CH
Chačkar
Obr. Wikipedia
kamenná stéla s vyobrazením kríža a bohatou ornamentálnou výzdobou, typický prejav arménskej kresťanskej kultúry.
Kult kríža je v Arménsku veľmi populárny a ešte v 9. stor. ho arménska cirkev oficiálne uzákonila. V minulosti bol dokonca rozšírený natoľko, že sa kresťania začali označovať slovom chačapašt (= „uctievači kríža“). Mnohí dodnes hovoria, že „idú ku krížu“, namiesto toho, aby povedali, že idú do chrámu. Uctievanie podporovala cirkev aj preto, že sa snažila obmedziť vplyv Byzancie.
V arménskych domácnostiach nájdeme sväté obrazy len veľmi zriedkavo, spravidla je tu však aspoň jeden kríž. Pre Arménov nie je kríž len nástrojom usmrtenia Krista, ale aj symbolom stromu života, vzkriesenia a nového života vykúpených. Populárne sú aj rozličné legendy o krížoch. Kríž má v mnohých arménskych dedinách podobu miestneho božstva. Krížom sa pripisovali zázračné schopnosti. V Arménsku mal aj podobu „hrdinu“ a vystupuje v mnohých povestiach ako záchranca pred Turkami, „drakobijca“ atď. Uctievanie kríža má mnoho spoločných znakov s predkresťanským náboženstvom, napr. s uctievaním božstiev Mihru a Vahagna.
Najstaršie známe chačkary pochádzajú z 9. stor., najmladšie zo 17. stor. Ich predchodcami boli štvorhranné kamenné stĺpy s plastickým zobrazením kríža a výjavmi z evanjelií. Chačkary bývajú vysoké 2 – 3 metre. Ich opracovanie a výzdoba sa v priebehu vekov menili, na starších prevládajú jednoduché vzory, mladšie sú obohatené o množstvo pôsobivých detailov. Autori väčšinou čerpali z biblických námetov, ale neskoršie boli ovplyvnení napr. aj islamom a tureckým umením. Základným motívom je kríž, ktorý je spravidla vytesaný v strede chačkaru. Zvyšnú časť zdobia jemné vzory viniča, palmových listov, ale nájdeme tu aj zvieracie motívy, biblické postavy, postavy svätcov a ozdobné nápisy. Často používaným symbolom je tvar ružice, vrchnú časť kameňa zdobí slnečný disk, symbol, ktorého pôvod siaha do predkresťanských čias.
K najhodnotnejším chačkarom patria stély majstra Pavhosa z Nor-Getiku (13. stor.), veľký chačkar z Haghbatu, krížový kameň v ečmiadzinskom paláci, chačkar z Gošavanku (13. stor.) a chačkar v kláštore Geghard (13. stor.).
V celom Arménsku sa dodnes zachovalo niekoľko desiatok tisíc chačkarov. Ľudia k nim prichádzajú, aby zapálili sviečku a prosili svätých o pomoc.
Pramene:
ČIERNIKOVÁ B., V tieni hory Ararat, Chronos Bratislava 2005
BRENTJES B., Arménie, tři tisíce let dějin a kultury, Vyšehrad Praha 1976
Denisa Margetová
Chaš
Tradičný pokrm v Gruzínsku, Azerbajdžane i v Arménsku, odkiaľ údajne pochádza. V minulosti bol obľúbený najmä u chudobnejších vrstiev obyvateľstva, dnes sa považuje za delikatesu a pre svoju nutričnú hodnotu sa konzumuje najmä v zime.
Hlavnou ingredienciou sú teľacie alebo kravské končatiny, ktoré sa očistia od srsti a namočia sa do tečúcej vody, aby sa zbavili pachu. Niekde vraj uprednostňujú predné kopytá, lebo zadné sa ťažšie zbavujú zápachu moču.
Lahôdka sa varí celú noc, až kým sa mäso nezačne odlupovať od kosti. V priebehu varenia sa nepridávajú koreniny, dochucuje sa až hotové jedlo - soľou, citrónovou šťavou, cesnakom alebo octom. Ako príloha sa podávajú rôzne druhy zeleniny, napríklad papriku, uhorky, reďkovky, prípadne syr. Vhodným nápojom je vodka alebo voda.
