A
Abašidzeovci (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
Vplyvný kniežací rod v Gruzínsku, ktorý niekoľko storočí ovládal Adžarsko.
Niektorí z jej členov mali významný politický vplyv v Gruzínsku a v jeho častiach Imeretii, Kachetii, Tao-Klardžetii, Meschetii. Súčasní historici predpokladajú, že rodina Abašidze vládla v Adžarsku a na územiach, ktoré sa nachádzali za hranicou súčasnej administratívnej hranice Adžarska. Sem siahajú aj jej korene.
Členovia tohto rodu mali tesné príbuzenské vzťahy s dynastiou Bagrationovcov. To dokazuje aj ich erb, v ktorom sa nachádza erb rodu Bagrationovcov.
V 18. stor. dynastiu Abašidze zaradili do zoznamu ruských kniežacích rodov.
Tento kniežací rod zohral významnú politickú úlohu v Gruzínsku.
S ich pomocou sa podarilo gruzínskym kráľom upevniť moc, predovšetkým v období rozdrobenosti krajiny. Po nástupe na trón Bagrat IV. začal bojovať proti separatistickým snahám niektorých kniežat. Snažil sa neutralizovať situáciu v tomto regióne a upevniť hranicu proti Turkom, ktorí predstavovali veľké nebezpečenstvo. Preto chcel, aby mu Kachaber Abašidze umožnil získať moc v Adžarsku. Kachaber súhlasil, ale neskôr za vlády Konštantína II. Bagrat IV. získal nezávislosť od kráľa a vyhlásil sa za absolútneho vládcu kniežactva. Po jeho smrti musel jeho syn vzdorovať početným vpádom Turkov. Chcel ochrániť svoju krajinu pred Turkmi, preto poprosil tureckého sultána o ochranu, za čo sultán udelil dynastii Abašidze titul vládcov celého Adžarska. Prestúpil na moslimskú vieru a Adžarsko sa stalo sandžakom. Po zabratí Adžarska Turkmi stratili kniežací titul. Namiesto neho im sultán udelil titul sandžak-beka, titul vládcu danej oblasti.
V 19. stor. bolo Adžarsko pričlenené k ruskému impériu.
V 19. stor. sa Jusuf Abašidze vzdal titulu sandžak-beka.
Postavenie tejto dynastie nám dokazujú aj niektorí jej členovia, ktorí zastávali významné funkcie, napr. Husajn Abašidze bol generálom tureckej armády v rusko-tureckej vojne v r. 1877-1878. Počas tejto vojny bola ruská gubernia Adžarsko začlenená ku Gruzínsku. Na rozhodnutí začleniť Adžarsko do Gruzínska sa podieľal aj Jusufov vnuk Memed, ktorý bol v tom čase prvým predsedom parlamentu. Memed bol proti okupácii Adžarska Anglickom a Tureckom. Chcel, aby bolo súčasťou Gruzínska. Za svoju politickú činnosť ho veľakrát uväznili, buď turecká alebo ruská strana. Nebol len politicky činný, ale aj literárne. Písal literárne diela. Prekladal z arabského, perzského a tureckého jazyka. Publikoval v gruzínskom jazyku Korán. Napísal učebnicu gramatiky arabského jazyka. Pri Stalinových represiách ho zastrelili.
Memed bol starým otcom v súčasnosti známeho politika Aslana Abašidzeho, ktorý stál na čele adžarského parlamentu.
Aslan Ibrahimovič Abašidze bol do r. 2004 na čele Adžarskej autonómnej republiky. Po revolúcii ruží v r. 2003 sa vyhrotili vzťahy medzi ním a M. Šaakašvilim. O rok neskôr Šaakašvili vyhlásil klan Abašidze za bandu zločincov, vrahov, drogových dílerov a teroristov. V roku 2004 na základe dohôd medzi Ruskom a Gruzínskom, vyviezli Aslana Abašidzeho z Adžarska do Moskvy. Aslanovi skonfiškovali majetok a predali ho na aukcii. Obvinili ho z vraždy predsedu parlamentu v Adžarsku a Batumský súd mu v roku 2007 udelil pätnásť rokov väzenia a musí zaplatiť 60 miliónov dolárov.
Aslan je autorom vlajky, erbu, melódie a časti textu hymny Adžarska.
V. Vicenová
Abovjan, Chačatur (heslo neprešlo redakčnou úpravou)
(1809 – 1848)
Arménsky osvietenský spisovateľ, pedagóg a etnograf, národný buditeľ, zakladateľ novoarménskeho literárneho a spisovného jazyka. Narodil sa v dedine Kanaker neďaleko Jerevanu do starej a významnej rodiny. Študoval v Echmiadzine, neskôr v Tbilisi. Zlomovým bodom v jeho živote bol príchod Dr. Friedricha Parrota do Arménska. S pomocou Abovjana Dr. Parrot ako prvý v modernej dobe zdolal vrchol hory Ararat v roku 1829.
Od roku 1830 Abovjan študoval na významnej univerzite v Tartu. Po ukončení štúdia sa vrátil späť do rodného Arménska a začal učiť. Často sa stretával s nepriateľskými postojmi arménskeho duchovenstva a cárskych úradníkov, pretože jeho metódy boli dosť revolučné oproti dogmatizmu a konvenciám, ktoré prevládali v systéme školstva. V roku 1837 sa stal riaditeľom oblastnej školy v Tbilisi, 1843 bol premiestnený na tú istú pozíciu do Jerevanu.
Práce Chačatura Abovjana majú pre arménsku národnú literatúru veľký význam. Písal poviedky, novely, romány, hry, vedecké a umelecké práce, poéziu i bájky. Ako prvý arménsky spisovateľ sa venoval aj detskej literatúre. Tvorba Abovjana sa stávala čoraz populárnejšou v období presýtenia arménskej literatúry náboženskou tematikou. Duchovenstvo sa vtedy pokúšalo o umelé oživenie starej arménčiny, no Abovjan písal v modernom arménskom jazyku, preto boli jeho diela Abovjana považujeme aj za autora prvého svetského románu v arménskom jazyku – Rany Arménska. Román hovorí o období bojov arménskeho ľudu za slobodu v časoch Rusko-perzskej vojny v 1826-1828 a o trápeniach, ktoré musel znášať pod nadvládou Peržanov a Tatárov. Dôležitým aspektom románu je silný náboj patriotizmu a nenávisti voči utláčateľom. Hrdinom románu je Agassi, mladý armén, ktorý je ochotný bojovať proti útlaku za slobodu seba aj celého národu. „Stratiť život, len nestratiť vlastný národ.“- to je motto Agassiho a jeho priateľov – spolubojovníkov. V silnejúcom priateľstve a spolupráci Arménov a Rusov videl Abovjan šancu na oživenie svojej vlasti a národného povedomia. V novele sa striedajú prvky romantizmu a realizmu, časté sú lyrické opisy.
