B
Bagratovci
Významný panovnícky rod v Arménsku (domáce označenie Bagratuni) a Gruzínsku (domáce označenie Bagrationi).
Podľa arménskeho historika 5. stor. Movsesa Chorenaciho sa pôvod rodu odvodzuje od židovského zajatca Sambata, ktorého priviezol do Arménska kráľ Hajk II., spojenec Nabukadnesara. Ašot I. Veľký (862-890), súčasník veľkomoravských panovníkov Rastislava a Svätopluka, získal ako prvý z rodu Bagratovcov kráľovský titul. Porazil arabské vojská a arabský kalif spolu s byzantským cisárom uznali nezávislosť jeho domény. Ašot II. Železný zač. 10. stor.) zničil arabské vojsko a bagdadský kalif ho uznal za vládcu Arménska.
Najväčší rozkvet dosiahla moc arménskych Bagratovcov v druhej pol. 10.stor., za Ašota III. Milostivého, ktorý vojensky posilnil krajinu vytvorením stálej armády. R. 961 preniesol svoje sídlo do mesta Ani (= Anijské kráľovstvo). Ruiny tejto starobylej arménskej metropoly sú dnes vo východnom Turecku a patria k veľkým turistickým atraktivitám. „Mesto 1001 chrámov“, ako ho označovali, malo v čase rozkvetu cca 100 tis. obyvateľov.
V prvej pol. 11. stor. sa ríša Ani rozdrobila na viacero menších kráľovstiev (medzi nimi Vaspurakanské, Karské a Sunijské). Nezhody medzi ich vládcami urýchlili expanziu Byzancie, ktorá napokon r. 1045 územie Arménska zabrala, čo znamenalo koniec vlády dynastie Bagratovcov v Arménsku. V 12. stor. arménski Bagratovci vymreli.
Gruzínska vetva rodu Bagratovcov (Bagrationi) sa udržala pri moci až do 19. stor. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov patrili Dávid Staviteľ (1089 – 1125) a Tamara (1184-1213). Dávid IV. Staviteľ bol jeden z najlepších stredovekých gruzínskych štátnikov. Zjednotil gruzínske kniežactvá do centralizovaného štátu. Odmietol zaplatiť daň Seldžukom a vyhlásil nezávislosť Gruzínska. Podmanil si feudálov, cirkev a mestá, ktoré ovládali Seldžukovia. Po víťazstve nad početnou koalíciou moslimských vládcov, oslobodil Tbilisi a preniesol sem svoje sídlo. Počas jeho vlády sa postavili mestá, cesty, mosty, paláce a založil Gelatskú akadémiu. Za svoju staviteľskú činnosť dostal prídomok Staviteľ. Gruzínska pravoslávna cirkev ho vyhlásila za svätého.
Viacerí príslušníci rodu sa vyznamenali v službách ruských cárov. K nim patrí aj slávny ruský vojvodca Piotr Ivanovič Bagration, známy z vojny proti Napoleonovi. Príslušníci rodu dodnes žijú v Gruzínsku i v zahraničí, kam emigrovali po r. 1921, keď Gruzínsko ovládli boľševici. Gruzínsky princ Nugsar Petrovič Bagration-Gruzínsky je stále politicky aktívny.
Pramene a linky:
mesto Ani: www.virtualani.org/citymap.htm
Veronika Vicenová
Baku
Hlavné a zároveň najväčšie mesto Azerbajdžanu (vyše 2 milióny obyvateľov), najväčší prístav v krajine. Nachádza sa na južnom pobreží Apšeronského polostrova, ktorý je široký 30km a vybieha 60km smerom do Kaspického mora (názov Apšeron pochádza z perzského slova Apšuran a znamená „miesto slanej vody“). Mesto pozostáva z dvoch dôležitých častí, ktorými sú moderné centrum a starobylá historická časť, obkolesená hradbami. Baku je členom Organizácie miest svetového dedičstva. V súčasnosti sa uchádza o usporiadanie letnej olympiády v roku 2016.
Názov Baku je odvodený zo starých perzských pomenovaní Bad-kube („miesto, kde fúka vietor“) a Baghkuh („Božia hora“). Podľa iných teórií je názov mesta spojený so zoroastrizmom a pochádza zo slova Baga, čo znamená v avestánčine a sanskrite „boh“.
