G
Gamzatov, Rasul
(1923 - 2003)
Najznámejší dagestanský básnik.
Študoval na avarskom pedagogickom inštitúte, po skončení školy pracoval na rozličných postoch, ako učiteľ, asistent režiséra Avarského národného divadla, korešpondent Avarských novín ...
V r. 1945 až 1950 študoval na Moskovskom literárnom inštitúte M. Gorkého. Neskôr ho zvolili za predsedu Zväzu dagestanských spisovateľov, kde pracoval až do svojej smrti v roku 2003.
Už ako deväťročný začal písať poéziu, ktorú neskôr uverejnili v miestnom avarskom časopise, kde Gamzatov svoje diela uverejňoval ešte dlhé roky. R. 1943 mu vyšla prvá básnická zbierka v avarskom jazyku, neskôr preložená do ruštiny pod názvom Пламенная любовь и жгучая ненависть. Jeho diela vychádzali vo veľkých nákladoch, Gamzatov sa stal populárnym autorom v rámci celého ZSSR. Za svoju tvorbu získal mnoho cien a veľké uznanie aj v zahraničí. Jeho meno sa v propagácii sovietskej kultúry stalo symbolom možností rozvoja národností v ZSSR, poetické večery jeho tvorby usporadúvali v sovietskych kultúrnych centrách sovietskych satelitov (v Sofii, Varšave, Berlíne či Budapešti).
Na podklade jeho diel vznikol mimoriadne úspešný balet Горянка, ktorý sa hral na mnohých scénach v rámci bývalého ZSSR.
Po rozpade ZSSR Gamzatov vystupoval ako zástanca veľkého Ruska. Jeden z jeho známych citátov hovorí: Дагестан никогда добровольно в Россию не входил и никогда добровольно из России не выйдет. Týmito postojmi si vyslúžil uznanie najvyšších štátnych predstaviteľov RF a jeho autorita medzi Rusmi na Kaukaze ešte vzrástla.
Zomrel krátko po dovŕšení osemdesiatky. Pochovaný je v Machačkale, hneď vedľa milovanej manželky Patimat. Na jeho internetovej stránke poeta stojí krédo:
Мы все умрем, людей бессмертных нет,
И это все известно и не ново.
Но мы живем, чтобы оставить след:
Дом иль тропинку, дерево иль слово.
Pramene a linky:
www.gamzatov.ru
www.gazeta.ru
Jana Kokavcová
Gazzajev, Valerij Georgijevič (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
(* 1954, Vladikavkaz)
Sovietsky útočník a futbalový tréner osetského pôvodu. Hral za viaceré významné ruské kluby (SKA Rostov na Done, Lokomotiv Moskva, Dinamo Moskva) a za Dinamo Tbilisi. V 283 zápasoch najvyššej sovietskej ligy strelil 89 gólov. Bol členom reprezentácie ZSSR na letných olympijských hrách v Moskve r. 1980, ktorá získala bronzovú medailu. Ako tréner zažil veľký úspech r. 1995, keď s klubom Alania Vladikavkaz vyhral ruskú ligu. V súčasnosti je trénerom CSKA Moskva a s týmto klubom získal viackrát ruský titul a r. 2005 triumfoval aj v pohári UEFA. Gazzajev sa tak stal prvým ruským trénerom, ktorý po rozpade ZSSR získal s ruským mužstvom európsky pohár.
Futbal má v Severnom Osetsku necelých 100 rokov. Prvá správa o futbalovom zápase pochádza z r. 1912, futbalový klub vo Vladikavkaze založili r. 1921. V nasledujúcich desaťročiach sa stal popredným mužstom Severného Osetska. Zlaté roky v devätdesiatych rokoch nasledoval prudký pád, čo sa r. 2006 skončilo odobratím profesionálneho štatútu. Rozhorčení fanúšikovia sa obrátili aj na Putina, aby pomohol zachrániť klub. V súčasnosti Alania hrá druhú ligu.
