Študijný materiál na kurz Dejiny a kultúra Ruska pre poslucháčov RVŠ a PT na FiF UK

 Doc. Ľubor Matejko, PhD.

 

Obsah

Prehľad dejín Ruska.

I. Východná Európa a Rusko v praveku a staroveku.

1. Najstaršie osídlenie východnej Európy.

2. Jaskynné maľby, Venuše a dolmeny.

3. Indoeurópania na juhu východnej Európy.

4. Balti, Slovania a Ugrofíni

II. Východná Európa v ranom stredoveku (5.-9. stor.).

1. Dosídľovanie východnej Európy. 

2. Sever proti Juhu.

III. Kyjevská Rus a nástupnícke štáty (9.-13. stor.).

1. Kyjevská Rus.

2. Nástupnícke kniežatstvá. 

IV. Moskva – tretí Rím (14.-16. stor.).

1. Rozmach Moskovského kniežatstva. 

2. Herézy a náboženské hnutia na Rusi v 15.-16. stor. 

3. Pripojenie Smolenska – míľnik v expanzii na Západ. 

4. Rozket Moskovského cárstva. 

V. Koniec starých čias a zrod moderného Ruska (17.- zač. 18. stor.). 

1. Interregnum, Romanovci a potreba modernizácie. 

2. Zakladateľ moderného Ruska.

VI. Ruské impérium (1721- 1917).

1. Rusko po Petrovi 

2. Rozdelenie Poľska a Nové Rusko pri Čiernom mori 

3. Rusko spolurozhoduje o usporiadaní pomerov v Európe. 

4. Nemci v Rusku. 

5. Bašta konzervativizmu. 

6. Kontroverzný „cár osloboditeľ“. 

7. Slovanofili a západníci 

8. Antireformy: vláda Alexandra III. (1881-1894).

9. Revolučné vrenie.

VII. Rozmach a pád impéria. 

1. Boľševický prevrat a občianska vojna. 

2. Emigrácia.

3. Josif V. Stalin (1924-1953). 

4. Destalinizácia a politický odmäk. 

5. Návrat konzervatívcov (L. I. Brežnev; 1964-1982). 

6. Koniec impéria a počiatky občianskej slobody (M. S. Gorbačov; 1985-1991).

VIII. Formovanie moderného Ruska. 

1. Medzi slobodou a chaosom (B. N. Jeľcin, 1991-1999).

2. Nádeje a tiene minulosti: V. V. Putin a D. A.  Medvedev (2000-).

 

 

I. Východná Európa a Rusko v praveku a staroveku

 Za ostatných 700 tis. rokov sa na severnej pologuli vystriedalo niekoľko období veľkého chladu (ľadové doby) a následného oteplenia (medziľadové doby). V časoch najväčšieho ochladenia sa značná časť Európy pokryla súvislým ľadovcom: v Škandinávii dosahoval hrúbku až 3 km, v strednej Európe siahal po Karpaty, v doline Dnepra zasahoval po Dnipropetrovsk (48,5˚ s.š.) a v doline Donu po Kalač (49,5˚ s.š.); súvislé zaľadnennie pokrývalo sever Západosibírskej roviny a obrovské ľadové plochy sa vytvorili aj na východ od Jeniseja, na Čukotke a Kamčatke. V interglaciáloch, keď sa klíma otepľovala, ľad ustupoval. Pohyb ľadovcov sa významne podieľal na formovaní reliéfu východnej Európy. Napr. pohorie Valdaj je vlastne zvyškom koncovej morény obrovského kontinentálneho ľadovca. Kvantá vody z topiaceho sa ľadu zasa vytvorili rozľahlú piesočnú Meščerskú nížinu (na východ od Moskvy) a Poleskú nížinu (na ukrajinsko-bieloruskom pomedzí), ľadovec dal tvar aj ostro rozoklaným štítom Kaukazu či Altaja.

Klimatické pomery, ktoré panujú v Európe dnes, nastali v dôsledku oteplenia pred cca 10 tis. rokmi, no topenie ľadovcov trvalo celé tisícročia (zo severných oblastí Európy ľad ustúpil až ok. 6000 pred n. l.) V južnejších polohách pretrvali zvyšky zaľadnenia dodnes iba v horstvách: Elbrus dodnes pokrýva od výšky 2500 m (resp. 3500 m na južnom svahu) súvislý ľadovec, roztápa sa však čoraz rýchlejšie (v súčasnosti až 25 m ročne).

Dôsledky teplotných zmien sa prejavovali i v oblastiach, ktoré boli ďaleko na juh od línie ľadu. V čase vrcholiaceho zaľadnenia bola napr. hladina morí až o 130 m nižšie ako dnes, čo znamená, že časť vtedajšej súše je v súčasnosti pod vodou. Pred cca 40 tis. rokmi tak mohli prejsť z Ázie cez dnešný Beringov prieliv kolonizačné vlny ľudskej populácie, ktoré osídlili Ameriku. Plytšie moria, ako Azovské, kde maximálne hĺbky neprekračujú 14 m, v tomto čase ešte neexistovali. Pravda, zaznamenané sú aj opačné prípady – vysúšanie území, ktoré boli kedysi zaplavené morom: pred asi 4 tis. rokmi v Kumsko-manyčskej zníženine medzi Kaspikom a Čiernym morom prieliv, ktorého pozostatkom sú dodnes početné soľné jazerá v tejto oblasti.

1. Najstaršie osídlenie východnej Európy

Teplotné pomery, prirodzene, ovplyvňovali život vo všetkých jeho formách, určovali teda aj rozsah ľudského osídlenia východnej Európy. V časoch najväčšieho chladu sa sídla ľudí sústreďovali najmä na Kaukaze a pri Čiernom mori, počas teplejších období sa posúvali vyššie do vnútrozemia. Z čias pred cca 130 tis., keď v Európe za dočasného oteplenia zažívala rozkvet populácia neandertálcov, sú vo východnej časti kontinentu známe nálezy nielen z juhu (Kiik Koba na Kryme, v povodí Prutu, Dnestra a Dnepra), ale aj zo severnejších polôh, napr. v doline Desny až po 54° s. š. (oblasť Brianska). O cca 20 tis. rokov neskôr sa už však museli  „klasickí“ neandertálci prispôsobovať ďalšiemu ochladzovaniu, hoci nie takému silnému ako bolo predchádzajúce: vo východnej Európe ležala hranica ľadu na čiare Vilnius – Vicebsk – Valdaj – Vologda.

Zatiaľ najstaršie známe stopy po prítomnosti človeka moderného fyzického typu (homo sapiens) v Európe sú cca 40 tis. rokov staré a sústreďujú sa na východe kontinentu (napr. v Rusku na lokalitách Kostenki a Borščevo na brehoch Donu vo Voronežskej oblasti). To naznačuje, že moderní ľudia prichádzali do Európy cez Áziu, kam zrejme postupovali z Afriky. Paralelne s osídľovaním Európy postupovala aj kolonizácia Sibíri, kam prenikali iné (rasovo odlišné) skupiny príslušníkov druhu homo sapiens. Odtiaľ potom cez Aljašku prenikali ďalej do Ameriky.

2. Jaskynné maľby, Venuše a dolmeny

Kým jaskynné maľby zo západnej Európy sú dobre známe, menej sa vie o paleolitickom umení európskeho Východu. Dosiaľ jedinou známou lokalitou s pravekými nástennými maľbami z tejto časti kontinentu je Kapova jaskyňa na Urale (neďaleko Novoakbulatova v Baškirsku). Z východnej Európy sú známe aj početné paleolitické ženské sošky, tzv. Venuše (viacero sa ich našlo napr. v lokalite Gagarino, oblasť Voroneže). Zo Sungiru (neďaleko Vladimira) pochádzajú cca 20 tis. rokov staré figúrky koní, zdobené dvoma líniami ornamentov, pričom v každej je 20 bodiek v skupinkách po 5, čo by mohlo nasvedčovať na schopnosť zvládať elementárne počty. Spomedzi ukrajinských nálezísk možno v súvislosti s pravekým umením spomenúť napr. Meziň (v oblasti Černihiva), kde sa našiel asi 22 tis. rokov starý náramok z mamutej kosti, zdobený ornamentom, ktorý pripomína slávny grécky meander.

Zo západoeurópskeho neolitu sú dobre známe megalitické stavby (napr. stonehenge), o východoeurópskych sa vie menej, pritom iba v oblasti Kaukazu počet dolmenov zo 4. až 2. tis. pred n. l. údajne dosahuje až 3 tisíc. K najzaujímavejším megalitickým komplexom tu patrí skupina troch dolmenov na kopci nad riekou Žane v Krasnodarskom kraji neďaleko letoviska Gelendžik. Centrálny dolmen má pôdorys štvorca so stranou 4 m, postranné dolmeny (zničené za sovietskych čias pri lesných prácach) boli kruhové s priemerom 4 a 5 m.

3. Indoeurópania na juhu východnej Európy

Pričiernomorské stepi boli po celé tisícročia bránou, ktorou do Európy prenikali kolonizačné vlny nových migrantov i nové civilizačné výdobytky. Odtiaľto sa rozširuje aj etnický živel, ktorý dal tvár súčasnej európskej kultúre – Indoeurópania: indoeurópske grécke kmene stvorili antickú civilizáciu a z indoeurópskeho prazákladu vyrástla aj väčšina dnešných európskych národov. 

Podľa predstáv jazykovedcov žili Indoerópania najprv v oblasti južného Kaukazu, neskôr sa ok. 3000 pred n. l. presunuli do pričiernomorských a povolžských stepí a odtiaľ sa potom od 2. tis. pred n. l. rozširovali západ (Achájci alebo Pragréci, Ilýri, Tráci a i.) i na východ (indo-iránske kmene). Po rozsídlení sa jednotlivé kmene dostali do izolácie, takže z pôvodne relatívne jednotného spoločenstva vznikol celý rad národov a jazykov.

Existuje mienka, že Indoeurópanom treba pripisovať kurhany, hrobky pod mohutnými násypmi, ktoré sú typickým prvkom ukrajinských a ruských stepí. Najnovšie bádanie však túto mienku spochybňuje, pretože ľud, ktorý staval kurhany, bol podľa archeologických zistení národom pastierskym, kým Indoeurópania podľa lingvistických analýz poznali roľníctvo.

Arkaim

Pozoruhodné lokality, spojené s kultúrou Indoeurópanov, pochádzajú z Južného Uralu. Patrí k nim napr. Arkaim (Čeľabinská oblasť), kde sa archeologicky podarilo odkryť sídlisko indoiránskych kmeňov, opevnené 5,5 m vysokým hlineným valom, v ktorom žilo okolo 2 tis. ľudí. Nálezisko, ktoré sa datuje do 17. stor. pred n. l., patrí k najzáhadnejším v Rusku a priťahuje nielen vedcov, ale aj ezoterikov a širšiu verejnosť. Označujú ho ako „mesto swastiky“ či „mesto mandaly“ a spája sa s bájnou metropolou Árijcov, opisovanou v Aveste a védach. (R. 2005 ho navštívil aj prezident Putin).

Kimmérijci a Skýti

Ok. r. 1000 pred n. l., keď sa do južných oblastí východnej Európy rozšírila znalosť technológie spracovania železa, žil v pričiernomorských stepiach dnes už zaniknutý indoeurópsky národ Kimmérijcov. V nasledujúcich storočiach sa v stepiach južného Ruska a Ukrajiny vystriedala celá plejáda indoeurópskych etník. V 8. stor. Kimmérijcov vytlačili na Krym (podľa nich Cimmeria – Crimea) a za Kaukaz kočovníci iránskej vetvy Indoeurópanov – Skýti. Tí na ceste zo svojej pradomoviny v stepiach pod Altajom, kde leží svetoznáme archeologické nálezisko Pazyryk, otriasli starovekou Asýriou, keď spustošili Ninive i Babylona napokon sa usadili pri Čiernom mori. R. 512 pred n. l. podnikol proti nim do ukrajinských stepí veľkú výpravu perzský kráľ Dareios.

Grécka kolonizácia východnej Európy

K praobyvateľom Ruska a Ukrajiny patria aj Gréci, ktorí v 7. a 6. stor. pred n. l. zakladali obchodné osady na pobreží Čierneho mora. Tak vznikla Hermonassa (dnes Tmutarakaň na Tamanskom polostrove, naproti Kerču), Tanais (v ústí Donu asi 30 km od dnešného Rostova na Done), Fanagoria (na Tamanskom polostrove) či Pantikapea (na Kerčskom polostrove) a i. Pozoruhodným výhonkom antickej kultúry v oblasti Krymu a Tamanského polostrova bolo Bosporské kráľovstvo, ktorého počiatky siahajú do 5. stor. pred n. l.

Tráci

Významným indoeurópskym etnikom, obývajúcim v staroveku juh východnej Európy, boli Tráci. Grécky historik Herodotos o nich ok. r. 500 pred n. l. píše ako o veľmi početnom ľude. Ich sídla siahali aj na Balkán (od nich pochádzajú názvy rímskych provincií Trácia a Dácia - na území dnešného Bulharska, resp. Rumunska). Indoeurópskeho pôvodu boli aj Sarmati, pravda, pod týmto menom zrejme vystupujú rozličné kmene (Alani, Roxolani, Jazygovia). Sídla Sarmatov sa vraj rozprestierali od delty Dunaja na západe až po Volgu na východe, najbohatšie sarmatské náleziská sú však v Krasnodarskom kraji.

Góti

Rad indoeurópskych národov, obývajúcich v staroveku východoeurópsky juh, uzatvárajú germánski Góti, ktorí sa sem prisťahovali v 3. stor. n. l. zo Škandinávie. S nimi sa spájajú aj počiatky šírenia kresťanstva v tejto oblasti – pozoruhodná bola misijná činnosť biskupa Vulfilu (nar. cca 310), ktorý vytvoril osobitné písmo a preložil do gótčiny Bibliu.