Historické centrum Baku sa stalo prvou lokalitou v Azerbajdžane, ktorá bola zaradená na Zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO (r. 2000). Nachádza sa tu Širvanšachov palác, najväčší pamätník Širvan-Abšeronskej vetvy azerbajdžanskej architektúry. Palác začal stavať šach Širvanšach Šejk Ibrahim I. v roku 1411. Komplex zahŕňa hlavnú budovu paláca, pavilón Divanchana, pohrebné krypty, šachovu mešitu s minaretom, mauzóleum šacha Seyida Yahya Bakuvu, Muradovu bránu a pozostatky starých kúpeľov.
Ďalšou významnou pamiatkou v historickom centre Baku je Panenská veža. Pôvodne stála priamo na brehu Kaspického mora. Kvôli rekultivácii krajiny, uskutočnenej na začiatku 20. st., je dnes veža oddelená od Kaspického mora rušnou dopravnou tepnou a verejnými záhradami. Panenská veža je jedným z najvýznamnejších azerbajdžanských národných symbolov, je vyobrazená na azerbajdžanskej mene a mnohých úradných dokumentoch. Sídli v nej múzeum, predáva sa tu tiež tradičný textil a keramické výrobky. Pod vežou sa nachádzajú obchody s pravými ručne tkanými kobercami. Zo strechy samotnej veže je výhľad na uličky a minarety starého mesta, Prímorský národný park, De Gaullov dom a záliv v Baku. K postaveniu veže sa viaže legenda o mladom dievčati - princeznej, s ktorou sa chcel oženiť jej vlastný otec. Dcéra sa snažila otca odradiť. Napokon sľúbila, že si ho vezme, ak pre ňu postaví vysokú vežu. Dievča dúfalo, že počas stavby veže kráľ zmení svoj názor. Keď vežu dostavali, kráľ stále trval na svadbe a tak jeho dcéra skočila z veže priamo do mora a zahynula. Vežu nikdy násilím nedobyli, preto sa zachovala dodnes vo svojej pôvodnej podobe.
Väčšina hradieb a veží, obkolesujúcich historické centrum mesta, je zachovaná. Táto časť mesta je malebná vďaka labyrintu úzkych uličiek so starobylými budovami. Okrem Širvanšachovho paláca a Panenskej veže sa tu nachádzajú aj dva starobylé arabské zájazdné hostince (karavanseráj), kúpele, mešita Džuma, ktorá za sovietskych čias slúžila ako múzeum kobercov a úžitkového umenia a desiatky menších mešít. Ulica martýrov je venovaná pamiatke tých, ktorí stratili svoje životy počas vojny o Náhorný Karabach a tiež 137 obetiam „čierneho januára“, zabitých sovietskou armádou počas demonštrácie v januári 1991, ktorá viedla k vyhláseniu nezávislosti Azerbajdžanu.
V Baku sa koná každoročne medzinárodný jazzový festival, organizovaný slávnym saxofonistom a obyvateľom Baku Rainom Sultanovom. Na festivale pravidelne vystupujú známe osobnosti jazzu z celého sveta.
Baku bolo v minulosti kozmopolitným mestom s veľkou populáciou Arménov, Rusov, Židov, Gruzíncov a Iránčanov, prispievajúcich ku kultúrnej rôznorodosti. V súčasnosti tvoria Azerbajdžanci vyše 90% obyvateľov mesta. 94% obyvateľov mesta sa hlási k islamu.
Hlavným dopravným prostriedkom v meste je metro (2 linky, 20 staníc), premávajúce od roku 1967. Jednotlivé stanice metra sú prepychovo vyzdobené azerbajdžanskými národnými motívmi, zmiešanými so sovietskou ideológiou.. Mestskú autobusovú dopravu zabezpečujú súkromné minibusy (maršrútky), ktoré nemajú pevne určené zastávky, ale zastavujú na znamenie pri hlavných cestách alebo podľa dohody s cestujúcimi. Priame vlaky spájajú mesto s Machačkalou, Moskvou, Rostovom na Donu, Charkovom a Kyjevom. V Baku je veľký prístav. Trajektom sa možno dostať z Baku naprieč Kaspickým morom do Turkmenbaši (bývalý Krasnovodsk) v Turkmenistane a Bandar Anzali a Bandar Nowšar v Iráne. 25km od Baku sa nachádza Medzinárodné letisko Hejdara Alijeva.