Viacero odchovancov tohto klubu hrá v prvej ruskej lige, najlepšie meno si získali brankári, napr. Stanislav Čerčesov patril k oporám sovietskej a ruskej reprezentácie, zo súčasných reprezentanti Veniamin Mandrykin a Vladimir Gabulov.
Interview s Gazzajevom:
Pramene:
Nepriaznivý osud futbalovej bašty Severného Osetska:
Gešajev, Musa
(*1940)
Čečenský poet, literárny kritik, básnik a historik.
Detstvo strávil v Kazachstane, kam r. 1944 násilne deportovali celú jeho rodinu. Už ako študent začal písať poviedky a básne. Absolvoval Leningradský štátny inštitút divadla, hudby a filmu. Po dokončení štúdia sa vrátil do rodného Grozného a začal pracovať na miestnom ministerstve kultúry. V r.1967 až 1978 viedol čečensko- ingušskú tanečnú skupinu Vajnach. Pod jeho vedením sa stala známa po celom ZSSR. Neskôr zastával vedúce funkcie vo filharmónii, v osemdesiatych rokoch publikoval básne. Mnohé z jeho básní zhudobnili a hrajú sa v televízii, rádiu, na koncertoch. Niektoré Gešajevove básne naspieval aj známy čečenský spevák Imam Alimsultanov.
Jeho básne sú často presiaknuté vlastenectvom a láskou k Čečensku a ich národnoobrodenecký pátos pôsobí v európskom kontexte neživo, no treba ho vnímať ako produkt atmosféry boja za nezávislé Čečensko a autorovho nadšenia pre čečenskú nacionálnu myšlienku.
Чечня моя!
Прошу меня простить,
Но я живу твоей судьбой.
Моей любви не погасить,
Как солнце в выси голубой.
...
Чечня моя!
Хочу я пожелать
Тебе счастливой быть всегда.
Ты для меня - вторая мать,
Моя опора и звезда.
Knihu Musu Gešajeva Famous Chechens (1999) vraj do Ruska nepustili cez hranice, aby sa nedostala do predaja, čo Gešajev komentoval tak, že nenapísal knihu o čečenských rebeloch, ale o hrdinoch, ktorí poznamenali ruské i čečenské dejiny. Medzi jeho ďalšími publikáciami sú napr. Kaukazská kuchyňa a Antológia čečenskej poézie.
Pramene:
www.chechnyafree.ru
www.wikipedia.org
Jana Kokavcová
Gobustan
Geografická oblasť medzi juhovýchodným úpätím Kaukazských hôr a Kaspickým morom, 60 km od Baku. Slovo „Gobu“ v azerbajdžanskom jazyku znamená roklina. Gobustan je teda krajinou roklín. Križuje ju množstvo riek. Pahorky dosahujú nadmorskú výšku od 600 - 700 m. Najvyšší bod má 1047 m. n. m. Vrchy sú pokryté vrstvou uhličitanu vápenatého, nižšie pahorky sú vulkanického pôvodu a niekoľko menších kráterov je stále v činnosti. Geologickým fenoménom sú aj tzv. bahenné sopky, ktoré vyvrhujú kusy studeného bahna zmiešané s ropou a minerálnou vodou, ktoré následne tvrdne podobne ako láva. Klíma je veľmi suchá, letá sú horúce a zimy slabé. Okrem prírodných krás je Gobustan známy predovšetkým vďaka mimoriadne vzácnym archeologickým nálezom. V gobustanských horách sa našlo viac ako 6 tis. jaskynných a skalných malieb, ktoré odrážajú mimoriadné duchovné bohatstvo azerbajdžanského národa. Bolo tiež objavených asi 20 jaskynných obydlí, kurganov a skalných previsov, ktoré miestnemu obyvateľstvu poskytovalo úkryt pred nepriazňami počasia. Tieto miesta mapujú život pôvodného obyvateľstva od