Mauzóleum

Alexander Rybin (* 1983) sa narodil v Tverskej oblasti. Publikoval v almanachu Iľja, v internetových časopisoch Prolog, Russkij pereplet a v zbierke Noví spisovatelia Ruska (Novyje pisateli Rossii). V roku 2007 patril k finalistom literárnej súťaže Iľja v kategórii Próza. V roku 2008 jeho prózy figurovali v longliste Buninovej ceny,  ceny V. P. Astafieva a ceny Neformat. V súčasnosti žije vo Vladivostoku, je redaktorom novín Arsenievskije Vesti.

 

Mauzóleum

Preložila Zuzana Lorková

[…]

Ťažil ju jej pôvod. Ale považovala sa za človeka Východu. Nazdávala sa, že preto je pre ňu cez východnú kultúru jednoduchšie uvedomiť si, pochopiť a užiť si život. „Boh, je samozrejme, jeden, spoločný. Ale pre človeka, ktorý sa narodil a vyrástol v pravoslávnej kultúre, je jednoduchšie prísť k Nemu cez pravoslávie. Tomu, kto bol vychovaný v budhistickom prostredí, cez budhizmus. Pravdaže, existujú aj výnimky. Pre mňa je jednoduchšie prísť k Nemu cez východné viery – veď viera je základ kultúry. Islam mi je bližší pre temperament – expresívnosť, oheň.“ Brala si z islamu, čo považovala za potrebné. Neobmedzovala sa dogmami. Veľa cestovala po islamských regiónoch Ruska a po islamských krajinách. „Bosna je najnezmyselnejšia moslimská krajina. Najprv Turci prinútili časť Srbov prijať ich vieru, ale v 90. rokoch 20. storočia Američania a Nemci prinútili túto časť Srbov, aby si vytvorili vlastnú krajinu. Bez národnej ideológie, objavili sa fabriky, odtrhnuté od jednotnej juhoslovanskej ekonomiky, nenávisť k susedom, pravoslávnym Srbom a katolíckym Chorvátom, umelo vytvorená krajina, ľudia odchádzajú do zahraničia, aby nezdochli od nudy vo svojej zemi. Bosna hnije? Nieee, je to len vákuum, v ktorom ľudí núti žiť „humanizmus“ Západu.“ Aj keď Sarajevo sa jej páčilo svojou povojnovou ošarpanosťou a miešaním kultúr. Nenašla si ubytko u nikoho z miestnych a nocovať v hoteli alebo hosteli bolo drahé. Nocovala v opustenej budove, zrejme rakúskej stavbe, na Ulici maršala Tita, v centre. Na najvyššom, štvrtom poschodí. Drevené stropy medzi podlažiami na niektorých miestach spráchniveli, cez dierky na štvrtom bolo vidieť špinu na prvom: pokrčené noviny, plastové fľaše, plechovky, tašky. Stan si postavila na železobetónovom balkóne, ktorý vytŕčal na ulicu ako hánky na ruke. Skoro ráno, jemne popŕchalo, pila čaj a sledovala, ako začína ožívať mravenisko mesta.

[…]

Viac v knižnom vydaní antológie Othэr Storiэs.

Z ruského originálu Mavzolej, in: portál Setevaja slovesnosť, dostupné tu.