Pre občanov SR platí pre vstup na územie Azerbajdžanu vízová povinnosť. Podľa nepotvrdených informácií je možné pri cestách s pobytom do 30 dní vízum obdržať (bez pozvania) priamo na medzinárodnom letisku v Baku za poplatok cca. 40 USD.
Pramene:
en.wikipedia.org/wiki/Baku
cs.wikipedia.org/wiki/Baku
cs.wikipedia.org/wiki/Apšeronsk�� poloostrov
en.wikipedia.org/wiki/Palace_of_the_Shirvanshahs
en.wikipedia.org/wiki/Maiden_Tower
cs.wikipedia.org/wiki/Panensk�� věž
en.wikipedia.org/wiki/Baku_Metro
www.invia.sk/azerbajdzan/vstupne-formality/
Michal Snopek
Basajev, Šamil Salmanovič
*14.1.1965, +10.7.2006; militantný islamista, radikálny líder čečenského separatistického hnutia, pripisujú sa mu viaceré teroristické útoky
(http://usinfo.state.gov/ei/Archive/2004/Jan/07-157373.html).
Opozičný postoj Šamila Basajeva voči ruskej vláde na Kaukaze zrejme ovplyvnila rodina a tradície prostredia, v ktorom vyrastal. Starý otec sa údajne zúčastnil na neúspešnom pokuse o vytvorenie nezávislého kaukazského štátu po revolúcii r. 1917[1]., jeho otec patril ku generácii Čečencov, ktorých Stalin obvinil zo spolupráce s nacistami a dal deportovať do Kazachstanu. Nedôveru voči Kaukazanom zažil aj sám Šamil Basajev, ktorý na sklonku Brežnevovej éry absolvoval vojenskú službu ako hasič, pretože v sovietskej armáde Čečencov do bojových jednotiek nezaraďovali. Neskôr sa neúspešne uchádzal o štúdium práva na MGU, napokon začal študovať na poľnohospodárskom inštitúte, no školu nedokončil.
Posledné roky existencie ZSSR znamenali v mnohých republikách a autonómnych subjektoch posilnenie túžby po osamostatnení od Moskvy a Čečensko nebolo výnimkou. V novembri 1991 vyhlásil Dž. Dudajev jednostranne nezávislosť Čečenska na čo prezident RF B. Jeľcin vyhlásil výnimočný stav. V tomto momente sa do čečenského hnutia zapojil Basajev, ktorý uniesol lietadlo a žiadal zrušenie výnimočného stavu. Nakoniec sa všetko skončilo pokojne a únoscom garantovali bezpečný návrat do Čečenska.
Basajev zohral dôležitú úlohu vo viacerých etnických konfliktoch, ktoré vzplanulo v regióne Kaukazu na začiatku deväťdesiatych rokov. Zúčastnil sa vo vojne v Abcházsku i v Náhornom Karabachu, no predovšetkým v Prvej čečenskej vojne[2], počas ktorej zastával významné vojenské funkcie. Basajevovo nepriateľstvo voči Rusom sa priostrilo, keď mu po útoku ruských leteckých síl na jeho rodnú dedinu zahynula väčšina rodiny vrátane ženy a dieťaťa. Ani nie dva týždne po tejto udalosti, Basajev zrežíroval mediálne pútavú rukojemnícku drámu v nemocnici v Buďonovsku[3], výsledkom ktorej bolo 129 civilných obetí.
V auguste 1996 riadil víťaznú operáciu, cieľom ktorej bolo opätovné dobytie Grozného a v dôsledku ktorej musel Jeľcin pristúpiť na mierovú zmluvu. Čečensko získalo de facto nezávislosť od Ruska. V januári 1997 Basajev prehral súboj o prezidentské kreslo v Čečensku s umierneným Aslanom Maschadovom. Neskôr krátke obdobie pôsobil v jeho kabinete, no ich spolupráca trvala len do roku 1998, keď sa čečenské národné hnutie rozštiepilo a Maschadov a Basajev začali vystupovať ako najväčší rivali.
