Sibír
Sibír
V najširšom ponímaní zahŕňa Sibír severnú časť Ázie a rozprestiera sa od Uralu na západe po Tichý oceán na východe a od Severného ľadového oceánu na severe po pohoria Kazachstanu a hranice Mongolska a Číny. Tvoria ju severné oblasti Kazachstanu a tri federálne dištrikty RF – Uralský, Sibírsky a Ďalekovýchodný. (Niekedy sa k Sibíri ráta iba časť Ďalekovýchodného dištriktu – Republika Sacha, t.j. nepatria sem pobrežné oblasti, vrátane Čukotky a Kamčatky).
Na Sibír, do mesta Kyzyl na Jeniseji v Tuvianskej republike, sa zvykne umiestňovať geografický stred Ázie. Tzv. severný pól chladu, teda najchladnejšie miesto severnej pologule, sa často lokalizuje do dediny Ojmiakon na brehu rieky Indigirka v Republike Sacha, kde údajne bolo −71,2 °C, no tento údaj nezískali priamo meraním; najnižšia nameraná teplota je „iba“ −67,8 °C, zistená vo Verchojansku (tiež v Republike Sacha).
Reliéf
Západnú hranicu Sibíri tvorí Ural s maximálnymi nadmorskými výškami okolo 2 000 m. Na východ od neho sa až po Jenisej rozprestiera rozsiahla Západosibírska nížina, ktorá na severe siaha až k brehom Severného ľadového oceána, na juhu (na hraniciach Ruska, Kazachstanu, Číny a Mongolska) ju lemuje pásmo pohorí (Altaj, Sajanské pohorie).
Na východ od Jeniseja je Sibír prevažne hornatá. Výnimku tvoria iba nížinné oblasti na severe (najväčšia je Severosibírska nížina). Od Jeniseja po Lenu sa rozprestiera rozľahlá Stredosibírska vysočina, ktorá sa iba v najvyšších polohách dvíha nad 1000, resp. 1500 m. Na východ od Leny je však už niekoľko pohorí, ktoré dosahujú výšku Vysokých Tatier (cca 2500 m) – Jablonovoj chrebet, Stanovoj chrebet či Verchojanskij chrebet. Ďalej na východ sa rozkladá Chrebet Čerskogo s polohami nad 3000 m.
Hornaté je aj severovýchodné pobrežie Sibíri. Brehy Ochotského mora lemuje Džugdžur a Kolymské pohorie, k Beringovmu moru sa zvažujú svahy Koriackého pohoria. Najvyšší vrch Sibíri sa nachádza na Kamčatke (sopka Kľučevskaja, 4750 m). Tunajšie sopečné horstvo je súčasťou tichomorskej vulkanickej reťaze a asi tri desiatky sopiek sú stále aktívne.
Vodstvo
Tisíce kilometrov morského pobrežia obmýva Severný ľadový oceán a Tichý oceán. Najväčším morským prístavom na severe Sibíri je Dudinka, ležiaca v ústí Jeniseja, ktorá je síce s počtom obyvateľov cca 25 tisíc podstatne menšia ako Archangeľsk a Murmansk, ale tvorí významné ohnivko v reťazci prístavov ruského severu. Na tichooceánskom pobreží patrí k najvýznamnešjím prístavom Vladivostok.
Cez Sibír pretekajú viaceré ázijské veľtoky. Dominantou západnej časti Sibíri je Ob, ktorý pramení v Altaji a ústi v Karskom mori, kde vytvára asi 800 km dlhý záliv. Spolu so svojím najvýznamnejším prítokom – Irtyšom – patrí k najdlhším vodným tokom Ruska i Ázie (5410 km). Koncom 19. stor. postavili Obsko-Jenisejský kanál, ten sa však v súčasnosti nevyužíva a pustne. Na Obe leží metropola Sibíri Novosibirsk, pri ktorom postavili v r. 1950-61 gigantickú elektráreň s vodnou nádržou, nazývanou aj „Obské more“.