Abovjan napísal aj vedecké a umelecké práce ako Kniha príbehov, Objavenie Ameriky, zbierka bájok Zábava na voľné chvíle, a aj cyklus Pre Bajati.
Do arménčiny preložil mnohé diela Homéra, Goétheho, Schilera, Karamzina, Krylova a iných. Pokračoval aj v práci pre školstvo, venoval jej osobitú pozornosť. Snažil sa o reformy – dostupnosť štúdia pre všetkých, rovnú výučbu dievčat a chlapcov, ... Všetky práce spojené s Abovjanovou pedagogickou činnosťou sa nachádzajú v jeho dielach venovaných školstvu – Predtropje, Gramatika ruského jazyka , Arménsky jazyk, a Dejiny Tigrana – alebo mravoučná príručka pre arménsku mládež.
Ako prvý armén sa Abovjan zaoberal etnografiou svojej krajiny. Skúmal prvé osídlenie rodného Kanakeru , obyvateľstvo Jerevanu, a tiež sa zaujímal o kurdský a arménsky folklór. V apríli roku 1848 Abovjan nečakane zmizol a bol vyhlásený za mŕtveho.
obrázky: /wiki/Image:Khachadoor.jpg/wiki/Image:Khachadoor.jpg
Jana Kokavcová
Agvánske písmo
foto: wikipedia (agvánsky abecedár z Matenadaranu)
(aj staroudinské písmo) osobitý grafický systém používaný v ranostredovekej kaukazskej Albánii, ktorá sa rozprestierala na území dnešného severovýchodného Azerbajdžanu a južného Dagestanu.
Podľa údajov arménskych prameňov písmo vytvoril arménsky učenec Mesrop Maštoc v r. 420–422, približne v rovnakom čase ako ostatné abecedy zakaukazských národov. Používalo sa na zápis agvánskeho jazyka a najväčší rozmach prežívalo v 5.-8. stor. Začiatkom 7. stor. boli agvánskym písmom napísané náboženské knihy (biblia, misál).
Agvánia sa stala zač. 8. stor. terčom nájazdov nepriateľov a pamiatky agvánskeho písma boli takmer všetky zničené. Zachovali sa krátke nápisy a na arménskom rukopise zo 16. stor. z Ečmiadzinu sa zachovala celá agvánska abeceda (52 litier) s menami písmen. Písmo, ktoré v prežívalo najväčší rozmach v 5. – 8. stor., nie je definitívne rozlúštené.
Z agvánskeho jazyka sa podľa všetkého vyvinul jazyk dnešných Udincov, ktorí patria k vetve Lezgínov (cca 3700 príslušníkov). Ich abeceda sa skladá z 50 písmen, čo evokuje spojitosť s agvánskym písmom. V agvánčine sa vyskytovali mnohé hrdelné zvuky, ktoré sa dodnes zachovali v jazyku Udincov.
Kuznecov I. V.: Zametki k izučeniju agvanskogo (kavkazsko-albanskogo) pis’ma, biblioteka Vechi, 2003.
Papanov M. V.: Agvanskoje pismo. Popytki jego dešifrovki // Enciklopedičeskij slovar’ junogo filologa, Moskva, 1984, s. 13 – 15.
Zdenko Dzurianin
Achmeteli, Sandro
(1886 – 1937), vl. menom Aleksandre Achmetelašvili
Jeden z najprominentnejších gruzínskych umelcov, spoluzakladateľ moderného gruzínskeho divadla, obeť Stalinových čistiek.
R. 1916 vyštudoval v Petrohrade právo, no už za študentských čias sa intenzívne venoval divadelnej kritike. R. 1915 publikoval manifest, v ktorom vyhlásil, že gruzínske divadlo treba zničiť, aby opäť vstalo jemnejšie, temperamentnejšie, ohnivé, hrdinské...
Po vyhlásení nezávislého Gruzínska r. 1918 sa Achmeteli vrátil do Gruzínska a začal sa venovať divadlu. Turbulentné roky a nástup boľševikov prežil pohrúžený do budovania nového divadla. R. 1924 založil zoskupenie Duruji (názov podľa rieky v Kachetii). Jeho fanatizmus viedol až k despotickému správaniu, na verejnosti bolo o ňom známe, že každý herec v jeho divadle, musel podpísať slávnostný sľub, že svoj život venuje divadlu.
Achmeteliho divadlo bolo revolučné a ľavicové, no predsa len jeho experimenty a nekonformnosť budili u predstaviteľov sovietskeho režimu v Gruzínsku podozrenie. Za antisovietskeho povstania v Tbilisi Achmeteliho uväznili, pretože zoskupenie Duruji polícia označila za protivládnu konšpiráciu. R. 1927 ho napokon na nátlak Beriju musel režisér rozpustiť. Jeho úspechy mu však pomohli začleniť sa do moskovskej spoločnosti a naďalej režírovať. Majstrovským dielom sa stalo inscenovanie hry Grigola Robakidzeho Lamara, ktorá získala cenu na moskovskej divadelnej súťaži r. 1930. Vďaka úspechom tejto hry bol celý divadelný súbor pozvaný do USA. Keď potom Robakidze emigroval zo ZSSR, Achmeteli sa stal ešte podozrivejší. Svoju poslednú veľkú hru režíroval r. 1933. Napriek jej veľkému úspechu v Moskve sa nedokázal pred režimom „očistiť“ a neustále ho sledovali. R. 1935 mu zakázali pracovať v divadle a r. 1937 poslali do väzenia v Tbilisi. V prítomnosti samého Beriju ho mučili a napokon v júni 1937 zastrelili. Rovnaký osud stihol aj viacerých jeho kolegov (Vaniko Abašidze, Platon Korišeli, Elguja Lortkipanidze, Ia Kantaria a Ivan Lagidze).
Pramene:
Linky:
Súčasná inscenácia hry Lamara
Jana Kokavcová
Aietes
Kolchidský kráľ, syn boha slnka Hélia a nymfy Persé, brat Kirké a Pasifaé, otec Medeie, Chalkiope a Apsyrta.
Aietes dostal od svojho otca Hélia vládu nad časťou Korintu, neskôr však kráľovstvo predal a odišiel do Kolchidy, do krajiny pri Čiernom mori neďaleko Kaukazu. V Kolchide, blízko ústia rieky Phasis (Rioni v Gruzínsku), vybudoval novú kolóniu.
