Vety v sieti

V deväťdesiatych rokoch 20. storočia začína v ruskej časti internetu, v runete, nadobúdať relevanciu fenomén literárnej tvorby v sieti. Kontext jeho zrodu vytvárali veľmi špecifické súvislosti.  Zmeny technologických možností a objavenie WWW, ktoré so sebou priniesli aj mediálny zlom, šli totiž v postsovietskom priestore ruka v ruke so zmenami spoločenskej a politickej paradigmy. Tie znamenali nielen uvoľnenie cenzúry a demokratizáciu v oblasti médií, ale aj nastolenie trhových princípov, obmedzenie štátnej podpory pre vydavateľstvá a kolaps distribučného systému. V rozpohybovaných časoch prechodu tak mohol internet ponúknuť nielen možnosť pre umeleckú činnosť bez pevne stanovených estetických, mravných a ideologických noriem, priestor pre „uskladnenie“ už existujúcich textov, ale v neposlednom rade aj inštitucionálno-technickú základňu pre publikáciu nových diel v situácii, keď oblasť kultúry čelila závažným finančným problémom. Metafory salónu, laboratória a samizdatu, často používané v reflexii o dejinách runetu a jeho literárnej časti – rulinetu, odzrkadľujú práve tieto umelecké a sociologické funkcie ruskej siete a zároveň pomyselnými nitkami spájajú tvorbu v nej s literárnou tradíciou posledných troch storočí: so salónmi a krúžkami, avantgardnými experimentmi a najmä s neoficiálnou publikačnou praxou. V deväťdesiatych rokoch, keď sa užívatelia ruskej siete vyčísľovali v  desiatkach tisícov, by sa totiž komunikácia v jej, vtedy ešte prominentnej, literárnej časti, pri ktorej formovaní zohrali poprednú úlohu predstavitelia technickej  inteligencie (programátori Maxim Moškov a Andrej Andrejev, fyzik Dmitrij Manin, geofyzik Leonid Delicyn, matematici Michail Verbickij a Jevgenij Peskin, astrofyzik Dmitrij Verner a iní), dala označiť ako pomerne dôverná. Tak, ako v prípade samizdatu, produkcia a recepcia textov sa zakladala na blízkych vzťahoch, či už virtuálnych alebo osobných. Runet sa navyše spočiatku vyvíjal mimo kontroly zo strany štátu, po súkromnej línii, čo len dotváralo jeho charakter elitného klubu, útočiska kreatívnych, slobodomyseľných a politicky „nekorektných“. O auru nepoškvrnenosti prichádza ruská sieť až koncom deväťdesiatych rokov, keď sa stáva priestorom pre publikovanie kompromitujúcich materiálov na známych podnikateľov, novinárov a politikov pri škandáloch Pazúr (Kogoť) a Pazúr 2 (Kogoť 2). Niekedy v tomto období prestáva byť natoľko identitotvorným javom aj literárna tvorba v sieti a diela autorov, ktorí v nej profesionálne vyrástli, začínajú vychádzať v printovej podobe. Jedným z prvých podobných projektov bolo vydanie prózy Maxa Fraja Ideálny román (Ideaľnyj roman) v roku 1999 a edícia Knihy zo siete vydavateľstva Argo-Risk. Za mnohých súčasných autorov, ktorí začali tvoriť práve v sieti môžeme na tomto mieste menovať laureátov literárnej ceny Debut  Denisa Osokina a Danilu Davydova, ale aj Stanislava Ľvovského, jedného zo zakladajúcich členov zoskupenia Babylon. Korene tohto krúžku ležia v neskorom sovietskom samizdate a v podobe portálu vavilon.ru bol prítomný na runete od roku 1997. Paralelne s prechodom pôvodne „sieťových“ autorov do oflajnu pozorovať aj opačný proces: tradične „papieroví“ spisovatelia vstupujú do blogosféry, zakladajú vlastné webové stránky (Michail Žvaneckij, Igor Irteniev, Tatiana Tolstá, Dmitrij Bykov, Jevgenij Griškovec a iní), využívajú web ako dodatočný kanál, ako zápisník a ako možnosť pre vytvorenie paralelnej identity, podliehajúcej iným pravidlám prezentácie a reprezentácie. Formát najpopulárnejšej ruskojazyčnej blogerskej platformy Živoj Žurnal im dovoľuje okrem pohybu v rámci rôznych funkcionalít aj štylizáciu profilu mimo zaužívaných pravidiel biografického údaja spisovateľa, poskytuje užívateľom/autorom priestor, aby vyjadrili svoje momentálne pocity a nálady, a to nielen v pre nich tradičnom znakovom systéme, ale aj prostredníctvom ikon, avatarov (current mood, userpic) a hudby, ktorú v čase zápisu počúvajú (current music). V súvislosti s týmito prienikmi sa potom ako oprávnené javí hodnotenie literárneho kritika Sergeja Kostyrka, ktorý v štúdii Ruský literárny internet (Novyj mir, 263/2011) poznamenáva: „Dnešný literárny internet je jednoducho len časťou literárneho života, ktorý sa už viac nedelí na onlajnový a oflajnový, splynul do jedného.“ Situácia sa tak opakuje. Podobne ako literárny proces v postsovietskom priestore po zmene spoločenských podmienok do seba vstrebával literatúru emigrácie, oficiálnu literatúru i literatúru samizdatu, sa aj v súčasnosti literárny proces opatrne homogenizuje, vyrovnáva sa s provokáciami mediálneho zlomu, absorbuje estetiky, poetiky a spôsoby hierarchizácie „tradičnej“ i „netradičnej“ literatúry.

