I
Iáson
syn dediča kráľovskeho trónu v Iólku, Aisóna, vodca slávnej výpravy Argonautov do Kolchidy.
Keď mal vládu nad Iólkom (v Thessálii) prevziať Aisón, zmocnil sa jej jeho nevlastný brat Pelias. Neskôr Iáson, ktorý medzičasom dospel, žiadal Pelia, aby mu vrátil trón, no Pelias si stanovil podmienku, že Iáson predtým musí vykonať hrdinský čin, a to priniesť zlaté rúno. Zlaté rúno bola koža veľkého zlatého barana, ktorý uniesol cez more Frixa a jeho sestru Hellé do Kolchidy. Tamojší kráľ Aiétés rúno uchoval. Na veľkom strome ho strážil strašný drak. Úloha získať zlaté rúno pre Pelia sa zdala nesplniteľná.
Iáson zhromaždil veľkých gréckych hrdinov a na lodi Argo vyplával do Kolchidy. Po niekoľkomesačnej strastiplnej ceste loď do Kolchidy dorazila. Za vydanie zlatého rúna si však stanovil kráľ Aiétés ťažkú podmienku: Iáson mal zapriahnuť do železného pluhu ohnivé býky, zorať pole boha vojny Area, zasiať ho dračími zubami z Areovho hada. Zo zubov mali vyrásť bojovníci a tých mal pobiť.
S pomocou bohýň Héry a Athény sa do Iásona zaľúbila dcéra kráľa Aiéta čarodejnica Médeia. Keď ju Iáson prišiel požiadať o pomoc, Médeia mu dala kúzelnú masť a Iáson sa stal na jeden deň nepremožiteľným. Hoci úlohu splnil, Aiétés mu rúno nechcel vydať . Opäť mu pomohla Médeia, keď uspala draka a Iáson si korisť mohol vziať. Potom spolu na lodi Argo z Kolchidy odplávali.
Po návrate do Iólku Pelias odmietol prenechať Iásonovi vládu a tak sa Iáson rozhodol, že ho zavraždí. Pomocou lsti presvedčila Médeia Peliove dcéry, aby mu podrezali hrdlo a potom ho nechala vykrvácať. Tým na seba privolala hnev Peliovho syna a museli s Iásonom z Iólku ujsť.
Nakoniec našli útočište u korintského kráľa Kreonta. Tu sa im narodili dvaja synovia a Médeia dúfala v rodinné šťastie. Avšak Iáson stále bažil po kráľovskej moci. Vyhliadol si Kreontovu dcéru Glauku a rozhodol sa oženiť sa s ňou, aby tak získal nástupníctvo na trón. Vtedy sa Médeina láska zmenila na nenávisť. Zahubila Glauku i Kreonta a potom aj svojich synov, aby Iásona utrápila v žiali. Toto nešťastie, ktorého si bol Iáson sám strojcom, mu vzalo priazeň bohov a stal sa štvancom. Dlhé roky opustený blúdil, až kým si ho nenašla smrť. Raz zbadal svoju bývalú loď Argo vytiahnutú na breh. Keď zaspal v jej tieni, zrútila sa naňho časť lode a pochovala ho v troskách.
Pramene:
www.wikipedia.org
Zamarovský, Vojtech: Bohovia a hrdinovia antických bájí, Bratislava, Perfekt, 1998
Petiška, Eduard: Staré grécke povesti a báje, Bratislava, Buvik, 1996
Sláva Šúrová
Ibragimov, Sultan (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
(*1975, Tľarata, Dagestan)
Profesionálny boxer avarskej národnosti. Bol majstrom sveta v ťažkej váhe boxerskej federácie WBO (od júna 2007 do februára 2008), získal striebornú medailu na OH v Sydney r. 2000. Boxu sa venuje od svojich sedemnástich rokov. R. 2000 ako amatér získal striebornú medailu na majstrovstvách Európy v ťažkej váhe a striebornú medailu na olympijských hrách v Sydney, r. 2001 na majstrovstvách sveta, obsadil tretie miesto. Medzi profesionálnymi boxermi debutoval r. 2002. V profesionálnej kariére doteraz odohral 24 súbojov, z ktorých vyhral 22 (17 knokautom), raz remizoval a prehral. Titul majstra sveta získal 2. júna 2007, keď ho rozhodcovia jednomyseľne určili za víťaza. O niekoľko mesiacov neskôr musel obhájiť svoj titul, v októbri 2007 v Moskve zdolal už štyridsaťštvorročného Američana Evandera Holyfielda (pôvodne mal boxovať s uzbeckým majstrom sveta Ruslanom Čagajevom, ale on ochorel). Prvú prehru Ibragimov utrpel v súboji s Ukrajincom Vladimirom Kličkom, majstrom sveta boxerskej federácie IBF 23. februára 2008, a zároveň stratil aj titul majstra sveta.