Aietovo kráľovstvo vystupuje v gréckych bájach ako miesto, kde našiel útočisko na úteku Frixos, ktorého sem priniesol lietajúci zlatý baran. Aietes sa Frixa ujal a oženil ho so svojou dcérou Chalkiope. Na dôkaz vďačnosti dal Frixos kráľovi zlaté rúno z barana, ktoré Aietes rozprestrel na strom vo svojom kráľovstve a nechal ho strážiť drakom. Považoval ho za svoju pýchu a znak vlády.
Keď neskôr priplával Iason s Argonautami a chcel rúno získať, Aietes mu ho prisľúbil, ak splní zadané úlohy. Mal zapriahnuť ohnivé býky, zorať pole a zasiať ho dračími zubami. Zo zubov vyrástla armáda a tú Iason pobil. Zlaté rúno si však nakoniec aj tak vzal násilím a spolu s Aietovou dcérou Medeiou odplával. Aietes ich prenasledoval, ale Medeia odpútala otcovu pozornosť tým, že pomohla zabiť svojho brata Apsyrta. Jeho rozsekané mŕtve telo hodili cez palubu. Aietes sa zdržal, aby mohol pozbierať pozostatky svojho syna, a tak sa zaľúbencom podarilo ujsť.
Aietes nakoniec zostal bez syna, bez zlatého rúna a zradený vlastnou dcérou.
Pramene:
www.wikipedia.org
www.sav.sk/uploads/a0458442992/Zaujimavosti.doc
Sláva Šúrová
Alimsultanov, Imam
(1957 – 1996)
Čečenský básnik a spevák.
Narodil sa v Kirgizsku rodičom, ktorých násilne deportovali r. 1944. Po ich návrate do Čečenska už strednú školu vyštudoval v Groznom.
Hudobnícku kariéru začal Alimsultanov v polovici osemdesiatych rokov. Jeho piesne ovplyvnila tvorba Musu Gešajeva, Umara Jaričeva a iných čečenských poetov. Piesne Imama Alimsultanova sú blízke tradičnej čečenskej hudbe. O Alimsultanovi ktosi povedal, že Чечню любил не меньше, чем свою мать. Táto láska sa odzrkadľuje aj v jeho pesničkách. V decembri 1994, keď sa začala Prvá čečenská vojna, Alimsultanov spočiatku vystupoval na koncertoch pre čečenských bojovníkov, neskôr na žiadosť prezidenta Dž. Dudajeva sprevádzal transporty ranených do Turecka. Svoj talent využil pri vystúpeniach v Istanbule, kde zbieral financie na podporu obetí vojny. Po návrate do Čečenska sa podieľal na vyslobodení 25 rukojemníkov – stavbárov z Odessy. Z vďaky mu primátor Odessy ponúkol tunajšie divadlo a Alimsultanov tu odohral päť úspešných koncertov. otvorili divadlo, ktoré nesie jeho meno. Imam Alimsultanov v ňom vystupoval päť krát.
Alimsultanov je pre čečenských bojovníkov za nezávislosť dodnes legendou, označujú ho za barda slobody. Jeho piesne sa stali hymnami hnutia odporu, povstalci sa nimi nadchýnali pred bojom. Azda preto ho r. 1996 v Odesse zavraždili. Motív a okolnosti vraždy sú nejasné, ale vie sa, že do domu, kde býval, vtrhli muži v policajných uniformách.
Pramene:
Jana Kokavcová
Aliyev, Heydar
Vrcholný predstaviteľ Azerbajdžanu ako zväzovej sovietskej republiky (1969-1982), prezident nezávislého Azerbajdžanu (1993-2003)
Údaje o mladosti Aliyeva nie sú celkom jasné, informácie, ktoré oficiálne uvádzal, sa spochybňujú, čo zrejme súvisí s jeho kariérou v bezpečnostných zložkách ZSSR. Nastúpil r. 1944 ako pracovník sovietskeho ministerstva vnútra (NKVD), r. 1964 už bol riaditeľom azerbajdžanskej pobočky KGB. R. 1967 sa za Leonida Brežneva dostal na čelo komunistickej strany v Azerbajdžane. Jeho hlavným politickým programom bol boj proti korupcii (r. 1975 bolo 5 riaditeľov kolchozov odsúdených na trest smrti za korupciu). Niektoré zdroje ho však spájajú s rôznymi mafiánskymi skupinami a obviňujú ho z obohacovania sa na úkor azerbajdžanského ľudu. [1] Faktom je, že počas pôsobenia H. Aliyeva sa podarilo zvýšiť hospodársky rast Azerbajdžanu a možno ho považovať za najúspešnejšieho spomedzi lídrov jednotlivých republík ZSSR.
R.1982 sa stal členom najužšieho vedenia komunistickej strany v ZSSR (Politbyra) a prvým podpredsedom federálnej vlády. Rezignoval r. 1987, keď ho Michail Gorbačov obvinil z korupcie.
R. 1990 sa Aliyev vrátil do rodného Nachičevanu, kde začal presadzovať umiernenú nacionalisitckú politiku. Po páde Sovietskeho zväzu a vzniku samostatnej republiky Azerbajdžan začal Aliyev riadiť Nachičevan prakticky nezávisle od vlády v Baku [2]). Zatiaľ čo centrálna azerbajdžanská vláda sa zmietala v kríze v dôsledku vojny o Náhorný Karabach, Aliyevova pozícia silnela a r. 1993 ho zvolili za prezidenta Azerbajdžanu.
Za svojho úradovania zlikvidoval zárodky akejkoľvek opozície. V prezidentských voľbách zvíťazil v r. 1993 a 1998, no medzinárodné organizácie voľby nepovažovali ani za slobodné, ani za spravodlivé. Podarilo sa mu však prilákať zahraničné investície do ropného priemyslu. Stál aj za prípravou kontroverzného projektu stavby ropovodu z Baku do Turecka cez Gruzínsko, čím by sa obišlo Rusko. [3] Počas autokratickej vlády Aliyeva získal Azerbajdžan reputáciu jednej z najskorumpovanejších krajín na svete. Aliyev sa pokúsil ukončiť vojnu o Náhorný Karabach [4], ktorá si vyžiadala 30 000 mŕtvych a znamenala stratu 16 % územia Azerbajdžanu. V máji roku 1994 došlo k uzatvoreniu prímeria, ktoré je v platnosti dodnes. Otázka Náhorného Karabachu ostáva nevyriešená s tým, že v oblasti sa de facto neuplatňuje zvrchovanosť Azerbajdžanu.