Najväčšou riekou centrálnej Sibíri je Jenisej, ktorý je významnou dopravnou tepnou, no viac ako polovicu roka býva zamrznutý. Najvýznamnejším prítokom Jeniseja je Angara, jediná rieka, ktorá vyteká z jazera Bajkal. Z viacerých vodných diel na rieke treba spomenúť elektráreň pri meste Bratsk, ktorá patrí čo do výkonu k najväčším na svete (4 500 MW; pre porovnanie – celková kapacita Gabčíkova je 720 MW) a vodná nádrž pri nej je najväčším umelým jazerom na svete.
Na východe Sibíri dominujú dva vodné toky: v severnej časti Lena, na juhu Amur. Lena pramení v Bajkalskom pohorí a ústi do Mora Laptevovcov v rozsiahlej asi 400 km širokej delte. Podľa Leny si vytvoril pseudonym vodca ruských boľševikov Vladimir Iľjič Uľjanov. Amur tvorí časť rusko-čínskej hranice.
Do zoznamu prírodného dedičstva UNESCO je pre rozmanitosť fauny a flóry zapísané najhlbšie jazero sveta (1620 m) Bajkal, ale aj slané jazero Uvs Nuur na hranici Mongolska a Ruska (Tuvianska republika). Z hľadiska výskumu klimatických zmien je mimoriadne významné jazero Eľgygytgyn (Čukotka). Vytvorili ho vody z topiaceho sa snehu v obrovskom kráteri, ktorý vznikol po páde meteoritu asi pred 3,6 mln rokov. Pozoruhodné je aj jazero Teleckoje, najväčšie jazero Altaja, ktoré plní cca 70 riek, odvodňuje ho však iba jediná – a je ňou jeden z prameňov Obu.
Značné časti Sibíri zaberajú rozsiahle močaristé územia (Západosibírska nížina, pobrežie Kamčatky a i.)
Z dejín
Počiatky ruskej expanzie
Sibír oddávna obývali početné kočovnícke etniká ako Jenci, Nenci, Huni, Ujguri. Od 13. stor. bola významnou veľmocou v oblasti Mongolská ríša. Ruská expanzia na Sibír sa začala v 16. stor., za Ivana IV. Hrozného, ktorý vyslal za Ural vojenský oddiel vedený kozákom Jermakom. Výprava bola mimoriadne úspešná, kozáci nenarazili na významnejší odpor, zničili tatársky Sibírsky chanát a vydrancovali jeho hlavné mesto Kašlyk (1582), z ktorého ostali iba ruiny. Neďaleko odtiaľ, na sútoku Irtyša a Tobola, založili Toboľsk, ktorý sa stal prvou metropolou ruskej Sibíri. Tu postavili najstarší sibírsky kremeľ, tu sa sústreďovala politická, vojenská moc i kultúra, tu vzniklo prvé sibírske divadlo, škola, noviny ... Transsibírska železnica však Toboľsk obišla a tak neskôr jeho význam upadol (dnes má cca 100 tisíc obyv.)
K najstarším sibírskym mestám patrila aj dnes už neexistujúca Mangazeja, ktorá vznikla začiatkom 17. stor. z obchodnej kolónie na starej obchodnej ceste. Mangazeju postavil oddiel kozákov a strelcov z Toboľska ako oporný bod ďalšieho postupu do hĺbky Sibíri. Hojnosť kožušinovej zveri sem lákala obchodníkov, no keď po niekoľkých desaťročiach intenzívneho lovu zver vykynožili, mesto začalo upadať. R. 1662 Mangazeja celkom spustla a zabudlo sa na ňu. Znovu ju objavili až historici a archeológovia v 20. stor.
Postup Rusov na východ bol pomerne rýchly – už r. 1628 prichádzajú k brehom Leny, r. 1637 vznikol Lenskij Ostrog – pevnosť, z ktorej vyrástol dnešný Jakutsk. Onedlho Rusi ovládli aj pobrežie Ochotského mora.