Angažovanosť Basajeva v ozbrojených konfliktoch v Dagestane koncom roka 1997 a bombové útoky na ruské obytné domy[4], pri ktorých zomrelo 293 ľudí sa stali dôvodom, pre ktorý premiér RF V. Putin rozpútal Druhú čečenskú vojnu[5]. Počas nej Basajev uskutočnil niekoľko teroristických akcií voči ruskému civilnému obyvateľstvu, ktoré mali za cieľ prinútiť Rusov ukončiť vojnu - napríklad útok na moskovské divadlo[6] či na centrálnu budovu vlády v Groznom, úspešný atentát na čečenského prezidenta Ahmada Kadyrova, útoky na moskovské metro či masaker v Beslane.[7] Po týchto činoch sa Basajev stal druhým najhľadanejším mužom planéty, keď ruská vláda sľúbila za informácie, ktoré by viedli k jeho zatknutiu, odmenu 10 miliónov USD.[8]
V noci z 9. na 10. júla 1996 Basajev zahynul v Ingušsku pri výbuchu automobilu plného trhavín. Príčiny explózie sú nejasné. Ruská FSB tvrdí, že išlo o jej akciu, no existuje aj mienka, že Basajev zomrel náhodou pri prekladaní mulície.[9]
Júlia Miklasová
[8] Aj v tejto situácií Basajev poskytol exkluzívne interview novinárovi A.Babitskému:
[9]Dohady okolo jeho smrti:
Batumi
Hlavné mesto Adžarskej autonómnej republiky v juhozápadnom Gruzínsku. Významný čiernomorský prístav a obchodné centrum. Vďaka svojmu významu je často považované za gruzínske druhé hlavné mesto, napriek nižšiemu počtu obyvateľov (180 000) ako má mesto Kutaisi. Batumi leží v príjemnom subtropickom pásme bohatom na poľnohospodársku produkciu citrusov alebo čaju. V meste je významný potravinársky priemysel, výroba lodí, ľahké strojárstvo, no najväčšiu časť ekonomiky tvorí turizmus. So svojou výhodnou polohou pri Čiernom mori, neďaleko tureckých hraníc a teplým podnebím sa Batumi stalo hlavnou letnou destináciou nielen pre Gruzíncov. Pre väčšinu turistov prichádzajúcich z Turecka bolo Batumi prvou zastávkou a výbornou vstupnou bránou do krajiny, nie len vďaka oddychovej atmosfére, množstvu hotelových rezortov, dobrým reštauráciám a nočnému životu. História mesta je o mnoho kratšia ako väčšiny ostatných gruzínskych miest a zachováva si svoj jedinečný šarm elegantnej fin-de-siècle¹ architektúry.
Batumi leží na miestach dávnej gréckej kolónie Batys/ Batus z gréckeho bathus limen alebo bathys limin vo význame „hlboký/ temný prístav“. Mesto je známe už od 11. Storočia najmä vďaka svojim opevneniam. Počas stredoveku pripadlo Osmanskej ríši, v 19. storočí na základe mierovej dohody podpísanej v istanbulskej predmestskej časti Svätý Štefan nakoniec Ruskému impériu. Od konca 19. Storočia Batumi slúžilo ako východný terminál železnice z Baku, ktorá neskôr prevážala pätinu svetovej ropnej produkcie. Krátko na to tu bol Ludwigom Nobelom, bratom švédskeho vynálezcu dynamitu Alfreda, postavený ropovod a rafinéria. Batumi získalo status slobodného prístavu, usídlilo sa tu viac ako 20 zahraničných konzulátov a mesto sa stalo módnym rezortom južného konca Ruského impéria a križovatkou medzi Európou a Áziou. Počas prvej svetovej vojny došlo k povstaniu, ktoré ukončil vstup tureckých, zanedlho britských vojsk do mesta. Tie však boli nútené v roku 1920 mesto opustiť a dostalo sa tak pod správu menševikov. Bolševici sa v meste chopili moci v marci 1921 za pomoci sovietskej armády. Počas rozpadu ZSSR tu na jar roku 1991 došlo opäť k nepokojom; vypukli demonštrácie a prístav bol na protest proti prítomnosti sovietskych jednotiek zatvorený.
Vďaka ropovodu z Baku bolo možné v meste vybudovať továrne na výrobu chemikálií a rafinérie. Podobne však ako v ostatných častiach Gruzínska tu prakticky neexistuje odpadové hospodárstvo. Pláže a priľahlé more sú do značnej miery znečistené zmesou ropných produktov a splaškami. Pre Gruzíncov je to však vďaka vízovej problematike stále jedinečné miesto na rekreáciu. Napriek viditeľným investíciám z čias pred ruskou inváziou a sporadickým snahám o obnovu regiónu je mesto v úpadku.