Aliyev zomrel 12. 12. 2003 na klinike v Clevelande. Jeho syn Ilham vyhral prezidentské voľby 15.10.2003 a stal sa novým preidentom, no medzinárodné organizácie tieto voľby spochybnili. Takéto prenesenie moci bolo prvým prípadom dynastického nástupníctva v postsovietskom priestore.
Prameň:
Poznámky:
Júlia Miklasová
Aliyev, Ilham
(*24.12.1962)
Súčasný prezident Azerbajdžanu, syn a nástupca Heydara Aliyeva
Narodil sa v Baku, ukončil štúdium na inštitúte medzinárodných vzťahov, kde sa pripravovali budúci sovietski diplomati (MGIMO), po skončení štúdia tu aj prednášal historické disciplíny. Po páde ZSSR podnikal v Moskve a Istanbule, mal povesť playboya, ktorý má záľubu v pekných ženách a hazardných hrách.
V máji 1994 ho vymenovali za viceprezidenta Štátnej ropnej spoločnosti Azerbajdžanu, v nasledujúcom roku ho zvolili do parlamentu, stal sa predsedom Azerbajdžanského olympijského výboru. V auguste 2003 sa stal predsedom vlády a keď jeho otec odstúpil z postu prezidenta pre zdravotné problémy, v prezidentských voľbách v októbri bol jediným kandidátom na uvoľnený úrad. Podľa oficiálnych výsledkov získal vyše 75 % hlasov, no väčšina medzinárodných organizácií, vrátane OBSE, vyhlásila tieto voľby za neslobodné a nespravodlivé. Opozícia iniciovala masové protesty, ale bez pozitívneho výsledku. Stovky protestujúcich uväznili a Aliyev napriek odporu opozície nastúpil do úradu.
Občianski aktivisti sa sťažujú, že stav dodržiavania ľudských práv sa za pôsobenia Ilhama Aliyeva nezlepšil. Opozícia pociťuje obmedzenia. Pravda, v marci 2005 pod tlakom medzinárodného spoločenstva a Rady Európy Aliyev prepustil z väzenia viacerých prominentných predstaviteľov opozície, ktorých zatkli r. 2003. V apríli 2006 Aliyev uskutočnil cestu do USA, kde sa súkromne stretol aj s prezidentom G.W.Bushom. Cesta znamenala veľa najmä pre zlepšenie imidžu Aliyeva, preto vyjadrovala opozícia nespokojnosť.
Vo vzťahu k Náhornému Karabachu zaujíma I. Aliyev naďalej nezmieriteľné stanovisko a trvá na návrate územia pod zvrchovanosť Azerbajdžanu, voči Arménsku sa vyjadruje nepriateľsky.
Prameň:
Linky:
správa o voľbách 2003
sloboda tlače v Azerbajdžane
cesta I. Aliyeva do USA
profil I. Aliyeva
Júlia Miklasová
Apšeronský polostrov
Cca 60 km dlhý a cca 30 km široký polostrov na západnom pobreží Kaspického mora v Azerbajdžane. Na západe tvorí juhovýchodné ukončenie Veľkého Kaukazu.
Väčšina povrchu je rovinatá s malými kopcami, prípadne sopkami. Nadmorské výšky sa pohybujú od -26 m na východe, až po 310 m na západe. Apšeron leží v aktívnej seizmickej zóne a podľa vedcov sa tu zemetrasenia opakujú každých 30 rokov (posledné bolo v r. 2000) [1]. Podnebie je prevažne suché subtropické, časté sú silné vetry. Názov poloostrova pochádza z perzštiny a znamená „miesto so slanou vodou“. Takto ho pomenovali kvôli početným kotlinám s bezodtokovými soľnými jazerami. Na východe sú pieskové duny, ktoré boli vyhlásené za Apšeronský národný park. Poloostrov a jeho priľahlá vodná plocha Kaspického mora sa nachádzajú na bohatých náleziskách ropy a zemného plynu. Priemyselná ťažba týchto nerastných surovín sa tu začala už v 19. storočí, no domáci si ťažia ropu pomocou studní už niekoľko storočí. Napriek tomu, že priemysel značne poškodzuje životné prostredie a pôdu, Apšeron je známy aj svojim záhradníctvom (kvety, moruše, figy) a na zavlažovaných pôdach sa pestuje vinič a tekvice.
Na severnom brehu začína Apšeronský poloostrov mestom Sumgait, známym po pogrome na Arménov v r. 1988. Na juhu leží 2 miliónové hlavné mesto Azerbajdžanu Baku. Na severnom pobreží boli kúpelné mestá, ktoré začali po rozpade ZSSR upadať. Jedným z najznámejších bolo mesto Surachany, ktoré je známe aj svojim chŕamom večného ohňa – Atešgiach. Na tomto mieste bol unikátny prírodný úkaz, kedy sa z dier v zemi valil plyn, ktorý na povrchu reagoval s kyslíkom a začal horieť. Takýchto zemných plameňov tu bolo 7, a ľudia ich uctievali už odpradávna. V minulosti tu vyše tisíc rokov prevládalo monoteistické náboženstvo zoroastrizmus, ktorého prívrženci uctievali svojho boha vo forme ohňa. Po rozšírení islamu boli nútení ujsť do Indie. Neskôr vrámci rozvoja ekonomických a kultúrnych vzťahov s Indiou sa začali v 17. stor. konať púte hinduistov do Atešgiachu. V 18. stor. tu postavili centrálny oltár, neskôr pribúdali ďalšie budovy až vznikol hinduistický opevnený chrámový komplex. V polovici 19. stor. sa však plyn vyčerpal a jogíni, ktorí tu žili asketickým spôsobom života si to vykladali ako trest bohov a začali Atešgiach opúšťať. V r. 2007 bol chrám ohňa zrekonštruovaný a je prístupný turistom.
Na Apšeronskom poloostrove však existujú aj ďalšie miesta, kde plameňe šľahajú zo zeme aj v súčasnosti. Jedním z nich je asi 15 km severne od Baku vzdialené miesto nazývané Janar Dag. Ide o cca 10 m širokú časť horiacej zeme na svahu malého kopca. Okrem prívržencov zoroastrizmu sem prichádzajú aj turisti. Môžu si posedieť v blízkej reštaurácii s výhľadom na oheň, prípadne počkať na súmraku, kedy je zážitok z ohňa najpôsobivejší. Takýchto prírodných úkazov je na svete iba zopár a väčšina z nich sa nachádza práve v Azerbajdžane.