Obrovský žalár bez mreží
Sibír využívalo Rusko po stáročia ako trestnicu. Strastiplnú cestu do sibírskeho vyhnanstva opisuje vo svojej slávnej autobiografii vodca hnutia ruských starovercov protopop Avvakum (1620-1682). Ako vyhnanec prešiel krížom cez Sibír až na Kamčatku zeman z Vrbového pri Piešťanoch, Móric Beňovský (1741-1786). Po potlačení dekabristického povstania r. 1825 poslali do sibírskeho vyhnanstva viacerých ruských umelcov, dôstojníkov a šľachticov; vďaka ktorým sa napr. v Irkutsku začal rozvíjať kultúrny život. Vo vyhnanstve na Sibíri bol i F. M. Dostojevskij, ktorého r. 1849 za protištátne aktivity odsúdili na smrť a po zinscenovanej poprave zmenili trest na štyri roky vyhnanstva a nútené práce v Omsku. So sibírskou katorgou sa spája aj osud slovenského polyglota V. Krivoša (1865-1942), ktorý vraj ovládal asi štyri desiatky jazykov. Ako riaditeľ knižnice Mikuláša II. sa pohyboval v najvyšších kruhoch, za prvej svetovej vojny bol tlmočníkom generálneho štábu, no r. 1915 ho zatkli a odsúdili za špionáž do vyhnanstva, ktoré prežil v Irkutsku. Po revolúcii vstúpil do služieb sovietskej vlády, no počas stalinských represálií ho opäť uväznili (tentoraz v lágri na Soloveckých ostrovoch).
Množstvo väzenských táborov vyrástlo na Sibíri za Stalina (GULAG). Masy novodobých vyhnancov zohrali obrovskú úlohu v hospodárskom využití nerastného bohatstva Sibíri a v jej urbanizácii. Napr. na najväčších ložiskách niklu na svete – za polárnym kruhom, na večne zamrznutej pôde a v neľudských podmienkach – vybudovali väzni bansko-metalurgický komplex, okolo ktorého vyrástla osada a z nej sa vyvinul dnešný Noriľsk (vyše 100 tis. obyv.), najsevernejšie mesto Sibíri a po Murmansku druhé najväčšie mesto sveta za polárnym kruhom.
Zaľudňovanie a industrializácia Sibíri
Ešte na prelome 18.-19. stor. predstavovala väčšina trvalejšie osídlených lokalít Sibíri iba osady okolo vojenských staníc a pevností. Hustote osídlenia zodpovedala aj slabá dopravná sieť, ako hlavné transportné tepny sa tradične využívali rieky, čo do istej miery platí dodnes (a to nielen o lodnej doprave: zamrznutá Lena sa počas zimných mesiacov mení na diaľnicu, po ktorej chodia autá). Veľké zmeny do života Sibíri vniesla výstavba Transsibírskej magistrály (1891-1903).
So železnicou sa spája urbanizácia a industrializácia Sibíri: s jej výstavbou súvisia počiatky viacerých dnešných sibírskych veľkomiest a – vice versa – aj úpadok tých starších centier, ktoré železnica obišla. Trať sa vyhla napr. Tomsku, pretože na močaristých brehoch Obu pri meste sa nedal vybudovať železničný most a museli preň hľadať iné miesto. Most postavili v pustatine, pri ňom však vyrástla osada a z tej je dnes najväčšie sibírske mesto – Novosibirsk. Tomsk síce nezanikol, ale stratil predchádzajúci význam.
