J
Juraj, sv.
Sv. Juraj zabíja draka. Znak Moskvy.
(275/281 – 303)
Rímsky vojak, kresťanský mučeník. Jeden z najobľúbenejších kresťanských svätých, je patrónom Gruzínska, ale aj Anglicka, Ruska, Kanady, Srbska a i. krajín.
Pravdepodobne pochádzal z Kapadócie v Turecku. Podľa legendy sa narodil v kresťanskej rodine. Jeho otec slúžil ako dôstojník v rímskej armáde. Krátko po dovŕšení dospelosti vstúpil podľa vzoru svojho otca do armády. Bol dobrým vojakom a vojenská kariéta sa mu darila. V tom čase ho odvelili do Nikomédie ako člena osobnej stráže rímskeho cisára Diokletiana.
R. 303 vydal cisár edikty, ktoré povoľovali prenasledovanie a útlak kresťanov v celej ríši. Juraj dostal rozkaz, aby sa zúčastnil perzekúcií, ale ten sa priznal ku kresťanstvu a kritizoval cisárske rozhodnutie. Nahnevaný Diokletian ho nechal za zradu mučiť a popraviť.
K sv. Jurajovi sa viaže niekoľko príbehov, z ktorých najznámejšia je tzv. Zlatá legenda (Legenda Aurea). Hovorí sa v nej, že blízko jazera Silena v Lýbii sa usadil drak. Celé armády sa vydávali proti tomuto hroznému tvorovi, no odchádzali porazené. Príšera zožrala dve ovce denne a keď bolo baraniny málo, bral si drak ako náhradu panny z dediny. Keď sem prišiel sv. Juraj a dopočul sa o tom, že má drakovi padnúť za obeť princezná, prežehnal sa a pustil sa do boja s drakom. Zabil ho jediným bodnutím kopijou. Potom kázňou obrátil miestnych na kresťanstvo. Kráľ mu dal veľkú odmenu, ktorú Juraj rozdal chudobným a odišiel.
Gruzínska ortodoxná cirkev slávi pamiatku sv. Juraja dvakrát do roka, 6. mája a 23. novembra. Sviatočný deň v novembri zaviedla sv. Nino, ktorá priniesla v 4. st. do Gruzínska kresťanstvo. Tento sviatok je pre Gruzíncov jedinečný a je dňom umučenia sv. Juraja.
V Gruzínsku existuje mnoho ľudových tradícií, ktoré nie sú v súlade so zvyklosťami gruzínskej ortodoxnej cirkvi. Jednotlivé regióny Gruzínska majú odlišné tradície a v ľudových príbehoch je sv. Juraj zbožňovaný ako sám Kristus. Provincia Kachetia má ikonu Bieleho Juraja. Biely Juraj je vyobrazený aj na gruzínskom štátnom znaku.
Pramene:
Sláva Šúrová
Jeryšov, Alexandr Anatolievič
(*1973, Krasnodar)
Ruský vodný pólista.
Člen reprezentácie RF, ktorá získala striebornú medailu na OH 2000 a bronzovú na OH 2004. Dvakrát zvíťazil aj na Hrách dobrej vôle, okrem toho vyhral Svetový pohár a svetovú ligu. Je Majstrom športu medzinárodnej triedy vo vodnom póle. V súčasnosti je kapitánom moskovského Dinama, ale hral aj v talianskej lige. Žije v Moskve.
V Rusku sa vodné pólo začalo hrať zač. 20. storočia v Petrohrade. Okolo r. 1910 vznikli prvé mužstvá v Moskve, Kyjeve, Baku, Samare atď. Po vojne sa už ZSSR stal v tomto športe veľmocou.
V Jeryšovovom rodisku, Krasnodare, sa vodné pólo teší mimoriadnej obľúbe. V tunajších športových školách sa pestuje popri bojových umeniach najmä plávanie a vodné pólo. V Soči najnovšie plánujú postaviť nový areál vodných športov. Pokiaľ ide o zakaukazské oblasti, vodné pólo je veľmi populárne aj v Gruzínsku.