Pramene:
[1] www.geonews.com.ua/index.cgi - Директор Центра геоэкологического мониторинга: Классические землетрясения на Апшеронском полуострове происходят раз в 30 лет
Ivan Šabík
Ararat
Neaktívny stratovulkán, rozľahlá sopka s dvoma štítmi, vzdialenými vzdušnou čiarou asi 12 km: Veľký Ararat (5 137 m; iné zdroje uvádzajú 5 165 m) a Malý Ararat (3 925 m). Národný symbol Arménov (súčasť arménskeho štátneho znaku).
Veľký Ararat je od nadmorskej výšky 4 200 m trvale pokrytý snehom. Leží na východe Turecka, 16 km na západ od iránskej hranice a 32 km na juh od arménskej hranice. Poslednú aktivitu sopky (prejavila sa silným zemetrasením) zaznamenali r. 1840. Vtedy podľahol skaze tunajší kláštor sv. Jakuba.
V staroveku bol Ararat uctievaný ako sídlo bohov. S touto oblasťou sa spája aj biblické podanie o potope sveta - práve tu vraj pristál Noe so svojou archou. O Ararate ako o kolíske ľudstva rozpráva aj perzská mytológia. Pozostatky Noemovej archy na Ararate hľadajú už celé stáročia, no bez jednoznačného výsledku. V 18. stor. organizoval expedíciu aj Peter I., v 19. stor. sa na výpravu vydal perzský princ Nouri. r. 2005 tu bola expedícia Američana Johna McIntosha.
Podľa biblickej verzie bola príčinou potopy ľudská zloba, ktorú sa Boh rozhodol potrestať a zmiesť ľudí z povrchu zemského. Zachrániť sa mal Noe, ktorého Boh varoval a povedal mu, aby postavil loď pre svoju rodinu a zvieratá.
Vody prúdili a odtekali a vracali sa zo zeme a po stopäťdesiatich dňoch vôd ubudlo. A v siedmom mesiaci, na sedemnásty deň mesiaca koráb zastal na vrchu Ararat.
1. Kniha Mojžišova 8, 4
Ararat sa spomína v slovenskom preklade Biblie ešte na dvoch miestach, no tu sa hovorí o krajine a kráľovstve, takže reč tu nie je priamo o vrchu. Háčik je v tom, že hebrejský text obsahuje len spoluhlásky „rrt“, samohlásky si musí doplniť čitateľ sám a tak sú možné dva varianty: Ararat, ale aj Urartu (= staroveké kráľovstvo), pričom „urartu“ znamená aj čosi ako ďaleká krajina a miesto na severe.
Biblický príbeh o potope sveta je prepracovaním staršieho babylonského mýtu, ktorý poznáme z eposu o Gilgamešovi a ktorého hrdinom je Utanapištin. Babylonský príbeh vznikol pravdepodobne na základe zničujúcej potopy v povodí Eufratu (záchranu v tomto prípade ponúkli svahy pohoria Zagros).
Príbeh o potope pozná i grécka mytológia, no predstava o takejto pohrome, ktorá zničila ľudskú civilizáciu, zrejme nie je iba výplodom fantázie starých Hebrejcov a Grékov. Z rôznych končín sveta je známych viac ako 500 legiend o potope, pričom analýza niektorých z nich ukazuje, že mnohé vznikli nezávisle od mezopotámskych a hebrejských zdrojov. Zdá sa, že aspoň časť týchto mýtov možno chápať ako správy o skutočných udalostiach, ktoré sa v priebehu tisícročí prikrášlili a pozmenili. Podľa jednej zo súčasných teórií „potopu sveta“ mohli spôsobiť napr. masívne pohyby litosféry, čo malo za následok ničivé zemetrasenia, vulkanickú aktivitu a klimatické zmeny. Podľa inej teórie zasa dopadlo naraz na rôzne miesta do oceánov sedem komét, ktoré spôsobili obrovské vlny a tie takmer úplne zničili ľudské civilizácie na pobreží.
S Araratom sa spája aj kresťanská legenda o desiatich tisícoch mučeníkov ukrižovaných na hore Ararat. Podľa nej dal rímsky cisár na Ararate ukrižovať svojich vojakov za to, že sa obrátili na kresťanstvo. O pravdivosti legendy sa pochybuje. Pamiatku mučeníkov si katolícka cirkev pripomína 22. júna, v arménskom cirkevnom kalendári nie je. Príbeh sa stal aj námetom známeho obrazu talianskeho renesančného umelca Vittore Carpaccia.
V súčasnosti je možný výstup na vrchol Araratu, ale je určený len pre horolezcov. Cesta na vrchol sa nachádza na južnej strane hory a počas výstupu sa dá odpočinúť v dvoch kempingových táboroch. Záujemcovia si musia vopred vybaviť tureckého sprievodcu a povolenie od tureckej vlády. Výpravy sa uskutočňujú koncom leta.
Pramene:
Linky:
mapy Araratu
údajná Noemova Archa, zachytená na fotografii
Replika Noemovej Archy postavená na svahu Araratu, v nadmorskej výške 2500 m, organizáciou Greenpeace. Má varovať pred klimatickými zmenami a slúžiť ako symbol nádeje
video reportáž
Národný park Noemova Archa:
Ivan Šabík а Sláva Šúrová
Ardzinba, Vladislav
(*14.5.1945)
Abcházsky politik, prvý prezident neuznaného Abchádzska (1994-2004)
Vyštudoval históriu v Suchumi, doktorát získal v Tbilisi, 18 rokov pracoval v Moskve ako vedec (zaoberal sa starovekým orientom). R. 1989 ho zvolili do Najvyššieho Sovietu ZSSR, kde sa rýchlo stal jedným z najaktívnejších presadzovateľov abchádzskej nezávislosti. Ako konzervatívny komunista sa r. 1991 zúčastnil známeho puču.
4. decembra 1990 Ardzinbu zvolili za predsedu Najvyššej rady Abchádzska. Gruzínci si robili nádeje, že charizmatický a medzi obyvateľmi veľmi populárny Ardzinba pomôže upokojiť gruzínsko-abcházske napätie. No opak bol pravdou, Ardzinba si relatívne rýchlo upevnil moc a začal presadzovať predvolebné sľuby o nezávislosti Abcházska. Vytvoril monoetnickú Abcházsku národnú gardu a postupne vytláčal etnických Gruzíncov z kľúčových pozícií v krajine. Za rastúceho napätia Ardzinba r. 1992 vyhlásil, že Abcházsko je už také silné, že môže proti Gruzínsku bojovať.