Za sovietskych čias sa zaľudňovanie Sibíri rozbehlo veľkým tempom. Komunistická mládež postavila r. 1932 Komsomoľsk na Amure (cca 300 tis. obyv.), významné priemyselné centrum Ďalekého Východu (vyrábajú sa tu napr. známe stíhačky SU). Za „celozväzovú komsomolskú stavbu“ propaganda označovala aj výstavbu Bajkalsko-Amurskej magistrály, vetvy Trassibu, ktorá vedie okolo jazera Bajkal (1972-1984). V druhej polovici 20. stor. sťahovanie občanov ZSSR do nehostinných oblastí Sibíri pokračovalo aj vďaka tomu, že štát ho podporoval štedrými dotáciami, platovým zvýhodňovaním, uprednostňovaním v zásobovaní atď.
Viaceré významné sibírske mestá vyrástli na rozprávkovom bohatstve Sibíri (obrovské zásoby ropy a plynu, gigantické ložiská uhlia, železa, zlata, striebra, farebných kovov, diamantov). Patrí medzi ne napr. Nižnij Tagil (cca 400 tis. obyv.) na východnej strane Uralu, ktorý vyrástol okolo banského komplexu na ložiskách železa z čias Petra I. Tu r. 1833 skonštruovali prvú ruskú parnú lokomotívu, tu vyťažili a vraj spracovali meď, ktorou je pokrytá Socha Slobody. Mesto preslávili svojrázne maľované tagiľské tácne, ale aj zbrojársky priemysel (výroba tankov). Podobne napr. Nižnevartovsk (cca 250 tis. obyv.) na rieke Ob v Chanty-Mansijskom autonómnom okruhu profituje z obrovských zásob ropy a patrí k najbohatším mestám RF. Mesto je známe ľadovými parkami so snehovými a ľadovými sochami, ktoré obyvatelia stavajú v zime (teploty klesajú aj na –50°C, v lete tu však býva aj +35°C). Z ropy zbohatla aj Ťumeňská oblasť a mesto Ťumeň (cca 500 tis. obyv.) kedysi obchodné centrum na trase z Číny do európskeho Ruska a jedna z ruských báz dobývania Sibíri. R. 1948 objavili v oblasti ropu, vďaka ktorej životná úroveň v meste dosahuje 2. miesto v RF - hneď za Moskvou. Ak hovoríme o nerastnom bohatstve Sibíri, nemožno nespomenúť ťažbu zlata a diamantov v Republike Sacha. Vyťaží sa tu asi štvrtina celoruskej produkcie zlata a 99% ruskej produkcie diamantov (v doline rieky Viľuj), čo je vyše 25% svetovej ťažby. Tu sídli aj najväčší svetový producent diamantov - Alrosa.
Odvrátenou stranou industrializácie Sibíri je drancovanie nerastného bohatstva, ktoré mnoho razy znamenalo smrteľný úder panenskej prírode. Vyššie spomínaný noriľský metalurgický kombinát patrí k najväčším znečisťovateľom ovzdušia na svete vôbec. Zásahy do ekosystému znamenala aj na pohľad nevinná výstavba vodných elektrární a budovanie gigantických vodných nádrží na Obe, Irtyši, Jeniseji i Angare. Celkom nedávno, r. 2005, rozrušili svetovú verejnosť správy o havárii v jednom z čínskych chemických závodov, keď sa do Amuru dostali jedovaté látky. Svoju daň si už na Sibíri vyžiadala aj atómová energia: r. 1957 došlo neďaleko Čeľjabinska počas havárie v jadrovej elektrárni k veľkému úniku rádioaktivity. Sovietsky režim však nehodu tutlal, ruské úrady ju potvrdili až r. 1993. Niektoré časti Sverdlovskej oblasti sú dodnes uzatvorené.
Veľkým znečisťovateľom prostredia je armáda. Viaceré lokality na Sibíri sú ako vojenské základne s raketovými jadrovými zbraňami celkom neprístupné verejnej kontrole. K takýmto lokalitám vojenského významu patrí napr. Železnogorsk na Jeniseji, pričom existujú podozrenia, že armáda rieku silne znečisťuje. Po rozpade ZSSR, keď sa najväčší sovietsky kozmodrom Bajkonur ocitol odrazu v zahraničí (Kazachstan), Rusko vybudovalo nový kozmodrom pre rakety ťažkej triedy pri meste Svobodnyj v Poamurí, no v ostatnom čase sa proti nemu ozývajú čoraz silnejšie hlasy.