Vpád Hunov a koniec staroveku

Stáročnú vládu Indoeurópanov na juhu východnej Európy narušil r. 375. n. l. vpád Hunov, ktorí prinútili Sarmatov i Gótov na útek. Vedení legendárnym Attilom potom Huni postupovali ďalej do Európy až po Rýn a Rimanom sa ich podarilo zastaviť až r. 451, keď nad nimi zvíťazili na Katalaunských poliach. Vpád Hunov mal vážne dôsledky pre celú Európu: desiatky tisíc utečencov opustili svoje východoeurópske sídla a zaplavili Rímsku ríšu, spustil sa proces „sťahovania národov“. Prehĺbila sa kríza, ktorá zmietala Rímskou ríšou už dlhšie a ktorá vyústila r. 395 do jej rozdelenia na Západorímsku ríšu s centrom v Ríme a Východorímsku ríšu s centrom v Konštantinopole (zal. r. 330 cisárom Konštantínom). Nájazdy Germánov napokon r. 476 spôsobili pád Západorímskej ríše, čo sa tradične považuje za koniec staroveku.

4. Balti, Slovania a Ugrofíni

Najmladšou vetvou indoeurópskeho rodostromu vo východnej Európe boli balto-slovanské kmene, ktoré podľa zistení jazykovedcov žili ok. r. 1000 pred n. l. ďalej na sever od pričiernomorských stepí – v oblasti stredného Dnepra. Z nich sa neskôr ďalšou diferenciáciou vyvinul osobitný prabaltský a praslovanský etnický substrát. Slovanské kmene žili na pomedzí dnešného Poľska, Bieloruska a Ukrajiny, baltské kmene ako Litovci, Jatviagovia, Prusi, Zemgali a Latgali zaujali územia dnešnej Litvy a Lotyšska.

Rozľahlé územia na severe medzi Uralom a Baltom obývali azda už od 3. tis. pred n. l. fínsko-permské a ugrické kmene, ktoré sa od Indoeurópanov jazykovo značne odlišovali (ugrofínska jazyková rodina). Patrili k nim Mordvínci (Povolžie), Komijci (Ural), Meščerci (medzi Okou a Kľazmou), Muromci (Vladimirská oblasť v RF) a Čudi (=Esti, Pobaltsko). Potomkovia niektorých z nich tu dodnes žijú, iné sa však asimilovali a ostali po nich iba zemepisné názvy (napr. mesto Murom). Za zmienku zistenia najnovších genetických výskumov, podľa ktorých najbližšími príbuznými dnešných Litovcov a Lotyšov sú moderní Estónci a Marijci. Tieto poznatky protirečia predstavám jazykovedy o príbuznosti Baltov a Slovanov a tak sa zrodila úvaha, že baltské národy geneticky vyrástli z ugrofínskeho základu, resp. naopak – ugrické a fínske národy z baltského a že jazyky, ktorými dnes hovoria, si osvojili iba v procese asimilácie.

II. Východná Európa v ranom stredoveku (5.-9. stor.)

 Typickou črtou raného stredoveku boli v celej Európe veľké etnické zmeny, označované ako „sťahovanie národov“. Na západe Európy dominovali presuny germánskych kmeňov, ktoré na troskách Rímskej ríše vytvorili viacero kráľovstiev (Taliansko - Ostrogóti a neskôr aj Longobardi, Španielsko – Vizigóti, Francúzsko - Frankovia, Burgunďania, neskôr i Normani). Germánski dobyvatelia sa však postupne romanizovali a ostali po nich iba stopy v toponymii či etnonymii (Lombardia, Normandia, Francia atď.)

Vo východnej Európe sa migračné procesy najintenzívnejšie prejavili v južnom pásme pričiernomorských a povolžských stepí, ale neobišli ani severnejšie oblasti. Dynamika týchto procesov neochabla ani na sklonku raného stredoveku, keď sa už etnické pomery v západnej Európe do značnej miery ustálili.

Aj mocenské pomery sa vo východnej časti kontinentu vyvíjali inak ako na Západe. Pozíciu hegemóna si tu i po páde Ríma udržiavala Východorímska ríša, ktorá pretrvala až do r. 1453 (v stredoveku sa označuje ako Byzantská ríša). Hoci rozľahlé oblasti východnej Európy, ležiace na sever od Čierneho mora, priamo neovládala, po mnoho storočí zohrávala kľúčovú úlohu v politických i kultúrnych dejinách areálu, v ktorom vzniklo v priebehu 5. až 10. stor. viacero mocných ríš.

1. Dosídľovanie východnej Európy

Osudy indoeurópskych praobyvateľov Juhu

V dôsledku vpádu Hunov v 4. stor. Góti opustili pričiernomorské oblasti a ich zvyšky, ktoré ostali na Kryme, sa neskôr rozplynuli v migračných prúdoch podobne, ako aj početné kmene Sarmatov. Naďalej tu však žili napr. Alani, ktorí v 8. stor. vytvorili v prikaspických stepiach a v dolinách Kaukazu kresťanské kráľovstvo. Alaniu zničil až vpád Mongolov v 13. stor. Za potomkov Alanov sa považujú Osetínci (odtiaľ názov republiky Severné Osetsko-Alania).

Kočovné národy tureckého pôvodu

V pol. 6. stor. sa vo východnej Európe zjavili, zrejme pod tlakom Peržanov a Turkov, Avari. R. 558 sa byzantský cisár Justinián zaviazal platiť Avarom tribút, čím sa mu podarilo uchrániť ríšu pred vážnejšími útokmi. R. 568 Avari vpadli do Karpatskej kotliny a ovládli tunajších Slovanov (v zápase proti nim vznikla v r. 623 až 658 Samova ríša), no v 9. stor. sa tu postupne asimilovali. Existuje mienka, že potomkami Avarov, ktorí prežili vo východnej Európe až dodnes, sú kaukazskí Avari v Dagestane. Kým jazyk starých Avarov sa však ráta k tureckým, jazyk dnešných Avarov patrí ku kaukazskej jazykovej rodine.

Zo Strednej Ázie prišli do východoeurópskych stepí aj bulharské kmene (Protobulhari), ktorí tu v 7. stor. vytvorili silnú ríšu nazývanú Veľké Bulharsko alebo Onoguria. Za jej zakladateľa sa označuje Kubrat, ktorý patril ku kniežaciemu rodu a bol pokrstený v Byzancii, kde dostal výchovu. R. 628 sa Kubrat vrátil k Bulharom, stal sa ich vládcom a zbavil ich nadvlády Avarov. Predpokladá sa, že hlavným mestom jeho ríše bola antická Fanagoria na Tamanskom polostrove. Kubratov hrob našli r. 1912 v Pereščepine neďaleko Poltavy na Ukrajine.

Po Kubratovej smrti sa ríša rozpadla. Časť kmeňov ostala vo svojich pôvodných sídlach (tzv. Čierni Bulhari) a upadla do područia Chazarov. Existuje mienka, že ich potomkami sú dnešní Balkari. Časť Bulharov vytvorila novú ríšu na Volge a v 9. stor. konvertovala na islam. Volžskí Bulhari si udržali etnickú identitu až do 13. stor., neskôr sa však zmiešali s Tatármi (dnešní obyvatelia Tatarstanu a Čuvašska sa považujú za ich potomkov). Niektoré bulharské kmene sa pohli aj na západ, do Panónie, kde sa dostali pod nadvládu Avarov a neskôr sa asimilovali, iné zasa na Balkán, kde na čele s Kubratovým synom Asparuchom vytvorili r. 680/81 Prvú bulharskú ríšu. Tu sa zmiešali s podrobeným slovanským obyvateľstvom a slavizovali sa, ostalo po nich iba meno Bulhari.

V 7. stor. vznikla v oblastiach na sever od Kaukazu závojom tajomstva opradená ríša Chazarov. Jej hlavné mesto – Itil, v ktorom žili desaťtisíce obyvateľov a ktoré je známe z písomných prameňov, sa dodnes archeológii nepodarilo objaviť, pretože pravdepodobne leží pod hladinou Kaspického mora. Mesto sa preslávilo ako etnicky i konfesionálne mimoriadne pestré obchodné centrum, kde žili komunity židov, moslimov, kresťanov i pohanov a mali tu vlastné svätyne. Za potomkov Chazarov sami seba považujú národy tureckej jazykovej skupiny, ktoré vyznávajú judaizmus – Karaimi, Krymčaci a kaukazskí Horskí Židia. Pravda, pôvod polokočovného národa Chazarov nie je celkom jasný, niektorí bádatelia hovoria, že išlo o praobyvateľov Kaukazu, iní ich považujú za prisťahovalcov a spájajú ich s Hunmi či Bulharmi.

Starí Maďari

Významným etnickým pohybom na východe Európy bola migrácia ugrofínskych protomaďarských kmeňov, ktorých pradomovina sa rozprestierala na východ od Uralu (ich príbuznými sú napr. Chanti na rieke Ob). Protomaďari sa v 4.-5. stor. n. l. presídlili spoza Uralu do oblasti dnešného Baškortostanu, kde prežili ich potomkovia až do vrcholného stredoveku, no zdecimovaní mongolským vpádom v 13. stor. sa postupne asimilovali. Časť Protomaďarov sa ešte v 8. stor. presunula k Donu, kde sa dostali pod nadvládu Chazarov. V 9. stor. azda pod tlakom Pečenehov postúpili ďalej na západ, k delte Dunaja (oblasť sa zvykne po maďarsky označovať ako Etelköz) a napokon r. 895/6 prekročili Karpaty a usadili sa na strednom Dunaji.

Sťahovanie Slovanov

V historických prameňoch sa prvé významnejšie zmienky o Slovanoch zjavujú od 6. stor., pričom sa spájajú s etnonymami Anti, Sklavíni a Venedi (Veneti), ktoré sa zvyknú stotožňovať s tromi osobitnými vetvami Slovanov. Na základe archeologických poznatkov a jazykovedných rekonštrukcií v súčasnosti prevláda predstava, že Slovania sa niekedy v 4.-5. stor. začali rozsídľovať zo svojej pradomoviny medzi Vislou a Dneprom na juh, západ i východ. Vo východnej Európe sa v 8. stor. rozšírili od Kyjeva na juhu až po Iľmenské a Ladožské jazero a v 9. stor. tu máme doložené viaceré slovanské kmeňové kniežatstvá. Najvýznamnejšie bolo kniežatstvo Slovienov s centrom v Novgorode a kniežatstvo Poľanov s centrom v Kyjeve. Na západ od Poľanov ležalo kniežatstvo Drevľanov, v oblasti Minska kniežatstvá Krivičov a Dregovičov a v oblasti dnešnej Moskvy kniežatstvo Viatičov. Ugrofínske i baltské obyvateľstvo, ktoré žilo v susedstve Slovanov, sa postupne asimilovalo.

2. Sever proti Juhu

V 9. stor. bola mocenským hegemónom na juhu východnej Európy ríša Chazarov, ktorá kontrolovala rozsiahle teritóriá v dnešnom Rusku (až po horný tok Volgy), v západnom Kazachstane a na východnej Ukrajine, ba i v Gruzínsku a Azerbajdžane. Ríša Chazarov bola niekoľkonásobne väčšia ako Franská ríša v západnej Európe, centrálna moc v nej však nebola natoľko pevná a organizovaná. Chazari ovládali diaľkový obchod po Hodvábnej ceste, ako aj spojenie Baltu a Konštantinopolu. V ich područí žili aj najjužnejšie slovanské a maďarské kmene.

Už od 8. stor. sa zo severu na územie východnej Európy tlačili Normani (Variagovia, Vikingovia). Škandinávci ovládli najprv Ladogu a v 9. stor. sa ich moc rozširovala čoraz južnejšie. Postupne získali moc nad najvýznamnejšími obchodnými trasami, spájajúcimi Škandináviu s bohatým Juhom: po Volchove a Dnepri do Čierneho mora a odtiaľ popri pobreží do Konštantinopolu (známa „cesta od Variagov ku Grékom“); východnejšie ležala povolžská trasa, smerujúca ku Kaspickému moru. Dôležité obchodné stredisko normanských kupcov na Volge bolo v 9. stor. napr. v oblasti dnešného Jaroslavľa (lokalita Boľšoje Timeriovo), kde sa našli tisícky kusov arabských mincí, najväčšie poklady tohto druhu v severnej Európe.

III. Kyjevská Rus a nástupnícke štáty (9.-13. stor.)

1. Kyjevská Rus

Podľa Nestorovho letopisu pozvali r. 862 novgorodskí Slovieni a tunajšie fínske kmene (Čudi) normanských bojovníkov, bratov Rurika, Sineusa a Truvora, aby im vládli. Rurik sa stal vládcom v Novgorode, Sineus v Beloozere (na brehu Bieleho jazera) a Truvor v Izborsku (neďaleko dnešných estónsko-ruských hraníc). Rurikov nástupca Oleg potom r. 882 podriadil svojej moci aj Kyjev, čím vzniklo jadro staroruského štátu, ktorý dnes označujeme ako Kyjevská Rus.