neskorého paleolitu až po stredovek. Väčšina malieb pochádza z obdobia mezolitu. Jednotlivé maľby reprezentujú odlišné obdobia do ktorých sú datované, odlišujú sa ale aj rôznorodou tematikou, originalitou a umeleckým majstrovstvom. Na skalách možno vidieť zobrazenia ľudských postáv, mužov aj žien, ale hlavne zvierat – divokých býkov, jeleňov, levov, koní, psov a vlkov. Nájdeme tu však aj rôzne nápisy a symboly. Podľa tematiky možno usúdiť, že mnohé z malieb pochádzajú z obdobia, keď bola v Gobustane tropická klíma a flóra a fauna mala charakter savany. Zobrazenia rýb, býkov, gigantických jeleňov, tigrov a nosorožcov sa datuje do obdobia paleolitu. Častý výskyt symbolu ryby sa považuje za zobrazenie reinkarnovaných zoroastrických božstiev. Symbol ryby je možné nájsť dodnes na fasádach azerbajdžanských budov a minciach. Vidieť v sne rybu znamená bohatstvo. Kult ryby je zosobnením uctievania morského božstva. Neskôr sa začalo aj so zobrazovaním vtákov, jašteríc a ďalších zvierat. Muži na maľbách boli vysokí a silní a väčšinou zobrazovaní pri love. Ženy často zdobilo tetovanie. Okrem malieb možno na skalách nájsť aj latinský nápis pochádzajúci z 1. st. n. l., ktorý nám poskytuje dôkaz o príchode rímskych vojakov do okolia Baku. Z 12 – 14. st. zase pochádzajú arabské nápisy. Na základe tohto obrovského historického bohatstva možno mapovať vývoj azerbajdžanského národa a núti nás to uznať, že Gobustan si takisto zaslúži označenie – kolíska civilizácie. Systematický výskum pamiatok prebieha od štyridsiatych rokov minulého storočia. O objavenie asi 3500 jaskynných malieb sa postaral významný azerbajdžanský archeológ I. Džafarzade. Tento komplex dodnes uchvacuje nielen historikov a archeológov, ale aj aj botanikov, geológov a ďalších odborníkov, ktorí sa usilujú zahrnúť tieto pamiatky na zoznam Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Pramene:
www.baku-online.com/ru/qobustan.htm
www.inauka.ru/discovery/article56319.html
www.dobrodruh.sk/cestopisy/azerbajdzan---krajina-vecneho-ohna
Denisa Margetová
Gozinaki
Alebo aj gozinaqi. Je to tradičná gruzínska cukrovinka, pripravuje sa z rôznych druhov orechov, najčastejšie však vlašských, a medu. Obe tieto suroviny sa najmä pre obyvateľov gruzínskeho vidieka dodnes spájajú s posvätnými tradíciami a v ich gastronómii majú výsadné postavenie.
Podáva sa výlučne pri príležitosti osláv Vianoc a Nového roku, pričom je v rodinách zaužívaným zvykom si navzájom priať, aby bol život taký sladký, ako táto orechovo-medová pochúťka. D
ôvodom, pre ktorý sa gozinaki na stoloch neobjavuje viackrát v roku je pravdepodobne vysoká cena hlavných surovín. Ľudia, alergickí na vlašské orechy ich môžu nahradiť arašidmi, slnečnicovými jadierkami alebo mandľami, med plnohodnotne zastúpi sirup z cukru, vareného vo vode. Nespornou výhodou tejto pochutiny je jej trvácnosť. Vhodne uskladnená vydrží aj niekoľko týždňov. Napriek zdanlivo jednoduchému postupu prípravy je potrebná istá dávka kulinárskeho umenia, aby sme dosiahli požadovaný výsledok.