Azda najväčšiu katastrofu v 20. stor. však v Sibíri nespôsobil človek. Hoci sa odohrala pred sto rokmi, udalosť dodnes nie je uspokojivo objasnená, existujú o nej rozličné teórie, vznikli celé knihy i filmy. R. 1908 došlo v centrálne Sibíri na rieke Tunguska k silnému výbuchu, ktorý na ploche 2 000 km² vyvrátil a polámal asi 60 miliónov stromov a ktorého zvuk bolo počuť na 1 000 km (rozbíjal okná v meste Varnava, čo je 65 km od epicentra, požiar po výbuchu bolo vidieť na stovky kilometrov). Tesne pred výbuchom pozorovali prelet akéhosi žeravého telesa smerom na východ v Európe a následne zaznamenali seizmické otrasy na celom svete. Keďže sa na mieste výbuchu nenašiel kráter, vysvetlenie explózie nie je celkom spoľahlivo podložené, ale najčastejšie sa predpokladá, že išlo o meteorit, ktorý vybuchol ešte pred dopadom na Zem. Vysvetlenie sťažuje aj fakt, že vedecké výpravy sa pre zmätky a vojnu dostali do oblasti až po r. 1920. Od tých čias sem smerovali desiatky výprav, ale nijaké zásadné riešenia rébusu nepriniesli. Dodajme, že existujú aj oveľa fantastickejšie vysvetlenia tzv. tunguského fenoménu: napr., že išlo o haváriu neznámej kozmickej lode alebo o výbuch antihmoty či čiernej diery.
Obyvateľstvo
Ruská Sibír má cca 36 mln obyvateľov. Väčšina z nich sa hlási k ruskej národnosti, no napr. v Republike Tuva tvoria obyvatelia ruského, resp. slovanského pôvodu iba cca pätinu. Najväčšiu neslovanskú etnickú skupinu predstavujú turecké národy. K nim patria napr. Tuvania, Jakuti a Chakasi. Z 300 tis. obyvateľov Tuvianskej republiky je vyše 200 tis. etnických Tuvanov.
Pomerne veľký počet príslušníkov má aj mongolská jazyková skupina (celkovo cca 600 tis.), ku ktorej patria napr. Buriati. Okrem toho však na Sibíri žijú asi štyri desiatky menších etník, ktorých je celkovo cca 200 tisíc. Eviduje ich oficiálny register malých pôvodných národov Severu, Sibíri a Ďalekého Východu. Sú medzi nimi etniká, ktorých existencia nie je bezprostredne ohrozená (Chanti – príbuzní Maďarov – v západnej Sibíri, Eveni v Republike Sacha, Čukčovia na Čukotke), ale aj etniká, ktorým hrozí vyhynutie: kamčatskí Aleuti (r. 2002 – 540) či Jenci na dolnom Jeniseji (r. 2002 – cca 200).
Etnicky veľmi pestrý je Čukotský autonómny okruh, kde sa cca 50 tisíc obyvateľov prihlásilo k 86 národnostiam (Rusov je asi polovica, Čukčov asi štvrtina). Bohatý na málopočetné národy je aj Chabarovský kraj, kde žije až 25 malých etník s celkovým počtom 24 000 obyvateľov.
Z hľadiska náboženskej štruktúry v obyvateľstve dominujú pravoslávni, no zastúpený je aj buddhizmus, islam, judaizmus a prežívajú ostatky celej plejády autochtónnych sibírskych šamanských náboženských kultov. V religionistike sa Sibír považuje za klasický areál šamanizmu. V bývalom Koriackom AO na Kamčatke bol dokonca je šamanizmus prevládajúcim náboženstvom. Paleoázijským šamanistickým náboženstvom je aj tengrizmus (vznikol v kultúre tureckých národov), ktorý sa dodnes uchováva v Republike Sacha. Jeho súčasťou je animizmus, totemizmus a uctievanie predkov.
