Kaukaz

Kaukaz

Oblasť Kaukazu vymedzuje Čierne a Azovské more na západe, Kaspické more na východe, Kumsko-Manyčská preliačina na severe a hranice Arménska, Gruzínska a Azerbajdžanu s Tureckom a Iránom na juhu. Časť geografov zaraďuje Kaukaz do Ázie (za hranicu svetadielov považujú Kumsko-Manyčskú preliačinu), časť ešte do Európy (hranicu vedú po hrebeni hôr, t. j. na hranici rozvodia).

Reliéf
Kaukazskú oblasť možno rozčleniť na tri časti: Predkaukazsko, vlastný Veľký Kaukaz a Zakaukazsko. Súčasťou Predkaukazska sú úrodné roviny Kubáne i Nogajská step a dagestanské polopúšte na sever od horského masívu. Veľký Kaukaz tvorí 1500 km dlhý a 180 km široký hlavný hrebeň. Od neho na juh sa rozprestiera subtropické Zakaukazsko.
Najvyšším vrchom pohoria je Elbrus (5642 m), medzi ďalších 7 päťtisícoviek patrí veľmi známy a Lermontovom a inými básnikmi ospievaný Kazbek. Elbrus má dva vrcholy – východný s nadmorskou výškou 5 621 m a západný s výškou 5 642 m. Sedlo medzi dvoma vrcholmi je pozostatkom krátera, pretože Elbrus, rovnako ako ďalšie vrchy pohoria, sú vyhasnutými sopkami. Sopečný pôvod vysvetľuje aj bohatstvo termálnych prameňov v okolí. Elbrus od výšky 2 500 m (z južnej strany od 3 500 m) pokrýva súvislý ľadovec, ktorý však čoraz rýchlejšie ustupuje.

Vodstvo
Oblasťou Severného Kaukazu pretekajú dve významné rieky Terek (s dĺžkou cca 600 km) a Kubaň (cca 870 km). Terek pramení v Gruzínsku (pod Kazbekom) a tečie na sever cez priesmyk Darial do Ruska. Preteká cez Vladikavkaz, potom sa obracia na východ a tečie cez Čečensko a Dagestan, kde sa člení na dve ramená, ktoré ústia do Kaspiku. Pri dagestanskom Kizľare tvorí 100 km širokú deltu. Kubaň pramení neďaleko Elbrusu a tečie na západ, do Azovského mora. Vyrástli na nej mestá ako Karačajevsk, Čerkessk, Armavir, Krasnodar a i. V súvislosti s vodstvom Kaukazu si pozornosť zaslúži niekoľko významným jazier, medzi nimi Sevan (Arménsko) či slané jazero Tambukan s liečivým bahnom (Stavropoľský kraj).

Veľká hodvábna cesta a Gruzínska vojenská cesta
Cez Kaukaz oddávna prechádzali dve dôležité cesty, spájajúce Zakaukazsko a Predkaukazsko. Jedna viedla po pobreží Kaspického mora cez tzv. Kaspickú bránu, úzky priechod medzi Kaspikom a Kaukazom v oblasti dnešného Derbentu. Po nej prúdili staré národy zo severu (Skýti, Sarmati, Alani, Huni, Chazari) i z juhu (Peržania, Arabi), tadiaľto viedla aj Veľká hodvábna cesta. Peržania postavili v Derbente silnú pevnosť a úzky priechod prehradili, aby zabránili útokom kočovníkov, no ich úsilie sa skončilo bez úspechu.
Z Tbilisi do Vladikavkazu vedie priamo cez vrchy Gruzínska vojenská cesta, ktorú využívali už v staroveku. O jej vojenskom a obchodnom význame písal grécky historik Strabon a práve s ňou sa spája označenie Porta Caucasica, t. j. Kaukazská brána, ktoré sa vzťahuje na úzky 8 km dlhý kaňon rieky Terek. Od r. 1911 je ceste upravená pre automobilovú dopravu. Táto hlavná spojnica Zakaukazska so Severným Kaukazom meria 208 km. Jej serpentíny ponúkajú malebné výhľady, dosahuje výšky nad 2000 m a vedie popod Kazbek. V najvyššie položenej časti cesty sa sneh udrží aj v lete, takže turista, ktorý vychádza z Tbilisi, zažije po cca troch hodinách cesty mikrobusom teplotný šok. Cesta vedie cez niekoľko svojráznych horských aulov a popri nej stojí niekoľko unikátnych pamiatok sakrálnej architektúry, na gruzínskej strane je to napr. bazilika Džvari (Sv. Kríža) zo 6. stor. Neopakovateľnou časťou cesty je Darialské hrdlo, úzka a 8 km dlhá úžľabina s kolmo sa týčiacimi stenami, ktorú do žuly vyhĺbil Terek. Tu je hraničný priechod medzi Ruskom a Gruzínskom. V súčasnosti je dopravný ruch veľmi slabý, vzhľadom na napätie medzi Ruskom a Gruzínskom a obmedzenie obchodu.