Ibragimov v súčasnosti žije v meste Rostov na Done. Jeho bratanec, Timur Ibragimov je tiež profesionálnym boxerom ťažkej váhy, je reprezentantom Uzbekistanu.
Na Kaukaze box má veľmi silné zázemie, o čom svedčia výsledky nedávnych majstrovstiev sveta a Európy, na ktorých ruskí mladíci, Ali Magomedovič Alijev, Alexandr Povetkin alebo Gajdarbek Gajdarbekov ako nazbierali mnoho zlatých a strieborných medialí. Spomedzi týchto boxerov odborníci Povetkinovi predpovedajú sľubnú budúcnosť v ťažkej váhe. Povetkin je rýchly, usilovný, dobre kvalifikovaný. Ibragimovov rovesník, Vic (Vachtang) Darčiňan, austrálsky boxer arménskeho pôvodu je bývalým majstrom federácií IBF a IBO papierovej váhy.
Foto:
Amatérska kariéra Ibragimova:
Profesionálna kariéra Ibragimova:
Ibragimov vs Kličko:
Iľja II
vl. menom Irakli Gudušauri Šiolašvili, katolikos – patriarcha gruzínsky.
Meno dostal podľa gruzínskeho kráľa Irakliho II. Narodil sa 4. januára 1933 v Ordžonikidze (teraz Vladikaukaz). V r. 1957 ukončil Moskovský duchovný seminár a o tri roky neskôr aj Moskovskú duchovnú akadémiu. Tu bol ešte ako študent postrihnutý za mnícha a dostal nové meno podľa svätca – starozákonného proroka Iľju (Eliáša). Za prácu o histórii afonského Iverského kláštora získal kandidatúru. Po skončení štúdia sa vrátil domov a tu ho vymenovali za klerika Batumského chrámu.V r. 1963 sa stal biskupom batumským a šemokmedským. Od toho istého roku bol aj rektorom Mcchetského seminára – vtedy jedinej cirkevnej školy v Gruzínsku. Od r.1969 metropolitom a od r. 1972 zase biskupom Suchumským. V r. 1977 zomrel katolikos-patriarcha David V. a svätá synoda ho ustanovila za jeho nástupcu. Jeho titul znie: katolikos - patriarcha celého Gruzínska, arcibiskup mcchetský a tbiliský Iľja II.. Od r. 1978 do r. 1983 bol aj predsedom Celosvetového cirkevného koncilu. S jeho pomocou v tomto období prebehlo obrodenie gruzínskej pravoslávnej cirkvi. Často fungoval ako akýsi prostredník medzi znepriatelenými politickými stranami.V deväťdesiatych rokoch však gruzínska cirkev opustila túto organizáciu. Sídlo patriarchátu je v Tbilisi.
Pramene:
www.patriarchia.ru/db/text/73195.html
ru.wikipedia.org/wiki/%D0%98%D0%BB%D0%B8%D1%8F_II_(%D0%9A%D0%B0%D1%82%D0%BE%D0%BB%D0%B8%D0%BA%D0%BE%D1%81-%D0%BF%D0%B0%D1%82%D1%80%D0%B8%D0%B0%D1%80%D1%85_%D0%93%D1%80%D1%83%D0%B7%D0%B8%D0%BD%D1%81%D0%BA%D0%B8%D0%B9)
Denisa Margetová
Islam
Najmladšie monoteistické náboženstvo na svete (v arab. al-islám - odovzdanie sa do vôle Božej)
Islam vznikol v Arábii v 7. stor. Zakladateľom a zároveň najväčším prorokom bol Mohamed. Posvätnou knihou je Korán. Medzi základné povinnosti moslima patrí salá (modlitba), saúm (pôst v čase Ramadánu), zaká (almužna) a hadž (púť do Mekky). Islam vyrástol na základoch židovstva a kresťanstva, preto si váži takmer všetkých starozákonných prorokov i Ježiša Krista.
Krátko po Mohamedovej smrti nastal v islame rozkol, ktorý sa týkal otázky nástupníctva po prorokovi, pretože Mohamed nemal mužského potomka a neoznačil svojho nástupcu. Časť moslimov prijala zásadu voleného úradu, druhá vetva uprednostnila zásadu príbuzenstva. Prvá vetva – sunniti – uznala za právoplatného Mohamedovho nástupcu Abú Bakra, druhá vetva - šíiti – označili za nástupcu jeho zaťa Alího (odtiaľ aj arab. označenie ší‘at ‚Alí = Alího nasledovníci). Pre sunnitov je charakteristické zdôrazňovanie pravidiel a tradícií (arab. sunna = zvyklosť, pravidlo) spojených s osobou proroka, pre šíitov zasa emocionálnejšie prežívanie viery.