Gruzínsko-abcházska vojna (1992-1993) sa skončila v podstate porážkou gruzínskych vojsk, ktoré nedokázali nastoliť faktickú suverenitu Gruzínska na abcházskom území: r. 1994 Abcházsko vyhlásilo nezávislosť, ktorú si de facto udržalo dodnes, aj keď nezískalo medzinárodné uznanie. Ardzinbu zvolil abcházsky parlament r. 1994 za prezidenta a r. 1999 Ardzinba zvíťazil aj v prvých priamych prezidentských voľbách, v ktorých, pravda, nemal protikandidáta, čo naznačuje, že voľby sa uskutočnili za zvláštnych okolností.
Ardzinba vládol autokraticky a bol politicky nedotknuteľný až do r. 2003, keď sa mu zhoršil zdravotný stav. Základom jeho politiky bolo striktné odmietanie akýchkoľvek vyjednávaní s Gruzínskom o otázke abcházskej samostatnosti. Zároveň presadzoval úzke spojenectvo s Ruskou federáciou, keďže od jej hospodárskej a politickej podpory závisela existencia Abcházskej republiky.
Ardzinbovo pôsobenie sa často spájalo s porušovaním základných ľudských práv, keďže väčšina predvojnovej gruzínskej populácie Abchádzska stratila právo na návrat do Abchádzska a tí, čo ostali, boli vystavení perzekúciám. V posledných rokoch pôsobenia na poste prezidenta bol vystavený tvrdej kritike za neschopnosť zabezpečiť stabilitu. Na verejnosti sa neobjavuje od roku 2002. Napriek vážnym zdravotným problémom ostal vo funkcii prakticky až do februára 2005, keď ho nahradil víťaz prezidentských volieb Sergej Bagapš.
Pramene:
Linky:
článok korešpondenta Times Andrew Meiera o Abcházsku
freedomhouse o ľudských právach v Abcházsku
oficiálna stránka abcházskeho prezidenta
Júlia Miklasová
Argonauti
Jason a drak
Moreplavci, ktorí sa pod vedením Iásona zúčastnili na výprave za zlatým rúnom do Kolchidy. Ich pomenovanie sa odvodzuje od mena lode Argó (t.j. Rýchla), ktorá bola veľká (mala 50 vesiel) a pohodlná, no zároveň taká ľahká, že ju námorníci mohli niesť na ramenách. Staval ju majster Argos. Posádku tvorilo 50 významných, udatných a slávnych mužov, ktorí sa zišli z celého Grécka. Medzi inými to boli: Herakles a Ankaios – siláci, Kastor zo Sparty, Orfeus – bájny spevák, Theseus – pýcha Atén, Idmón – veštec, Kalais a Zétés – okrídlení synovia boha západného vetra Borea, Asklepios – lodný lekár, neskôr boh lekárstva. Na ceste z Kolchidy sa pridali aj štyria Frixovi synovia.
Dôvod výpravy objasňuje grécka báj bojom o moc v meste Iólkos, kde sa vlády neprávom zmocnil krutý Pelias. Keď sa Iáson ako právoplatný následník trónu domáhal svojho dedičstva, Pelias vyhlásil, že vlády sa vzdá, ale Iáson musí priniesť z Kolchidy zlaté rúno.
Cesta Argonautov smerovala z Thessálie okolo polostrova Athos k ostrovu Lémnos, ďalej cez Trácke more popri slávnej Tróji. Loď za dramatických okolností úspešne preplávala cez rozbúrené vlny Helléspontu a popri pobreží Čierneho mora napokon k ústiu kolchidskej rieky Phasis.
Kolchidský kráľ Aiétés* sa obával, že Iáson* ho prišiel pripraviť o moci, preto ho neprijal prívetivo a zlaté rúno mu sľúbil, len ak splní ťažké úlohy. Do Iásona sa však zamilovala Aiétova dcéra, čarodejnica Médeia*, ktorá mu nakoniec pomohla aj za cenu zrady vlastného otca zlaté rúno ukradnúť. Potom Médeia spolu s Argonautami z Kolchidy odplávala.
Na spiatočnej ceste sa zastavili na ostrove Áia u čarodejnice Kirké, kde sa Médeia očistila z ťažkého zločinu napomáhania bratovražde. Loď plávala okolo sicílskych brehov a dorazila k ostrovu Fajákov, kde sa Iáson a Médeia zosobášili. Na ďalšej ceste ich severák zahnal až k plytkým a piesčitým Syrtám. Argonauti museli loď dvanásť dní a nocí niesť na ramenách až k trítónskej zátoke. S božskou pomocou sa dostali na more, preplávali pomedzi Krétu a Rhodos, okolo Aigíny, Attiky a eubojských brehov doplávali do Iólku.
Pramene:
www.wikipedia.orghttp://www.zapisnicek.info/2006020201-historia-slovnik-antickych-autorov-ii.---apollonios-z-rhodu.html
Zamarovský, Vojtech: Grécky zázrak, Bratislava, Mladé letá, 1990
Sláva Šúrová
Armazi
Najvyšší boh iberského predkresťanského panteónu. Literárna tradícia pripisuje zásluhu o nárast uctievania Armaziho prvému iberskému kráľovi Parnavazovi, ktorý vládol v 3. stor. pred n. l. Parnavaz dal vybudovať aj pevnosť pomenovanú podľa tohto boha. Život sv. Nino popisuje Armaziho sochu ako postavu muža z bronzu, k jeho telu bolo pripevnené zlaté brnenie, na hlave mal pevnú prilbu; namiesto očí mal smaragdy a beryly, v rukách zvieral šabľu trblietajúcu sa tak, akoby zvieral v ruke blesk. V životopise sv. Nino sa uvádza, že keď svätica videla veľkú oslavu Armaziho sviatku, na jej prosbu zasiahol modlu z milosti Ježišovej blesk.
Okrem stredovekých gruzínskych análov nemáme dostatok iných prameňov o pohanskom gruzínskom panteóne. Samo slovo Armazi však naznačuje spojitosť s iránskou alebo anatolskou kultúrou, no v otázke pôvodu Armaziho kultu niet jednoty. Mohol by nadväzovať na najvyššieho boha zoroastrizmu Ahuru Mazdu, k čomu sa prikláňajú aj archeológovia, ktorých nálezy naznačujú prienik zoroastrizmu do stredovekého Gruzínska. Na druhej strane, gruzínsky historik Giorgi Melikišvili rozvinul presvedčivú teóriu, ktorá identifikuje Armaziho ako miestny variant Armu, boha mesiaca z chetitskej mytológie. Už dávnejšie sa pritom v gruzínskej vede zjavil názor, že Gruzínci spočiatku uctievali mesiac ako hlavné božstvo a tento kult následne splynul s kultom sv. Juraja, ktorý je od stredoveku gruzínskym patrónom. Podľa toho by Armazi mal reprezentovať akési synkretické božstvo, v ktorom sa spojili miestne gruzínske, iránske a anatolské prvky.