Na prípravu potrebujeme :
1 kg vlašských orechov
500 – 600 g medu
½ šálky cukru
Postup :
Orechy nasekáme na drobné kúsky, pokiaľ máme dostatok času, môžeme z nich stiahnuť šupku, čím zjemníme ich horkastú chuť. Med v hrnci privedieme za stáleho miešania do varu, vsypeme cukor, ktorý po vychladnutí zabezpečí tuhšiu konzistenciu. Napokon pridáme kúsky orechov a na miernom ohni miešame ďalších 8 – 10 minút, kým zmes nie je dostatočne hustá. Potom ju vlejeme do pripravenej formy, rozotrieme vrstvu asi 0, 5 cm hrubú a za tepla nakrájame na kosoštvorce. Podávame vychladnuté a uschovávame v kovovej nádobe na chladnom mieste.
Pramene:
Gruzínska apoštolská autokefálna pravoslávna cirkev
gruz. საქართველოს მართლმადიდებელი სამოციქულო ეკლესია - Sakartvelos Samocikulo Avtokepaluri Martlmadidebeli Eklesia
Stará kresťanská tradícia hovorí, že za vlády babylonského kráľa Nabuchodonozora priniesli Židia do oblasti dnešného Gruzínska zázračný plášť proroka Eliáša, ktorý miestnych obyvateľov chránil. Prvopočiatky kresťanstva v tejto krajine siahajú do 1. storočia. Po Kristovej smrti sa tu údajne usadili apoštoli Andrej a Šimon. Podľa legendy žil v juhozápadnom Gruzínsku aj evanjelista Matúš. Apoštoli priniesli z Palestíny do Gruzínska ikonu Bohorodičky. Niektoré historické pramene naznačujú isté spojitosti formovania gruzínskej a arménskej cirkvi v najstarších časoch, a to v pôsobení apoštolov Bartolomeja a Tadeáša, ktorí sa podieľali na šírení kresťanstva v Arménsku i v Gruzínsku.
V Gruzínsku sa stalo kresťanstvo oficiálnym náboženstvom r. 327. Toto obdobie je späté aj so šírením kresťanstva sväticou Nino, v období vlády kráľa Miriana. Nino sa pripisovali mnohé zázračné schopnosti (jej modlitby rozpútali obrovskú búrku, uzdravovala chorých a pod.). Prvá eparchia vznikla v juhozápadnom Gruzínsku. V rannom období patrila gruzínska cirkev pod jurisdikciu Antiochijského patriarchátu, r. 466 sa stala autokefálnou, teda samostatnou, keď antiochijský patriarcha povýšil mcchetského biskupa na katolikosa.
Od r. 1010 má katolikos právo používať titul katolikos-patriarcha celého Gruzínska. Podobne ako arménska cirkev, ani gruzínska cirkev pôvodne neprijala Chalcedónsky koncil, neskôr však zásadné vieroučné dogmy tohto snemu akceptovala. V 16.-18. storočí musela cirkev odolávať tlaku tureckých nájazdov a bola priamo konfrontovaná s islamom. Výrazná zmena zasiahla gruzínskych veriacich aj po r. 1801, keď sa gruzínske územia stali súčasťou Ruského impéria. Počet eparchií sa znížil z 13 na 2, Gruzínci sa museli vzdať svojej bohoslužby a nahradiť ju ruskou, do krajiny húfne prúdili ruskí duchovní. Cirkev mala iba status gruzínskeho eparchátu ruskej pravoslávnej cirkvi. Na Mcchetskom koncile r. 1917 síce gruzínski hierarchovia znovu vyhlásili autokefálnosť, no ruská pravoslávna cirkev ju dlho neakceptovala.