Formovanie staroruského štátu

V rozširovaní domény Rurikovcov pokračoval Igor (912-945), ktorý si podmanil ďalšie slovanské kmene. Lákalo ho bohatstvo Konštantinopolu a metropolu Byzancie opakovane ohrozil v r. 941 a 944. Hranice svojej dŕžavy bránil proti kočovným kmeňom Pečenehov a Polovcov (Plavcov), ktoré sa zjavili v stepiach južného Ruska. Keď ho r. 945 zabili Drevľania pri vyberaní nadmernej dane, vlády sa v mene jeho nedospelého syna Sviatoslava chopila vdova Oľga (Helga). Tá sa dala r. 957 pokrstiť  a prijala kresťanské meno Helena. V tom čase však ešte medzi obyvateľstvom krajiny prevládalo pohanstvo. Slovanské obyvateľstvo uctievalo mnohobožstvo, k najvýznamnejším bohom patril Perún, Svantovít, Veles. Pohanom bol aj Sviatoslav (957-972), ktorý kráčal v otcvoých šľapajách a uskutočnil výpravu na Konštantinopol, ktorej výsledkom bolo, že Byzancia sa zaviazala platiť mu výpalné. Sviatoslav niekedy medzi r. 965 a 969 zničil chazarskú metropolu Itil v delte Volgy a rozvrátil tak ríšu Chazarov. Veľké úspechy dosiahol výbojmi na Balkáne, ovládol časť Bulharskej ríše a dokonca presťahoval svoje sídlo do Perejaslavca na Dunaji (dnes Nufăru, prv Prislav, na ramene Dunaja, asi 10 km od mesta Tulcea. Tento mimoriadne úspešný vojvodca zomrel v boji s Pečenehmi a víťazstvo nad slávnym bojovníkom si chán Pečenehov natoľko cenil, že si dal z jeho lebky vyhotoviť čašu.

Sviatoslav je prvým príslušníkom rurikovskej dynastie, ktorý mal slovanské meno, čo dáva tušiť, že zrejme už v tomto čase sa v etnicky veľmi pestrom štáte Rurikovcov ako dominantný presadil slovanský živel. Vládnuce normanské elity sa teda slavizovali v priebehu 3-4 generácií, po Normanoch ostalo iba etnonymum Rus, ktoré Slovania prevzali. Za vlády Vladimíra I. (980-1015) sa vládnuca elita aj kristianizovala a kresťanstvo sa stalo oficiálnym náboženstvom na starej Rusi (988). Pravda sám obrad krstu, ktorý podľa letopisu absolvovali obyvatelia Kyjeva masovo v Dnepri, ešte neznamenal skutočné udomácnenie kresťanstva. Trvalo celé desaťročia, kým kresťanstvo vytlačilo pohanskú vieru. Vladimírovým rozhodnutím sa však Rus kultúrne a politicky začlenila do stredovekej Európy.

Vladimír ďalej rozšíril doménu Rurikovcov. Ok. r. 980 dobyl napr. Polack a vyvraždil rodinu nórskeho kniežaťa Ragnvalda, ktorý tu vládol. Ešte prv Vladimír pred očami rodičov znásilnil ich dcéru Rognedu (Ragnhilda), ktorú si vzal za ženu a splodil s ňou niekoľko detí. Keď sa potom dal r. 988 Vladimír pokrstiť a oženil sa s byzantskou princeznou Annou, Rognedu poslal do Polacka aj so synom Iziaslavom ako údelným kniežaťom.

Rozkvet Kyjevskej Rusi

Po smrti Vladimíra I. trvali niekoľko rokov boje o trón, v ktorých zavraždili dvoch z Vladimírových synov, Borisa a Gleba. V zápase napokon víťazí Jaroslav I. za vlády ktorého dosiahla Kyjevská Rus najväčší politický, hospodársky a kultúrny rozmach. Rozšíril svoje panstvo na severe, keď porazil Čudov a založil pevnosť, ktorú nazval podľa svojho patróna, sv. Juraja – Jurjev (dnes Tartu). Jaroslav (1019-1054) sa postaral o vnútornú konsolidáciu krajiny, dal spísať prvý staroruský písaný zákonník Russkaja Pravda, podporoval rozvoj kresťanstva a cirkvi (prvými domácimi svätcami sa stávajú Jaroslavovi bratia Boris a Gleb; vzniká Kyjevsko-Pečerský kláštor, ktorý sa stáva veľkým centrom písomníctva, r. 1051 sa kyjevským metropolitom po prvý raz stáva muž domáceho pôvodu - mních Illarion). Sobášnou politikou posilnil medzinárodnú pozíciu Kyjeva, keď vytvoril dynastické zväzky s viacerými európskymi dvormi (Jaroslav sa oženil s dcérou švédskeho kráľa, sestru vydal za poľského kráľa a dcéry na dvory do Francúzska, Švédska, Nórska i Uhorska, syna oženil s byzantskou princeznou). Pod vplyvom byzantskej civilizácie sa obraz krajiny rýchlo menil: ak sa ešte ok. r. 900 spájal s drevenou architektúrou, pohanskými obetiskami či primitívnou materiálnou kultúrou, v prvej pol. 11. stor. už vzniká murovaná architektúra (podľa vzoru hlavného konštantinopolského chrámu stavajú chrámy sv. Sofie v Kyjeve i v Novgorode), rozvíja sa výtvarné umenie, rodí sa písomníctvo (do prvej pol. 11. stor. sa datujú počiatky prekladateľskej činnosti na Rusi; z r. 1056-57 pochádza najstarší zachovaný rukopis z územia starej Rusi, známy ako Ostromírovo evanjelium a pochádzajúci z Novgorodu).

Po Jaroslavovej smrti však došlo k sporom o trón, oslabila sa ústredná moc kyjevských veľkokniežat a rozvíjali sa regionálne mocenské centrá. Napr. Polack zažíval najväčší rozkvet za kniežaťa Všeslava (1044-1101), keď tu podľa vzoru konštantinopolského chrámu Agia Sofia postavili katedrálu sv. Sofie (podobne ako v Kyjeve či Novgorode). Dnes patrí k najznámejším pamiatkam Bieloruska, pravda, prestavba v 18. stor. jej dala barokovú podobu. S Polackom sa spája aj Všeslavova vnučka Eufrozínia Polacká, patrónka mníšok, uctievaná ako svätá aj na kresťanskom Západe. Eufrozínia sa odmietla vydať a ušla do kláštora; peniaze, zarobené prepisovaním kníh, rozdávala chudobným. Iniciovala stavbu chrámu Najsv. Spasiteľa, ktorý sa považuje za jeden z najlepších príkladov starej bieloruskej architektúry. Eufrozínia zomrela na púti do Svätej zeme, jej telo neskôr preniesli do Kyjevsko-pečerského kláštora a r. 1910 sa jej relikvie dostali do Polacka.

Posledné obdobie rozmachu a vnútornej jednoty kyjevského veľkokniežatstva reprezentuje vláda Vladimíra Monomacha (1113-1125) a jeho syna Mstislava (1125-1132). Vladimír Monomach patril k najúspešnejším príslušníkom dynastie. Na sklonku 11. stor. ovládal Perejaslav, Rostov, Suzdaľ, založil Vladimir na Kľazme. V záujme úspešného boja proti stepným nomádom usiloval sa zjednotiť znesvárené rurikovské kniežatá. Získal si veľkú autoritu a napokon ho Kyjevčania r. 1113 povolali na trón. Spomedzi jeho dvanástich detí treba spomenúť okrem následníka trónu Mstislava aj Juraja Dlhorukého, známeho v súvislosti so založením Moskvy. V autobiografickom diele Poučenie deťom opisuje Vladimír svoje vojenské úspechy, zábavy a poľovačky, no vyzýva i k zbožnosti a vzdelávaniu (spomína svojho otca, ktorý vraj len doma sedel, a päť jazykov vedel). Za čias Vladimíra Monomacha v Kyjevsko-pečerskom kláštore spísal mních Nestor najstarší východoslovanský letopis známy ako Povesť vremennych let (Rozprávanie o dávnych časoch). Po celej Európe sa stala známa krásna Vladimírova sestra Eupraxia (Adelaida) rozvodom s cisárom Henrichom IV., ktorého dôvodom bolo obvinenie, že sa pokúšal o čiernu omšu na jej nahom tele a nútil ju zúčastňovať sa na orgiách. Škandál zapadá do čias zápasu medzi pápežstvom a nemeckým cisárom o mocenské pozície (boj o investitúru).

Rozpad Kyjevskej Rusi

Po smrti Mstislava sa Kyjevská Rus definitívne rozpadla na viacero menších kniežatstiev. Obdobie feudálnej rozdrobenosti znamenalo úpadok moci kyjevských veľkokniežat a zároveň búrlivý rozvoj celého radu viac-menej nezávislých kniežatstiev (Novgorod, Vladimir, Suzdaľ, Rostov, Smolensk, Pskov, Halič). Proces delenia a vzniku nových mocenských centier, v ktorých vládli kniežatá z rodu Rurikovcov, pokračoval potom aj v 13. stor.

Historické osudy jednotlivých kniežatstiev sa nevyvíjali rovnako. Kľúčovou udalosťou, ktorá ovplyvnila osudy južnejších oblastí východnej Európy, bol vpád Mongolov (Tatárov). Tí ešte r. 1223 porazili v bitke na rieke Kalke pri Azovskom mori niekoľkonásobne väčšie spojenecké sily kyjevského, haličského, černihovského, smolenského a ďalších kniežat, pobili desiatky tisíc mužov a vyplienili rozsiahle oblasti. Po novom vpáde r. 1237 sa Tatári natrvalo usadili vo východnej Európe, utvorili ríšu nazývanú Zlatá Horda a na poldruha storočia si podriadili početné kniežatstvá Rurikovcov. V staroruských letopisoch sa pravidelne zjavujú ponosy na opakované pustošenie, vraždenie, hromadné odvádzanie ľudí do zajatia, rabovanie, ničivé požiare... Podmanené kniežatstvá odvádzali Zlatej Horde daň, tzv. jarlyk. Relatívne uchránený pred plienením ostal iba sever – predovšetkým Novgorod, ktorý sa vyvíjal v relatívne najpriaznivejších podmienkach. Bol teritoriálne nielen najväčším spomedzi staroruských kniežatstiev, ale zrejme aj najväčším štátom stredovekej Európy – jeho domény siahali od Baltu po Ural. Hoci zväčša išlo iba o riedko osídlené kraje, tieto územia mali mimoriadny význam napr. pre obchod s luxusným kožušinovým tovarom (soboľ, hermelín), ktorý novgorodskí kupci dodávali bohatým odberateľom.

Novgorod neraz bojoval s miestnymi fínskymi kmeňmi, no začiatkom 13. stor. sa zjavujú v jeho sfére aj Švédi a nemeckí rytieri, ktorí predtým dobyli územia baltských kmeňov. Pobaltsko ako posledný nepokresťančený kút Európy objavili kresťanskí misionári ešte v 12. stor. Po nich prišli križiaci, ktorí na dobytých územiach založili niekoľko menších štátov, napr. Rižské arcibiskupstvo, Kurónske biskupstvo a i. (tzv. Livónska konfederácia). Za pomoci novopokrstených Livóncov a Letov prenikali nemeckí rytieri ďalej a o nadvládu nad územím dnešného Estónska sa delili s Dánmi, ktorí ovládli sever (založili Reval - Tallin). Expanziu Rádu nemeckých rytierov zastavil až Alexander Nevský, novgorodské knieža, víťazstvom v bitke na zamrznutom jazere Peipus (tzv. Ledovoje poboišče) r. 1242. Dominancia nemeckých rytierov na estónskych územiach však bola vyše 300 rokov konštantou mocenských pomerov vo východnej Európe.

2. Nástupnícke kniežatstvá

Kyjevské kniežatstvo

            Kyjev ako sídlo kniežatstva sa spájal s veľkokniežacím titulom a mal špecifické postavenie, pretože sa nestal dedičstvom jednej vetvy Rurikovcov, ale bol predmetom častých bojov medzi členmi dynastie. Za 30 rokov (1146 až 1176) sa na veľkokniežacom prestole vystriedalo 28 vládcov. Viacero z nich zavraždili či vyhnali, pričom ich "vláda" niekedy netrvala viac ako niekoľko dní či hodín. R. 1169 dobyl Kyjev Andrej Bogoľubský, ktorý bol kniežaťom vo Vladimire na Kľazme. Andrej prijal veľkokniežací titul, no vrátil sa do svojho sídla vo Vladimire a na kniežací stolec v Kyjeve posadil svojho brata Gleba. Tým symbolicky preniesol centrum rurikovskej Rusi do Vladimiru.

Kyjevské kniežatstvo bolo jedným z hospodársky najvyspelejších a najľudnatejších na Rusi. Jeho úpadok nastal v tridsiatych rokoch 13. stor. R. 1240 Kyjev zničili a podriadili svojej moci Tatári (údajne tu po tatárskom plienení ostalo stáť sotva 200 domov). Neskôr sa Kyjev a okolie spolu s územiami dnešného Bieloruska stali súčasťou rozrastajúceho sa Litovského veľkokniežatstva.

Haličské (Haličsko-Volynské) kniežatstvo

Vzhľadom na geografickú polohu sú politické a kultúrne dejiny kniežatstva spojené s dejinami strednej a západnej Európy viac, ako dejiny iných rurikovských panstiev. Prvý rozkvet kniežatstva sa spája s menom Jaroslava Osmomysla (1152-1187), ospievaného v Slove o pluku Igorovom. Skutočný rozmach nastal za Romana Mstislaviča (1199-1205), ktorý pod svojou vládou spojil územia Haliča a Volyne a vznikol štát, ktorý pretrval až do 14. stor. Roman si získal mimoriadnu autoritu a prestíž, ovládol Kyjev a expandoval i na územia Litvy. Veľký politický, hospodársky a kultúrny rozkvet Haličsko-Volynskej Rusi sa spája s vládou Daniela Haličského, ktorý viedol vojny s Uhorskom a Poľskom a zamiešal sa aj do vojny o rakúske dedičstvo. V úsilí získať západných spojencov proti nebezpečnému východnému susedovi – mongolskej Zlatej Horde –  sa dal r. 1254 pápežom korunovať za kráľa.