Pramene:
Sláva Šúrová
Arménska apoštolská cirkev
Katolikos Garegin II.
Považuje sa za najstaršiu kresťanskú cirkev na svete, keďže Arménsko bolo prvým štátom, ktorý oficiálne prijal kresťanstvo ako štátne náboženstvo (stalo sa tak už v r. 301, t.j. o 79 rokov skôr, ako v Ríme). Prvými kresťanmi v Arménsku boli Židia, ktorí tu našli útočisko pred prenasledovaním. Počiatky formovania arménskej cirkvi sa spájajú s menami apoštolov Tadeáša a Bartolomeja. Oficiálne prijatie kresťanstva sa spája s menom kráľa Trdata III., ktorý spočiatku kresťanov kruto prenasledoval. Významnú úlohu v procese kristianizácie však zohral predovšetkým sv. Gregor Lusavorič – Osvietiteľ, ktorý sa pokladá za „krstiteľa“ Arménska. Práve podľa tohto svätca sa cirkev často nazýva aj gregoriánskou. Gregora Osvietiteľa zastupoval jeho syn na prvom cirkevnom sneme (Nicejskom). Dnes je sv. Gregor nielen obľúbeným arménskym svätcom, ale svoje miesto má aj v ruskej pravoslávnej, či rímsko-katolíckej cirkvi. Do kresťanského obradu sa aj jeho pričinením začlenili niektoré pohanské rituály, pohanské sviatky boli prispôsobené kresťanským požiadavkám, vďaka čomu sa kresťanstvo mohlo šíriť rýchlejšie.
V súčasnosti sa k arménskej cirkvi hlási údajne až 16 miliónov veriacich (približne 4 mln v Arménsku), ktorí žijú v 30 biskupstvách (z toho 9 v Arménsku). Okrem Arménska existujú náboženské komunity po celom svete, najpočetnejšie skupiny mimo Arménska sú v Gruzínsku, v RF (Krasnodarský kraj) a Náhornom Karabachu. Hlavou cirkvi je katolikos, ktorý sa volí cirkevným zhromaždením. Katolikos musí byť etnický Armén, hoci nemusí trvalo žiť v Arménsku. Duchovenstvo sa delí na tzv. čierne a biele. Čierne musí dodržiavať celibát. Príslušníci bieleho duchovenstva môžu vstúpiť do manželstva, ale ešte pred vysvätením. Povolanie kňaza preto často prechádza z otca na syna. Potomkovia kňazov majú právo nosiť pred priezviskom predponu „Ter“, resp. „Der“. Arménsky obrad, ale aj vzhľad chrámu mal až do schizmy viac spoločných prvkov s latinským obradom a západnou tradíciou. Napríklad arménski biskupi dodnes nosia mitru (bohoslužobnú pokrývku hlavy), ktorá sa veľmi podobá na jej západný variant. V arménskych chrámoch nenájdeme typický ikonostas, ako je to v ostatných východných cirkvách. Arménsky preklad Starého zákona má až 51 kníh, oproti katolíckej Biblii je tu "navyše" napr. 3. kniha Machabejcov, Modlitba kráľa Manassesa a nameisto 2 sú tu až štyri knihy Ezdrášove. V Novom zákone takéto rozdiely nie sú.
Učenie arménskej cirkvi je založené na prvých troch konciloch (Nicejskom, Konštantinopolskom, Efezskom). Štvrtý koncil - Chalcedónsky, na ktorom bola prijatá dogma o dvoch podstatách Krista (božskej a ľudskej), arménska cirkev neprijala. Tak sa zrodila aj významná dogmatická špecifika, ktorou sa arménska cirkev odlišuje od väčšiny kresťanských cirkví. Arménsku cirkev obvinili z herézy a monofyzitizmu a na prelome 5. a 6. stor. došlo k jej definitívnemu oddeleniu od Byzancie.[1] Odmietanie 4. koncilu arménskych kresťanov spája napr. s kresťanskou cirkvou sýrskou, koptskou a etiópskou. Arménske vyznanie viery (Krédo) sa označuje ako Nicejsko-atanázovské, podľa sv. Atanáza Veľkého, ktorý položil základy vlastnej liturgickej tradície (liturgia sv. Atanáza), založenej na podklade liturgickej tradície sýrskej a byzantskej. Na rozdiel od byzantskej liturgie sa v nej však používa nekvasený chlieb. V liturgickej hudbe sa používajú bicie nástroje a spev môže byť sprevádzaný hrou na organe. Unikom je, že v cirkvi sa konajú krvavé obety zvierat (por. matagh).
Arménska cirkev zohrala kľúčovú úlohu v čase poroby a v boji za nezávislosť. Arménom sa cirkev spája s históriou a kultúrou a tieto tri aspekty v nich umocňujú pocit etnicity. Práve to pomáha udržať silnú a národne uvedomelú komunitu Arménov žijúcich v diaspóre. Hlavou cirkvi je v súčasnosti patriarcha - katolikos všetkých Arménov Karekin II. Sídlo patriarchátu je v Ečmiadzine.
[1] Monofyzitizmus uznáva len jedinú prirodzenosť Krista – božskú.
Použité pramene:
ČIERNIKOVÁ B.: V tieni hory Ararat, Chronos Bratislava 2005
ru.wikipedia.org/wiki/Армянская_апостольская_церков��
Denisa Margetová
Arménska katolícka cirkev
Katolícka východná cirkev sui juris, existujúca v rámci Rímsko-katolíckej cirkvi. Na jej čele stojí patriarcha, ktorý uznáva pod jurisdikciu rímskeho pápeža. Obrad je arménsky, s výraznými sýrskymi a byzantskými prvkami, liturgickým jazykom je arménčina. Vznikla schizmou v Arménskej apoštolskej cirkvi, v súčasnosti má cca 360 tis. veriacich.
