ktorý postavili na ochranu pred Mongolmi. Ukryť sa v ňom mohlo až 50 tisíc ľudí. Po zemetrasení v 13. stor. a nájazde Peržanov v 16. stor. sa zachoval už iba zlomok tohto jedinečného diela. V súčasnosti tu žijú mnísi, ktorí turistom za menší poplatok dovolia vstúpiť do jaskýň a obdivovať zachované fresky. Niekoľko kilometrov ďalej, na pravom brehu Kury stojí biskupský chrám Kumurdo z 1. stor. Nižšie po prúde, na sútoku Kury a Paravani, stojí na vysokom brale jedna z najstarších pevností Gruzínska - Chertvisi. Jej história siaha do 2. stor. pred našim letopočtom. Významným mestom na rieke Kura je Mccheta. Tunajšie pamiatky - kostol Džvari, kláštor Samtavro a Katedrála Sveti cchoveli sú od roku 1994 zapísané na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Za Tbilisi sa dolina rozširuje a rieka miestami rozlieva do viacerých ramien. V Azerbajdžane postavili na Kure v päťdesiatych rokoch 20. stor. Mingečaurskú priehradu, ktorá je najväčšou umelou vodnou nádržou v oblasti Kaukazu (605 km², priemerná hĺbka 27 m). Kura ďalej vteká do Kuro-Arakskej nížiny, kde silno meandruje a na niektorých úsekoch je koryto vyrovnané kanálmi. Pred ústím do Kaspického mora ešte priberá najväčší prítok Araks a ďalej tvorí deltu s rozlohou cca 100 km2.
Voda v rieke je mimoriadne znečistená a mútna. Ročný objem nánosov dosahuje 21 miliónov ton. Delta rieky sa tak každoročne rozširuje do mora o 100 m. Najväčším znečisťovateľom Kury sú priemyselné podniky na území Gruzínska a mestá bez modernej kanalizácie (Tbilisi, Rustavi). Napriek tomu, že v Gruzínsku vodu Kury nepoužívajú na pitie, využíva sa na zavlažovanie. V Azerbajdžane však táto voda slúži na pitie pre cca 2 milióny ľudí. Znečistenie vôd rieky Kura a jej prítoku Araks je medzinárodným problémom a predstavuje vážnu ekologickú hrozbu pre unikátny vodný biotop - Kaspické more.
Zdroje:
slovari.yandex.ru/dict/bse/article/00040/09500.htm - Кура (Большая советская энциклопедия)
ruzgar.aznet.org/ruzgar/1-7.htm - Problem of Kura – Araks
www.grid.unep.ch/product/map/images/cas_2_kurab.jpg - Kura river basin
Ivan Šabík
Kurumova, Selima
(1914 – 1968)
Čečenská spisovateľka, známa hlavne vďaka svojej poviedke Hmla. Jej veľký spisovateľský talent sa ukázal aj vo viacerých ďalších prácach.
Selima Kurumova sa narodila v Groznom v roku 1914. Svoju spisovateľskú kariéru začala pred druhou svetovou vojnou, ale jej poviedky boli vydané až omnoho neskôr. V roku 1950 sa v antológii Orga objavili niektoré z jej prác po prvýkrát.
Poviedky Selimy Kurumovej majú svoj typický charakter. Autorka používa farbisté opisy a prezrádza mnoho zo života čečenského ľudu. Jej próza je ľahko čitateľná, zápletky sú dramatické a čitateľa nenechajú ľahostajným. Počas svojho života autorka nenapísala veľké množstvo diel, no napriek tomu sa začlenila medzi dôležité postavy čečenskej literatúry a teda aj literatúry Kaukazu. Dobre poznala kultúru vlastného národa, čo sa neraz odzrkadľuje aj v jej tvorbe. V poviedkach často opisuje typický odev, tradície a hodnoty Čečenov. Poviedka Hmla je typickým príbehom lásky na spôsob Rómea a Júlie. Hlavnými hrdinami sú Zovra a Zabiat, ktorí zomierajú pre zradu, závisť a klamstvo iných. Všetky práce od Selimy Kurumovej, vrátane poviedok Hmla a Moja chyba, boli zozbierané a publikované len jediný raz, a to v roku 1966. Odvtedy sa diela Kurumovej objavujú len v podobe úryvkov v čítankách ako príklad čečenskej literatúry a čečenského jazyka. Kultúrne spoločenstvo v Čečensku má v najbližších rokoch na pláne zozbierať všetky práce Selimy Kurumovej a opätovne ich vydať.
Spisovateľka sa zaujímala aj o svetovú literatúru, predovšetkým romantizmus. Bola výnimočným človekom, ktorý chápal a miloval ľud, o ktorom písal. Umrela v roku 1968.
Zdroj textu i obrázku
Jana Kokavcová