E
Elbrus
Foto: wikipedia
treťohorný andezitový stratovulkán, najvyšší vrch Kaukazu (5642 m); niektorí geografi ho považujú za najvyšší vrch Európy.
Leží asi 11 km na sever od hlavného kaukazského hrebeňa, v ruskej časti Kaukazu, na hranici Kabardsko-Balkarska a Karačajsko-Čerkeska. Najbližším väčším mestom je Kislovodsk (cca 65 km od Elbrusu), kúpeľné a turistické centrum Predkaukazska. Pod vrchom pramení rieka Kubáň.
Elbrus je vyhasnutá sopka s dvoma vrcholmi. Podľa legendy sa vraj raz pobil s iným kaukazským štítom, Kazbekom, a ten mu päsťou vrazil do čela tak silno, že mu ho preliačil. V skutočnosti je, pravda, sedlo medzi dvoma vrcholmi pozostatkom krátera. Sopečný pôvod vysvetľuje aj bohatstvo termálnych prameňov. Ľadom a večným snehom je pokrytý z južnej strany od nadmorskej výšky cca 2500 m a zo severu od cca 3500 m.
Výstup na Elbrus je horolezecky pomerne jednoduchý a cez sezónu ho denne absolvuje asi 100 ľudí, no napriek tomu si každý rok vyžiada 15 až 30 obetí. R. 1976 tu začala fungovať lanovka, ktorá turistov vyvezie do výšky 3750 m. Turistické príručky odporúčajú aklimatizovať sa v tejto nadmorskej výške aspoň 2 dni, aby sa predišlo horskej chorobe. Prespať možno v horskej chate. Ďalej výstup pokračuje po plochom ľadovci k chate Prijut 11 vo výške cca 4100 m. Zvyšná trasa zaberie pri ideálnych podmienkach asi 6 hodín.
Podľa legendy vystúpil na Elbrus už chán Timur (Tamerlán) r. 1395. Prvý historicky vierohodne zdokumentovaný výstup na západný vrchol sa odohral r. 1874 a spája sa s trojicou anglických horolezcov. Väčší záujem o Elbrus medzi Rusmi sa datuje od čias A. V. Pastuchova, topografa a vyhnanca, ktorý sa postavil na vrchol v júni 1890. R. 1911 sa na Elbrus dostal aj ďalší vyhnanec – S. M. Kirov, neskorší významný predstaviteľ boľševického režimu. Prví Slováci pokorili Elbrus r. 1959.
Za druhej svetovej vojny (21. augusta 1942) na Elbrus vystúpili príslušníci nemeckých elitných oddielov tzv. alpských strelcov, ktorí tu vztýčili ríšsku zástavu. Tento počin nemal vojensko-strategický význam, ale využila ho vojnová propaganda a písalo sa o ňom aj v slovenskej tlači (Slovák, 28. 8. 1942). Nemecká zástava viala na Elbruse pol roka, odstránila ju až vo februári 1943 skupina sovietskych horolezcov. Podľa svedectva slovenského horolezca I. Rafaja ešte aj po štvrťstoročí bolo možno na vlastné oči vidieť v trhlinách ľadovca zmrznuté telá v nemeckých uniformách. Práve praskliny v ľadovci a siričité plyny, ktoré sa z nich šíria, spôsobujú veľa problémov pri výstupe aj dnes.
Elbrus má mnoho mien, grécke (ešte z čias antiky) – Strobylos, perzské – Albors (=Vysoký vrch), gruzínske – Jalbuz (=Snežná hriva), kabardské – Ašchamo-chua (=Vrch dňa), čerkesské – Aš-gamacho (Svätá hora), balkarské a karačajské Džin-pažidach (Vládca horských duchov), abcházske – Orfi-tub (Vrch blažených) i ruské – Šat-gora. Podľa Elbrusu dostala pomenovanie taktická balistická raketa R-300 Elbrus, vyvinutá v Sovietskom zväze počas studenej vojny. Označenie Elbrus nesie aj rad superpočítačových systémov, ktoré vyvíjali v ZSSR.
