D
Demirčjan, Karen (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
Narodil sa 17.4. 1932 v Jerevane. Je ženatý a má dvoch synov. Jeho syn Stepan Demirchyan sa stal rovnako ako jeho otec politicky činnou osobou. Karen Demirchyan Inžiniersky titul získal na Jerevanskom polytechnickom inštitúte v roku 1954. Po štúdiách krátku dobu pracoval vo výskumnom ústave v Leningrade a následne, po návrate do Arménska, začal pracovať v Jerevanských elektro-technických závodoch. V roku 1955 vstúpil do komunistickej strany a čoskoro na to sa stal aj odborovým predákom v závode v ktorom robil. V roku 1959 bol poslaný na Vysokú školu marxismu-leninizmu v Moskve a titul z daných štúdií získava v roku 1961. Po návrate sa stáva šéf inžinierom Jerevanských elektro-technických závodov a neskôr aj ich riaditeľom. V roku 1966 sa stáva tretím sekretárom Výboru Jerevanskej komunistickej strany a v roku 1972 začal pracovať na sekretariáte Arménskeho hlavného výboru komunistickej strany. V novembri v roku 1974 bol zvolený za prvého sekretára Arménskej komunistickej strany a dva roky na to sa stáva predsedom Arménskeho najvyššieho sovietu. Počas jeho pôsobení na čele Arménska sa mu vyčítal laxný postoj voči pololegálnym a aj nelegálnym praktikám v národnom hospodárstve. Osudným pre jeho kariéru sa stalo zlyhanie potlačenia nepokojov spojených s volaním po krokoch, ktoré by mali viesť k pripojeniu Náhorného Karabachu k Arménsku. Za toto zlyhanie stratil priazeň Moskvy a v máji 1988 bol odvolaný z funkcie.
Po páde ZSSR sa v roku 1998 na prekvapenie mnohých vrátil do politiky. I skrz to, že nebol členom žiadnej politickej strany kandidoval v marci 1998 v prezidentských voľbách. V prvom kole získal podporu 30-tich percent hlasov a v druhom 40 percent hlasov. Voľby nakoniec vyhral Robert Kočarjan. V nasledujúcom období sa stal spoluzakladateľom Ľudovej strany a s ministrom obrany Vazgenom Sargsyanom vytvorili pre nadchádzajúce voľby Alianciu Miasnutyun. Aliancia vyhrala voľby a získala v parlamente väčšinu. V júni 1999 bol Karen Demirchyan s drvivou väčšinou hlasov zvolený za predsedu snemovne. O štyri mesiace neskôr však boli Karen Demirchyan, Vazgen Sargsyan, a ďalší členovia exekutívy na pôde parlamentu zavraždení.
Obrazová príloha:
Internetové zdroje:
Peter Krištofič
Demirčjan, Stepan
Narodil sa 7.6. 1959 v Jerevane, je synom významného komunistického funkcionára. Vysokoškolské štúdiá ukončil ako elektrotechnický inžinier a neskôr pracoval v oblasti energetiky. V roku 2003 bol prezidentským kandidátom, avšak voľby vyhral vtedy uradujúci prezident Kočarjan. Je poslancom parlamentu a vodcom Arménskej ľudovej strany.
Obrazová príloha:
Internetové zdroje:
MEMBERS OF THE NATIONAL ASSEMBLY OF THE REPUBLIC OF ARMENIA
THIRD CONVOCATION
Stepan Demirchyan
Category:Armenian politicians
Armenia Diaspora
Peter Krištofič
Derbent
Najjužnejšie položené mesto v Rusku je po Machačkale druhým najvýznamnejším a s vyše 100 000 obyvateľmi zároveň druhým najväčším mestom v republike Dagestan. Derbent je považovaný za najstaršie mesto v Ruskej federácii. Od staroveku zohrával významnú úlohu mesta na ceste z Európy do Ázie, čo dokazujú aj vyše 5000 rokov staré archeologické nálezy vrátane slávnej Alexandrovej brány. Derbent má unikátnu strategickú polohu na Kaukaze, leží na úzkom páse zeme (3km širokom) medzi Kaspickým morom a pohorím Kaukaz. Mesto vzniklo a rozrastalo sa medzi obrannými múrmi, vedúcimi od kaukazských hôr k morskému pobrežiu. Opevnenie sa využívalo nepretržite počas 1500 rokov, teda dlhšie než akákoľvek iná obranná pevnosť na svete. Vládcovia Derbentu v minulosti kontrolovali pozemnú dopravu medzi juhovýchodnou Európou a Blízkym Východom. V rôznych historických obdobiach dávali ľudia mestu rôzne mená (viac než 20), avšak všetky z nich sú spojené so slovom brána. Slovo Derbent, pochádzajúce zo 6. storočia, znamená v perzštine „zámok od brány“. Rusi toto miesto volajú Železné vráta.