Pramene a linky:
Foto
Dejiny vodného póla v Rusku
V Soči postavia areál vodných športov
Andrej Kállay
Jilemnický, Peter (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
(18.3. 1901 -19.5.1949), národný umelec, učiteľ a spisovateľ, sa narodil
v rodine rušňovodiča Do ľudovej a meštianskej školy chodil v Kyšperku, kde vyštudoval aj hospodársku školu a v Leviciach učiteľský ústav. V rokoch 1920 – 1921
a 1922 –23 pôsobil ako učiteľ.
V roku 1922 sa zoznámil s Klementom Gottwaldom a v tom istom roku sa stal členom KSČ.
V rokoch 1926 -30 odišiel z Kysúc ako učiteľ a kronikár družstva Interhelpo v Pišpeku (dnešné Frunze v Kirgizsku). Pôsobil aj na slovenských dedinách družstva Interheľpo Su –Psech, Pavlovka (dnešná Krasno –Čechovka –Krasnodarský kraj) a Varvarovka neďaleko kúpeľného mesta Anapa, ktoré leží na pobreží Čierneho mora, odkiaľ v r. 1928 odchádza do Moskvy a redaktor novín ´Pravda´.
V súbore reportáží Dva roky v krajine Sovietov, ktoré vydal v r. 1929 opisuje svoje putovanie po Sovietskom Rusku, prezentuje nové životné podmienky v Strednej Ázii a na Kaukaze.
Vo svojich reportážach o týchto krajoch a ľuďoch pojednáva o novom a toho času jedinom komunistickom štáte až príliš idealisticky.
Napriek tomu ako jeden z mála slovenských autorov, priblížil slovenskému čitateľovi neznámo ďalekých krajov, kam odišlo v nádeji za ´ lepším zajtrajšom ´ aj mnoho Slovákov.
Od r.1930 opäť pracuje ako učiteľ na Slovensku. Počas druhej svetovej vojny sa venuje ilegálnej politickej činnosti, za ktorú ho roku 1942 zatklo gestapo. Odsúdili ho na osem rokov nútených prác. V r. 1945 sa vracia na Slovensko ako poslanec KSČ, od r. 1947 pracuje v Belehrade a nakoniec od r. 1948 zastáva post kultúrneho atašé v Moskve, kde nakoniec zomrel v r. 1949 na srdcový infarkt.
Vo svojich dielach sa venuje osudom Slovákov z okolia Kysúc v dobe hospodárskej krízy počas prvej ČSR, ale aj Slovákom- kolonistom na území bývalého cárskeho Ruska a bývalého Sovietskeho zväzu.
Z diel : Víťazný pád (1929), Dva roky v krajine sovietov (1929), Pole neorané (1932), Zuniaci krok (1930), Kus cukru (1934), Kompas v nás (1937), Návrat (1938), Kronika (1947)
Zdroje : Peter Jilemnický, Kompas v nás, Tatran 1975, Bratislava, Peter Jilemnický, Dva roky v krajine sovietov, Pravda 1952, Bratislava
Tomáš Sabo
Jerevan
Jerevan s Araratom v pozadí
Hlavné mesto Arménska, administratívne, kultúrne a priemyselné centrum krajiny, ležiace na rieke Hrazdan, 12 km od hranice s Tureckom. Najväčšie mesto Arménska (1,1 milióna obyvateľov), jedno z najstarších písomne doložených miest na Kaukaze.
Dejiny Jerevanu siahajú do 8. stor. pred n. l., ich začiatok sa spája so založením urartskej pevnosti Erebuni (782 pred n. l.). Názov Jerevan je podľa arménskej tradície odvodený od arménskeho výrazu „Jerevants“ (= objavil sa), zvolaného Noemom, keď sa pozeral smerom na Jerevan potom, čo voda po potope ustúpila a archa pristála na hore Ararat. Podľa vierohodnejšej teórie bolo mesto pomenované podľa arménskeho kráľa Jervanda III.
Jerevan niekoľkokrát zasiahlo silné zemetrasenie. Počas posledného veľkého zemetrasenia v roku 1988, ktoré zničilo väčšinu priemyselnej časti mesta, zomrelo 25 000 ľudí.