Príprava sa obyčajne spája s pozývaním hostí, ktorí musia byť informovaní niekoľko dní vopred, aby sa stihli pripraviť. Ide o skutočnú spoločenskú udalosť, ktorá sa odohráva cez víkendy a sviatky. Jedlo sa konzumuje ráno, preto zvyčajne deň predtým si účastníci chašovej hostiny líhajú bez večere. Výnimočný pokrm sa zväčša, v duchu tradícií, konzumuje bez príboru, holými rukami. Nepísaným pravidlom je, že návšteva donesie fľašu vodky.
Traduje sa, že vďaka vysokému obsahu chrupavkového tkaniva napomáha pravidelná konzumácia chašu pri liečbe zranení pohybovej sústavy, najmä kĺbov a spomaľuje priebeh artritídy.
Niektoré varianty pripúšťajú popri nožičkách aj použitie hlavy či žalúdka. Osobitý druh chašu sa pripravuje v Azerbajdžane z baraních nožičiek a hláv (kala-pača).
Pramene:
linky:
azerbajdžanská kuchyňa
Katarína Kúšiková
Chinkali
Gruzínske pirohy alebo knedličky. Ich pôvod pravdepodobne siaha do obdobia 13. storočia, keď mongolské kmene z centrálnej Ázie pri svojich nájazdoch priniesli tajomstvo ich prípravy aj do oblasti Kaukazu.
Plnia sa najčastejšie zmesou rôznych druhov mäsa – v hornatých častiach krajiny sa preferuje baranie, v nížinách hovädzie a bravčové. Dochucujú sa čiernym korením, podávajú horúce a pije sa k nim červené víno. Vrchná časť, akási „čiapočka“ alebo gruzínsky kudi je tvorená tuhým zlepeným cestom, väčšinou sa neje a môže slúžiť na uchopenie ďalších knedličiek. Znakom dobrej gazdinky je aj počet záhybov na čiapočke – čím ich je viac, tým lepšie. Nepísané pravidlo hovorí minimálne o dvadsiatich. V duchu hesla „ani chinkal nazmar“ ich môžete jesť aj na druhý deň, smažené na masle a poliate bielym jogurtom.
Vynikajúcimi receptami sú známe najmä mestá Mccheta, Pasanauri a Dušeti. Tu je jeden z nich:
4 šálky múky
1 ¼ čajovej lyžičky soli
1 ¼ šálky teplej vody
0,5 kg zmiešanej bravčoviny a hovädziny
pol čajovej lyžičky celého čierneho korenia
štipka červenej papriky
pol čajovej lyžičky rasce
3 malé cibule
Z múky, teplej vody a soli spravte cesto, dostatočne ho vymieste a vyvaľkajte. V mlynčeku pomeľte mäso, cibuľu a koreniny. Z cesta vykrojte kolieska s priemerom asi 15 cm a na každé položte 2 polievkové lyžice zmesi. Zakrúťte a v osolenej vriacej vode varte cca 10 – 15 minút.
Zdroje :
Katarína Kúšiková
Chrám ohňa
Oheň hral v živote Azerbajdžancov vždy dôležitú úlohu. Vzbudzoval v nich obdiv a úctu. „Nech ti vyhasne oheň,“ znelo najťažšie prekliatie. Ľudia ho uctievali a dokonca mu stavali svätyne. Jedným z takých miest je aj chrám Atešgiach, čo v miestnom jazyku znamená „Dom ohňa.“ Chrám ohňa sa nachádza asi 30 km od Baku v dedine Surachany. Už od dávna bola táto oblasť známa svojim „večne“ horiacim ohňom. To, že bol oheň „večný“ spôsobovali početné ložiská zemného plynu v oblasti. Časom na tomto mieste postavila zoroastrická komunita svätyňu. Predpokladá sa, že bola vybudovaná v 3 – 4 st. n. l. Po dobytí krajiny Arabmi bol chrám zničený. Mnohí zoroastríjci, ktorí neprijali islam, boli donútení utiecť do Indie. Tradíciu uctievania ohňa si zobrali so sebou. Prešlo mnoho rokov, kým obchodovanie a Hodvábna cesta nepriviedli uctievačov ohňa naspäť do Azerbajdžanu. Uctievanie sa tu obnovilo v 15. st. V oblasti Surachany sa zhromažďovali pustovníci. Žili asketickým životom, utrpením očisťovali svoju dušu. Na tele nosili ťažké reťaze, ležali na horúcom vápne, až kým im neznecitliveli niektoré časti tela. Žili z darov bohatých indických kupcov. Verili, že duša človeka sa po smrti znovu zrodí a zostúpi na zem. To, či sa vtelí do ľudskej bytosti, alebo