Obyvateľstvo
Na Kaukaze žijú vyše štyri desiatky národov, ktorých jazyky patria do rozličných skupín kaukazskej jazykovej rodiny a ktoré sa považujú za pôvodných obyvateľov oblasti. Najznámejší sú Gruzínci, Abcházci, Adygovia, Čečenci, Inguši, Lezgíni, Avari, Čerkesi, Kabardínci a i. Ďalej tu žije necelá desiatka národov indoeurópskej jazykovej rodiny (Arméni, Gréci, Kurdi, Osetínci, Rusi) a národy patriace k tureckej skupine altajskej rodiny (Azerbajdžanci, Karačajci, Balkari, Kumyci, Nogajci). Známym a v klasickej litatertúre často spomínaným kaukazským národom sú Kalmyci, ktorých jazyk patrí do skupiny mongolských jazykov. Tá sa niekedy priraďuje k altajskej rodine, no často ju označujú aj za samostatnú jazykovú skupinu. Napokon, málopočetní Horskí Židia a Gruzínski Židia reprezentujú semitskú jazykovú rodinu.
Zložitý etnický profil sa spája s členitým reliéfom. Najvypuklejšie sa etnická rôznorodosť prejavuje v Dagestane, kde na rozlohe približne rovnako veľkej ako Slovensko žijú asi tri desiatky národov, patriace do troch jazykových rodín. Podľa starej dagestanskej legendy raz prorok boží zostúpil na zem s plnými vakmi jazykov a ako šiel, rozdeľoval národom jazyky. Na kaukazských kopcoch sa však potkol, zlomil si nohu a nahnevaný vysypal z vaku všetko, čo mu tam ostalo so slovami: Tu máte, rozdeľte si sami. Preto, vraj, má takmer každá dolina Dagestanu či každý aul svojrázne nárečie alebo jazyk.
Z hľadiska náboženskej štruktúry obyvateľstva nie je situácia o nič jednoduchšia. V oblasti Kaukazu sa veľmi skoro etablovalo kresťanstvo (staroveká Arménia bola prvým štátom na svete, kde sa kresťanstvo stalo oficiálnym náboženstvom; stalo sa tak r. 301, t. j. ešte pred vydaním Milánskeho ediktu v Rímskej ríši). Autokefálne kresťanské cirkvi sú dodnes v Arménsku a Gruzínsku. Kresťanstvo je rozšírené aj medzi Osetíncami a Abcházcami, kresťanmi sú aj Rusi, ktorí sa sem vo väčšom počte sťahovali od 18. stor. V horských dolinách Dagestanu malo kresťanstvo tiež dávnu tradíciu (od 4. stor.), ale dnes ho pripomína už len kostol z 10. stor. v Datune – poslední kresťania vymizli v 15. stor., keď tu definitívne zvíťazil islam. Ten sa v oblasti začal šíriť asi v 8. stor., počas expanzie Arabov a dnes ho vyznáva väčšina tunajších etník. Avari, ktorí sú najpočetnejším národom Dagestanu, patria k sunnitskej vetve islamu.
V Rusku žije celkovo asi 23 miliónov moslimov, z toho milión v Moskve, ostatní hlavne na juhu európske časti krajiny – v Povoloží (Tatarstan, Baškortostan) a na severnom Kaukaze. Čečensko patrí k nemnohým subjektom RF, kde majú moslimi väčšinu.