K turistickým atraktivitám mesta patria pozostatky urartskej a rímskej pevnosti, národná galéria so zbierkou 19 000 umeleckých diel (vrátane diel Donatella, Tintoretta, Fragonarda, Chagalla, Kandinského, Serova), ale aj známe Kaskády – mo numentálne biele schody, vedúce z centra mesta smerom k Parku víťazstva, ďalej pamätník venovaný Kozákom zabitým počas rusko-perzskej vojny (1826-1827), budova opery, historické múzeum (87 000 exponátov prezentujúcich arménsku kultúru od staroveku až po súčasnosť), slávne Kino Moskva, socha Matka Arménia umiestnená v Parku víťazstva, cintorín – Panteón, kde sú pochovaní mnohí slávni Arméni, socha Haika – legendárneho patriarchu arménskeho národa, socha Davida Sasunského – epického hrdinu, ktorý z Arménie vyhnal arabských votrelcov, Cicernakaberd – pamätník pripomínajúci obete genocídy a Jerablur – cintorín, kde sú pochovaní Arméni, ktorí zahynuli vo vojne o Náhorný Karabach.
Významnou inštitúciou, sídliacou v Jerevane, je Matenadaran (Inštitút starobylých rukopisov sv. Mesropa Maštoca), vedecko-výskumné centrum, ktoré uschováva jednu z najbohatších zbierok starobylých rukopisov a kníh na svete. V jeho zbierkach sa nachádzajú grécke, asýrske, hebrejské, rímske a perzské rukopisy.
V Jerevane možno za minimálne vstupné navštíviť zoologickú záhradu (1946), umiestnenú v malebnom prostredí na rozlohe 35 hektárov. Nachádza sa v nej 260 druhov zvierat, z ktorých mnohé pochádzajú priamo z Arménska (kaukazské vlky, líšky, medvede, hyeny, jedovaté hady a dravé vtáky).
Podľa Biblie je Arménsko kolískou vinohradníctva. Prvým človekom, ktorý ochutnal alkoholický nápoj a pocítil jeho magické účinky, bol podľa legendy Noe na úpätí hory Ararat. Jedinečná klíma tejto oblasti je dodnes základom vynikajúcej chuti legendárneho arménskeho koňaku Ararat, vyrábaného v Jerevane.
Metro, postavené v roku 1981, pozostáva z jednej dopravnej linky, ktorá však vedie naprieč celým mestom.
Počet turistov, navštevujúcich Arménsko, stúpa (v roku 2001 nárast 45% v porovnaní s predchádzajúcim rokom). V prípade stabilizácie politickej situácie v krajine a regióne možno očakávať ešte výraznejší nárast turistického záujmu o jednu z najstarších krajín na svete, a teda aj príjmov Arménska z cestovného ruchu.
Pre občanov SR platí pre vstup na územie Arménska vízová povinnosť. O vízum možno požiadať na veľvyslanectve Arménskej republiky vo Viedni. K žiadosti o jednorazové turistické vízum na pobyt do 21 dní sa nevyžaduje pozvanie (poplatok za vízum 60 USD).
Zdroje:
www.wikipedia.org
www.armeniapedia.org
Zaujímavé linky:
www.ysu.am - Jerevanská štátna univerzita (1919)
www.gallery.am - Arménska národná galéria
www.matenadaran.org/en/ - Matenadaran
www.yerevan.am/index.php - oficiálna stránka mesta
www.armeniainfo.am - turistické informácie o Arménsku
www.armgate.com/travel/ - základné informácie o Arménsku (pre turistov)
Michal Snopek
Jandarbijev, Zelimkan
(12.9.1952 – 13.2.2004)
Čečenský spisovateľ a politik, úradujúci prezident odštiepeneckej Čečensko – Ingušskej republiky (1996-1997)
Pôvodne literárny vedec, básnik a spisovateľ detskej literatúry sa stal vodcom čečenského národného hnutia v čase rozpadu ZSSR. V máji 1990 založil a viedol prvú čečenskú politickú stranu (VDP), ktorej hlavným politickým programom bolo obnovenie nezávislého Čečenska. Spočiatku VDP reprezentovala ako Čečencov, tak aj Inguššov, no k rozkolu došlo, keď Čečensko vyhlásilo nezávislosť od Ruskej sovietskej federatívnej socialisitickej republiky.