V meste sa môžete prejsť po 1,5 km dlhom Batumskom bulvári susediacom s hlavnou plážou. Hlavné námestie Evropas moedani je živým miestom s magnetom najmä pre deti- hudobnými fontánami. Nad námestím sa týči monumentálny pamätník Médei 'osobe, ktorá priviedla Gruzínsko bližšie k Európe', odhalený v roku 2007. Tí, ktorým sa nepodarí dostať sa do Gori, môžu navštíviť Stalinovo múzeum aj tu. V meste sa nachádza aj posledná z mešít, postavená v r. 1860, ktorá taktiež stojí za obhliadku. Najmodernejšie a jedno z naj zaujímavejších Batumských múzeí je Nobelovo Technologické múzeum, ktoré sa nevenuje len počiatkom medzinárodného ropného biznisu podporovanému Nobelom a Rothshildom, ale aj čajovému priemyslu, ktorý vyrástol v rovnakej dobe.
¹ http://en.wikipedia.org/wiki/Fin_de_si%C3%A8cle
Denisa Musilová
Belon, Jozef (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
Drotár z obce Veľké Rovné. Podobne ako Imrich Dotčár, aj on odcestoval do Ruska aby tam ako podomový predajca „hauzír“ predával drotárske výrobky. Neskôr sa spojil s Alojzom Kucárom, drotárom z Petrohradu, ktorý sa vypracoval až na finančného guvernéra Kaukazu, a ktorý mu pomohol založiť si svoju prvú dielňu v Baku –„Fabrik Special für
Blech, Messing, Nickel, Aluminium Waren“. Spolumajiteľom dielne bol Slovák J. Knócik. V Baku sa zamerali na výrobky pre rozvíjajúci sa naftový priemysel. Belonovi sa darilo a na prelome storočí už vlastnil veľké dielne nielen v Baku, ale aj v Tbilisi kde spolumajiteľom bol pán Korňan, Irkutsku a dokonca aj v Mongolsku.
Tbilisi bolo jedno z centier drotárstva v zahraničí. Belonova Firma počas najväčšej slávy zamestnávala vyše stovky remeselníkov. Mladí chlapci „džarkovia“, vyrábali v dielňach cínovali medený riad, vyrábali rozličné potreby pre domácnosť, ktoré potom belonovi hauzíri distribuovali do celého mesta a ďalej železnicou, na byvoloch alebo na omnibusoch ťahanými koňmi.
V belonovom závode od r. 1914 pracoval aj otec Vladimíra Ferka Jozef (nar. r. 1900). Pochvaľoval si dobré zaobchádzanie. Stretával tu mnoho národností Kaukazu, ako napríklad Gruzíncov, Tatárov, Emeretýnov, Lezgíncov, Arméncov a Osetíncov.
V Tbilisi sa v tom čase nachádzala aj veľká cárska pevnosť s arzenálom a cárskym palácom cára Mikuláša II., kam belonova firma tiež dodávala svoje výrobky.
Jozef Belon síce vyžadoval aby sa jeho učni naučili ruštinu, ale len z dôvodov čisto obchodných. Nezabúdal na svoj pôvod, organizoval spevokoly, bol národovcom.
Takisto sa zdokonaľoval v drotárskom remesle. Jeho výrobky boli vysoko cenené a dostal za ne najviac vyznamenaní spomedzi slovenských drotárov v Rusku – 2 zlaté, 3 strieborné a asi dvadsať diplomov.