Mestá, o ktorých treba vedieť
Rostov nad Donom (rus. Ростов-на-Дону, cca 1 milión obyvateľov)
správne centrum celého Južného federálneho okruhu a najväčšie mesto v oblasti severného Kaukazu, brána Predkaukazska. Počiatky súčasného mesta siahajú do r. 1749, keď tu v rámci expanzie Ruskej ríše do oblasti Kaukazu postavili colnicu a prístav. Strategická poloha v blízkosti delty Donu a Azovského mora však bola osídlená oddávna. Neďaleko dnešného Rostova ležala grécka kolónia Τάναϊς, v stredoveku prístav Tana, ktorý bol obchodnou kolóniou Benátok a Janova, neskôr turecká pevnosť.
Rostov je najvýznamnejším dopravným uzlom južného Ruska. Mesto je sídlom holdingu Rostseľmaš (www.rostselmash.ru), ktorý je najväčším výrobcom poľnohospodárskej techniky v Rusku a patrí k najväčším producentom vo svete. V oblasti Rostova sa nachádzajú aj  mimoriadne bohaté náleziská čierneho uhlia, ťažba ktorého patrí – podobne ako v susednom ukrajinskom Donbase – k pilierom tunajšieho priemyslu. Od r. 2014 sa Rostov často spomína v súvislosti s bojmi na východe Ukrajiny a ruskou vojenskou angažovanosťou v separatistickej Doneckej a Luhanskej ľudovej republike.

Krasnodar (rus. Краснодaр; cca 750 tisíc obyvateľov)
administratívne centrum Krasnodarského kraja, leží na pravom brehu rieky Kubáň. Podobne ako ďalšie mestá kaukazskej oblasti vznikol na mieste vojenského tábora, resp. kozáckej pevnosti. Jeho pôvodný názov Jekaterinodar odkazuje na Katarínu II., ktorá darovala kubáňske oblasti čiernomorským kozákom.
Z ekonomického hľadiska patrí Krasnodar k nadpriemerne prosperujúcim ruským mestám. Významne k tomu prispievajú strojárske podniky, rafinéria, ale aj turizmus. Treba dodať, že Krasnodar sa tradične umiestňuje na popredných priečkach rebríčkov miest s najvhodnejšou klímou na podnikanie v Rusku. Mesto má najväčší počet obchodných centier a hypermarketov na obyvateľa v rámci RF. V Krasnodare sa zrodila aj obchodná sieť MAGNIT a.s. (http://www.magnit-info.ru), ktorá sa s výnosmi za rok 2012 vyše 11 miliárd a ziskom 0,4 miliardy USD dostala medzi svetových gigantov do zoznamu Forbes. Zamestnáva vyše 130 tisíc ľudí v cca 200 hypermarketoch a veľkopredajniach a asi 7,5 tisíc predajniach typu „expres“ v takmer 2000 ruských mestách a obciach. V roku 2012 patrila medzi 5 najväčších maloobchodných spoločností na svete. Zakladateľom a najväčším akcionárom firmy je Sergej Galickij, jeden z mála ruských miliardárov, ktorí nežijú v Moskve.

Soči (rus. Сочи; cca 400 tis. obyvateľov)
významný prístav a stredisko cestovného ruchu na tzv. kaukazskej Riviére s plážou dlhou 150 km. Ešte pred storočím tu vyčíňala malária a posielali sem len vyhnancov (zomrel tu napr. aj básnik A. Odojevskij). Za sovietskych čias propaganda veľa hovorila o tunajšom Strome priateľstva (Derevo družby), ktoré každý významný návštevník zaštepil a tak vznikol malý záhradnícky unikát: strom rodí okolo 30 rozličných druhov citrusových plodov.
Soči sa stáva významným centrom cestovného ruchu nielen v ruskom, ale aj medzinárodnom meradle. Vo februári 2014 sa tu konali Zimné olympijské hry, v súvislosti s ktorými sa uskutočnili obrovské investície (cca 1,5 trilióna rubľov, t. j. vyše 35 miliárd eur pri kurze z r. 2013-2014). Išlo nielen o výstavbu športových objektov, ale aj dopravnej a energetickej infraštruktúry v meste i širšom okolí, vďaka čomu sa región značne modernizoval. Od r. 2014 je Soči súčasťou Veľkej ceny Formuly 1, v r. 2018 bude Soči jedným z hostiteľských miest Majstrovstiev sveta vo futbale. 