V novembri 1990 sa stal podpredsedom novozformovaného Celonárodného kongresu čečenského národa, na čele ktorého stál Džochar Dudajev. Obaja prispeli k tomu, že rozpory s Ingušmi sa vyriešili mierovým spôsobom, vytvorením dvoch subjektov - samostatného Čečenska a samostatného Ingušska. Od roku 1991 Jandarbijev zastával funkciu viceprezidenta neuznanej Čečenskej republiky.
Počas Prvej čečenskej vojny sa Jandarbijev takmer neangažoval v bojových operáciách. Väčšinu času trávil písaním kníh o úsilí dosiahnuť nezávislosť. S výnimkou jeho osobných strážcov nikdy nemal vlastnú vojenskú jednotku. Po zavraždení jeho predchodcu Dudajeva, sa stal úradujúcim prezidentom. V máji 1996 viedol čečenskú delegáciu počas rozhovorov s prezidentom RF Borisom Jeľcinom, ktoré vyústili do uzatvorenia prímeria 27.5. 1996.
Jandarbijev sa zúčastnil čečenských prezidentských volieb vo februári 1997, no skončil tretí po Aslanovi Maschadovovi a Šamilovi Basajevovi. Spolu s Maschadovom sa 12.5.1997 zúčastnil podpisu mierovej dohody v Moskve. No avšak už o rok neskôr došlo medzi nimi k roztržke, kvôli obvineniam, že Jandarbijev stál za neúspešným atentátom na Maschadova. Navyše v roku 1998 Maschadov verejne osočil Jandarbijeva, keď ho označil za šíriteľa a propagátora radikálnej moslimskej filozofie wahábizmu a obvinil ho z organizovania protištátnych aktivít. V dôsledku týchto obvinení sa Jandarbijev pripojil k radikálnej opozícií.
Jandarbijev stál za útokom islamistov do susedného Dagestanu v roku 1999. Neskôr po začiatku Druhej čečenskej vojny pôsobil v Pakistane, v SAE až sa nakoniec v roku 2001 usadil v Katare, kde sa snažil získať podporu tamojších moslimov pre čečenský boj. Rusko niekoľkokrát požiadalo Katar o vydanie Jandarbijeva, pričom ho označilo ako nebezpečného medzinárodného teroristu, financovateľa čečenského odboja. V júni 2003 sa jeho meno objavilo na čiernej listitne Bezpečnostnej rady OSN, pričom ho obvinili z kontaktov s Al Kájdou a z podporovania radikálnej frakcie čečenských moslimov, ktorý stáli za útokom na moskovské divadlo v roku 2002.
Jandarbijev zomrel 13.2.2004 pri bombovom útoku na jeho auto v hlavnom meste Kataru v Dohe. 19.2.2004 katarská polícia zatkla troch pracovníkov Ruskej ambasády a obvinila ich z jeho zavraždenia. Ruská strana tieto tvrdenia jednoznačne odmietla. Vzhľadom na to, že spomenutí ruskí diplomati počas neverejného súdneho pojednávania obvinili katarské úrady z mučenia, ako aj na to, že zatknutie sa uskutočnilo na pôde Ruskej ambasády, Rusko žiadalo ich okamžité prepustenie. Katarskí prokurátori tvrdili, že obvinení dostali príkaz na zneškodnenie Jandarbijeva osobne od ministra obrany Sergeja Ivanova. Ich obhajcom bol Nikolaj Jegorov – blízky priateľ Valdimúra Putina. Nakoniec katarský súd týchto ruských diplomatov odsúdil na doživotné tresty. Avšak už pár mesiacov po verdikte, katarské úradli rozhodoli o vydaní väzňov do Ruska. Vrátili sa so statusom hrdinov, pričom ruské úrady odmietajú ich opätovné uväznenie, keďže rozsudok katarského súdu pre nich, podľa ich tvrdení, nie je záväzný.
Zdroj:
www.wikipedia.org
Linky:
Celonárodný kongres čečenského národa:
Wahábizmus: en.wikipedia.org/wiki/Wahhabism
článok o obvinených ruských diplomatoch: news.bbc.co.uk/2/hi/europe/4275147.stm
Júlia Miklasová