Prakticky od počiatkov ruskej expanzie na Sibíri bolo pôvodné obyvateľstvo vystavené silnému asimilačnému tlaku. Proces erózie pôvodných kultúr sa spočiatku spájal s mocenským a ekonomickým podmanením pôvodných obyvateľov, neskôr ho prehlbovalo pôsobenie kresťanských misionárov. V tejto súvislosti možno spomenúť napr. sv. Innocenta Aľjašského (1797–1879), ktorý pochádzal z okolia Irkutska. Ako pravoslávny kňaz podnikal spolu s rodinou misijné cesty k Aleutom, naučil sa tunajšie jazyky a preložil evanjeliá a hymny. Bol prvým biskupom a potom arcibiskupom Kamčatky, Kurilských a Aleutských ostrovov.
Veľké rozmery nadobudol asimilačný proces v 20. stor. Sovietizácia Sibíri znamenala dramatické zmeny v spôsobe života pôvodných obyvateľov, zväčša nomádov, ktorých štát nútil usadiť sa. Kultúrnej „europeizácii“, resp. rusifikácii výrazne napomohlo zavedenie povinnej školskej dochádzky. Viaceré z pôvodných národov Sibíri síce za sovietskeho režimu získali písmo, literatúru a vzdelancov, no je otázka, nakoľko z toho mali úžitok tieto národy a nakoľko ich „dobyvatelia“. Veľavravnou ilustráciou dnešnej situácie sú napr. pomery na Jakutskej štátnej univerzite v Republike Sacha, kde sa k jakutskej národnosti hlási väčšina obyvateľov (vyše 400 tis.) Na univerzite síce majú Fakultu jakutskej filológie, ale inak jej životu dominuje ruština (aj webová stránka univerzity http://www.ysu.ru je iba v ruskej a anglickej verzii), čo je neklamný znak, že jakutčina je vykázaná do sféry „nižšej“ kultúry.
Metropoly Sibíri
Asi 70 % obyvateľov Sibíri žije v mestách. Najväčším z nich je Novosibirsk s 1,5 mln obyvateľov. K miliónovým metropolám patria aj Jekaterinburg, Čeľjabinsk, Omsk a Krasnojarsk. Viac ako 500 tisíc obyvateľov majú Barnaul, Irkutsk, Kemerovo, Ťumen a Tomsk.
Novosibirsk
Za svoj vznik mesto vďačí Transsibírskej magistrále (jeho pôvodný názov Novo-Nikolajevsk odkazoval na časy založenia za Mikuláša II.; boľševici ho zmenili r. 1925).
O mimoriadny rozmach mesta v 20. stor. sa pričnilo rozhodnutie evakuovať sem desiatky priemyselných podnikov počas druhej svetovej vojny: r. 1938 tu žilo menej ako 400 000 obyv., r. 1948 to už bolo 600 000 a r. 1963 prevýšil počet obyvateľov 1 milión.
V meste je len niekoľko historických budov, medzi nimi napr. reprezentatívna hlavná železničná stanica zo začiatku 20. stor., ktorá patrí k najväčším v Rusku. Asi najznámejšou stavbou mesta je však majestátna budova Opery, reprezentujúca „stalinský klasicizmus“ (dokončená r. 1945) – najväčšie divadlo v Rusku. Neodmysliteľnou súčasťou panorámy mesta je riečny prístav (neďaleko mosta ponad Ob).
Neďaleko Novosibirska leží Akademgorodok, mesto, ktoré vybudovali po r. 1950 pre akademickú elitu, vedcov a ich rodiny. Dnes má cca 100 tis. obyv. a je tu Novosibirská univerzita i desiatky vedeckých ústavov.