Halič a najmä Ľvov ako stredisko obchodu Európy a Orientu si získal povesť kolónie západu a oázy východu, čo sa odrážalo aj v jeho architektúre: črty byzantského staviteľstva sa tu miešali s prvkami západných slohov, románskym a gotickým. Haličské kniežatá povolávali nemeckých a poľských kolonistov, ktorí mali právo riadiť sa vlastnými zvykmi a právom. Už v prvej pol. 13. stor. sa tu etablovali katolícke mníšske rehole (františkáni, dominikáni),  r. 1375 založili katolícke arcibiskupstvo (od zač. 13. stor. existovala v Haliči pravoslávna metropolia). Od r.1349 patril Halič pod poľskú korunu a neskôr sa tu prejavil výrazný poľský vplyv. Autonómiu v rámci poľského kráľovstva si udržal do pol. 15. stor. Vtedy sa vo verejnom styku presadila latinčina a od 16. stor. aj poľština.

Novgorodské kniežatstvo

R. 1136 vyhnali Novgorodčania knieža Vševlada Mstislaviča a táto „revolúcia“ sa zvykne považovať za koniec moci Kyjeva nad Novgorodom a zároveň za počiatok tzv. Novgorodskej republiky. Tento mestský štát (súčasníci ho označovali ako Государь Господин Великий Новгород) mal pozoruhodný systém správy – na jeho čele stál knieža, ale významnú úlohu zohrávalo veče – zhromaždenie dospelých mužov, obyvateľov mesta. Veče volilo najvyšších predstaviteľov súdnej, administratívnej a vojenskej moci (posadnik, tysiackij), povolávalo na trón kniežatá, rozhodovalo o vojne a mieri. Pravda, uplatňovanie vôle Novgorodčanov malo svoje hranice a silné kniežatá, ako napr. Alexander Nevský, dokázali vládnuť podľa vlastných predstáv.

Alexander (1236-1263) patrí k najznámejším kniežatám Novgorodu najmä vďaka víťazstvu nad Švédmi v bitke na Neve r. 1240 (odtiaľ prívlastok Nevský) a nad rádom nemeckých rytierov r. 1242 v známej „ľadovej bitke“ na zamrznutom Čudskom jazere (jazero Peipsi). Tieto úspechy z neho urobili ruského národného hrdinu a jeho aureolu neoslabuje ani to, že neskôr podriadil dovtedy slobodný Novgorod mongolskej Zlatej Horde a tunajšie protitatárske povstanie sám potlačil. V 16. stor. ho ruská cirkev kanonizovala a jeho ostatky previezli na rozkaz Petra I. do kláštora Alexandra Nevského (Aleksandro-Nevskaja lavra) v Sankt Peterburgu.

Novgorod má mimoriadne miesto v dejinách kultúry stredovekej Rusi. Odtiaľto pochádzajú stovky stredovekých rukopisných pamiatok, vďaka príhodným klimatickým podmienkam sa tu ukryté pod zemou zachovali tisícky listov na brezovej kôre z 11. až 15. stor., písané jazykom bežných Novgorodčanov a o celkom bežných témach každodenného života. Osobitný význam majú zachované pamiatky novgorodského výtvarného umenia a architektúry, vďaka ktorej je mesto zapísané na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Polacké kniežatstvo

Zlatý vek Polackého kniežatstva sa spája s vládou Vseslava (1044-1101), ktorý využil oslabenie moci kyjevských veľkokniežat a vládol celkom samostatne. Polack sa stal centrom obchodu Rusi so škandinávskymi oblasťami, o meste rozprávajú aj nórske ságy. V 12. stor. si kniežatstvo rozdelili Vseslavovi synovia a vznikli menšie kniežatstvá, napr. Minské a Vicebské, čo znamenalo oslabenie pozície Polacka. V oblasti sa v 12. stor. začali angažovať nemeckí rytieri, ktorí si postupne podrobili litovské a lotyšské pohanské kmene. Vpád Mongolov sa oblasti Polacka nedotkol, po r. 1240 si však tieto územia podriadil Mindaugas, veľkoknieža a kráľ litovský. Historické osudy Polacka (a ďalších území dnešného Bieloruska) sa na celé stáročia spojili s Litvou. Spomienkou na voľakedajšiu autonómnu pozíciu bolo v Poľsko-Litovskom štáte už len administratívne vyčleňovanie oblasti s názvom Polacké vojvodstvo.

Rostovské, Suzdaľské a Vladimirské kniežatstvo. Zrod Moskvy

Na severovýchode starej Rusi patrili k najvýznamnejším kniežatstvám Rostov a Suzdaľ, v 12. stor. sa do popredia dostal Vladimir na Kľazme. Tunajšie knieža Andrej Bogoľubský, syn Juraja Dlhorukého, dobyl a vyplienil Kyjev (1169) a prisvojil si titul veľkokniežaťa. Mimoriadne úspešný bol Andrejov nástupca Vševlad (1176-1212), ktorý kontroloval viacero staroruských kniežatstiev, vrátane Kyjeva a Haliča, mal však početné potomstvo (8 synov a 4 dcéry, odtiaľ meno Vševlad „Veľké Hniezdo“) a po jeho smrti sa začalo delenie jeho domény na menšie diely.

Znesvárené kniežatstvá severovýchodnej Rusi nedokázali odolať náporu Mongolov, ktorí  r. 1237 takmer celkom zničili Riazaň a podľahli im všetky kniežacie sídelné mestá. Opakované vpády Tatárov do najúrodnejších a najľudnatejších končín vyvolali presuny obyvateľstva do bezpečnejších a odľahlejších kútov, čo nevyhnutne prinieslo úpadok starých centier ako Rostov či Suzdaľ. Dodnes ich zašlú slávu pripomínajú viaceré pozoruhodné pamiatky architektúry, pre ktoré Rostov, Suzdaľ i Vladimir zapísali aj do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Vďaka migrácii obyvateľstva naopak zosilneli kedysi menej významné kniežatstvá. Medzi nimi začala nadobúdať od 14. stor. čoraz väčšiu autoritu Moskva, ktorá sa v prameňoch po prvý raz spomína ako pevnosť k r. 1147. Jej vznik sa spája s menom suzdaľského kniežaťa Juraja Dlhorukého, ktorý založil v riedko osídlených oblastiach severovýchodnej Rusi i viacero ďalších pevností a zvykne sa s ním spájať aj vznik iných dnešných miest (Tver, Kostroma, Vologda).

IV. Moskva – tretí Rím (14.-16. stor.)

 Neustále delenie územia kniežatstiev medzi dedičov viedlo v 14. stor. k situácii, keď na území bývalej Kyjevskej Rusi existovalo asi 250 kniežacích domén. Medzi nimi si v priebehu 14. stor. získavalo čoraz významnejšie postavenie Moskovské knežatstvo.

1. Rozmach Moskovského kniežatstva

O prvý rozkvet Moskvy sa zaslúžil Ivan Kalita (1325-1341), ktorý získal od chána Zlatej hordy titul veľkokniežaťa Vladimiru a s ním aj právo vyberať na Rusi daň (odtiaľ meno Kalita, t. j. Mešec). Ivanovi sa podarilo udržať mier, čo prospievalo obchodu na dôležitej trase z Novgorodu do Povolžia. Zbohatol na poskytovaní pôžičiek okolitým kniežatám, ktoré sa zadlžovali, až napokon ich zeme lacno skúpil a pripojil k Moskve. Podarilo sa mu presvedčiť chána, že následníkom moskovského trónu má byť jeho syn, čím zabezpečil dedičnosť majetku. Veľký význam pre vzrast autority Moskvy malo rozhodnutie metropolitu Petra, najvyššieho hierarchu pravoslávnej cirkvi na Rusi, že sa presťahuje z Vladimira do Ivanovho sídla. Ivanovi azda patrila známa „šapka Monomacha“, symbol ruskej autokracie – koruna moskovských panovníkov až do čias Petra I. Koruna má očividne stredoázijský pôvod a možno bola darom chána Zlatej Hordy. Kríž na ňu pridali až neskôr.

Prvá porážka Tatárov

Ďalší veľkolepý rozmach zažíva Moskva za Dimitra Donského (1363-1389), ktorý sa ako prvý postavil na odpor chánovi Mamajovi a zvíťazil nad jeho vojskom v bitke na Kulikovom poli r. 1380, čo bol prvý výraznejší úspech v odpore voči Zlatej Horde. Dôvodom jeho úspechu však bolo zrejme dočasné oslabenie ríše dynastickými spormi, po vyriešení ktorých chán Tochtamyš Dimitrovu rebéliu kruto pomstil a r. 1382 Moskvu vypálil. Dimiter sa musel zachrániť útekom a napokon odprisahal vernosť chánovi. Napriek všetkému sa Kulikovská bitka stala hrdinskou legendou, ospevovanou v literatúre (Zadončina). Zásluhu o víťazstvo v bitke pripisuje tradícia jednému z najuctievanejších ruských svätých - Sergijovi Radonežskému (zakladateľ kláštora známeho ako Trojicko-Sergijevská lavra, neďaleko Moskvy), ktorý pred bojom požehnal Dimitrovmu vojsku.

Moc, prestíž a umenie

Dimitrov syn Vasil I. (1371-1425) ďalej zveľadil rodový majetok, pripojil Nižný Novgorod, Murom, Kalugu, Vologdu a oblasti obývané Komijcami. Moskva už mala v tom čase vysokú medzinárodnú prestíž, čo naznačuje fakt, že svoju dcéru Annu Vasil vydal za byzantského cisára Jána VIII. Paleológa. Knieža angažoval významného byzantského maliara Teofana (zvaného Grék), aby vyzdobil všetky tri katedrály Moskovského kremľa. Na práci sa spolupodieľal aj Andrej Rubľov (nar. ok. r. 1360), v tom čase učeň, neskôr najvýznamnejší  maliar ruského stredoveku. Rubľov pochádzal z Moskvy, najstaršia správa o jeho tvorbe sa spája s r. 1405, keď pracoval u Teofana Gréka v Moskve, r. 1408 potom spolu s Daniilom Čorným vytvoril fresky katedrály Nanebovzatia (Uspenskij sobor) vo Vladimire a z r. 1420 pochádza jeho slávna ikona Trojica.

Prvý cár v treťom Ríme

Kľúčovým obdobím v rozvoji moskovského kniežatstva bola vláda Ivana III. (1462-1505), pravnuka Dimitra Donského. Moskva za jeho čias naďalej expandovala na sever – Ivan si podrobil bohatý Novgorod a kruto sa vysporiadal s tunajšou opozíciou, ktorá hľadala spojencov v Litve a Poľsku. R. 1492, počas vojny s Rádom nemeckých rytierov o prístup k Baltickému moru, Ivan III. založil pevnosť Ivangorod – ako protiváhu starej teutónskej pevnosti Narva (pevnosti dodnes stoja oproti sebe na brehoch pohraničnej rieky Narva).

Nová mocenská situácia sa začala v týchto časoch črtať aj na juhu východnej Európy, keď Turci r. 1453 dobili Konštantinopol. Zánik tisícročnej ríše nemohol ostať v politickom myslení a predstavách východoeurópskych mocenských elít bez odozvy a tak sa v Moskve zrodila ambícia prevziať nástupníctvo po Byzancii. Táto ambícia našla vyjadrenie v myšlienke o Moskve ako treťom Ríme (prvý Rím zničili Germáni, druhý Rím, t. j. Konštantinopol, zasa Turci), ktorej realizácia mala rozličné podoby. Sám Ivan začal používať titul cár a nástupníctvo po Byzancii mal potvrdiť aj jeho sobáš s neterou posledného byzantského cisára. Pod jej vplyvom sa na Ivanovom dvore zaviedol konštantinopolský dvorský ceremoniál a začal sa používať byzantský cisársky znak – dvojhlavý orol (dodnes je ruským štátnym znakom). Ivan III. investoval do rozsiahlej prestavby Kremľa, na ktorej sa podieľali talianski stavitelia. V Ivanových časoch vznikol základ dnešnej podoby pevnosti.

Do čias Ivana III. sa datuje aj rozpad Zlatej Hordy. Slabosť Tatárov využil Ivan III. a r. 1480 im prestal platiť poplatok, čím sa definitívne skončilo panstvo Mongolov na Rusi. Na mieste bývalej veľkej ríše vzniklo niekoľko menších chanátov (Kazanský, Astrachanský, Krymský). S krymským chánom udržiaval Ivan III. priateľské kontakty a vystupovali ako spojenci proti spoločnému nepriateľovi a najväčšiemu východoeurópskemu rivalovi – Litovskému veľkokniežatstvu, ktorého územie v tom čase siahalo až k Čiernemu moru a zaberalo okrem vlastnej Litvy aj celé dnešné Bielorusko, časť Ruska (Smolensk, Briansk) a západ dnešnej Ukrajiny (Černihiv, Kyjev, Poltavu).

Koncom 15. stor. sa usiloval nadviazať s Moskvou kontakty aj kráľ zakaukazského kresťanského Kachetského kráľovstva (časť Gruzínska), ktorý hľadal spojenca voči rozpínajúcemu sa islamu, ale záujmom Ivana III. a Moskvy bol zatiaľ Kaukaz ešte priveľmi vzdialený.