zvieraťa už závisí od karmy, teda dobrých a zlých skutkov človeka. O týchto pustovníkoch bolo známe, že uctievali oheň. Súčasné mesto Atešgjach bolo vybudované v období 17-18. st. na mieste večne horiaceho ohňa. Postavila ho už spomínaná hindská komunita, ktorá prišla zo severnej Indie. V r. 1713 bol znovu postavený chrám. V 19. st. došlo v oblasti k zemetraseniu, otvorené nálezisko zemného plynu bolo zasypané. Okrem toho sa oblasti po prvýkrát výrazne dotkla civilizácia a priemyselné aktivity. Veriaci to všetko začali vnímať ako príkaz bohov a tak začali z Atešgjachu hromadne odchádzať. Ako miesto uctievania Atešgjach vydržal do r. 1880, keď odtiaľ posledný obyvateľ odišiel do Indie. Chrám zostal spustnutý. Na začiatku 19. st. už mal chrám súčasnú podobu. Spája v sebe typické prvky starých posvätných ohňových oltárov. Stavba má päťuholníkový pôdorys, v strede vnútorného nádvoria sa týči samotná svätyňa s rotundou, v ktorej horí „večný“ oheň. Nad vchodovým portálom je tradičná hosťovská izba. Blízko chrámu sa nachádza veľká jama, kde sa kedysi pálili telá mŕtvych hindov na svätom ohni. Dnes je jama zasypaná. Od r. 1975 je po reštauračných prácach Atešgjach znovu otvorený pre návštevníkov. Aj dnes je to obľúbené kultové miesto mnohých náboženstiev, prichádzajú sem moslimovia, hinduisti aj zoroastríjci. Atešgjach je výnimočná historická pamiatka, ktorá ponúka pôsobivé svedectvo o uctievaní ohňa v Azerbajdžane, preto tu aj dnes horí svätý oheň, ktorý svojim ohňom oslobodzuje zem od temnoty.
Pramene:
www.window2baku.com/ateshqeh.htm
www.baku-online.com/ru/atashgah.htm
Denisa Margetová
Chačapuri
Foto: Wikipedia
Gruzínska špecialita, plnený chlieb, najčastejšie so syrom.
Cesto sa nechá vykvasiť a tvaruje sa do rôznych podôb. Plnku tvorí väčšinou čerstvý alebo zrelý syr, prípadne vajcia či iné ingrediencie. Jednotlivé regióny majú svoje vlastné, špecifické varianty tohto jedla. Veľmi známe je chačapuri po imeretsky (z oblasti Imereti) na západe Gruzínska, ktoré má okrúhly tvar. Chačapuri po adžarsky (Adžaruli chačapuri) má tvar loďky, v Arménsku pečú chačapuri v tvare trojuholníka a pod. Ossuri chačapuri (osetské chačapuri) sa líši plnkou, ktorú tvorí zmes zemiakov a syra.
Na prípravu potrebujeme:
2 šálky nebielenej múky
½ čajovej lyžičky soli
12 čajových lyžičiek masla
2 vajcia
¼ šálky bieleho jogurtu
620 g syra (zmiešať druhy Muenster a Havarti)
1 žĺtok
Postup:
Múku zmiešame s roztopeným maslom v stredne veľkej mise, jedno vajce premiešame s jogurtom, vlejeme do misy, pridáme soľ, celú masu vyformujeme do tvaru bochníka a necháme hodinu postáť. Ďalšie vajce zmixujeme so syrom, zohrejeme trúbu na 180° C, vymastíme plech a cesto vyvaľkáme do obdĺžnikového tvaru. Na jednu polku natrieme syr, prekryjee druhou a kraje dôkladne zlepíme. Položíme na plech, potrieme žĺtkom a pečieme cca 50 minút. Podávame teplé a narezané na malé štvorčeky.
Pramene:
Katarína Kúšiková
Chačaturjan, Aram (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
(1903 – 1978)
Jeden z najpopulárnejších a najvýznamnejších hudobných skladateľov, klaviristov a dirigentov 20. storočia. Narodil sa v rodine chudobného arménskeho knihovníka. Už od detstva sa v Aramovi Chačaturjanovi prejavoval hudobný talent, no rodina bola príliš chudobná, aby si mohla dovoliť drahé školy. Vo svojich 19. rokoch ešte nepoznal noty, no hudobný sluch mal vynikajúci. Vyštudoval na Gnesinovej hudobnej škole, kde po troch rokoch hry na violončelo prešiel na štúdium kompozície. V r. 1926 skomponoval svoje prvé skladby.