V 18. stor. vznikol v prostredí sunnitských moslimov wahhábizmus (pomenovaný podľa zakladateľa Mohameda ibn Abd al-Wahhába), ktorý kritizoval súveký islam, že sa odklonil od Koránu a prenikli doň nežiaduce myšlienky. Wahhábistické učenie zavrhlo všetky zmeny a novinky, hlása aj striktné dodržiavanie princípov monoteizmu, návrat ku Koránu a jeho verný výklad. Pôvodne sa nestretlo s veľkým ohlasom, no etablovalo sa v Saudskej Arábii a odtiaľ sa šírilo ďalej. Neskôr sa wahhábizmus stal základom islamského fundamentalizmu.
Pravda, bez ohľadu na rozličné vetvy, hnutia a sekty v islame panuje vieroučná jednota, všetci moslimi veria v jediného Boha, majú rovnaké modlitby, vykonávajú rovnaké obrady, rozdiely sa nedotýkajú ani Koránu, ani základných pilierov viery.
Šíiti na Kaukaze
Oblasť Kaukazu je celosvetovo významnou zónou koncentrácie šíitov (žije ich tu cca 8 mln). Šíiti celkovo predstavujú iba cca 15 % moslimov, žijú najmä v Iráne, Iraku, významná je šíitska komunita v Azerbajdžane (r. 2002 sa tu evidovalo 85 % šíitov a 15 % sunnitov).
Na území Azerbajdžanu sa islam rozšíril po dobytí územia Arabmi v 7. stor., keď staršie kresťanstvo postupne stratilo pozície. V 16. stor. začala dominovať pod vplyvom perzského šacha šíitska vetva islamu. Keď zač. 17. stor. Azerbajdžan padol do rúk Osmanskej ríše, Turci posilnili pozície sunnitského islamu a napäté vzťahy medzi šíitmi a sunnitmi vyvolali viacero konfliktov.
V 20. stor. boľševická ateizácia znamenala aj eróziu islamu, no perestrojka a následný vznik samostatného Azerbajdžanu a oživovanie národných tradícií priniesli aj renesanciu náboženstva. Za výdatnej podpory iných moslimských krajín sa vo veľkom začali stavať mešity, vznikla moslimská univerzita. Islam začal prenikať do života Azerbajdžancov, ale stále sa ešte vníma inak ako v tradičných moslimských krajinách. Centrum konzervatívneho šíitskeho islamu je v mestečku Nardaran, neďaleko Baku.
Sunniti na Kaukaze
Odhaduje sa, že k sunnitom patrí 85-90 % všetkých moslimov. Na Kaukaze sa pozície sunnitov posilnili vďaka tureckej expanzii v 15. stor. Dnes ich tu žije vyše 6 mln. Menšie počty sunnitov žijú v Azerbajdžane a v Gruzínsku (v oblasti Adžarska), no sunnitský islam vyznávajú najmä na severe Kaukazu (Adygejci, Kabardi, Karačajci, Balkari, Čečeni, Inguši, Nogajci a väčšina národov Dagestanu). Mohamedovo učenie sa sem dostalo s Arabmi, ktorí v 7. stor. ovládli východný Dagestan a islamizovali oblasť, kde sa prv šírilo kresťanstvo. Typickým príkladom islamizácie je veľmi známa mešita Juma v Derbente, ktorá bola pôvodne kresťanskou bazilikou. Jediným pamätníkom kresťanstva v Dagestane je dnes už len kostol v Datune z 10. storočia. Poslední kresťania z oblasti vymizli asi v 15. storočí. Z Dagestanu sa islam šíril do Čečenska, kde definitívne zvíťazil v 18. stor. U Dagestancov i Čečenov sa teší obľube sufizmus, mystické učenie islamu. V 19. stor. sa k nemu hlásilo bratstvo (naqšbandi), ktoré spolu s imámom Šamilom stálo na čele odboja proti ruskej nadvláde.
Wahhábizmus na Kaukaze
Na Kaukaze zaznamenal wahhábizmus veľký úspech, najpopulárnejší v Dagestane a Čečensku. V Čečensku bolo centrum wahhábizmu v meste Urus-Martan. R.1998 sa na základe iniciatívy Achmeda Kadyrova v Groznom uskutočnilo stretnutie predstaviteľov všetkých duchovných centier islamu na Kaukaze, na ktorom wahhábizmus verejne odsúdili. Duchovným vodcom dagestanských wahhábistov je Bagaudtin Keberov. Zač. deväťdesiatych rokov sa v Dagestane vyostrili vzťahy medzi tradičnými sunnitmi a wahhábistami, istý čas mali wahhábisti v Dagestane dokonca svoju vlastnú autonómnu enklávu – Kadarskú zónu. Po jej zrušení r. 1999 sa mnohí dagestanskí wahhábisti spolu s čečenskými radikálmi zúčastňovali v ozbrojených zrážkach v konfliktných zónach.
Pramene:
MÜLLER Z., Islám, NS Svoboda Praha 1997
en.wikipedia.org/wiki/Islam_in_Azerbaijan
sk.wikipedia.org/wiki/Islam
www.noravank.am/ru/
en.wikipedia.org/wiki/Sunni_Islam
Denisa Margetová