Cirkev sa formovala v priebehu niekoľkých storočí v kontaktoch arménskej cirkvi s Rímom. Výraznejšie sa vzájomné styky rozvinuli v čase križiackym výprav v oblasti tzv. Novej Arménie v maloázijskej Cilícii, kde od roku 1080 existovalo samostatné arménske kráľovstvo. Významným medzníkom bol r. 1198, keď arménsky katolikos uzatvoril s pápežom Inocentom III. cirkevnú úniu a arménska cirkev sa právne i fakticky zjednotila s Rímom. Únia pretrvala do r. 1375, keď Cilíciu dobyli mamluckí Turci. Úniu opäť obnovili na Florentskom koncile r. 1439, kde pod tlakom Turkov, ktorí ohrozovali Konštantinopol súhlasil so zjednotením s Rímom aj ruský metropolita. Florentská únia však dlhodobejšie výsledky pokiaľ ide o cirkevné zjednotenie v praxi nepriniesla a skutočné spojenie Ríma s arménskymi kresťanmi sa stalo realitou až v 18. stor.
R. 1742 pápež Benedikt XIV. formálne zriadil Arménsku katolícku cirkev na čele s vlastným patriarchom. Sídlom patriarchu sa stal kláštor v Bzommare (neďaleko Bejrútu) v Libanone. Počas arménskej genocídy (1915 – 1918) sa katolícki Arméni rozpŕchli do Sýrie a Libanonu, kde podstatná časť z nich žije dodnes.
Súčasným patriarchom cirkvi je Nerses Bedros XIX. Najväčší počet cca 220 tis. pokrstených sa eviduje v oblasti Arménska a Gruzínska (oblasť spravuje východoeurópske biskupstvo so sídlom v Gyumri), pomerne veľké komunity sú v biskupstvách v New Yorku, Paríži a Bejrúte (por. údaje o počte veriacich v jednotlivých komunitách: it.wikipedia.org)
Vzťahy medzi Arménskou katolíckou a Arménskou apoštolskou cirkvou sú veľmi priateľské. Pred niekoľkými rokmi v Ríme podpísali aj oficiálny dokument, v ktorom obidve strany potvrdili, že medzi nimi neexistujú zásadné vieroučné rozdiely. Napriek podobným vyhláseniam však o absolútnej jednote hovoriť nemožno. Znemožňuje ju aj administratívne členenie a predovšetkým uznanie jurisdikcie pápeža zo strany apoštolskej cirkvi.
Pramene:
www.katnoviny.sk/Kn_2001/38_2001/zo_sveta.htm
Denisa Margetová
Arménska mytológia
Otcom všetkých bohov a bohýň, stvoriteľom neba a zeme bol Aramazd. Bol bohom slnka a zdrojom plodnosti zeme. Oslava na jeho počesť sa nazývala Am‘nor alebo Nový rok, ktorý sa podľa starého arménskeho kalendára slávil 21. marca, v deň jarného slnovratu. Aramazd bol synkretickým božstvom, spojením domácej arménskej legendárnej postavy Aru (Ara Pekný) a iránskeho boha Ahuru Mazdu. Podľa Movsesa Chorenaciho existovali v arménskom panteóne štyria Aramazdovia. V helenistickom období sa Aramazd v Arménsku stotožňoval s Diom.
Bohyňou lásky a krásy bola Astghik, milenka boha búrky a blesku Vahagna. Jej hlavný chrám v Aštišate (dnešné Turecko) volali Vahagnovou spálňou. Astghik bola ochrankyňou dievčat a tehotných žien. V júni, v deň letného slnovratu sa v Arménsku dodnes koná festival Vartavar (v preklade „sviatok ruží“, podľa inej interpretácie „vodná vojna“), ktorý je oslavou Astghik. Vypúšťajú sa na ňom holubice, ľudia sa oblievajú vodou a obdarúvajú ružami. S Aramazdom a bohyňou mesiaca Anahit tvoria astrálnu trojicu. Je obdobou gréckej Afrodity a mezopotámskej Ištar. Meno Astghik je zdrobneninou arménskeho slova astgh, čo znamená hviezda. S rozširovaním kresťanstva sa Astigh začala považovať za sestru Noemových synov.
Arménsky boh Vahagn v istom období tvoril trojicu s Aramazdom a Anahit. Meno tohto boha obsahuje indoeurópsky koreň, rovnako ako meno iránskeho boha Vertragna. Často je stotožňovaný s gréckym Heraklom. Je zaujímavé,že u Chorenaciho vystupuje ako človek, syn Tigrana I., hoci aj tu sa zdôrazňuje jeho božský pôvod. Hlavný Vahagnov chrám sa nachádzal v Aštišate.
Pramene a linky:
Sláva Šúrová
Arménske písmo
Fonetické písmo (čítame zľava doprava), ktoré vytvoril na základe gréckeho písma okolo roku 405 – 406 n. l. arménsky učenec Mesrop Maštoc. Dôvodom jeho vzniku bola potreba prekladu biblie do arménskeho jazyka.
Movses Chorenaci vo svojej knihe Dejiny Arménska spomína sýrskeho biskupa Daniela, od ktorého Mesrop Maštoc prebral základ arménskeho písma. „Aby postupne písmo dotvoril, uchýlil sa do sýrskeho mesta Edessa, kde hľadal v miestnej knižnici u arménskych učencov radu. Tú však nenašiel a po rôznych peripetiách sa pohrúžil do modlitby, ktorá nakoniec jeho trápenie rozlúskla. V modlitbe totiž videl ako niekoho pravica kreslí na snehobiele kamenné dosky písmená budúcej arménskej abecedy.“ (Chorenaci M. : Dejiny Arménska. Vydavateľstvo Hajastan / biblioteka Vechi. Jerevan. 1990 / 2003.
Pôvodné arménske písmo malo 22 hlások (nakoľko čerpalo z abecedy biskupa Daniela), súčasná arménska abeceda však pozostáva z 39 písmen, to znamená, že zvyšné písmená boli utvorené na území Arménska. Z hranatých písmen abecedy sa postupne vytvarovali okrúhlejšie, tak ako v prípade cyriliky. Podobne ako písmená tejto abecedy, aj arménske písmená boli označené arabskými číslicami.
Traduje sa, že po kodifikovaní arménskeho písma v r. 405 Mesrop Maštoc napísal tzv. Šalamúnove podobenstvá (Biblia v preklade do arménčiny) – prvé arménske literárne dielo, napísané v arménskom jazyku.
Boľšaja Sovetskaja enciklopedija.
Brockhaus F. A., Efron I. A.: Enciklopedičeskij slovar’Brokgauza i Efrona.
Chorenaci M. : Istorija Armenii, biblioteka Vechi, 2003.
Zdenko Dzurjanin