Chačaturjan miloval tradičnú arménsku hudbu, no nikdy ju priamo necitoval. Jeho hudba je však láskou k tradičnej arménskej hudbe silne poznačená. Ľudové melódie interpretoval originálnym spôsobom a spojil ich s inštrumentálnou klasikou.
Svoje najlepšie diela napísal v zložitej politickej situácii ,kým v r. 1938 v Rusku zúrili politické procesy, masové zatýkania a teror. Chačaturjana donútili napísať Pieseň Stalinovi, ale po návrate do rodného Arménska v ústraní napísal lyrický balet Šťastie. Počas druhej svetovej vojny napísal balet Gajané, ktorý obsahuje aj skladateľovu slávnu skladbu Šabľový tanec : www.webovastranka.sk/all_tags/rusk%C3%A1_klasick%C3%A1_hudba
Po smrti Stalina nastali v Rusku lepšie časy pre hudobníkov a aj iných umelcov. Chačaturjan dostal oficiálne uznanie - Leninovu cenu, zvolili ho za zástupcu arménskeho parlamentu a zaujal vysoké miesto v Únii skladateľov.
Obrovský úspech zaznamenal aj balet Spartakus. Ďalším vyzdvihovaným dielom Chačaturjana je Koncert pre husle a orchester D mol. Chačaturjan veľmi rád cestoval. Precestoval Latinskú Ameriku, USA a navštívil aj Bratislavu.
Nezávislosti rodnej krajiny sa Aram Chačaturjan už nedožil. Zomrel 1. mája 1978 v Moskve.
Zdroje : www.wikipedia.org
www.sme.sk
Jana Kokavcová
Chač (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
aj chačik (gigolo) je nesprávne, ba až hanlivé pomenovanie – v súčasnosti však veľmi rozšírené –, ktoré Rusi z nevedomosti používajú na označenie všetkých mužov z oblasti Kaukazu (Čečencov, Azerbajdžancov, dokonca Arabov). Slovo chač pochádza z arménskeho jazyka a znamená kríž. Ten kríž, ktorému sa klaňal veľký plukovník Alexander Suvorov, ten kríž, ktorému sväto verilo viac ako tritisíc vojakov a dôstojníkov, pôvodom Arménov, slúžiacich v sovietskej armáde a položilo svoje životy na bojových poliach v Rusku, Bielorusku a na Ukrajine počas veľkej vlasteneckej vojny v rokoch 1941 – 1945 (sto dvanásť z nich potom vyhlásili za hrdinov Sovietskeho zväzu) a nakoniec ten kríž, ktorý vždy spájal Rusko a Arménsko – na veky vekov, v biede, v radostiach, v práci i v modlitbách.
Chačik je teda jeho zdrobnelinou a vypĺňa funkciu maličkého krížika, ktorý nosia pravoslávni popi na svojich hrudiach.
Druhý výklad slova je zdrobnelinou arménskeho mena Chačatur – ten, ktorý nesie kríž.
Zdroj:
Blog Vladimira Grubolikova : Chačik?
Petícia: Chačik – Chačatur znamená, ten ktorý niesie kríž (Informačno-analytické noviny arménskej diaspory v krajinách SNŠ – NOEV KOVČEG)
Zdenko Dzurjanin
Chač
arm. kríž, ale aj skrátená podoba typického arménskeho mena Chačatur („ten, čo nesie kríž“). V prenesenom význame je výraz v súčasnej ruštine stereotypizovaným označením všetkých Arménov, resp. všetkých mužov z oblasti Kaukazu (Čečencov, Azerbajdžancov, dokonca Arabov) s hanlivým významovým odtienkom. Etymologicky takéto označenie súvisí pravdepodobne so skráteným variantom mena v podobe Chačik, Chač. Stereotypizáciu mena ako znaku arménskej identity dokladá v sovietskwj kultúre veľmi dobre známa postava tovarišča Chačikjana v sovietskom filme Mimino z r. 1977 (analogické stereotypizácie por. napr. Ivan = Rus, Pepík = Čech a pod.)
Zdroj:
Blog Vladimira Grubolikova : Chačik?
Petícia: Chačik – Chačatur znamená, ten ktorý niesie kríž (Informačno-analytické noviny arménskej diaspory v krajinách SNŠ – NOEV KOVČEG