Nahý topos Pitera

Stanislav Snytko (* 1989) sa narodil v Leningrade, dnešnom Peterburgu. Vyštudoval sociálne vedy na Ruskej štátnej pedagogickej univerzite A. I. Gercena, navštevoval seminár prózy známeho petrohradského konceptuálneho prozaika Valerija Popova. Krátke prózy publikoval v časopisoch Vozduch a Znamia a tiež v internetovom časopise TextOnly. Žije v rodnom meste, ktorému zasvätil aj veľkú časť svojej tvorby.

 

Nahý topos Pitera

Preložil Martin Tkáč a Ingrid Valová

[…]

Docent bozkávania

Nie Istanbul a predmestia Itaky s horúcimi sírovými prameňmi, ale čínska kapusta na hriadkach neláskavej Karelskej šije. Ráno vstaneš – a navôkol povstanie omrznutých olív. Chlipný jedľový masliak v objatí s gaštanom, obaja pózujú nahí. Pri bezchybne naukladanom dreve prešľapuje starenka v parochni z cédrovej čečiny. V sude pod odkvapom škvrčia malé lochnesské šváby, vyskakujú vodné ploštice a pľujú. Dažďová voda zanecháva na zemi ľúbezné kresby a po nich lozia mravce, vlečú sa modlivky a drobný plaz. Po starenke sa vozia komáre ani na trolejbuse. Sused Josif si popustil nohavice a kričí na nich: „Počkajte, vy svine, ja vás dostanem!“ – a skočí do rannej ľadovostudenej polievky s mrvenicou z kríkov. Fízli na stráži prekopali stánky, starenkám zhabali nelegálnu mrkvu a vypadli k potokom – zapíjať zisk.

Marinka sedí doma

Poďme sa liečiť do Izraela!

Páči sa mi, ako na tvári máš penu na holenie, Marina. Tvoje nohy, pokiaľ sú tiež pokryté penou na holenie, žiada sa mi skrášliť červeným rúžom: pozrite sa, aj na kolenách pery, na  lýtkach, predkoleniach – všade sú pery!

Ak by mačka dokázala pochopiť moju lásku k tebe, – aj ona by sa išla s nami liečiť do Izraelu, Marina!

Milá moja, ak chceš, tak zjem knihu básní od Vodennikova. Ty mi len priprav nápoj zo zaváraných červených ríbezlí a dva malinké obložené chlebíčočky so syrčekom. Ale iba dva – viac by som nezjedol.

Kašlať na taký kašeľ a horúčku, koľko máš, 37? Jednoducho sa mi páči, ako sedíš vo svetri, s holými prekríženými nohami a nahlas čítaš Thomasa Malthusa. Ty drobček, dievčatko, ešte si sa nenaučila holiť, a už hovoríš: „ Zem je preľudnená. Nech blahorečí Pán epidémie a cunami!“ My sa nebudeme rozmnožovať: tak si rozhodla. Veď zdrojmi Zeme sa plytvá .

Spoznali sme sa na vlakovej stanici – teba viezli do nemocnice. Chodieval som za tebou s hrudkami syra – bola si chorá. Potom sme bývali na chate, bola si chorá celé leto. Nuž a teraz...

Keď umrieme, Vovka nás samozrejme odnesie k špeciálnemu autu zabalených do plachiet: pretože ten náš Vovka má veľké, silné ruky. A tie jeho oči!

Všakže vezmeme s nami aj Vovku, keď sa pôjdeme liečiť do Izraela?

Viac v knižnom vydaní antológie Othэr Storiэs.

Z ruského originálu Surovyj piterskij topos, in: internetový časopis Textonly(*.txt) č. 31, dostupné tu.