2. Herézy a náboženské hnutia na Rusi v 15.-16. stor.

Prvou významnou sektou stredovekej Rusi boli tzv. strigoľniki, o ktorých sú správy zo 14. stor. zo Pskova a neskôr aj z Novgorodu a Tveru. Odmietali cirkevnú hierarchiu, mníšstvo a kňazstvo, ba i krst a ďalšie obrady, vykonávané kňazmi za poplatok. Zdôrazňovali chudobu. V historických prameňoch je doložené, že napr. r. 1375 hodili rozhnevaní Novgorodčania päť heretikov z mosta do Volchovu. Neskôr v 15. stor. už o strigoľnikoch niet správ, ale v Novgorode sa zjavila nová sekta, ktorej príslušníci sa označovali židovstvujuščije („nasledujúci židovské tradície“). Sekta údajne odmietala Sv. Trojicu, božský pôvod Ježiša, mníšstvo, cirkevnú hierarchiu atď. Jej vyznavačov nachádzame na sklonku 15. a zač. 16. stor. aj v Moskve. Ivan III., ktorý mal záujem o cirkevné majetky, dokonca sám pozval niekoľko vodcov sekty do Moskvy, no neskôr sa od sekty odvrátil, r. 1491 dal z Novgorodu vyhnať vodcu sekty, litovského Žida Zachariáša. Hlavným kritikom a prenasledovateľom sekty bol Jozef Volocký a novgorodský arcibiskup Genadius, známy ako predĺžená ruka Ivana III. v dobytom Novgorode i ako iniciátor prvého kompletného prekladu Biblie do jazyka pravoslávnej cirkvi na Rusi – cirkevnej slovančiny.

Jozef Volocký a Gennadius vystupovali aj proti hnutiu nesťažateľov, ktorého stúpenci kritizovali hromadenie majetkov v cirkvi. Vodcom nesťažateľov bol Nil Sorskij, propagujúci asketický spôsob života. Učenie nesťažateľov, ktorí sa spočiatku tešili podpore Ivana III., napokon r. 1531 cirkevný snem oficiálne odsúdil a viacerí stúpenci myšlienok Nila Sorského sa dostali do vyhnanstva. Patril k nim aj jeden z najvýznamnejších prekladateľov a mysliteľov starej Rusi – Maxim Grék (vl. m. Michail Trivolis), vzdelaný athoský mních, pôvodom z Grécka, ktorého r. 1516 povolal Vasil III. do Moskvy, aby sa zúčastnil na novom preklade biblických a bohoslužobných kníh. Pre svoju kritiku hromadenia majetkov sa dostal do nemilosti, obinili ho z herézy a odsúdili na kláštorné väzenie. Okrem prekladov je autorom celého radu spisov, o. i. alegórie na politickú situáciu na Rusi po smrti Vasilija III. nazvanej Slovo podrobne a so zármutkom osvetľujúce neporiadky a nezákonnosti cárov a mocných ostatných čias, kde Rus predstavuje plačúca Vasilijova žena, obkolesená divými zvermi a ovládaná mocibažnými pánmi, ktorí nemyslia na blaho poddaných.

3. Pripojenie Smolenska – míľnik v expanzii na Západ

V 16. stor. bola východná Európa podelená medzi tri veľké štáty. Južnejších území dnešnej Ukrajiny sa okrajovo dotkla expanzia Osmanskej ríše, ktorá ovládala územie dnešného Moldavska a dostala sa tak do priameho susedstva s poľsko-litovským štátom. Tomu patrili rozsiahle teritóriá od Baltu po Čierne more a v 16. stor. sa tu vystupňoval polonizačný tlak, v dôsledku ktorého časť hornej vrstvy obyvateľstva konvertovala na katolicizmus. Úspechom poľského katolicizmu na úkor pravoslávia bolo aj podpísanie tzv. Brestskej únie, zmluvy medzi Rímom a tunajším pravoslávnym kňazstvom, na základe ktorej vznikla grécko-katolícka (uniatská) cirkev (1596). Poľský vplyv sa však čoraz viac dostával do konfliktu so záujmami rastúceho Moskovského kniežatstva, ktorého doménou boli východnejšie ležiace časti areálu. R. 1512 získal Vasil III. dôležitú baštu Litvy – Smolensk a posunul tak hranice Moskvy ďalej na západ. Dobytie Smolenska bolo v dlhom zápase týchto rivalov o vplyv vo východnej Európe míľnikom, ktorého význam si v Moskve dobre uvedomovali. Na pamiatku tohto úspechu dal Vasil III. r. 1524 postaviť Novodevičí kláštor v Moskve, ktorého centrom je päťkupolová Smolenská katedrála, postavená podľa vzoru Uspenskej katedrály v Kremli.

4. Rozket Moskovského cárstva

V čase smrti otca mal Ivan IV. (1533-1584) iba tri roky, preto krajinu riadila jeho matka a Ivanova skutočná vláda sa datuje až od r. 1547, keď ho korunovali za cára. Jeho vláda znamenala posilnenie centralizovaného štátu a územnú expanziu.

Ambície Ivana IV. sa nepodarilo naplniť v Pobaltsku, kde chcel ovládnuť územia, dôležité pre námorný obchod Ruska so západnou Európou. Rozpútal tzv. Livónsku vojnu (1558-1583), no tá sa skončila jeho porážkou a v oblasti sa presadilo Švédsko a Poľsko-litovský štát. Po tomto neúspechu dal Ivan r. 1584 vybudovať pevnosť na mieste dnešného Archangeľska a získal tak prístav, umožňujúci Moskve podieľať sa na námornom obchode (významné aktivity v tejto oblasti už vyvíjali najmä anglickí kupci. Oveľa úspešnejší bol Ivan rozširovaní svojej moci smerom na východ. R. 1552 pripojil k Moskovskému štátu Kazanský chanát, r. 1556 Astrachanský chanát a r. 1581 poveril kozáka Jermaka preskúmať krajiny za Uralom, čím sa začalo dobýjanie Sibíri.  

Za Ivana sa uskutočnili aj zásadné kroky k centralizácii na poli cirkevného a náboženského života. R. 1551 sa za účasti Ivana IV. konal cirkevný snem, ktorý vošiel do dejín ako stoglavyj (podľa kódexu, známeho ako Stoglav a obsahujúceho 100 kapitol). Cieľom snemu bola podpora cirkvi v boji proti heretickým hnutiam. Snem vyhlásil nedotknuteľnosť cirkevného majetku a rozhodol o zjednotení cirkevných obradov a noriem života cirkvi na území celej Rusi. Centralizačnú tendenciu ilustruje aj gigantický projekt metropolitu Makara, ktorý sústredil životy všetkých svätých, uctievaných na Rusi, do 12 zväzkov, usporiadaných podľa dátumu ich pamiatky v kalendári (tzv. Veľké mineje na čítanie).

Vládu Ivana IV. po smrti jeho manželky (1560) charakterizujú prejavy duševnej choroby, cár podozrieval vysokú šľachtu zo zrady, rozpútal teror, začalo sa vyvlastňovanie a presuny majetkov. Napokon zabil i vlastného syna Ivana, následníka tróna, takže po ňom sa stal cárom jeho druhý syn – slabomyseľný Fiodor I. (1584-1598), posledný Rurikovec na moskovskom tróne. Skutočnú vládu za Fiodora však vykonával jeho švagor, Boris Godunov, ktorého politické rozhodnutia výrazne poznačili ďalšie historické osudy Moskovského štátu. Zásluhou Godunova sa r. 1589 z ruskej metropolie, ktorú po stáročia riadil konštantinopolský patriarcha, vytvoril samostatný patriarchát, čo znamenalo, že Moskva sa stala rovnocenným partnerom ostatným cirkevným centrám. V bojoch so Švédmi získal Godunov Karéliu a spojenie s Baltickým morom. S Godunovom sa spájajú aj počiatky nevoľníctva (1597), keďže rozhodol o pripútaní roľníkov k pôde, čím chcel vyriešiť vtedajšiu hospodársku krízu. R. 1591 dal údajne Godunov zavraždiť Fiodorovho brata Dimitra, najmladšieho syna Ivana IV. a možného následníka trónu, čím sa definitívne uzatvorilo obdobie stáročnej vlády Rurikovcov na Rusi.

R. 1598 vyhlásil snem Borisa Godunova za cára a niekoľkoročnú éru jeho panovania charakterizuje búrlivý rozvoj – či ide o podporu obchodu v Archangeľsku, kolonizáciu Sibíri (Toboľsk), či o zakladanie miest na Volge (Samara, Saratov, Volgograd, Voronež) alebo stavebný ruch (veľkolepý Smolenský kremeľ). Výstavba a modernizácia sa nevyhli ani Moskovskému kremľu. Medzi tunajšie novinky patril vodovod či nadstavba zvonice Ivana Veľkého. Odliali pre ňu gigantický zvon, ktorý bol taký ťažký, že ho napokon nedokázali na vežu inštalovať („kráľ zvonov“ leží pri zvonici dodnes).

V. Koniec starých čias a zrod moderného Ruska (17.- zač. 18. stor.)

1. Interregnum, Romanovci a potreba modernizácie

Godunov bol prvým moskovským cárom, ktorý nemohol legitimitu cárskeho titulu odôvodniť pôvodom a niekedy sa zvykne hovoriť o období zmätkov na tróne (tzv. smuta) už od jeho nástupu r. 1598. Skutočný vnútorný rozvrat však nastal až v nasledujúcich rokoch. R. 1605 sa za priamej podpory poľských vojsk na trón dostal mních Griša Otrepiev, ktorý sa vydával za zázračne zachráneného následníka trónu Dimitra. Falošný Dimiter zomrel počas protipoľského povstania a r. 1606 moskovskí bojari vyhlásili za cára Vasila Šujského, no r. 1610 sa časť moskovskej šľachty obrátila o pomoc k poľskému kráľovi Žigmundovi III., Šujského zvrhli a Moskvu znova obsadili Poliaci. Na trón tentoraz dosadili syna poľského kráľa, no ani ten sa tu dlho neudržal. R. 1612 vypuklo v Moskve protipoľské povstanie Minina a Požarského, ktoré znamenalo definitívnu porážku poľských ambícií. Zmätky na tróne ukončila potom moskovská šľachta, keď za cára zvolila príslušníka významnej šľachtickej rodiny Michala Romanova (1613-1645). Pravda ten mal v čase nástupu na trón iba 16 rokov a trvalo ešte dlho, kým sa krajina pozviechala z úpadku. Veľké územné straty v prospech Poľska a Švédska Moskva kompenzovala expanziou na Sibír, kde sa jej panstvo rozšírilo až po Lenu.
Michalov nástupca Alexej (1645-1676) upevnil samovládu Romanovovcov a zaviedol dedičné nevoľníctvo. Moskva dosiahla po dlhom čase nové úspechy v zápase o vplyv vo východnej Európe, keď protipoľské povstanie Bohdana Chmeľnyckého (1654) znamenalo odtrhnutie ukrajinských území od Poľska a ich pripojenie k Moskve.

Úsilie o modernizáciu reprezentuje pokus o reformu cirkvi za patriarchu Nikona (1667), ktorý sa usiloval vymaniť cirkev z vplyvu štátnej moci. Súčasťou jeho reforiem bola oprava bohoslužobných kníh a ich zosúladenie s gréckymi pôvodinami, ako ja zmeny v niektorých obradoch. Konzervatívna časť kňazstva a veriacich na čele s protopopom Avvakumom sa však postavila proti a vzniklo mohutné hnutie staroverecov. Nikonovo úsilie na poli cirkevnom dáva tušiť, že v krajine sa pociťovala potreba vysporiadať sa s izoláciou a otvoriť sa Európe. Skutočný sociálny zvrat v tomto smere však priniesla až vláda Petra I., ktorý položil základy moderného Ruska.

2. Zakladateľ moderného Ruska

Peter I. Veľký (1689-1725) bol za cára vyhlásený už r. 1682 ako nedospelý, no až do r. 1689 zaňho vláda jeho sestra Sofia.

Cieľom Petrových reforiem bolo modernizovať Rusko a politicky, hospodársky i kultúrne ho priblížiť k európskemu Západu. Zaviedol celý rad inovácií v správe štátu, reformoval cirkevnú správu (zrušil inštitút patriarchu a zaviedol kolektívnu hlavu cirkvi), modernizoval armádu, podporoval rozvoj baníctva, manufaktúr a priemyselnej výroby(veľká aktivita na Urale). Zjednodušil pravopis, zaslúžil sa o rozvoj kníhtlače, zavádzal západnú etiketu a módu v obliekaní, strihanie brady atď). R. 1703 sa na Petrov príkaz začala výstavba nového hlavného mesta – Sankt-Peterburgu (hlavným mestom sa stal r. 1712). Radikálne Petrove reformy, ktoré v mnohom narúšali tradičný spôsob života, vzbudzovali odpor opozície, ku ktorej sa pridál aj Petrov syn, cárovič Alexej. Sprisahanie r. 1718 cár odhadlil a vlastného syna za zradu odsúdil na smrť, avšak Alexej zomrel ešte pred popravou.

Peter I. pokračoval v expanzívnej politike, jeho strategickým cieľom bolo dosiahnuť natrvalo prístup k moru na juhu i na severe. V zápase s Osmanskou ríšou znamenalo veľký úspech r. 1699 získanie Azova. Prístup k Baltu Peter vybojoval v tzv. Severnej vojne so švédskym kráľom Karolom XII., ktorá sa začala vpádom ruských vojsk do Narvy r. 1700. O  konečnom víťazovi vojny rozhodla bitka pri Poltave r. 1709, hoci konflikt trval ešte niekoľko rokov. Porazené Švédsko v ňom definitívne stratilo veľmocenské postavenie vo východnej Európe, naopak Peter získal pre Rusko územia dnešného Estónska i časť Lotyšska a zabezpečil si hegemóniu vo východnej Európe. Perzská výprava (1722-23) sa skončila pripojením pobrežia Kaspického mora. Rusko sa dotklo Kaukazu.

