F
Ferko Vladimír – Svetom, moje, svetom (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
Keď sa žene ohlásili bôle, baby vyhnali chlapov z chalupy,...A keď v kuchyni –izbe zaznel plač, dieťa umyli, do vyhriatych plienok zo starej bielizne ukrútili a perinku vyšívaným povojníkom previazali. Potom, ak bol chlapec, do slamenice na kus barančiny ho položili, aby mal kučeravé vlasy, a na chlebovej lopate vystrčili von z okna so slovami:
„SVETOM, MOJE, SVETOM!“
Aby sa sveta nebál.
Aby z neho bol drotár.
Takýmto opisom ´rituálu´ začína kniha Svetom, moje, svetom, od Vladimíra Ferka, v ktorej autor skúma a opisuje drotárstvo od jeho počiatkov až po dvadsiate stor. Problematickým sa javí už len časové ohraničenie, kedy vlastne drotárstvo vzniklo. Podľa jednej z mnohých legiend o drotároch už cár Peter I. spomínal, že vo svojom vojsku mal „veľmi milého človeka, rodeného Slováka.“ Volal sa Trkula a „...v nohých veciach veľmi spôsobivý bol. Rozumel rozličným remeslám od drôtu a bol i veľmi dobrý hospodár.“ Pre jeho všestranné schopnosti z neho vraj cár spravil vojaka a počas panovníkovho pobytu v Derbente (1722) mu „zveril k prevedeniu mnohé opravy.“ Historické pramene síce túto udalosť nepodkladajú, ale faktom zostáva, že drotárstvo sa na území Uhorska začalo objavovať skutočne už v polovici 18. stor. a práve v tomto období cár skutočne zavítal aj do Uhorska, aby si v bratislavských lodeniciach prezrel stavbu lodí.
Slovenskí drotári putovali po celej Európe a neskôr sa ich pole pôsobnosti rozšírilo aj do zámoria. Vladimír Ferko prízvukuje, ako veľmi bolo práve Rusko naklonené a prístupné drotárom z horehronia. Prví putovní drotári boli zväčša ´sanitármi´ rozbitých hrncov a hlineného riadu a tiež podomovými predavačmi rôznych výrobkov, akými boli napríklad drôtené pasce na myši a potkany, doplnky pre domácnosť. Prvými mestami, v ktorých rozvíjali svoju činnosť boli Moskva a Petrohrad. No prenikali aj do oveľa vzdialenejších kútov cárskej monarchie. Cez Kijev a Odesu na Ukrajine. Ďalej cez Rostov na Done až po Baku a Tbilisi na Kaukaze. A neskôr cez Orenburg, Tomsk a Omsk po Vladivostok na Ďalekom Východe.
Malé partie podomových predavačov sa združovali do malých obchodíkov a na konci 19. stor. v Rusku prekvitali veľké závody a dielne, ktoré chŕlili množstvo tovaru z hliníka a drôtu tak potrebného ako pre domáci trh, tak aj pre potreby vojska počas vojen s Tureckom, Japonskom a aj počas prvej svetovej vojny. Z drotárov sa stávali milionári.
Sám otec Vladimíra Ferka Jozef pracoval v Tbilisi v r. 1914 vo firme Belon a Korňan. Jozef Belon mal okrem tejto továrne v Baku, Irkutsku, Mongolsku a Kijeve.
Jozef Ferko: „Kaukaz svojim orientálnym prostredím mocne pôsobil na našich. Denne sa tu stretávali so skupinami Bucharov...Tatári, ktorí niesli sa na ťavách s Gruzíncami a Arménmi...Toto nové prostredie zrejme vzrušilo našich na istý čas.“
Nepriamo sa v spomínaní Jozefa Ferka spomína aj genocída na kresťanskom arménskom obyvateľstve, ktorej sa dopustila Osmanská ríša počas prevej svetovej vojny v rokoch 1915 -1918. „Poneváč Mohamedáni načali prenasledovať kresťanov, nútení sme boli na začiatku 1918 pomýšľať na návrat do vlasti.“
Okrem náboženských nepokojov, prispieval k všeobecnému rozhodovaniu drotárov o návrate do vlasti aj všeobecná chaotická politická situácia. VOSR znamenala koniec nielen kapitalistického Ruska, ale aj drotárskeho podnikania. Továrne boli znárodnené a ich pôvodný majitelia utekali domov s cárskymi rubľami, ktoré prakticky cez noc stratili svoju hodnotu. Vláda prvej Československej republiky vyčíslila celkový dlh sovietskeho Ruska na šesť miliárd Kčs. Z tejto sumy činili pohľadávky drotárov 2,5 milióna rubľov.