Na sever od mesta je umiestnený pamätník Kirk-lar, pripomínajúci 40 hrdinov, ktorí padli v roku 728, brániac Dagestan pred nájazdom Arabov. Na juh od mesta sa nachádzajú 50 metrov dlhé pozostatky kaukazského obranného múru, známeho tiež pod názvom Alexandrov múr, ktorý slúžil na obranu úzkeho priesmyku Kaspickej brány (Portae Caspiae). Tento múr mal v minulosti ako celok výšku 9m a hrúbku 3m a so svojimi železnými bránami a strážnymi vežami vytváral hodnotnú ochranu perzských hraníc.
Okrem obranných múrov a niekoľkých pozorovateľní sa v Derbente zachovala aj citadela, rozkladajúca sa na ploche 45 000m2. Ďalšími historickými pamiatkami sú kúpele, staré cintoríny, rezervoáre vody, fontány, karavanseráj (arabský zájazdný hostinec), Chánovo mauzóleum z 18. storočia a niekoľko mešít. Najstaršou z nich je mešita Džuma, postavená v 6. stor. na mieste kresťanskej baziliky. Podľa historikov bol Derbent až do 6. stor. centrom kresťanstva na Kaukaze.
Dominantnou etnickou skupinou v meste sú Azeríni, nasledovaní Lezgínmi a Tabasarénmi. V meste sa nachádza Lezgínske dramatické divadlo. Dva kilometre od mesta sa nachádza prázdninová kolónia Čajka. Derbent je centrom výroby ruského koňaku.
Mesto má vlastný prístav a priame železničné spojenie s Rostovom na Donu a Baku.
Derbent je sám osebe veľkým múzeom, pričom spolu s veľkolepými horami a pobrežím Kaspického mora má obrovský potenciál cestovného ruchu, ktorý sa ešte zvýšil potom, čo UNESCO v roku 2003 zaradila citadelu, staroveké mesto a pevnosť na Zoznam svetového kultúrneho dedičstva. Nestálosť v regióne však dodnes neumožnila väčší rozvoj mesta.
Návšteva republiky Dagestan predstavuje určité riziko, neodporúča sa preto cestovať do oblasti bez vážnych dôvodov.
Pramene:
en.wikipedia.org/wiki/Derbent
www.towns.ru/towns/derbent_en.html
ru.wikipedia.org/wiki/Дербен��
Michal Snopek
Dotčár, Imrich (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
Narodil vo Vysokej nad Kysucou v rodine drotárov v polovici deväťnásteho storočia. Tak ako jeho starý otec a otec ,aj on sa vybral do sveta za lepším zárobkom
So strýkom sa najprv vydali do uhorského Poľska, kde sa živili podomovým predajom drotárskych výrobkov a opravami hlineného riadu. Neskôr sa dostali do Ruska. Po niekoľkých rokoch v Rusku strýko zomiera, s Dotčára sa stáva vandrovný drotár. Dostal sa až po uralské predpolie do mesta Samara, cez ktoré preteká mohutná rieka Volga. V meste okrem neho žilo mnoho iných slovenských drotárov. Usadil sa a založil si vlastnú dielňu, ktorá mu začala vynášať.
V tom čase sa v európskych mestách zavádzalo verejné osvetlenie, pre ktoré sa rozhodli aj verejní činitelia Samary. Na údržbu petrolejových lámp predstavenstvo mesta vypísalo verejnú súťaž. Imrich Dotčár získal zmluvu na tri roky. Pojmy moderné osvetlenie a Dotčár ľuďom začali splývať, čím sa stal známym a prosperujúcim obchodníkom.
Na krátko sa vracia domov aby si našiel nevestu, no staromódne zmýšľajúce dievča sa mu sprotivilo. Čarovania, viera v povery moderne zmýšľajúci Dotčár odmieta a naspäť v Samare sa oženil so saratovskou Nemkou s bohatým venom.