VI. Ruské impérium (1721- 1917)

Po víťaznom ukončení Severnej vojny sa oficiálne začal ruský štát označovať ako Ruské impérium (Rossijskaja Imperija) a počínajúc Petrom I. znel oficiálny titul ruských cárov imperátor a samovládca celého Ruska. V čase rozmachu bolo Ruské impérium po Britskej ríši druhým najväčším štátom sveta. R. 1722 Peter vydal rozhodnutie, ktorým sa pripúšťalo, že následníkom trónu nemusí byť dedič v mužskej línii, a môže sa ním stať ktokoľvek, koho určí monarcha. V popetrovskom období dochádzalo na cárskom stolci k pomerne častým zmenám, sprisahaniam a prevratom a na ruskom tróne sa zjavilo viacero žien.

1. Rusko po Petrovi

Za vdovu po Petrovi, Katarínu I., vládol Alexander Menšikov (1725-1727), ktorý však napokon skončil vo vyhnanstve na Sibíri, zbavený všetkých majetkov a titulov. V R. 1730-1740 stála na čele Ruska Anna, de facto však vládol jej milenec Biron, ktorý si svoju pozíciu udržal aj za Ivana VI. (1740-1741). Stabilizácia na tróne nastala, až keď sa moci ujala dcéra Petra I. Alžbeta (1741-1762). Táto súčasníčka Márie Terézie dosiahla úspechy vo vojnách so Švédskom a Pruskom. Ruské vojská po prvý raz v dejinách operovali hlboko v Európe a vstúpili do Berlína.

Po Alžbetinej smrti r. 1762 na trón nastúpil Peter III., syn Petrovej dcéry Anny, veľký obdivovateľ Nemcov a cisára Fridricha. Peter III. bol však duševne chorý a ešte r. 1762 sa po úspešnom sprisahaní ujala vlády jeho manželka Katarína II. (1762-1796), princezná holsteinská, jedna z najmocnejších žien v dejinách vôbec.

2. Rozdelenie Poľska a Nové Rusko pri Čiernom mori

Veľké úspechy vo vzťahu k tradičným rivalom Ruska vo východnej Európe – Poľsku a Osmanskej ríši – dosiahla Katarína II. Už r. 1764 sa pričinila, aby jej milenca Stanislava Poniatowského zvolili za poľského kráľa. Spolupodieľala sa na všetkých troch deleniach Poľska (Rusko obsadilo poľské územia až po Bug a Nemen). S Katarínou II. sa tak spájajú počiatky výraznejšieho ruského vplyvu v strednej Európe. Vo vojnách s Turkami Rusko získalo Krym a časť severného pobrežia Čierneho mora. Začala sa kolonizácia týchto krajov (spája sa s menom cárovninho dôverníka kniežaťa Potemkina, ktorého úlohou bolo vybudovať tu Novorossiju). R. 1773-1775 vypuklo povstanie donských kozákov proti nadvláde Ruska pod vedením Pugačova, ktorý sa vydával za Petra III. Povstanie potlačil generál Suvorov a Pugačova popravili.

Katarína koketovala s myšlienkami osvietenstva, korešpondovala s Voltairom a Rousseauom, ale na zavedenie ráznejších reforiem v Rusku sa neodhodlala. Koniec akýchkoľvek úvah o oslabení absolutizmu aj v Rusku znamenala Veľká francúzska revolúcia r. 1789 a zvrhnutie monarchie vo Francúzsku. R. 1790 vydal napr. A. Radiščev knihu Putovanie z Peterburgu do Moskvy, v ktorej podal kritický obraz života v krajine a nevoľníctva. To vyvolalo u Kataríny nevôľu, spisovateľa odsúdili na smrť a iba „vďaka milosrdenstvu“ imperátorky trest zmenili na 10 rokov vyhnanstva na Sibíri.

3. Rusko spolurozhoduje o usporiadaní pomerov v Európe

Veľkou témou prelomu 18. a 19. stor. sú dozvuky francúzskej revolúcie a Napoleonove výboje a pokusy o vytvorenie „novej“ Európy. V Rusku sa toto obdobie spája s vládou Alexandra I. (1801-1825).

Po porážke v bitke troch cisárov pri Slavkove (Bratislavský mier 1805) a ďalších neúspechoch uzatvoril Alexander s Napoleonom dohodu o rozdelení Európy a zapojil sa do blokády Anglicka. R. 1808 Rusko získalo územie Fínska a vytvorilo tu samosprávne kniežatstvo. Neskôr sa však Alexander od Napoleona odvrátil a situácia vyústila do francúzskej výpravy proti Rusku r. 1812. Rýchly postup Francúzov korunovalo víťazstvo pri Borodine a Napoleon vtiahol do Moskvy. Nevydržal tu však dlho, pretože Rusi mesto zapálili a vďaka premyslenej taktike generála Kutuzova sa museli dať vyhladované francúzske vojská uprostred zimy na ústup. Do Paríža sa vrátilo iba torzo slávnej Napoleonovej armády. R. 1813 potom spojené ruské, pruské, rakúske a švédske vojská porazili Napoleona v bitke národov pri Lipsku a dobili Paríž. Napoleona zosadili a poslali do vyhnanstva na Elbu. R. 1815, po pokuse Napoleona o návrat na trón (Stodňové cisárstvo) ho spojenci porazili pri Waterloo a na Viedenskom kongrese dohodli na novom usporiadaní Európy. Tu zohralo významnú úlohu Rusko, ktoré od rozdelenia Poľska prejavovalo čoraz väčšiu ambíciu ovplyvňovať pomery v Európe. Alexander potvrdil aj záujem o Balkán a pod svoje žezlo pripojil Besarábiu.

Obdobie vlády Alexandra I. sa spája aj s počiatkami dlhej a krvavej vojny na Kaukaze, ktorá sa skončila až po zajatí slávneho čečenského vodcu Šamila r. 1864. V rámci systému opevnení, ktoré mali brániť Čečencom a ďalším horalom v bojových aktivitách, bola r. 1818 založená pevnosť Groznaja (dnes mesto Groznyj). Svojho času v nej slúžili M. Lermontov i L. Tolstoj, v tvorbe ktorých hrajú kaukazské témy významnú úlohu.

4. Nemci v Rusku

Prví Nemci prichádzali do Moskvy ešte za vlády Vasila III. v 16. stor. a postupne tu vznikla silná nemecká komunita (Nemecká štvrť – Nemeckaja sloboda), ktorá mala veľký vplyv na Petra I. a jeho reformné úsilia. V týchto časoch už neboli cudzinci v ruských mestách nijakou zriedkavosťou. Prílev cudzích kolonistov nastal za Kataríny II., ktorá chcela osídliť novozískané a riedko zaľudnené oblasti. Prisťahovalci boli oslobodení od vojenskej povinnosti a od väčšiny daní. Hoci v Rusku vládla despocia, kolonisti získavali veľké výhody a neraz viac politických práv, ako doma. Tak sa do Ruska vysťahovali takmer všetci pruskí mennoniti, prívrženci reformácie, ktorí odmietali vojenskú službu, za čo ich v Prusku prenasledovali. Výzvu Kataríny II. využili aj nemeckí baptisti. Najintenzívnejšia nemecká kolonizácia bola na dolnej Volge, ale Nemci sa usádzali aj na pobreží Čierneho mora, v oblasti Jekaterinoslavu (dnes Dnipropetrovsk) a Aleksandrovska (dnes Zaporižžja).

R. 1803 zopakoval výzvu kolonistom Alexander I., pričom na prisťahovalcov sa kládli minimálne požiadavky: stačilo mať istú sumu peňazí v hotovosti alebo osobitné zručnosti. Zač. 19. stor. sa hojne usádzali v oblasti Kaukazu, neskôr i na Kryme, na sklonku 19. stor. vznikli nemecké kolónie dokonca na Altaji. V tom čase označovalo nemčinu za materinský jazyk asi 2 mln z cca 125 mln obyvateľov krajiny, no celková atmosféra zďaleka nebola priaznivo naklonená voči cudzincom a Nemcom osobitne.

5. Bašta konzervativizmu

Prítomnosť ruských vojsk v Paríži stimulovala šírenie revolučných myšlienok o ústavnom zriadení štátu a prirodzených právach človeka v ruskej inteligencii. Vznikali tajné spolky s politickým programom a cieľmi ako liberalizácia, reformy či prijatie ústavy. Ich aktivity vyvrcholili v neúspešnej vzbure decembristov, ktorá vypukla počas slávnostnej prísahy vojsk Mikulášovi I. (1825-1855) pred Zimným palácom v Peterburgu 14. decembra 1825. Niekoľkých účastníkov vzbury obesili (o.i. Pesteľa, Rylejeva), viacerých poslali do vyhnanstva.

Rusko získalo v Európe povesť bašty konzervativizmu potlačením poľského povstania za nezávislosť r. 1830-31. Túto povesť potvrdilo potom r. 1849, keď ruská armáda intervenovala v Uhorsku na podporu Habsburgovcov proti maďarským liberálom.

Angažovanosť Ruska postupne rástla na Balkáne. Isté úspechy dosiahol Mikuláš I. už vo vojne s Tureckom r. 1829, keď vznikli na územiach Osmanskej ríše nové kniežatstvá (Multánsko, Valašsko a Srbsko), ktoré boli pod ochranou Ruska. Pokus Mikuláša I. definitívne zlomiť moc Turecka v Európe a „vyhnať chorého muža“ však narazil na odpor Anglicka a Rakúska, ktoré s Ruskom súperili o Čierne more a Perziu, resp. o rumunské kniežatstvá.

Hoci Rusko vystupovalo ako veľmoc, v pol. 19. stor. už hospodársky zaostávalo za najvyspelejšími krajinami sveta. Symbolom pokroku bola v tých časoch napr. železnica. Prvé trate v Európe vznikali v tridsiatych rokoch a medzi nimi bola napr. aj cca 23 km dlhá železnica z Peterburgu do Cárskeho sela. Tempo výstavby železníc v Rusku však bolo veľmi pomalé. Najdôležitejšiu trať štátu medzi Moskvou a Sankt Peterburgom (650 km) dostavali iba r. 1851. V tom čase už bolo napr. v USA cca 15 tis. km tratí, v Anglicku vyše 10 tis. km a v Nemecku vyše 6 tis. km.

Skostnatenosť a slabosť Ruského impéria sa naplno odhalila v Krymskej vojne. Porážka Ruska ukázala nevyhnutnosť reforiem a najmä potrebu zrušenia nevoľníctva. O tomto kroku sa v Rusku uvažovalo už dlho, no odhodlal sa naň až Alexander II. r. 1861.

6. Kontroverzný „cár osloboditeľ“

Alexander II. (1855-1881) – „cár osloboditeľ“ – sa zapísal do dejín nielen oslobodením desiatok miliónov ruských nevoľníkov, ale aj celým radom liberalizačných krokov, ako bolo obmedzenie cenzúry, zavedenie regionálnej samosprávy (zemstvá) či posilnenie autonómie Fínska (vrátane samostatnej meny). Aureolu cára dobrodincu získal Alexander u Bulharov a Rumunov, keď r. 1877 prišli aj za cenu obrovských vojnových výdavkov ruské vojská na pomoc protitureckým povstaniam na Balkáne a dostali sa až pod Carihrad. Na sklonku 19. stor. sa tak skončila 500-ročná vláda Turkov a zrodil sa moderný bulharský a rumunský štát.

Inú tvár „cára osloboditeľa“ ukazujú príklady z dejín poľských či ukrajinských. R. 1863 vypuklo na územiach bývalého Poľska zabratých Ruskom veľké povstanie, ktoré po poldruha roku bojov kruto potlačili a desiatky tisíc Poliakov deportovali na Sibír. Na územia bývalého poľsko-litovského štátu sa nevzťahovali liberalizačné kroky. Tzv. Emským dekrétom z r. 1876 Alexander zakázal vydávanie a šírenie kníh a iných tlačovín v ukrajinčine, v tomto jazyku sa nesmeli konať verejné divadelné predstavenia ani prednášky.

 S menom Alexandra II. sa spája strata teritórií, význam ktorých v tom čase nevedeli v Rusku doceniť: cár r. 1867 predal Aljašku USA. Na druhej strane za Alexandra boli k Rusku pripojené oblasti Strednej Ázie (Taškent, Samarkand, Buchara). 

Alexander zomrel r. 1881 v dôsledku atentátu, ktorý zosnovali príslušníci revolučného zoskupenia Narodnaja voľa. Ich politický program obsahoval požiadavky zavedenia ústavy, politických slobôd a pod.

7. Slovanofili a západníci

V tridsiatych rokoch 19. stor. sa zrodilo myšlienkové hnutie tzv. slovanofilov, ktorí sa stavali zásadne proti reformám Petra I., Kataríny II. a ich stúpencov. Na rozdiel od západníkov, ktorí videli pokrok Ruska v importe západnej civilizácie, slovanofili zdôrazňovali, že Rusko má rozvíjať vlastné tradície, hodnoty a inštitúcie. K prvým patrili napr. Piotr Čaadajev, Nikolaj Černyševskij, Vissarion Belinskij, Ivan Turgenev, k druhým Aleksej Chomiakov, Ivan Kirejevskij a Konstantin Aksakov. Myšlienky slovanofilov ovpylvnili i Nikolaja Gogoľa, Fiodora Ťutčeva a prejavili sa aj u Leva Tolstého. K najvlastnejším ruským tradíciám rátali slovanofili cárske samoderžavie a pravoslávie. Ak hovorili o demokracii, odkazovali na tradície Novgorodu, nie na západný parlamentarizmus. Boli aj stúpencami zrušenia nevoľníctva, ktoré spolu s cenzúrou, kapitalizmom i socializmom označovali za plod západnej kultúry. Odmietali katolicizmus, západný racionalizmus i priemyselnú revolúciu, naopak vyzdvihovali ruský mysticizmus a život ruského roľníka ako príklad zachovania najčistejších tradícií.