Činnosť autorov prezentovaných v zborníku, ktorý držíte v ruke, je rôznymi spôsobmi naviazaná na kyberpriestor runetu a predstavuje vzájomné pôsobenie jednotlivých hypostáz literatúry, jej rôznych podôb. Počiatočnou myšlienkou projektu bolo spojiť pod jednou strechou tvorbu mladých východoeurópskych spisovateľov, nastupujúcu generáciu prekladateľov a mladé médium – internet. Zlaté časy, obdobie, keď bola sieť euforicky vnímaná ako čistý priestor, chránený pred normatívnymi zásahmi, éru, do ktorej spadá aj vznik takmer všetkých dôležitých ruskojazyčných kultúrnych a literárnych internetových zdrojov, v reprezentujú zbierke Jevgenij Gornyj (1964) a, dnes už zosnulý Dmitrij Gorčev (1963 – 2010). Úloha, ktorú zohrali pri formovaní literárnej časti runetu, bola natoľko významná, že sme sa napokon rozhodli udeliť im „generačnú výnimku“. Prvý z nich je kurátorom projektu Sieťová slovesnosť (Setevaja slovesnosť), teoretik literatúry v sieti, redaktor rubriky NET – Kuľtura na portáli Russkij žurnal, jeden z členov Veľkolepej dvadsiatky (Velikolepnaja dvadcadka), skupiny aktivistov, ktorí sa najviac pričinili o rozvoj ruského internetu. Druhý predstavuje „prototyp“ sieťového spisovateľa. Zúčastňoval sa činnosti prvého virtuálneho literárneho salónu, spolku Laurenca Sterna (Lito im. Lorensa Sterna) založeného petrohradským vydavateľom Alexandrom Žitinským, a bol jeden z prvých „aristokratov“ blogosféry s viac ako tisíckou friendov – tysiačnik. Ďalší autori predkladaní slovenskému čitateľovi – Vladimír Kozlov (1972), Stanislav Ľvovskij (1972), Emiľ Petrosian (1977), Alexander Rybin (1983), Mária Botevová (1980), Jelena Georgijevská (1980) a Stanislav Snytko (1988) – predstavujú mladších nositeľov prieniku literárneho procesu do siete.