Zdroje : www.drotaria.sk/index.php
Vladimír Ferko; Svetom, moje, svetom; Tatran; 1978 Bratislava
Tomáš Sabo
Berežnaja, Jelena Viktorovna (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
(*1977, Stavropoľský kraj)
Ruská krasokorčuliarka, zlatá medaila na ZOH v Salt Lake City r. 2002. Krasokorčuľovaniu sa venuje od šiestich rokov. V rodnom Nevinnomyssku nemala veľa možností na daľšie napredovanie, trénovala v Moskve, neskôr v Rige, kde r. 1996 utrpela veľmi vážne zranenie. Pri cvičení piruety ju zasiahla partnerova korčuľa do hlavy. Po dvoch operáciách hlavy (odstránili úlomky kosti) a niekoľkomesačnej rekonvalescencii (znovu sa musela naučiť hovoriť) sa vrátila na ľad po boku nového partnera, Antona Sicharulidzeho. O rok už sa zúčastnila na majstrovstvách sveta a r. 1998 získala striebornú medailu na zimných OH v Nagane. V sezóne 1999/2000 mala pozitívny dopingový test, preto nemohla štartovať na majstrovstvách Európy. R. 2002 zvíťazila na olympiáde v Salt Lake City, no víťazstvo sprevádzal škandál, pretože francúzska rozhodkyňa pri stave hlasovania 4-4 rozhodla pre ruský pár, pričom neskôr priznala, že rozhodla pod tlakom. Medzinárodný krasokorčuliarsky zväz (spolu s olympijských výborom) vyriešil situáciu tak, že obidva páry skončili na prvom mieste. Berežnaja a Sicharulidze sa už potom v tom roku nezúčastnili ani na majstrovstách sveta, ani majstrovstách Európy.
Úspešná kandidatúra na ZOH v Soči má pozitívny vplyv aj na krasokorčulovanie, totiž vo Vladikavkaze len nedávno otvorili prvú halu s ľadovou plochou na Kaukaze. V Stavropole tiež nedávno postavili klzisko pre miestnu športovú školu olympijskej rezervy. Vzhľadom na tradíciu tohto športu v Rusku, na olympiáde krasokorčuľovanie nepochybne bude ťahákom.
Štyria so zlatou medailou na OH 2002:
Otvorili prvé klzisko na Kaukaze:
O krasokorčuľovaní:
Boereg
V Arménsku boereg, inde tiež burek, byrek, brik, bourekas či cheburek.
Mnoho názvov, podstata tá istá. Hovoríme o istom type slaného koláča, populárnom už v časoch Osmanskej ríše. V súčasnosti sa teší obľube najmä v Turecku, ďalej v Arménsku, Srbsku, Macedónsku, Albánsku, Bulharsku, Izraeli, Tunise, Grécku a v neposlednom rade aj v Rusku.
Názov pochádza z turečtiny a koreň bur znamená „zatočiť, zakrútiť“. Základ tvorí tenké lístkové cesto, známe pod gréckym názvom filo alebo tureckým yufka, čo je chlieb – placka z pšeničnej múky, vody a soli s priemerom okolo 40 až 50 centimetrov. Tá sa upečie na rozpálenej kovovej platni a potom sa plní mletým mäsom, zeleninou, varenými mixovanými zemiakmi a slaným syrom. Po upečení sa povrch posýpa sezamovými semiačkami. Forma býva rôzna – od oválnej, zatočenej do taštičiek či rôznych roliek až po malé trojuholníky.
Ako sa však vraví – koľko ľudí, toľko chutí. A preto sa v rôznych kútoch sveta boereg plní aj inými, odvážnejšími pochutinami. Napríklad hubami a špenátom v Izraeli, cukinou a listami mäty v Grécku, tekvicou v Albánsku či jablkami a višňami v Macedónsku. Alebo sa ako v Turecku podáva bez plnky, len so sladkou cukrovou posýpkou. Pre Arménsko je typická syrová plnka s prímesou špenátu, obohatená charakteristickou zmesou korenín.
Predáva sa samozrejme v pekárňach, ale aj v špecializovaných kioskoch či obchodoch a môžeme ho považovať za druh fast foodu.
Pre Arméncov má boereg veľký význam nie len ako národný pokrm, ale aj ako symbol ich kultúry. Dôkazom toho je aj fakt, že minulý september usporiadali už 49. krát Arménsky festival jedla, spojený s oslavou 15. výročia získania nezávislosti od Ruska.
Na záver pridávam recept ako inšpiráciu. Na prípravu potrebujeme :
1 balenie cesta filo
1 cibuľa
cca 750 g hovädzieho mäsa
cca 250 g bravčového mäsa
2 vajcia
soľ a čierne korenie
1/2 šálky roztopeného masla
1/4 šálky oleja
Postup:Cibuľu nakrájajte nadrobno a opražte ju na oleji, pridajte pomleté mäso a počkajte, kým sa dostatočne neopečie. Zlejte masť a nechajte vychladnúť. Pripravte si cesto, prikryte ho uterákom, prípadne nejakou inou látkou, aby ste zabránili jeho vysušeniu. Potom ho potrite ho roztopeným maslom, položte naň zmes a zaviňte čo najpevnejšie. Rolky poukladajte na pekáč a nechajte piecť pri teplote 325 až 350 stupňov po dobu 35 minút.