Drotári, ale ani nikto iný z predrevolučných podnikateľov na území Ruska nikdy žiadnu kompenzáciu nedostali. Spor s vládou prvej ČSR sa skončil, keď sovietska vláda na oplátku žiadala finančné odškodnenie (taktiež šesť miliárd Kčs) za pobyt československých légií v Rusku a škody nimi spôsobené. Vzájomné pohľadávky sa nakoniec takýmto spôsobom anulovali, a drotári sa už v Rusku nikdy viac neusadili. Aspoň nie v takej miere.
Upomienkami na staré ´zlaté´ časy drotárov v Rusku ostali staré ruble v domoch horehronia a zopár múzejných kusov samovarov zo zlata a striebra, ktoré drotári vyrábali pre najvyššie spoločenské vrstvy starej ruskej monarchie .
Vladimír Ferko; Svetom, moje, svetom; vydavateľstvo Tatran; Bratislava 1985
Tomáš Sabo
Filo, Matúš (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
Publicista , obchodník a cestovateľ. Narodil sa 21. februára 1852 v dedine Valča , okres Martin a zomrel v roku 1913 v Pittsburgu, štát Pennsylvania , USA.
Jeho otec Ignác Filo, ktorý bol robotníkom zomrel okolo roku 1851, tesne pred narodením Matúša Fila. Na ceste domov z kaukazského Baku ho zabili Tatári.
Matúš Filo bol dvakrát ženatý. Prvá manželka Anna zomrela v roku 1897. Druhá manželka Antónia rodená Bakošová svojho manžela prežila (1874 - 1935).
Filo navštevoval základnú školu v rodnom Valči. Neskôr študoval na nemeckom reálnom gymnáziu v Kremnici.
V rokoch 1869 a 1878-79 podnikol cesty po cárskom Rusku ako drotár a obchodník. Od roku 1882 sa na dlhšiu dobu usadil v Rusku. Pôsobil na Kaukaze, v Piatigorsku a na Kubáni ako obchodník a poľnohospodár. Odtiaľ odišiel roku 1884 do Ašchabadu, kam za ním prišla aj žena s deťmi. Neskôr sa vracia na Ukrajinu do Odesy, neskôr pracuje ako hospodár vo Vojtove pri Kijeve v rokoch 1886 – 89. V r. 1894 sa vracia na Kaukaz do Baku. V roku 1895 sa stretol s bratmi Dotčárovcami. Stal sa z neho správca rafinérií - priemyselného podniku J. Dočár. O dva roky neskôr ho postihla rodinná tragédia. Jeho prvá manželka Anna umrela v Kláštore pod Znievom na chorobu spôsobenú suchým podnebím v Baku.
Ako 45 ročný sa znova oženil. Pre jeho tri deti našiel novú matku, dvadsaťštyri ročnú Antóniu. Vekový rozdiel ale so sebou priniesol problémy a nesváry. Mladá žena sa nechcela nechať zavrieť medzi štyri steny, túžila po pestrom spoločenskom živote.
V Baku pretrvali až do r. 1905. Naftárske oblasti v Baku sa stali terčom národnostných roztržiek a mnohé vrty vyhoreli.
Matúš Filo odišiel do Ameriky s dcérou Antóniou a synom Alexandrom z prvého manželstva. Poslednýkrát sa zastavil v rodnom kraji, kde ostala jeho druhá manželka a ich dcérka Mária.
Zvyšnú časť života prežil v Pittsburgu v Spojených štátoch amerických.
Počas svojho cestovania po cárskom Rusku pravidelne prispieval do Slovenských pohľadoch a Národných novín v rokoch 1885 – 1904. V článkoch , reportážach a cestopisných črtách opisoval krajinu, osudy ruských ale aj slovenských ľudí a ich zvyklosti, hospodárske pomery, priemyselný rozvoj..
Zdroje
Tomáš Nový, Slovenský biografický slovník, Matica slovenská, Martin 1987
Matúš Filo, Nepokojná krv, Matica slovenská Martin, 1972
Tomáš Sabo