V osemdesiatych rokoch 19. stor. sa slovanofilstvo zlievalo s rastúcim ruským nacionalizmom a v politickom myslení vyústilo do germanofóbie a antisemitizmu. Vo vzťahu k jazyku našlo výraz v purizme. Konstantin Leonťjev a Nikolaj Danilevskij vytvorili osobitnú konzervatívnu verziu slovanofilstva, známu ako počvenničestvo, ktoré vyzývalo na „návrat k svojej pôde“, no prijímalo pozitívne výsledky reforiem Petra I. Počvenničestvo, ktoré sa spája aj s menom Fiodora Dostojevského, sa stalo základom ideologického konceptu Alexandra III. i Mikuláša II.

8. Antireformy: vláda Alexandra III. (1881-1894)

V úsilí zachrániť Rusko pred anarchiou a revolučným ošiaľom Alexander III. odmietal parlamentarizmus a západný liberalizmus, a vyzdvihoval tri princípy, ktoré reprezentovali tradičné hodnoty, zdôrazňované slovanofilmi: národnosť, ortodoxia a cárske samoderžavie. Jeho ideálom bolo Rusko s jedným národom, jedným jazykom a jedným náboženstvom, čo viedlo k rusifikácii a prenasledovaniu Židov.

Alexander III. rozhodol o grandióznom projekte výstavby transsibírskej železnice (1891-1913), ktorá spojila európsku a ázijskú časť Ruska a začala novú etapu zaľudňovania a hospodárskeho využívania Sibíri. Je kuriózne, že práve so železnicou sa spája aj cárova smrť. V zdraví vyviazol r. 1887, keď sa ho pokúsili zavraždiť členovia spolku Narodnaja voľa (medzi nimi aj Alexander Uľjanov, Leninov brat), no doplatil na železničnú nehodu, ktorá spočiatku vyzerala ako hrdinský príbeh so šťastným koncom: pri nehode imperátor vlastnými rukami zadržal padajúcu strechu vagóna a umožnil tak vyslobodenie svojich detí a manželky. Keď sa však o niekoľko dní začal sťažovať na bolesti v chrbte, lekári ho už nedokázali zachrániť.

9. Revolučné vrenie

Zač. 20. stor. utrpelo Rusko prvý raz výraznejší neúspech v expanzii na východ: r. 1904 napadli Japonci Port Arthur a Vladivostok a ruské vojská na hlavu porazili. Vojenský debakel len vyostril vnútornú krízu, ktorá sa v krajine prehlbovala už dlhodobejšie. Po udalostiach v Petrohrade 22. januára 1905 (tzv. Krvavá nedeľa), keď cárske vojská strieľali do pokojnej manifestácie, vypukla revolúcia, ktorej programom bolo zvrhnutie absolutizmu, prijatie ústavy a zavedenie demokratických práv a slobôd. Mikulášovi II. (1894-1917) sa podarilo nepokoje utíšiť iba prísľubom zmien a modernizácie krajiny. Následná liberalizácia pomerov a isté obmedzenie samoderžavia (vznikla Duma ako poradný orgán cára) však boli iba povrchovými zmenami, v skutočnosti reformy absolutizmus nenarušili.

R. 1914 vystúpilo Ruské impérium na obranu Čiernej Hory, ktorá bola obeťou útoku Rakúsko-Uhorska a zapojilo sa tak do prvej svetovej vojny po boku štátov Dohody (Anglicko, Francúzsko). Po niekoľkých rokoch sa však stal vyčerpávajúci vojnový konflikt pre Rusko neúnosnou záťažou. V krajine bola katastrofálna hospodárska situácia, panoval hlad, nespokojnosť zvyšovali obrovské obete (celkovo sa rátajú na vyše 1,7 mln. padlých a takmer 6 mln. ranených). Zákopová vojna navyše neprinášala výraznejšie úspechy ruských zbraní a podrývala morálku vojska, rástlo dezertérstvo. Za tejto situácie 23. februára 1917 (podľa nového kalendára 8. marca, t. j. Medzinárodný deň žien) sa v Petrohrade konali protestné mítingy, ktoré prerástli v tzv. februárovú revolúciu.

Tisícročná monarchia padla prakticky bez krviprelievania – bezprostredným dôsledkom revolúcie bola abdikácia cára Mikuláša II. (2./15. marca) a vznik dočasnej vlády na čele s kniežaťom G. Ľvovom, členom strany konštitučných demokratov (KD, tzv. kadeti). Už v lete 1917 však vypukla vládna kríza, ktorú vyvolala otázka autonómie Ukrajiny a sformovala sa nová dočasná vláda na čele so sociálnym revolucionárom (SR, tzv. eseri) A. Kerenským.

VII. Rozmach a pád impéria

1. Boľševický prevrat a občianska vojna

7. novembra 1917 vyvolali boľševici v Petrohrade nepokoje, obsadili kľúčové pozície a úrady, zajali členov dočasnej vlády a vyhlásili, že vláda odteraz patrí novým mocenským orgánom – sovietom, t. j. radám robotníkov, roľníkov, vojakov. V priebehu nasledujúcich dní a týždňov sa boľševici presadili aj v ďalších väčších ruských mestách, vrátane Moskvy. Na čele boľševickej vlády stál V. I. Lenin, vodca revolúcie i teoretik komunizmu.

Boľševická vláda sa usilovala nájsť rýchle riešenia dlhodobo hromadených problémov – otázku účasti Ruska vo vojne, roľnícku otázku a národnostnú otázku. Dekrétom o mieri boľševici jednostranne ukončili vojnu, čo okamžite využili nemecké jednotky a obsadili rozsiahle teritóriá Ukrajiny. Túto chybu potom musela boľševická vláda draho vykúpiť veľkými obeťami na životoch. Dekrétom o pôde sa boľševici usilovali riešiť problém masy roľníkov, ktorí po zrušení nevoľníctva túžili získať pôdu. Tá sa teda „rozdávala“ podľa zásady, že patrí tomu, kto na nej pracuje. O niekoľko rokov neskôr však sami boľševici pridelenú pôdu roľníkom brali pri násilnej kolektivizácii. Napokon národnostnú otázku mala vyriešiť Deklarácia práv národov Ruska. Deklarovaný princíp etnického samourčenia však využili viaceré národy, ktoré boli prv podriadené ruskej korune a vyhlásili nezávislé štáty (medzi nimi Ukrajina, Poľsko, Fínsko, Azerbajdžan, Gruzínsko, Arménsko) a boľševici potom tieto teritóriá namáhavo získavali späť pod patronáciu Moskvy.

Bezprostredne po prevzatí moci boľševikmi sa rozhorela občianska vojna (1918-1922), v ktorej napriek masívnej podpore zo zahraničia napokon boli „bieli“ porazení. Poslednou väčšou rebéliou bola protiboľševická vzbura ruských námorníkov v Kronštadte, námornej pevnosti vo Fínskom zálive (marec 1921), ktorú viedol anarchista S. Petričenko. Boľševici ju utopili v krvi.

K politickému rozvratu a hospodárskym problémom spôsobeným vojnou pristúpil aj chaos, vyvolaný vyvlastňovaním súkromného majetku. Lenin s cieľom obnoviť rozvrátené hospodárstvo r. 1922 vyhlásil Novú ekonomickú politiku (NEP), ktorá znamenala návrat k trhovým princípom a súkromnému podnikaniu.

30. decembra 1922 vznikol Zväz sovietskych socialistických republík bol výsledkom úsilia boľševikov o obnovenie vplyvu Moskvy na území bývalého impéria. Sovietsky zväz sa deklaroval ako federácia rovnoprávnych republík a v prvých rokoch skutočne došlo ku kultúrnemu i hospodárskemu rozmachu prv zanedbávaných národov.

2. Emigrácia

Dôsledkom revolúcie a občianskej vojny bola masová emigrácia. Počet emigrantov sa odhaduje na cca 5 mln ľudí, medzi nimi boli najmä vojaci, príslušníci šľachty a bohatších vrstiev, ale aj veľká časť inteligencie. Okrem dobrovoľných vysťahovalcov sa v zahraničí ocitli aj početní odporcovia boľševizmu, ktorých režim vypovedal z krajiny. Hlavnými centrami ruského zahraničia boli Berlín a Paríž, ale významnú politickú podporu získali ruskí emigranti aj v medzivojnovom Československu. Viacerí preto pôsobili ako profesori aj na univerzite v Bratislave, medzi nimi slavisti Valerij Pogorielov a Alexander Isačenko, historik Eugen Perfeckij či filozof Nikolaj Losskij.

3. Josif V. Stalin (1924-1953)

Po smrti Lenina sa moci ujal Josif Vissarionovič Stalin (vl. menom Džugašvili), ktorý uskutočnil rozsiahlu industrializáciu krajiny a v poľnohospodárstve presadil kolektivizáciu a veľkovýrobu. Tieto zmeny priniesli množstvo obetí (hladomor na Ukrajine v r. 1932-33), no napokon sa situácia stabilizovala a vytvorila sa základňa centrálne riadenej ekonomiky. V pol. tridsiatych rokov Stalin spustil masové perzekúcie a inscenované súdne procesy, ktorým padli za obeť najvýznamnejší komunistickí funkcionári i milióny „obyčajných“ ľudí.

Medzinárodnú izoláciu ZSSR sa Stalinovi podarilo prekonať až r. 1935, keď krajinu prijali do Spoločnosti národov (predchodca OSN), no výraznejšie sa pozície ZSSR zlepšili až na prahu druhej svetovej vojny. 23. augusta 1939 uzatvorili Rusko a Nemecko zmluvu o neútočení (podpísali ju ministri zahraničných vecí obidvoch krajín a podľa nich sa zmluva zvykne označovať aj „pakt Ribbentrop-Molotov“). Zmluva obsahovala tajný protokol, v ktorom sa hovorí o rozdelení sfér vplyvu vo východnej Európe. 1. septembra 1939 sa nemeckým útokom na Poľsko datuje začiatok druhej svetovej vojny. Východnú časť Poľska v zmysle dohody s Hitlerom obsadila sovietska armáda. 30. septembra 1939 ZSSR bez vypovedania vojny zaútočil na Fínsko. Tzv. Zimná vojna sa skončila porážkou Fínska, ktoré Sovietskemu zväzu odstúpilo rozsiahle územia v Karélii. V auguste 1940 ZSSR postupne obsadil tri pobaltské štáty – Litvu, Lotyšsko a Estónsko, ako aj časť Rumunska (Besarábiu a severnú Bukovinu – dnes v Moldavsku a sčasti na Ukrajine).

Hitler porušil dohodu so ZSSR a 22. júna 1941 nemecké vojská prekročili sovietske hranice (operácia Barbarossa). Nenarazili na efektívny odpor a v priebehu niekoľkých mesiacov sa dostali až pod Moskvu. Hitlerov plán poraziť „kolos na hlinených nohách“ v „bleskovej vojne“ (Blitzkrieg) sa javí ako dosiahnuteľný; situáciu útočníkom uľahčuje často aj spolupráca neruského obyvateľstva, ktoré ich víta ako osloboditeľov spod ruského útlaku. Jednako však frontové línie sa zastavili na severe pri Leningrade, ktorý odolával obliehaniu 900 dní, v strede krajiny pod Moskvou a na juhu – pri brehoch Kaspického mora. Zvrat vo vojne priniesla Stalingradská bitka (jún 1942 – február 1943), v ktorej sa sovietskym vojskám podarilo zastaviť postup nemeckých vojsk na východ. Priniesla na obidvoch stranách obrovské straty na životoch. Stotisícová armáda nemeckého generála Paulusa sa ocitla v zajatí a straty, ktoré tu utrpelo Nemecko, sa mu už nepodarilo nahradiť.

Vo februári 1945 sa konala v Jalte na Kryme konferencia víťazných veľmocí o povojnovom usporiadaní pomerov v Európe. Už tu sa prejavilo isté napätie medzi ZSSR a USA, ktoré neskôr prerástlo do studenej vojny. Protichodné názory vyslovili predstavitelia veľmocí v otázke usporiadania Nemecka a hraníc Poľska a ZSSR. 8. mája 1945 Nemecko podpísalo kapituláciu, avšak vojna v Ázii (s Japonskom) pokračovala.

V lete 1945 potvrdila Postupimská konferencia víťazných spojencov pozície ZSSR ako svetovej veľmoci. Stalin obhájil územia, ktoré anektoval v r. 1940-41 a dokonca rozšíril sféru svojho vplyvu aj na krajiny strednej Európy a Balkánu (v r. 1946-48 sa v týchto krajinách po sérii komunistických prevratov dostali k moci bábkové režimy sovietskeho typu).

Za definitívny koniec spojenectva USA-ZSSR a začiatok studenej vojny (trvala až do zániku ZSSR r. 1991) možno považovať prejav amerického prezidenta Harryho Trumana z 12. marca 1947, v ktorom boli sformulované nové zásady zahraničnej politiky USA (Trumanova doktrína). Podľa nich sa mali USA stať garantom slobody a demokracie všade na svete a poskytovať finančnú, ekonomickú i vojenskú pomoc krajinám ohrozeným diktatúrami.

Stalin zomrel 5. marca 1953 a v priebehu krátkeho času sa obmenila celá sovietska politická špička.