Čeľjabinsk
Mesto, ktoré je dnes centrom južného Uralu, vzniklo na sklonku 18. stor. okolo staršej vojenskej pevnosti. Obdobie veľkého rozmachu priniesla v tridsiatych rokoch 20. stor. industrializácia, za druhej svetovej vojny sem evakuovali priemyselné podniky z európskej časti ZSSR pred postupujúcou nemeckou armádou (vyrábali sa tu kaťuše a tanky – odtiaľ označenie mesta Tankograd) a s nimi prišli aj tisíce robotníkov.
Mimoriadnych pamiatok historickej architektúry tu niet, no atraktivitu centra od r. 2000 zvyšuje pešia zóna (tzv. Čeľjabinský Arbat, oficiálne ul. Kirova) s kaviarňami a luxusnými obchodmi, ktorej dodávajú osobité čaro moderné bronzové sochy, aké poznáme aj z bratislavského Starého mesta. Vytvorenie pešej zóny r. 2000 však na druhej strane spôsobilo obrovský dopravný problém, ktorý nedokážu zvládať ani široké bulváry. Dopravný chaos je o to väčší, že miliónové veľkomesto nemá metro.
Jekaterinburg
Jakterinburg vznikol okolo železiarskeho závodu, ktorý založili na príkaz Petra I. r. 1723. Meno dostalo mesto na počesť Petrovej ženy Kataríny I. (i patrónky baníkov sv. Kataríny). V r. 1924-91 sa volalo Sverdlovsk (na počesť významného boľševického funkcionára) a tento názov ostal dodnes v označení subjektu RF – Sverdlovská oblasť.
Mesto bolo kedysi bránou do Ázie – tadiaľto viedla hlavná cesta ríše z Moskvy na východ. Do ruských politických dejín sa zapísalo aj ako miesto vyvraždenia rodiny Mikuláša II.
Aj do Jekaterinburgu za druhej svetovej vojny evakuovali pred postupujúcou nemeckou armádou mnoho závodov, ktoré tu už potom ostali. Mesto je dodnes jedným z najvýznamnejších centier ruského strojárskeho priemyslu – podnik Uralmaš patrí k najväčším podnikom v oblasti ťažkého strojárstva.
So Sverdlovskou oblasťou sa spája jedna z najväčších afér studenej vojny – aféra U-2 z r. 1960, ktorá prepukla, keď tu sovietske vzdušné sily zostrelili americké špionážne lietadlo U-2. Aféra vyvolala v sovietsko-amerických vzťahoch po rokoch chruščovovského odmäku opäť zvýšené napätie.
Chabarovsk
Administratívne centrum Ďalekovýchodného federálneho dištriktu (od r. 2002) leží len asi 30 km od čínskej hranice.
Dejiny mesta na sútoku riek Amur a Ussuri siahajú len do 19. stor., no malebné centrum nedávno zrenovovali. Na rozdiel od Vladivostoku, Chabarovsk nikdy nebol uzavretý pre cudzincov a má istú tradíciu cestovného ruchu. V meste prevažuje ruský živel, ale Áziu cítiť na každom kroku, odhaduje sa, že cez Chabarovsk prejde ročne vyše milióna Číňanov.
Sibír na zozname svetového dedičstva UNESCO
Altaj a Pazyryk
Do zoznamu UNESCO je zapísaná centrálna časť Altaja (v tureckých jazykoch meno značí „zlaté vrchy“) s jazerom Teleckoje, najvyšším vrchom pohoria Belucha a planinou Ukok. V zdôvodnení zápisu sa uvádza, že oblasť najcelistvejšie reprezentuje vegetačné zóny centrálnej Sibíri – od stepi, cez lesostep, zmiešané lesy, subalpínsku i alpínsku vegetáciu. V ruskej časti pohoria žijú ohrozené druhy zvierat ako snežný leopard a altajská ovca argali.