Prenajal celé pouličné osvetlenie v Samare. So záväzkom, že zaopatrí aj potrebný petrolej do lámp v roku 1860 odchádza na Ašperonský polostrov v oblasti Baku pri Kaspickom mori. Práve tu začal naftársky priemysel Kaukazu. Na starých ´večných plameňoch´ vyznávačov Zoroastrizmu, ktoré boli dôkazom obrovského nerastného bohatstva čakajúceho pod povrchom.
Dovtedy sa ropa ťažila hlavne v Spojených štátoch amerických. V Baku bola vtedy ťažba ropy doslova v plienkach. Dotčár na niekoľko rokov dopredu skúpil celú produkciu arménskych výrobcov petroleja z oblasti. Asi v tomto čase sa vzdal svojho povolania drotára, predal svoju dielňu v Samare a plne sa venuje naftárskemu priemyslu. Skúpil ďalšie pozemky s ropnými vrtmi, ktorú svojou vlastnou flotilou tankerov rozvážal po Volge do Samary a ďalších miest.
Nasledoval export do Európy a aj do Ameriky. Konkurencia v Baku sa zväčšovala. Prišli Francúzski, anglickí aj americkí podnikatelia. Práca so spravovaním majetku Dotčára úplne pohltila. Na rodnú Vysokú sa už nikdy nevrátil, aj keď sa tam neraz chystal.
Po jeho smrti podnik prevzali jeho dvaja synovia, ktorí sa ale oň nestarali. Rozmohli sa krádeže, korupcia, začal úpadok, a tak sa stalo, že “synáčikovia stačili po otcovej smrti prehajdákať nielen istinu, ale aj celý podnik“.
Pramene:
Tomáš Sabo
Dudajev, Džochar
(1944–1996)
Prvý prezident odštiepeneckej Čečensko – Ingušskej republiky
Narodil sa v roku 1944 v čase nútenej deportácie Čečencov v strednej Ázií. Prvých 13 rokov svojho života strávil v Kazašskej sovietskej socialistickej republike. Po návrate na Kaukaz sa vyučil za elektrikára a neskôr v roku 1966 ukončil vojenskú školu pre pilotov. V roku 1968 vstúpil do Komunistickej strany, medzi rokmi 1971-74 študoval na prestížnej Gagarinovej leteckej akadémií. Dudajev slúžil v sovietskych vzdušných silách na Sibíri, na Ukrajine, zúčastnil sa vojny v Afganistane. Rýchlo stúpal po rebríčku hodností – v roku 1987 s hodnosťou majora-generála velil sovietskym vzdušným silám v Estónsku. Dudajev sa naučil po estónsky a prejavil toleranciu k estónskemu nacionalizimu, keď odmietol príkazy na zavretie estónskej televízie a parlamentu. V roku 1990 stiahli jeho jednotku z Estónska a on odišiel zo sovietskej armády (hoci nikdy formálne nevystúpil z Komunistickej strany).
V máji 1990 sa Dudajev vrátil do Čečenska a vstúpil do politiky. Zvolili ho za hlavu výkonného výboru neoficálneho Celonárodného kongresu čečenského národa, ktorý žiadal samostatnosť Čečenska v rámci ZSSR (doteraz mali len autonómiu v rámci Ruskej sovietskej socialistickej republiky). Udalosti však dostali rýchly spád, ZSSR sa začal rozpadať, čo šikovne využil aj Dudajev a jeho prívrženci. 6.9.1991 vtrhli na zasadnutie miestneho Najvyššieho sovietu, rozpustili vládu a obsadili televíziu a ďalšie strategické body.
Potom ako kontroverzné referendum v októbri 1991 potvrdilo Dudajeva na poste prezidenta Čečensko-Ingušskej republiky, vyhlásil unilaterárnu nezávislosť od ZSSR. Ruský prezident Boris Jeľcin vyslal do Grozného vojenské jednotky, tie sa však stiahli pod náporom Čečencov. Rusko teda odmietlo uznať čečenskú nezávislosť, avšak váhalo zásadnejšie zaútočiť voči separatistom. Od tohto okamihu sa Čečensko - Ingušská republika stala de facto samostatným štátom.