Sochumi (gruz. სოხუმი, rus. Сухум, abcházsky Аҟəа = Aqwa; cca 60 tis. obyvateľov)
hlavné mesto Abcházska, významný prístav na Čiernom mori a centrum cestovného ruchu. Podľa legendy mesto založili dvojičky Kastor a Polux (odtiaľ grécky názov Διοσκουριάς). Od staroveku boli známe tunajšie kúpele (využívali ich už starí Rimania), za sovietskych čias bolo multikultúrnym mestom a dovolenkovým rajom s exkluzívnymi hotelmi. V deväťdesiatych rokoch ho značne poškodila občianska vojna. Po vyhlásení nezávislosti Abcházska sa začalo prenasledovanie etnických Gruzíncov a mesto opustili desiatky tisíc obyvateľov. Počet obyvateľov klesol z cca 120 tisíc v r. 1989 na cca 40 tisíc v r. 2003. Predtým kvitnúce mesto bolo roky v troskách a v bývalom rušnom prístave kotvili len vraky lodí. Situácia sa zlepšila až po r. 2005. Vďaka investíciám, ktoré prichádzajú najmä z Ruska, sa mesto opäť stáva obľúbeným letoviskom ruskej klientely.

Stavropoľ (rus. Ста́врополь; cca 360 tisíc obyvateľov)
Počiatky mesta sú spojené s dobýjaním Kaukazu za Kataríny II. a so založením kozáckej pevnosti (1777). Názov mesta, ktorý je kalkom gréckeho Σταυρούπολις („mesto kríža“), nie je dôkazom jeho dávnych koreňov v antike, ale výrazom módnej záľuby katarínskeho klasicizmu dávať novozaloženým mestám na kolonizovaných územiach tzv. Novorossije starogrécky znejúce mená (podobne ako Odessa, Nikopoľ, Sevastopoľ, Cherson a i.).  
Spájajú sa s ním počiatky politickej kariéry M. Gorbačova, ktorý stál na čele tunajšej organizácie Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. V deväťdesiatych rokoch, v čase veľkých turbulencií na Kaukaze, sa stal Stavropoľ azylom veľkého počtu utečencov.

Vladikavkaz (rus. Владикавказ; osetsky Дзæуджыхъæу vyše 300 tisíc obyvateľov)
hlavné mesto Severného Osetska-Alanie.a jedno z najväčších miest na svahoch ruskej časti Kaukazu leží na rieke Terek a je východiskom transkaukazskej cesty do Tbilisi. Väčšina obyvateľov sa hlási k osetskej národnosti. Mesto bolo za ostatné dve desaťročia terčom viacerých teroristických útokov a  stalo sa neslávne známe organizovaným zločinom. R. 1999 pri výbuchu na tunajšom trhovisku zahynulo 52 ľudí a desiatky zranených, r. 2010 pri trhovisku explodoval automobil so samovražedným atentátnikom, pričom zahynulo 18 ľudí a cca 200 bolo ranených. Obeťami organizovaného zločinu sa stali aj viacerí vysokopostavení úradníci mesta a oblasti. R. 2008 zastrelili primátora mesta Vitalija Karajeva a krátko nato aj jeho predchodcu na poste primátora, Kazbeka Pagijeva. Bandu nájomných vrahov odsúdili v r. 2010-2012.