Ivan Šabík
Pramene:
Krno, M.: Od kaukazských ľadovcov po slnečný Tadžikistan. Bratislava 2003.
Odporúčané stránky:
www.skrz.sk/kaukaz-treky----a14-14432-sk.htm - Kaukaz (treky)
www.mcst.ru/2-3.htm - Отечественный микропроцессор «ЭЛЬБРУС»
Ečmiadzin
Katedrála Ečmiadzin
Bývalé hlavné mesto Arménska, 20 km na západ od Jerevanu, dodnes najposvätnejšie mesto v krajine, „arménsky Vatikán“, sídlo najvyššieho predstaviteľa Arménskej apoštolskej cirkvi - katolikosa. Mesto vybudoval kráľ Vagharš v 2. stor. n. l. Historický názov mesta Vagharšapat sa v súčasnosti opäť oficiálne používa.
Dejiny Ečmiadzinu siahajú do 4. stor. pred n. l. V 2. až 4. stor. n. l. bol kráľovským sídlom. Najvýznamnejšou pamiatkou mesta je najstaršia kresťanská katedrála na svete, postavená v rokoch 301-303 n. l. Zač. 4. stor. bolo Arménsko jediným štátom na svete, kde malo kresťanstvo pozíciu oficiálneho náboženstva. Podľa arménskych letopisov dal katedrálu postaviť sv. Juraj Osvietiteľ, zakladateľ a patrón arménskej cirkvi. Miesto, kde katedrála mala byť postavená mu ukázal vo videní Ježiš Kristus, ktorý zostúpil z nebies a udrel zlatým kladivom do zeme. Z toho je odvodený aj názov tunajšej katedrály Ečmiadzin, čo znamená „miesto, kde zostúpil jediný splodený syn“. Súčasný vzhľad niekoľkokrát prestavovanej katedrály pochádza zo 17. storočia. V interiéri sa nachádzajú fresky z prelomu 17. a 18. storočia. Katedrála kedysi uchovávala najväčšiu zbierku arménskych stredovekých rukopisov. V roku 1920 tieto rukopisy skonfiškovali boľševici a v roku 1939 ich preniesli do Jerevanu (por. Matenadaranu).
Na západ od katedrály sa nachádza Brána sv. Tiridata, vedúca k impozantnému patriarchovmu palácu. Na sever od katedrály je niekoľko chačkarov – umelecky vytesaných kamenných kvádrov s vyobrazením kríža uprostred, ktoré sa vyskytujú v Arménsku na mnohých miestach. Okrem katedrály sa v meste nachádzajú dva dôležité starobylé kostoly, zasvätené sv. Hripsime (618) a sv. Gajane (632). Tieto dva kostoly a katedrála sú spolu s archeologickou lokalitou Zvartnoc zapísané na Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Pramene:
www.wikipedia.org
www.armeniapedia.org
www.levontravel.com
www.portfolio.am/pics/Image/EGMIAZIN.jpg
www.picasaweb.google.com
Michal Snopek
Ekologické hrozby na Kaukaze
Kaukaz, nachádzajúci sa na hraniciach Európy a Ázii, na križovatke vzdušných prúdov a civilizácií je unikátny z mnohých pohľadov. V rozmanitosti pôd patrí na prvé priečky vo svete. Nachádzajú sa tu vlhké aj suché miesta, subtrópy aj ľadovce, roviny aj veľhory. Na území zaberajúcom 0,5 % svetovej súše je zastúpených 40 % druhov pôd našej zemegule. Rovnako bohatá je aj flóra a fauna Kaukazu. Rastie tu vyše 5 000 druhov vyšších rastlín. Zo živočíchov tu žije 152 druhov cicavcov, 389 druhov vtákov a 76 druhov plazov. Okrem toho je Kaukaz regiónom mnohých endemitov (najohrozenejší – kaukazský leopard). Približne desatina územia je nedotknutá človekom. V Kaukazskej prírodnej rezervácii sa zachovali pôvodne lesy spred doby ľadovej, ktoré pokrývali celú Európu pred 18 – 25 mln rokmi. Jedine na tomto mieste v Európe možno vidieť lianové porasty. V časti rezervácie je tisovobuksusový háj, kde rastú stromy, ktorých priemerný vek je 400 rokov a najstaršie z nich majú vyše 2 000 rokov.