Pramene:
www.cooks.com/rec/view/0,181,153182-226192,00.html
Katarína Kúšiková
Burdžanadze, Nino
*16.7.1964
predsedníčka Gruzínskeho parlamentu[i], počas politických kríz dvakrát ústavou zmocnená prezidentka Gruzínska
V roku 1986 promovala na právnickej fakulte Štátnej Univerzity v Tbilisi, neskôr získala doktorát z medzinárodného práva na MGU. V politike je stúpenkyňou prozápadných hodnôt a snaží sa o vstup Gruzínska do EÚ a NATO.
Do Gruzínskeho parlamentu ju prvýkrát zvolili v roku 1995. Pôvodne bola členkou Ševarnadzeho strany[ii], ktorú finančne podporoval aj jej otec – bohatý obchodník. Od roku 2000 pôsobí ako viceprezidentka parlamentného zhromaždenia OBSE[iii], v rokoch 2001-2002 bola prezidentkou parlamentného zhromaždenia Organizácie pre čiernomorskú hospodársku spoluprácu[iv]. Predsedníčkou Gruzínskeho parlamentu je od roku 1999.
Hoci podporovala snahy Ševarnadzeho v oblasti medzinárodnej politiky, týkajúce sa hlavne ochladzovania vzťahov s Ruskom, postavila sa proti korupcií a neefektívnosti jeho vlády v domácej politke. V roku 2002 Ševarnadzeho opustila a založila si vlastnú opozičnú stranu “Burdžanadze-demokrati”[v], s ktorou sa zúčastnila parlamentných volieb v roku 2003.
Po zfalšovaných voľbách, ktoré viedli k masovým nepokojom, sa pridala k opozičným lídrom a odmietla ich výsledky. Tlak spoločnosti a zahraničia prinútil Ševarnadzeho podať demisiu 23.11.2003. Podľa gruzínskej ústavy v tejto situácií prešli na Burdžanadze všetky prezidentské právomoci. Jej prvým krokom na poste úradujúceho prezidenta bola výzva národu na zachovanie jednoty, čím sa snažila zabrániť ďalším politickým otrasom v krajine.
V januári 2004 Michail Saakašvili s obroskou väčšinou vyhral predčasné prezidentské voľby a stal sa novým prezidentom. V apríli toho istého roku bol zvolený nový parlament a Nino Burdžanadze sa opäť stala jeho predsedníčkou.
Na konci roka 2007 politická kríza prinútila Michaila Saakašviliho vyhlásiť nové parlamentné a prezidenské voľby. Od jeho rezignácie Saakašviliho Burdžanadze opäť vystupuje ako ústavou zmocnená prezidentka Gruzínska. Voľby sa uskutočnili v januári 2008 a opäť v nich zvíťazil Michail Saakašvili.
Internetový zdroj textu a fotografie:
[ii] http://en.wikipedia.org/wiki/Citizen%27s_Union_of_Georgia
[iii] http://en.wikipedia.org/wiki/Organization_for_Security_and_Co-operation_in_Europe
[iv] http://en.wikipedia.org/wiki/Organization_of_the_Black_Sea_Economic_Cooperation
[v] http://en.wikipedia.org/wiki/Burjanadze-Democrats
Júlia Miklasová
Burka
Na rozdiel od burky známej z moslimského sveta ako ženský odev, kaukazská burka je tradičným mužským odevom. Ide o plstený plášť, vyhotovený z ovčej alebo kozej srsti, bez rukávov, rozšírený najmä u horalov severného Kaukazu, ale aj v Gruzínsku a horských oblastiach Azerbajdžanu. Jazdecká b. siaha až po kolená, pastierska b. je krátka. V chladnom počasí sa nosila na čoche (čerkeske), na telo sa uchytáva koženou slučkou. Farbou burky sa rozlišovala hodnosť nositeľa, napr. bielu farbu mohli nosiť iba muži z vyššieho stavu.
Orlov P. P. : Spravočnaja knižka dľa Kubanskogo kazačiego vojska. Jekaterinodar. 1910.
Boľšaja sovetskaja enciklopedia. 3. vydanie. Moskva. 1970 – 1977.
Boľšoj enciklopedičeskij slovar’
Terézia Kučerová