Volá sa Nataša, má tridsaťšesť a nevie, čo si počať
Stanislav Ľvovskij (*1972) sa narodil v Moskve. Vyštudoval chémiu na Moskovskej štátnej univerzite. V roku 1989 patril k zakladajúcim členom Zväzu mladých literátov Babylon (Vavilon). Pracoval v oblasti reklamy a public relations, neskôr sa venoval manažmentu kultúrnych projektov. Bol šéfredaktorom rubriky Literatúra na portáli OpenSpace.ru. Patrí do redakčnej ready sieťového literárneho časopisu TextOnly. Poéziu a prózu publikoval od začiatku deväťdesiatych rokov v časopisoch Vavilon, Arion, Vozduch, Urkal a iných. Je autorom piatich zbierok poézie a dvoch prozaických kníh. Okrem literárnej činnosti sa venuje aj kritike a prekladu súčasnej prózy. Ľvovskij je trojnásobný laureát sieťovej literárnej súťaže TENETA, figuroval v shortliste ceny Andreja Belého (2003, 2009) a s poslednou zbierkou Všetko je nakrátko (Vsio nenadolgo, 2013) v shortliste ceny za poéziu Rozdiel (Različije).
Volá sa Nataša má tridsaťšesť a nevie, čo si počať
Preložila Oľga Adamiová
[…]
Nataša odhadzuje nedofajčenú cigaretu a sleduje, ako červený ohníček zaniká medzi vetvami tretí deň kvitnúcich topoľov. Vchádza do Dankovej izby. Najprv pobozká syna, ležiaceho ako vždy na samom okraji postele pri okne dokorán, a potom Seňu, blonďavého chlapca, ktorý objíma Danka vo sne a túli sa k nemu tak, ako sa vie človek túliť k milovanej osobe len v šestnástich. Oboch pobozká, popraví im prikrývky, vyjde z izby a zatvorí dvere. Otočí sa a dlhú chvíľu na nich hľadí s čelom pritisnutým k skleným dverám, ktoré oddeľujú Dankovu detskú od hosťovskej, kde nad pianínom visí ošúchaná čierno-biela fotografia deda hneď vedľa Natašinho prvého školského portrétu – gladioly sú vyššie ako ona a jesenné slnko svieti nízko.
Nataša si ľahne, celá sa zabalí do teplého, páperového paplóna, na niečo si spomenie, opäť vstane, nastaví budík na trištvrte na sedem a znovu si ľahne. Stihnúť vstať a prichystať všetkým raňajky. Nevie, čo si s týmto počne, ale je si istá, že dedo by s tým nesúhlasil, má však pocit, že všetko sa nejako vyrieši. Dobre vie, že sa všetko vyrieši, pretože ten spojár je ona, ona liezla už mnohokrát po snehu, v zime, a opäť polezie s káblami v zuboch. Do rána, do úsvitu, aby si mohli povedať hoci len niekoľko slov, aby dedo pochopil, ako zvláštne je usporiadaný život pravnukov. Nie ako u ostatných ľudí. A aby mu Danko stihol aspoň čiastočne vysvetliť, ako sa veci majú, ako sú usporiadané a aký je Seňa skvelý.
Viac v knižnom vydaní antológie Othэr Storiэs.
Z ruského originálu Jejo zovut Nataša, jej tridcať šesť, i ona ne znajet kak byť, in: internetový časopis Textonly(*.txt) č. 34, dostupné tu.