Beslan (cca 35 tisíc obyvateľov)
mesto v Severnom Osetsku-Alanii sa stalo známym ako miesto jednej z najväčších tragédií v novodobých dejinách Ruska. 1. septembra 2004 v tunajšej škole vzali teroristi do zajatia okolo 800 rukojemníkov. Dráma trvala do 3. septembra, keď po zásahu policajného komanda zahynulo 334 rukojemníkov (vrátane 186 detí) a stovky ľudí bolo zranených. Nevydarený zásah polície doteraz nebol uspokojivo vyšetrený, čo dodnes vyvoláva každoročne pri výročí krvavých udalostí ostré polemiky v ruskej spoločnosti.

Kaukazské minerálne vody
= Кавказские Минеральные Воды, КМВ, Кавминводы, Кавмингруппа, skupina kúpeľných miest v Stavropoľskom kraji; tvoria ju Piatigorsk, Mineraľnyje Vody, Jessentuky, Železnovodsk a Kislovodsk; jedna z najstarších kúpeľných oblastí v Rusku. Nariadenie „O uznaní štátneho významu Kaukazských minerálnych vôd a nevyhnutnosti ich spravovania.“ vydal r. 1803 ešte Alexander I. V oblasti sa nachádza 130 prameňov minerálnych vôd a veľké zásoby ílového bahna.

Piatigorsk
Pramene oddávna využívali horali, za čias Puškina a Lermontova ich objavovali Rusi, ktorí tu zakladali kúpele. Lermontova, ktorý bol práve v Piatigorsku vo vyhnanstve, Kaukaz očaril, ospieval ho v mnohých básňach (Dary Tereka, Čerkešenka a i.), ale i v poéme Demon. S Kaukazom sa spája aj dej jeho románu Hrdina našich čias. V meste je Lermontovovo múzeum, ktorého súčasťou je drevený domček, v ktorom spisovateľ žil r. 1841. Neďaleko, na mieste súboja, v ktorom Lermontov zahynul, je obelisk a pamätník.

Mineraľnyje Vody
administratívne centrum a dopravný uzol, vyše 75 000 obyvateľov; mesto na dôležitej železničnej trati, vedúcej z Rostova na Donu do Baku a nachádza sa tu aj veľké medzinárodné letisko, ktoré slúži aj ďalším kaukazským kúpeľným mestám a zabezpečuje pre ne letecké spojenie.

Jessentuki (90 000 obyv.)
najpopulárnejšie kúpele s pitnými a balneologickými kúrami v Rusku, 17 km od Piatigorska; liečia sa tu najmä choroby tráviaceho traktu, pečene a látkovej premeny. V meste je vyše 20 minerálnych prameňov, ktoré sa využívajú na pitnú liečbu, vaňové kúpele a inhalácie. Tunajšie bahenné kúpele patria údajne k najväčším v Európe, využíva sa tu sírové bahno z jazera Tambukan, liečia sa choroby pohybového ústrojenstva, nervového systému, ženských a mužských pohlavných orgánov a poúrazové stavy.  

Železnovodsk (25 000 obyv.)
r. 2003 vyhlásili za „Najkrajšie mesto Ruska“ medzi malými mestami, 19 km od Piatigorska. Spomedzi kaukazských kúpeľných miest sa rozvíja najdynamickejšie. Tunajšie vody obsahujú veľké množstvo železa a využívajú sa pri prevencii a liečbe ochorení žalúdka, pečene a obličiek. Mesto sa nachádza v čarovnom horskom prostredí, v sedle medzi vrchmi Železnaja a Beštau. M. Lermontov tu strávil posledné dni svojho života. V meste sa v ostatných rokoch koná Medzinárodný festival teplovzdušných balónov.

Kislovodsk (130 000 obyv.)
kon. 19. a zač. 20. stor. bol domovom mnohých umelcov, hudobníkov, členov ruskej aristokracie; odohrávajú sa tu aj príbehy z Lermontovovho diela Hrdina našich čias. 