V období stalinizmu skončili stovky gruzínskych kňazov vo väzniciach, mnohých zavraždili, chrámy a kláštory boli zatvorené. V súčasnosti má gruzínska pravoslávna cirkev 35 eparchií a približne 5 000 000 veriacich (takmer výlučne obyvatelia Gruzínska), t. j. asi 85% z celkovej populácie krajiny. Hlavou cirkvi je od r. 1977 katolikos-patriarcha celého Gruzínska, arcibiskup mcchetský a tbiliský Iľja II. Sídlom patriarchu je Tbilisi.
Pramene:
ru.wikipedia.org/wiki/Грузинская_православная_церков��
georgia.orthodoxy.ru/index.php
en.wikipedia.org/wiki/Georgian_Orthodox_Church
Denisa Margetová
Gruzínske písmo (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
Sústava 33 písmen, o ktorého vznik sa dodnes sporia Gruzínci aj Arménci. Prví tvrdia, že písmu dal počiatok prvý gruzínsky cár Farnvaz I. v 3. stor. pr. Kr., Arménci za tvorcu písma považujú svojho lingvistu Mesropa Maštoca.
Jedno je však isté. V období šírenia kresťanstva v Gruzínsku sa na jeho území šírilo arménske písmo v mnohom ovplyvnené gréckou abecedou – menil sa počet a postupnosť písmen v abecede, a okrem iného pribudli aj znaky, typycké pre grécku abecedu. Aj napriek tomu sa zachovalo niekoľko pamiatok, dokazujúcich existenciu gruzínskeho písma (nadpisy v Júdejskej púšti či najstarší známy rukopis z kláštora sv. Kataríny na Sinajskom polostrove z roku 864).
V procese rozvoja malo gruzínske písmo 3 základné formy:
okrúhle gruzínske písmo (tzv. Mtavruli, 9. – 10. stor.) – veľkosťou rovnaké;
riadkové gruzínske písmo (tzv. Nuschuri, 9. – 11. stor.) – hranatejšie s rôznymi veľkosťami písmen;
vojenské gruzínske písmo (tzv. Mchedruli, 11. stor.) – používalo sa vo svetských textoch, nakoľko predchádzajúce dve formy gruzínskeho písma sa označovali za cirkevné (tzv. chucuri). Písmo malo rôzne veľkosti, tvarovo však bolo okrúhle.
Dnešná gruzínska abeceda je založená na prísnom fonologickém princípe – každá fonéma má na zápis aj svoju grafému. V abecede fungujú dva príncípy – píš ako počuješ a čítaj tak ako vidíš.
Okrem Gruzíncov túto abecedu používajú aj niektoré iné kaukazské národy (Megreli, Svaneti, v minulosti aj Osetínci a Abcházci).
Ďalšou zaujímavosťou abecedy je nerozlišovanie veľkých a malých písmen. Tak tomu je aj v súčasnom gruzínskom písme, ktoré vychádza z druhého variantu (nuschuri). Svoju konečnú podobu nadobudlo začiatkom 18. storočia, kedy sa v Gruzínsku rozšírila kníhtlač.
Zdroj:
Cereteli G. V. : Armazskoje pis’mo i problema proischoždenija gruzinskogo alfavita / Sbornik Epigrafika Vostoka. Moskva / Londýn / Tbilisi. 1948 / 1949 / 1960.
Zdenko Dzurjanin
Gruzínske vína
podľa gruzínskych historikov je Gruzínsko je pravdepodobne prvou krajinou na svete, v ktorej sa začalo s pestovaním viniča a to už pred zhruba 9000 rokmi. Nie nadarmo sa označuje ako „rodisko“ alebo „kolíska“ vinohradníctva. Nasvedčuje tomu aj fakt, že etymologický základ slova víno môžeme odvodzovať od gruzínskeho gvino. Existuje dokonca legenda, že svätá Nino, ktorá priniesla na územie kresťanstvo, niesla kríž z vínnej révy, omotaný svojimi vlasmi.