Vplyv človeka však neodvratne mení vzhľad Kaukazu. Narúšajú sa prirodzené prírodné komplexy a zmenšuje sa rozloha ľudským vplyvom neporušených území. Preto je nevyhnutné prijímať opatrenia na zachovanie biorozmanitosti nielen na regionálnej úrovni, ale aj medzištátnej. Za týmto účelom sa konala v marci 2006 v Berlíne konferencia Ochrana prírody na Kaukaze, na ktorej sa zúčastnili ministri životného prostredia kaukazských republík spolu s medzinárodnými organizáciami na ochranu prírody a tiež s finančnými sponzormi [1].
Azerbajdžan, tak ako väčšina sovietských republík, zažil prudký rozvoj priemyslu spojený s negatívnym dopadom na životné prostredie, vrátane neefektívneho využívania prírodných zdrojov. Preto má v súčasnosti záujem hľadať riešenia ekologických problémov a racionálneho hospodárenia s prírodným bohatstvom. V tomto smere prijal už niekoľko zákonov, ktoré zodpovedajú požiadavkám európskej legislatívy, za účelom zlepšenia ekologickej situácii v krajine.
Hlavné problémy Azerbajdžanu sú: znečistenie vodných zdrojov (aj medzinárodných – Kaspické more), dodávka nekvalitnej vody do obývaných oblastí, nedostatočne vyvinuté kanalizačné systémy, znečistenie vzduchu vplyvom priemyselných podnikov a dopravy, zhoršovanie kvality pôdy (erózia, vysúšanie...), zmenšovanie biologickej rôznorodosti a iné.
Najviac medializovaným ekologickým problémom Kaukazu je realizácia príprav na zimné Olympijské hry 2014 v čiernomorskom letovisku Soči. Postoj Greenpeace a WWF k olympiáde je taký, že v zásade súhlasia s jej usporiadaním, nakoľko je to možnosť na zlepšenie ekologických pomerov v oblasti. Ale upozorňujú na to, že sa deje skôr opak. Vrámci projektu Rozvoj mesta Soči ako horského strediska sa rozširuje infraštruktúra a stavajú sa nové športové aréaly, ktoré zasahujú do Národného parku Soči. Vyrubujú sa lesy, hynú vzácne živočíchy a rastliny, narúša sa režim horských riek. Objavujú sa aj snahy o prepracovanie zonácie tohto parku, aby bola umožnená ešte väčšia výstavba. To by však malo vplyv aj na neďalekú Kaukazskú prírodnú rezerváciu, ktorá je aj s ochrannou zónou zapísaná na zozname prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO. V prípade ďalšieho narúšania tohto územia (a zároveň aj ruských zákonov) bude musieť byť toto územie vyhlásené za Celosvetové dedičstvo v ohrození. Tým by sa značne poškodil nielen imidž Ruska v zahraničí, ale aj celého olympijského hnutia a v konečnom dôsledku by to mohlo viesť až k zmene miesta konania olympiády. Medzinárodné aj miestne ekologické organizácie sa preto snažia (aj súdnou cestou) docieliť to, aby ruská vlada dala vypracovať novú ekologickú expertízu, ktorá by zakazovala zasahovať do prísne chránených prírodných území.
Pramene:
Odporúčané stránky:
www.wwf.ru/about/what_we_do/reserves/sochi2014/ - mediálne správy týkajúce sa Olympiády v Soči
www.ecologic.de/download/projekte/1900-1949/1939/1939_conf_doc.pdf – závery berlínskej konferencie
Ivan Šabík