Machačkala (rus. Махачкала; cca 570 tisíc obyvateľov)
hlavné mesto Dagestanu a významný prístav na brehu Kaspického mora; metropola je známa multietnickým obyvateľstvom (ok. 60 národností, zväčša príslušníci rozličných drobných etník žijúcich v kaukazských dolinách Dagestanu). Architektonickým klenotom mesta je Veľká mešita, ktorú postavili v po páde komunistického režimu v Rusku za finančnej podpory z Turecka podľa vzoru slávnej Modrej mešity v Istanbule. S kapacitou ok. 15 tisíc ľudí patrí k najväčším chrámom Ruska.
Hlavná ulica nesie meno avarského básnika Rasula Hamzatova (do r. 2005 Prospekt Lenina) Stredoeurópana v centre prekvapí Leninovo námestie, ktorému dominuje obrovský pomník vodcovi ruskej revolúcie, ale podobné reálie sú typické aj pre iné mestá severného Kaukazu. R. 2010 pri pomníku vybuchla bomba.

Derbent (rus. Дербе́нт; cca 100 tisíc obyvateľov)
historické mesto v Dagestane a najjužnejšie položené mesto Ruska leží v tzv. Kaspickej bráne, na úzkom páse roviny medzi Kaspickým morom a úpätiami Kaukazu. Mesto r. 2003 vďaka historickej architektúre zapísali do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Z Derbentu pochádzajú najznámejšie ruské koňaky.
Derbent sa považuje za najstaršie mesto v Ruskej federácii. V jeho rozvoji zohrala kľúčovú úlohu strategická poloha na najvýznamnejšej pozemnej dopravnej trase medzi Európou a Áziou. Mesto  vzniklo a rozrastalo sa medzi obrannými múrmi, vedúcimi od kaukazských hôr k morskému pobrežiu. Dodnes zachované opevnenie sa využívalo nepretržite počas 1500 rokov. Okrem obranných múrov sa zachovala aj citadela nad mestom, historické kúpele, cintoríny, rezervoáre vody, fontány, karavansaraj (zájazdný hostinec), chánske mauzóleum z 18. storočia a niekoľko mešít. Najstaršia z nich bola postavená v 6. stor. na mieste kresťanskej baziliky. Podľa historikov bol Derbent až do 6. stor. centrom kresťanstva na Kaukaze. 

Groznyj (rus. Грозный; cca 270 tisíc obyvateľov)
Hlavné mesto Čečenskej republiky. Do jeho dejín sa dramaticky zapísali nielen obidve svetové vojny, ale aj čečenská vojna za nezávislosť po rozpade ZSSR. Jej následky boli v meste viditeľné celé roky. Z desiatok tisíc zničených budov bola ešte r. 2006 obnovená iba menšia časť. Obrovské investície však boli vložené do obnovy dopravnej infraštruktúry a inžinierskych sietí a v ostatných rokoch sa realizovali viaceré megaprojekty a na troskách mesta s typickou sovietskou architektúrou vzniklo moderné City. Rozkvet Grozného umožňuje aj štedrá podpora z Moskvy, ktorá sa spája s neskrývanými prejavmi lojality zo strany čečenského prezidenta Ramzana Kadyrova voči prezidentovi RF. R. 2008 otvorili v Groznom mešitu, ktorá patrí k najväčším v Európe,.