Oblasť Južného Kaukazu má výborné predpoklady : úrodnú pôdu, ideálne klimatické pomery, pramene, bohaté na minerálne látky a vlhké ovzdušie, ovplyvnené Čiernym morom. Ľudia, ktorí pravdepodobne prišli na spôsob prípravy tohto moku náhodne, získavali stáročiami nové skúsenosti, naučili sa ho napríklad uskladňovať zakopaný v zemi v hlinených nádobách (kvevri). V súčasnosti sú mnohé z týchto historických hrnčiarskych artefaktov vystavené v múzeách.
Zo štátov bývalého ZSSR je Gruzínsko v produkcii na 4. mieste za Ruskou federáciou, Ukrajinou a Moldavskom, hoci čo sa týka kvality, nesporne vedie. Až 90 % všetkých „gruzínskych“ vín, ktoré sa však objavili na ruskom trhu malo nejasný pôvod, keďže absentovala ochrana výrobných značiek a pokrivkávala aj kontrola kvality. To bol zrejme hlavný dôvod, pre ktorý bol dovoz tak gruzínskych, ako aj moldavských vín do Ruska v marci 2006 zakázaný, čo spôsobilo zánik mnohých vinárskych závodov. Aj v dnešnej dobe sa však sporadicky objavujú prípady falšovania známych značiek.
Na základe dohody z 18. júna 2007 sa členovia SIPPO (Švajčiarsky program na podporu importu) zaviazali gruzínskej strane, že budú po dobu troch rokov pomáhať implementovať ich vína na európsky trh a podporovať rozvoj tohto priemyslu, aby bol konkurencieschopný po všetkých stránkach.
V údoliach Kaukazu rastie na ploche zhruba 150 000 hektárov okolo 500 druhov viniča, hoci „len“ 38 z nich je oficiálne určených na kultiváciu. Gruzínske vína sa delia na - sladké, polosladké, polosuché, suché, šumivé a tie s vyšším obsahom alkoholu. Polosladké sú najpopulárnejšie. Ročne sa naplní približne 50 miliónov fliaš. Všetky sú už tradične, podobne ako francúzske, pomenované podľa oblastí, z ktorých pochádzajú. Najznámejší je región Kacheti, v ktorom sa dopestuje až 70 % všetkého viniča. Ďalšie sú napríklad Kartli, Imereti, Kvemo Svaneti či Rača–Lečchumi.
Pramene:
Katarína Kúšiková
Gurgenidze, Lado
(*17.12.1970)
Gruzínsky politik, predseda vlády Gruzínska (od 22.11.2007)
Narodil sa v Tbilisi. Má dvojité občianstvo Gruzínska a Veľkej Británie. Vyštudoval Tbiliskú Štátnu Univerzitu a Middlebury College – prestížnu súkromnú vysokú školu vo Vermonte v USA. Neskôr získal titul MBA na Emory University v Atlante. Od roku 1997 pracoval na významných postoch v ABN AMRO – jednej z najväčších európskych bánk. V júli 2003 začal pracovať v Putnam Lovell NBF – lídrovi na celosvetovom trhu v oblasti investičného bankovníctva.
Po vypuknutí Rúžovej revolúcie v roku 2003 sa Gurgenidze vrátil do Gruzínska a začal pracovať v Gruzínskej banke. V roku 2006 ho vymenovali do čela hlavy dozornej rady tejto banky. Gurgenidze získal obrovskú popularitu v roku 2006, keď hostil realty show Kandidát, obdobu programu, ktorý vytvoril Donald Trump.
Krátko po demonštráciách v roku 2007 ho prezident Saakašvili vymenoval na post premiéra 16.11.2007. Dôveru parlamentu získal 22.11.2007. Napriek tomu, že Gurgenidze je v politike nováčikom, dokáže si udržať dobré vzťahy s ostatnymi politikmi, predovšetkým s prezidentom Saakašvilim a to aj napriek tomu, že ho počas krízy kritizoval.
Zdroj:
www.wikipedia.org
Linky:
Júlia Miklasová