Čečensko-Ingušská republika sa rozdelila v júni 1992 počas Osetsko-Ingušského konkliktu. Po tom ako Čečensko vyhlásilo nezávislosť v roku 1991, jeho bývalá súčasť Ingušsko sa rozhodlo, že zostane subjektom RF. Čečensko vyhlásilo úplnú nezávislosť v roku 1993. V tomto roku sa na čečenských školách prestala učiť ruština a tiež sa rozhodlo, že čečenský jazyk začne používať latinku namiesto cyriliky, ktorá bola zavedená v tridsiatych rokoch. Čečensko začalo vydávať vlastné peniaze a známky a v jednom z prvých Dudajevových nariadení sa ustanovilo právo nosiť zbrane.
Dudajevova politika začala podpkopávať čečenské hospodárstvo. Ruskí pozorovatelia tvrdili, že Čečensko sa mení na raj kriminálnikov. Väčšina nečečenského obyvateľstva krajinu opustila, kvôli vzrastajúcej kriminalite, ktorú vláda nedokázala riešiť. V roku 1993 sa čečenský parlament pokúsil zorganizovať referendum o dôvere Dudajeva, ktoré sa opieralo o jeho neschopnosť skonsolidovať čečenskú nezávislosť. Dudajev na oplátku rozpustil parlament a ďalšie štátne orgány. Na začiatku roku 1994 sa ozbrojená čečenská opozícia spolu s ruskými jednotkami niekoľkokrát bezúspešne pokúsila Dudajeva zosadiť z funkcie.
1.12.1994 začali ruské jednotky bombardovať letisko v Groznom, na čo Čečensko odpovedalo vyhlásením vojny Rusku and mobilizovaním svojich síl. Na začiatku Prvej čečenskej vojny ruské jednotky zabili dvoch Dudajevových synov. Pred pádom Grozného sa presunul na juh do historického hlavného mesta Čečenska Vedena, odkiaľ viedol operácie čečenských partizánov proti ruskej armáde.
Prezident Dudajev zomrel 21.4.1996 pri útoku dvoch laserovo navádzaných striel. Ruské sily lokalizovali miesto pobytu Dudajeva prostredníctvom jeho satelitného telefónu, no detailné informácie o tejto akcií ruská armáda nikdy nezverejnila.
Zdroj: www.wikipedia.org
Článok o zavraždení Dudajeva: news.bbc.co.uk/2/hi/europe/325347.stm
Zúčastnila sa NSA na zavraždení Dudajeva ?:
Júlia Miklasová
Džejrach
(foto - www.aquaexpert.ru/pict/img_1723.jpg)
Horská dedina vo výške cca 1200 m n. m., centrum Džejrachskej oblasti v južnom Ingušsku, ktorá sa rozprestiera na východ od Gruzínskej vojenskej cesty. Hraničí s Gruzínskom a tiež aj so subjektami RF – Severným Osetskom a Čečenskom. Oblasť tvorí 5 dedín s počtom obyvateľov cca 2 500. Z toho takmer polovica ľudí žije v Džejrache, kde sa nachádza aj rovnomenný moderný liečebný komplex, ktorý postavili v r. 1999 uprostred borovicových lesov. Liečia sa tu najmä choroby dýchacích ciest, srdcovo-cievne a nervové ochorenia. Tunajšie ovzdušie je čisté, presýtené vôňou ihličia a vlhké od množstva vodopádov. Zdraviu prospešné sú aj početné pramene, z ktorých vyviera voda s vysokým obsahom striebra. Rany ošetrené takouto vodou sa hoja rýchlejšie.
Život miestnych obyvateľov bol ťažký, najmä nezamestnanosť a chudoba nútili mladých zísť z hôr do nížiny za zárobkom. V horách zostali iba starí ľudia a deti. Po záplave v r. 2002 sa však všetko zmenilo. Malá riečka Armchi sa tak rozvodnila, že zničila množstvo domov. V dedine Oľgetti nezostal skoro žiaden. Na stavbu nových domov im neostávali sily ani peniaze. Tak sa rozhodli, že odídu za rodinami do nížin. V tomto momente zasiahol prezident Ingušska Murat Ziazikov, ktorý osobne prišiel do dedín a sľúbil občanom, že sa postará o stavbu nových domov a presvedčil ich tak, aby neodchádzali. Čo sľúbil, to aj dodržal a keďže Putin rozhodol vyčleniť na obnovu domov cca 100 mln rubľov, občania novoobnoveného Oľgetti nazvali ich jedinú ulicu podľa prezidenta RF. Prezident Ingušska sa pričinil aj o finančné odškodnenie horalov a zároveň sa začala aj modernizácia oblasti. Vodovod a plynovod dotiahli aj do tých najodľahlejších dedín, takmer polovicu ciest vyasfaltovali, postavili 7 nových mostov, telefónnu ústredňu a 2 školy. Murat Ziazikov venuje tejto oblasti osobitnú pozornosť. Nechal vypracovať špeciálny program sociálneho a ekonomického rozvoja Džejrachu. Začali sa vytvárať nové a nové pracovné miesta – okrem iného v novopostavenej pekárni, podniku na výrobu dolomitových dlaždíc, prevádzke na plnenie fliaš minerálkou a tiež vo včelárstve. Do budúcnosti sa plánuje rozvoj turizmu, stavba lanovky, lyžiarskych vlekov atď.