K selekcii predstavených próz sme pristupovali ako čitatelia/užívatelia, snažili sme sa reflektovať demokratický rozmer „pavučiny“, v ktorej sa vedľa seba ocitajú diela umelcov už známych a ešte neznámych: napr. prekladaného, takmer kultového bieloruského autora Vladimíra Kozlova a začínajúcich spisovateľov Alexandra Rybina a Stanislava Snytka. Zároveň výber zrkadlí aj ďalšie dôležité dimenzie prieniku literárneho procesu do siete. Nie je to len často spomínané prekonávanie vzdialenosti medzi čitateľom a autorom, ale aj preklenutie vzdialenosti medzi centrom, tradičnými strediskami ruského literárneho života Petrohradom a Moskvou, a perifériou. Ako príklad života textu v sieti by sme mohli uviesť poviedku Nebeská interrupčná klinika (Nebesnyj abortarij) Jeleny Georgijevskej z Kaliningradu, najzápadnejšieho kultúrneho centra Ruskej federácie, ktorá bola uverejnená na populárnom blogu básnika Antona Nečajeva z východosibírskeho Krasnojarska. Tu sa v jeho rebríčku umiestnila v roku 2010 na treťom mieste, pričom popularita postu sa odvíjala nielen od umeleckej kvality diela, ale aj od správania autora v sieti, vedenia diskusie s čitateľmi. Osud poviedky poukazuje teda okrem iného na to, že sieť predstavuje ideálne miesto pre exponovanie regionálnych literárnych centier, vytváranie rôznorodého ruskojazyčného kultúrneho priestoru, čo podporujú aj také platformy ako projekt Žurnaľnyj zal, ktorý na svojej stránke predstavuje činnosť významných literárnych a humanitných časopisov a projekt literárnej „regionalistiky“ Novaja literaturnaja karta Rossii.

Prózy v prekladoch študentov Katedry ruského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity Komenského prezentujú slovenskému čitateľovi okrem exoticky pôsobiacich, a predsa veľmi blízkych východoeurópskych topoi pestrú panorámu umeleckých prístupov. Od hravých žánrových citácií skazu a vypointovaných mystifikácií v štýle moderných povestí Dmitrija Gorčeva po využívanie komunikačného formátu denníka a biografickej fikcie Jevgenija Gorného, umožňujúceho potenciálne neobmedzené pokračovanie textu. Od jednoduchých, strohých viet a prísnej dokumentaristickej neutrality Vladimíra Kozlova, cez Fotografie Márie Botevovej, vyskladané z fragmentárnych slovných spojení, významových logogramov, provokujúcich čitateľa, aby si sám budoval súvislosti, až po fascináciu (vlastnými i podstatnými a prídavnými) menami, v ktorých necháva svoje cestopisné rozprávanie spočinúť Alexander Rybin. Surovinou rozprávania sa stáva mesto, medziľudské vzťahy, postavy súčasného politického folklóru a bohatá literárna tradícia Ruska.

Knižná antológia, ktorá by reflektovala literárny proces v postsovietskom východoeurópskom areáli, je v našom priestore sama o sebe zriedkavosťou. To, že zachytáva práve rozmer prieniku literárneho procesu do internetovej siete, dá sa do istej miery považovať za emblematické. Stačí si len spomenúť na povzdych (Vzgľad, 28.6.2006) A. Kabakova: „To, čo sme zvykli považovať za literatúru, sa skončilo. ... Literatúra, ktorá bola, prestala existovať, keď sa objavila tzv. sieťová literatúra.“ S ňou prichádza na scénu nový typ spisovateľa, ktorý ako pästiar v Šklovského hamburskom príbehu bojuje o priazeň a uznanie mimo oficiálnej, profesionálnej hierarchie. A s ňou prichádza na scénu aj nový typ čitateľa, ktorý na seba berie úlohu kritika i autora a aktívne vstupuje do literárneho procesu.

Nina Cingerová