Pohorie je dodnes iba riedko obývané (1 človek na 100 km2), vplyvy človeka sú minimálne. Cez ruskú časť vedie iba jediná spevnená cesta (z Barnaulu do Mongolska), železnice tu nie sú vôbec, rieky nie sú splavné. Miestni obyvatelia (turecké etniká) sa živia pastierstvom (ovce, kozy, kone, jaky, v suchších oblastiach aj ťavy). Za praobyvateľov Altaja sa považujú Altajci, ktorých je asi 50 tis. Za pomoci analýz DNA sa skúma možnosť, či sú priamymi potomkami starých Skýtov, ktorí tu žili v pred 2 500 rokmi. Predpokladá sa, že práve pod Altajom bola pradomovina Skýtov a že odtiaľto sa pohli na západ, do stepí nad Čiernym morom, kde ich poznali starí Gréci.
V oblasti Ukoku sa nachádza množstvo skýtskych kurganov – skalných mohýl, ktoré navŕšili nad hrobmi (osobitne významné nálezisko je v doline Pazyryk). Vďaka zamrznutej pôde sa hroby zachovali vo výbornom stave. Unikátom bol napr. nález múmie skýtskeho kniežaťa, ktorý mal telo pokryté sériou tetovaní, zobrazujúcich fantastické netvory, ale i somára, rybu a i. Iný unikátny nález predstavovala „ľadová panna“ – hrob mladej ženy, do ktorého prenikla krátko po pohrebe voda a tá zamrzla, takže sa zachovalo i oblečenie, obetné dary a celá hrobová výbava. Vykopávky sú však citlivou témou a miestni obyvatelia ich neschvaľujú – dožadujú sa ich vrátenia z muzeálnych depozitov do kurganov. S rušením pokoja mŕtvych spájajú miestni obyvatelia napr. aj zemetrasenie z r. 2003, ktoré malo epicentrum asi 100 km od Ukoku.
Jazero Uvs Nuur
Jazero s plochou vyše 3 000 km² neodvodňuje nijaká rieka a je pozostatkom mora, ktoré sa tu rozprestieralo pred tisíckami rokov. V jeho povodí je najlepšie zachovaná step Eurázie. Cez oblasť prechádza geoklimatická hranica medzi Sibírou a Strednou Áziou, takže teploty dosahujú v lete 47°C a v zime klesajú na −58°C. Napriek drsným podmienkam tu žije množstvo druhov vtáctva a cicavcov, vrátane celosvetovo ohrozených, ako snežný leopard či divá ovca argali.
Wrangelov ostrov
Na kamenistom ostrove, ktorý leží pri 180. poludníku, je jediným trvalým ľudským sídlom meteorologická stanica. Okrem meterológov možno na ostrove stretnúť polárne medvede, ktoré tu – podľa údajov UNESCO – žijú v najväčšej koncetrácii na svete vôbec. Na ostrove je aj celosvetovo najväčšia populácia tichomorských mrožov (cca 100 tis. kusov), tu sa zastavujú veľryby migrujúce z Mexika, aby vychovali mláďatá, hniezdi tu asi 100 druhov vtákov a rastie tu vyše 400 druhov a poddruhov rastlín, čo je dva razy toľko ako na iných porovnateľných územiach arktickej tundry. Z týchto dôvodov ostrov r. 2004 zapísali na zoznam UNESCO a z týchto dôvodov sa čoraz častejšie zjavuje aj v itinerároch cestovných kancelárií.
Kedysi žili na ostrove mamuty, ktoré vyhynuli až cca 1700 pred n. l. (nikde inde na svete sa neudržali tak dlho).
Sichote Aliň
Pohorie na severovýchod od Vladivostoka (najvyššie polohy dosahujú cca 1900 m). R. 1935 tu zriadili rezerváciu s cieľom zachrániť populáciu takmer vykynoženého soboľa, v súčasnosti je jednou z mála oblastí, obývaných amurským tigrom. Žijú tu druhy typické pre severskú tajgu (sob, medveď hnedý) i zvieratá typické pre juh – amurský tiger, sibírsky leopard a himalájsky medveď.