Prvé predpoklady pre rozvoj cestovného ruchu v Džejrachskej oblasti existujú už takmer tisíc rokov. Nachádza sa tu najväčší komplex obranných veží v celom Severnom Kaukaze nazvaný podľa starého aulu Ezri. Pochádzajú zo stredoveku, zo 14. - 16. stor., no niektoré z nich majú skoro tisíc rokov. Od r. 2003 je Ezri zapísané pod ochranou UNESCO.
Najstaršia a stavba v oblasti je kresťanský chrám Tchaba-Jerdy z 8. - 9. stor., ktorému udelili štatút pamiatky federálneho významu. Chrám postavili gruzínsky misionári, na prelome 12. a 13. stor. bol kompletne prestavaný a v 15. - 16. stor. ho naposledy prerábali. Počas 2. čečenskej vojny mala ruská armáda v okolí chrámu cvičisko, a preto chrám utrpel škody. Helikoptéra údajne zničila prilahlé pohrebisko.
Spomínané pamiatky Džejrachskej oblasti v Ingušsku sú súčasťou historicko-architektonickej rezervácie a prírodnej rezervácie.
Ivan Šabík
Pramene:
www.ingushetia.ru/m-news/archives/001386.shtml - Джейрах на все времена
www.ingushetia.ru/m-news/archives/003231.shtml - Дотронуться до облаков. Джейрахский район Ингушетии называют второй Швейцарией
Džigit
Označenie kaukazského muža. Historicky slovo označovalo horalov, ktorí jazdili na koni odetí v čerkeske a na hlave s papachou. Neoddeliteľnou súčasťou ich výzbroje bol kindžal. Slovo džigit sa odvodzuje z pratureckého jegit alebo jigit. Týmto výrazom sa zvykli označovať aj kozáci v súvislosti s jazdeckým a bojovým umením. Rusi používajú toto slovo na pomenovanie Kirgizov a príslušníkov zakaukazských národov, ktorí vynikajú v jazde na koni a streľbe. Kaukazskí džigiti bývali často v ruskej armáde vyzvedačmi a poslami.
V súčasnej ruštine má slovo význam „bohatier“, no nadobudlo aj má aj mierne pejoratívny nádych, čo ilustruje množstvo vtipov.
Turista nastúpil do taxíka v Tbilisi a chcel sa odviezť do hotela. Šofér taxíka riadi auto veľkou rýchlosťou. Blíži sa prvý semafor – červená. Taxikár ešte viac pridá plyn a prejde. Toto sa opakuje aj druhýkrát. Turista sa pýta:
- Prečo ste prešli semafor na červenú, však sa mohlo niečo stať?!
- Ja som džigit! – hovorí smelo Gruzínec.
Na ďalšej križovatke svieti zelená – šofér len tak-tak zastaví. Turista sa znova pýta:
- A teraz ste prečo zastavili?
Ako to povie, z pravej strany preletí križovatkou obrovskou rýchlosťou iné auto. Gruzínec sa usmeje a dodá: - Aj on je džigit!
Internetová stránka o Kaukaze – pre tých, pre ktorých Kaukaz nie sú len hory.
Článok džigit z poľskej sekcie wikipédie.
Ottova encyklopedie obecných vědomostí – online verzia tu.
Čiľajev V. I., Rajevskij N. P. : Michail Jurievič Lermontov v vospominaniach sovremennikov. Moskva. 1972. s. 332 (Zo spomienok v prepise P. K. Marťanova) – zdroj spomenutý v článku Kavkazskoe okruženije Lermontova v aľbomach sovremennikov (Autor: A. V. Kornilova).
Zdenko Dzurianin