Z dejín Kaukazu
Kaukaz bol pre starých Grékov dlho „koncom sveta“, no po výpravách Alexandra Macedónskeho, vďaka ktorým sa ich zemepisné znalosti posunuli ďaleko na východ, sa Kaukaz stal pre osou vtedy známeho sveta. Rímsky vojvodca Pompeius v 1. stor. pred n. l., ktorý bojoval v priľahlých oblastiach Malej Ázie, si myslel, že v kaukazských dolinách žijú bájne Amazonky.
Pohorie bolo oddávna hranicou veľkých ríš. V prvej polovici 1. tisícročia pred n. l. tu vznikajú najstaršie štátne útvary – Urartu, Kolchidská ríša, Iberia, Biela (Kaukazská) Albánia, Veľká Arménia a i. Po Kaukaz siahala moc Rímskej ríše, ktorú neskôr nahradila Byzancia. V 7.-8. stor. Zakaukazsko ovládli Arabi, v 13. stor. sa Kaukaz nevyhol pustošivému nájazdu Mongolov (Tatárov) a Predkaukazsko sa na dlhé stáročia stalo súčasťou mongolskej Zlatej hordy. V 16. stor. sa oblasť stala predmetom vojny medzi Tureckom a Perziou (Iránom). Za Petra I. sa na Kaukaze a Kaspickom pobreží začína výraznejšie angažovať Rusko, ktoré po vojnách s Tureckom a Perziou napokon Kaukaz ovládne, pričom viaceré národy kaukazských horalov sa cárovi poddávajú dobrovoľne. Už v 19. stor. však vznikajú prvé povstania proti koloniálnej politike Ruska. Vypukla prvá kaukazská vojna, ktorá sa skončila po desaťročiach bojov r. 1864, keď Rusi zajali legendárneho vodcu povstalcov, imáma Šamila (pôvodom Avar).
Po revolúcii 1917 a krvavých bojoch občianskej vojny (1918-1921) sa napokon ruským komunistom podarilo oblasť ovládnuť. K najvýznamnejším boľševikom kaukazského pôvodu patrili dvaja Gruzínci - J. V. Stalin (vlastným menom Džugašvilli) a G. K. Ordžonikidze.
Kaukaz sa stal dejinskom veľkých bojov aj za druhej svetovej vojny. Hitler sa usiloval ovládnuť náleziská ropy v oblasti Grozného a Baku, no bez úspechu. Obsadil Tamanský polostrov, Novorossijsk, Krasnodar, Stavropoľ, Piatigorsk, Kislovodsk i Naľčik, ale Groznyj ani Vladikavkaz nedobyl a nepodarilo sa mu ani prekročiť horský hrebeň smerom do Sochumi. V auguste 1942 vystúpila výprava tzv. alpských strelcov, elitného oddielu Wehrmachtu, na Elbrus a vztýčila tu zástavu Tretej ríše. Zástava viala na vrchole pol roka, vo februári 1943 ju odstránila skupina sovietskych (ruských i kaukazských) horolezcov.
Necitlivá stalinská národnostná politika priniesla v oblasti severného Kaukazu dramatické zmeny. Zač. r. 1944 napr. Stalin prikázal vysídliť Čečencov ako národ do Kazachstanu. Vrátiť sa mohli až r. 1956 v rámci destalinizácie, za N. Chruščova. Vysídlením sa r. 2004 zaoberal aj Európsky parlament, ktorý ho označil za genocídu. Masové deportácie postihli aj ďalšie severokaukazské národy (Ingušov, Karačajov, Balkarov).

Kaukaz po rozpade ZSSR
Koncom osemdesiatych rokov vypukli na Kaukaze horúce spory, začalo sa vyrovnávanie účtov za historické krivdy. Vo viacerých oblastiach sa rozhoreli vojnové konflikty, ktoré pretrvávajú dodnes v podobe tzv. zmrazených konfliktov a v tej či inej miere sa vo všetkých angažuje aj Ruská federácia.
Na južnej strane Kaukazu bol v nedávnej minulosti relatívne frekventovanou témou spravodajstva arménsko-azerbajdžanský spor o Náhorný Karabach, ktorý de iure tvorí autonómnu súčasť Azerbajdžanu obývanú arménsky hovoriacim obyvateľstvom. V r. 1991 tunajší Arméni vyhlásili nezávislý štát s hlavným mestom Stepanakert. Náhorná karabšská uznanie. Väčšina územia je pod kontrolou špeciálnych jednotiek arménskej armády (formálne ide o armádu NKR). Zmrazený konflikt medzi Arménskom a Azerbajdžanom trvá prakticky dodnes a traumatizuje nielen vzťahy medzi obidvoma krajinami, ale aj ich vnútornú politiku. V spore Ruská federácia neoficiálne podporuje Armésko.
Na území Gruzínska patrí k ohniskám napätia Abcházsko, ktoré vyhlásilo samostatnosť od Gruzínska tiež r. 1991. V r. 1992-94 sa stalo hlavné mesto Abcházska Sochumi dejiskom vojenských operácií, v ktorých sa zúčastnili na jednej strane gruzínske vojenské jednotky a na strane druhej abcházski a čečenskí partizáni. R. 1993 povstalci zmasakrovali civilné gruzínske obyvateľstvo, tunajší Gréci a Židia ušli do zahraničia. Abcházsko je dodnes de iure autonómna republika Gruzínska, de facto však samostatný štát. Po rusko-gruzínskej vojne r. 2008 Rusko uznalo nezávislosť Abcházska, má tu aj svoje veľvyslanectvo a poskytuje mu všestrannú pomoc. Státisícom utečencov z Abcházska v Gruzínsku postavili nové dediny.
Ďalším turbulentným regiónom je Južné Osetsko (hlavné mesto Cchinvali), pôvodne autonómna súčasť Gruzínska, ktorá tiež vyhlásilo nezávislosť. Ani Južné Osetsko však nemá – podobne ako Abcházsko – medzinárodné uznanie. Rusko sa až do r. 2008 oficiálne hlásilo k téze o zachovaní územnej celistvosti Gruzínska, ale v tichosti podporovalo miestny separatizmus a väčšine obyvateľov Južného Osetska vydalo ruské pasy. R. 2008 vstúpili na územie Južného Osetska ruské vojská a RF oficiálne uznala štátnu nezávislosť krajiny.
Na severnej strane Kaukazu bola roky traumatizujúcim prvkom najmä situácia v Čečenskej republike (subjekt RF), ale vojenské operácie a teroristické útoky sa dotkli aj ďalších republík (Dagestan, Severné Osetsko). Situácia sa tu vyostrila ešte r. 1991, keď vyhlásili čečenské politické elity na čele s Džocharom Dudajevom nezávislosť (Republika Ičkeria) a v atmosfére teroru Groznyj opúšťalo ruské obyvateľstvo. Po sérii neúspešných ruských pokusov potichu odstaviť vzbúrencov od moci sa napokon B. Jeľcin rozhodol pre otvorenú vojenskú intervenciu.
Prvá rusko-čečenská vojna vypukla na sklonku r. 1994 , keď ruská armáda vstúpila na územie Čečenska. Pôvodné plány na rýchlu vojenskú operáciu (známy je výrok ruského ministra obrany Pavla Gračova: „Obsadíme Groznyj za jednu noc s jedným výsadkárskym plukom“) sa ukázali ako nereálne a vojna sa skončila neúspechom ruských zbraní v auguste 1996. Vo vojne prišlo o život 50 až 100 tisíc civilistov a vyše 500 tisíc ľudí opustilo domovy. Druhý vojenský konflikt medzi Ruskom a Čečenskom sa začal v auguste 1999, keď ruské vojenské sily zahájili nové operácie. Impulzom bola invázia čečenských islamistov do Dagestanu a teroristické útoky na viacerých miestach v Rusku, ktoré ruská strana pripisovala čečenským bojovníkom. (v Beslane a v moskovskom divadle na Dubrovke). Koncom r. 1999 vystrelili ruské sily 5 balistických rakiet SS-21 priamo do centra mesta a delostrelectvo ostreľovalo výškové budovy, aby zneškodnilo ostreľovačov. Došlo k obrovským škodám na infraštruktúre, ale civilných obetí bolo relatívne menej, pretože obyvateľstvo sa sústredilo v podzemných priestoroch a pivniciach. R. 2000 ruská armáda obsadila hlavné mesto Groznyj a konflikt sa z čečenskej strany zmenil na partizánsku vojnu. V máji 2004 zahynul pri bombovom útoku proruský čečenský prezident Achmed Kadyrov a ďalší najvyšší predstavitelia administratívy. Vtedajší ruský prezident Vladimir Putin v roku 2000 sľúbil, že Čečensko donúti k mieru akýmkoľvek spôsobom. Od r. 2004 sa situácia v Čečensku postupne normalizuje. Súčasný čečenský prezident Ramzan Kadyrov patrí k najlojálnejším spojencom V. Putina.