4. Destalinizácia a politický odmäk

Výrazné zmeny vniesol do vnútornej i zahraničnej politiky ZSSR Nikita Sergejevič Chruščov (1953-1964), ktorý r. 1956 vystúpil na XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu s kritikou kultu osobnosti J. Stalina a ohlásil tak koniec éry masových represálií. Tábory nútených prác sa rušili, väzňov prepúšťali (na slobodu sa dostalo aj 30 tis. nemeckých vojnových zajatcov), obete perzekúcií rehabilitovali. Postupne vychádzali najavo zverstvá stalinizmu, čiastočne sa uvoľnila cenzúra, najmä v oblasti umenia a publikovali sa literárne diela, ktoré by prv nemohli vyjsť. Platformou nových trendov sa stal časopis Novyj mir. K najvýznamnejším osobnostiam literatúry tých čias patril V. Dudincev, A. Solženicyn (novela Jeden deň zo života Ivana Denisoviča), V. Astafjev, A. Voznesenskij a i. Význam literatúry v živote spoločnosti naznačuje aj fakt, že politické uvoľnenie, ktoré krajina prežívala, dostalo názov „chruščovovský odmäk“ podľa názvu románu I. Erenburga z r. 1954 Ottepeľ, ktorý bol v tom čase senzáciou. Hranice liberalizácie však ukázala Chruščovova kampaň proti B. Pasternakovi, ktorý mal r. 1958 dostať Nobelovu cenu za literatúru. Chruščovovský odmäk mal svoje protiklady: popri rehabilitácii obetí stalinizmu, čo bol nepochybne krok smerom k uvoľneniu pomerov,  sa s týmto obdobím spája aj zintenzívnenie protináboženskej kampane a antisemitizmus. Podobne protikladné signály vidno aj v zahraničnopolitickom kurze ZSSR.

 

Zásluhou Chruščova došlo k zníženiu napätia vo vzťahoch USA a ZSSR (slovami Chruščova – „ľady sa prelomili“). Pravda, nádeje na výraznejšie zblíženie neboli opodstatnené, ako ukázala sovietska intervencia v Maďarsku r. 1956. Sľubne sa rozvíjajúce vzťahy superveľmocí ochladli po škandále so špionážnym lietadlom Lockheed U-2, ktorého pilot sa pokúšal preletieť  krížom ponad územie ZSSR a fotografovať základne vo Sverdlovsku a Plesecku. Sovietska vzdušná obrana ho zostrelila, poškodený stroj havaroval neďaleko Jekaterinburgu a pilota zajali.

Do Chruščovových čias spadá aj tzv. Berlínska kríza, ktorá bola dôsledkom nespokojnosti ZSSR so situáciou v Západnom Berlíne, kam masovo utekali obyvatelia sovietskej zóny a odkiaľ sa do oblastí východného Nemecka šírila protisovietska propaganda. ZSSR pod hrozbou použitia jadrových zbraní žiadal pričlenenie Západného Berlína k NDR alebo jeho neutralitu. Napokon sa problém vyriešil výstavbou Berlínskeho múra roku 1961, ktorý potom rozdeľoval mesto takmer tri desaťročia.

S érou Chruščova sa spája aj tzv. karibská kríza, jedna z najvydramatickejších kapitol Studenej vojny, keď sa hrozba jadrovej vojny stala veľmi reálnou. Konflikt medzi ZSSR a USA vypukol r. 1962, keď USA zistili, že na Kube sú rozmiestnené sovietske jadrové rakety. ZSSR dôvodil, že to bola odpoveď na rozmiestnenie amaerických rakier v západnej Európe a v Turecku. Kríza trvala 12 dní a skončila sa tým, že ZSSR ohlásil likvidáciu raketových základní na Kube.

Súčasťou studenej vojny bola aj súťaž superveľmocí v „dobýjaní vesmíru“. Preto keď 12. apríla 1961 vypustil ZSSR do vesmíru raketu s J. Gagarinom na palube, v USA to vyvolalo šok. Kozmický výskum sa odvtedy stal neodmysliteľnou súčasťou propagandistického zápasu.

R. 1964 N. Chruščova odstavil od moci L. I. Brežnev, ktorého nástup znamenal definitívny koniec politického odmäku. Fakt, že Chruščova zosadili, a nezastrelili, signalizuje, že v sovietskej politike sa od stalinských čias predsa len čosi zmenilo.

 

5. Návrat konzervatívcov (L. I. Brežnev; 1964-1982)

Nástup Leonida Iľjiča Brežneva do funkcie šéfa komunistickej strany sprevádzal vnútrostranícky prevrat, keď Ústredný výbor strany „vyhovel“ žiadosti Chrušova o uvoľnenie z funkcie (v čase jeho dovolenky) zo zdravotných dôvodov. Brežnev ohlásil „návrat k leninským princípom kolektívneho vedenia“ a meno Chruščova sa prestalo verejne spomínať. Základnou líniou politiky bolo udržať jestvujúci stav a vyhýbať sa akýmkoľvek zmenám. Tieto časy sa preto zvyknú označovať ako obdobie stagnácie (период застоя). Odkrývanie zločinov stalinizmu a rýchlosť a dosah zmien v atmosfére i ekonomike krajiny, ktoré sa odohrali za Chruščova, vyvolali istú únavu spoločnosti. Po rokoch turbulencií sa utíšenie prijímalo verejnosťou vcelku pozitívne a o spoločenských traumách z čias Stalina sa prakticky prestalo hovoriť. Stabilizácia pomerov mala aj svoj „kariérny“ aspekt: stranícke funkcie sa stali prakticky doživotnými, takže priemerný vek vedúcich funkcionárov Brežnevovej éry dosahoval 60-70 rokov. Na jej sklonku sa už hovorilo o vláde starcov. Výrazne vzrástla kontrola komunistickej strany a úloha KGB vo všetkých sférach života.

Brežnevovskú éru charakterizuje vo všeobecnosti hospodársky rast. Vďaka ekonomickému rastu stúpali aj reálne príjmy obyvateľstva. V porovnaní s predchádzajúcimi desaťročiami sa pozdvihla životná úroveň, čo sovietska propaganda efektívne využívala. „Spokojnosť“ sovietskych občanov navyše zabezpečovali veľmi obmedzené možnosti konfrontovať vlastný život so životom v zahraničí: cestovať mimo ZSSR mohol bežný sovietsky občan iba naozaj výnimočne, a týkalo sa to dokonca aj stredoeurópskych „bratských socialistických krajín“. Väčšina obyvateľstva teda mohla žiť v sladkej viere v úspechy sovietskej ekonomiky.

Detailnejší pohľad na brežnevovskú éru ukazuje, že ZSSR v tomto čase dosiahol vrchol rozmachu imperiálnej moci a nastúpil na cestu úpadku.

Impérium na vzostupe

Prvé roky Brežnevovej vlády boli poznačené pomerne surovým a bezohľadným tlakom voči akýmkoľvek pozostatkom politického odmäku a „inak mysliacim“ občanom. Ekonomický rozvoj bol založený na zotrvačnosti pôsobenia reforiem plánovaných ešte za Chruščova. Tie podporili samostatnú iniciatívu výrobných podnikov, čo sa odzrkadlilo v zlepšení výsledkov v poľnohospodárstve i v priemysle a krajina začala produkovať niekoľkonásobne viac ako v predchádzajúcom období. Spustenie novej etapy reforiem, ktoré mali ešte výraznejšie podporiť samostatnosť podnikov, bolo plánované po roku 1970, ale keď začiatkom sedemdesiatych rokov výrazne stúpli ceny ropy na svetových trhoch, sovietske vedenie na ďalšie reformy rezignovalo: s prílevom lacných petrodolárov prestali byť otázky efektívnosti „sovietskych“ princípov vlastníctva a centrálneho plánovania aktuálne.

Úsilie o konzervovanie existujúceho stavu vidno aj v Brežnevovej zahraničnej politike. V rámci sovietskeho bloku sa to v šesťdesiatych rokoch prejavilo úzkostlivým udržiavaním „poriadku“ v satelitných štátoch, čo výrečne ilustruje invázia do Československa roku 1968. Hrozba vojenského zásahu bola potom dlhé roky účinným prostriedkom ako v satelitných štátoch zabrániť „experimentovaniu“ vo vnútornej či zahraničnej politike. 

Nádeje a sklamania brežnevovskej éry

Vysokú sovietsku politiku sedemdesiatych rokov výrazne poznačil Brežnevov sklon k pestovaniu kultu osobnosti (vtipkovalo sa, že to bol „kult bez osobnosti“). Represívne prejavy komunistického režimu sa však v porovnaní s minulosťou zmiernili. Namiesto vraždenia, lágrov a väznenia sa začali využívať jemnejšie metódy boja s „ideologickými odpadlíkmi“: posielali ich do psychiatrických liečební, niektorým umožnili odísť do zahraničia, resp. ich odsúdili na tzv. vnútorný exil vo viac-menej izolovaných provinčných mestách. Tak po rokoch perzekúcií prinútili r. 1972 emigrovať básnika Josifa Brodského, A. Solženicyna zbavili občianstva a vypovedali z krajiny, A. Sacharova r. 1980 zasa vykázali do vnútorného vyhnanstva v meste Gorkij – dnes Nižnyj Novgorod.

Zdrojom hospodárskeho rastu v sedemdesiatych rokoch sa stala ropa, ktorej ceny na svetových trhoch rapídne vzrástli. Za dve desaťročia vznikli tisíce nových priemyselných podnikov, vrátane dodnes existujúcich strojárskych gigantov ako Atommaš (výrobca zariadení pre jadrovú energetiku v Rostovskej oblasti) a KamAZ (producent nákladných automobilov v Naberežnych Čelnach v Tatarstane vyrobil v r. 2012 dvojmiliónte vozidlo ). Za Brežneva postavili Bratskú a Krasnojarskú vodnú elektráreň, ktoré patria k najväčším na svete.

Štrukturálnym nedostatkom ekonomiky ZSSR však bolo, že po roku 1973 sa postupne stala celkom závislá od ziskov z ťažby a predaja ropy. Napriek tomu, že teda občania ZSSR boli za Brežnevových čias svedkami uskutočnenia veľkých investičných projektov, z dlhodobého hľadiska sa konzervativizmus jeho hospodárskej politiky prejavil negatívne.

Hlavným cieľom zahraničnej politiky ZSSR v sedemdesiatych rokoch bolo zachovanie pomeru síl vo svete. Tým možno vysvetliť aj isté oteplenie na medzinárodnej scéne, ktoré sa v súvekom diplomatickom jazyku označovalo ako politika détente (rus. разрядка), t. j. politika uvoľnenia napätia, čo v skutočnosti znamenalo konzervovanie rozdelenia sfér vplyvu medzi ZSSR a USA (tzv. bipolárne rozdelenie sveta). Začiatkom sedemdesiatych rokov mali napokon obidve veľmoci dobré dôvody na to, aby na takúto stratégiu pristúpili: ZSSR dostihol USA v úrovni jadrovej výzbroje, čo znamenalo garanciu vzájomného zničenia. Rovnováha sa dosiahla aj v ďalej prestížnej oblasti súperenia veľmocí – vo vesmírnych pretekoch. Úspechom programu Apollo (pristátie na Mesiaci roku 1969) USA vyrovnali Gagarinovo sovietske prvenstvo v letoch do vesmíru.

V atmosfére uvoľňovania napätia sa obnovili kontakty medzi najvyššími predstaviteľmi USA a ZSSR. Už od roku 1969 sa viedli rokovania o obmedzení strategických zbraní (známe ako SALT) a prvú dohodu v tomto smere podpísal Richard Nixon a Leonid Brežnev roku 1972. V tom istom roku 1972 uzatvorili USA a ZSSR dohodu o spoločnom kozmickom projekte „Sojuz-Apollo“. V sedemdesiatych rokoch potom nasledovala celá séria dohôd o odzbrojení a spolupráci.

Mimoriadne významnou medzinárodnopolitickou udalosťou, ktorá sa v komunistickej propagande interpretovala ako úspech sovietskej diplomacie, no v skutočnosti napomohla vnútornej erózii sovietskeho bloku, bola Helsinská konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE, dnešná OBSE), ktorá sa uskutočnila roku 1975. V jej dokumentoch sa o. i. garantovalo dodržiavanie ľudských práv a práve na tieto dokumenty sa potom mohli odvolávať disidentské hnutia v celom sovietskom bloku.

Isté uvoľnenie nastalo aj vo vzťahoch s Izraelom, podmienky na vysťahovanie sovietskych Židov sa zmäkčili a  v rámci programu repatriácie do Izraela v priebehu niekoľkých rokov legálne odišlo okolo 100 tisíc sovietskych občanov.

Po roku 1976, keď Brežnev prežil klinickú smrť a fyzicky upadal, bola už jeho schopnosť riadiť krajinu obmedzená. Negatívne trendy vo vývine sovietskej spoločnosti naznačujú také spoločenské fenomény ako rast alkoholizmu, počtu samovrážd a mortality. Spotreba liehovín na jedného obyvateľa vzrástla z necelých dvoch litrov ročne v r. 1952 na vyše 10 litrov v r. 1976 a podľa neoficiálnych odhadov, zahŕňajúcich aj spotrebu doma páleného alkoholu (tzv. samohonka), dosahovala v r. 1984 vyše 14 litrov. Z cca 17 samovrážd na 100 tisíc obyvateľov v r. 1965 stúpol ich počet na takmer 30 v r. 1984.

Na sklonku Brežnevovej éry sa prejavili prvé problémy sovietskej ekonomiky, keď sa cena ropy prepadla z vyše 100 dolárov za barel na cca 60 a ďalej pokračovala v poklese (roku 1986 dosiahla úroveň 32 USD). Ekonomika ZSSR sa otriasala v základoch. Existujú dohady, že pokles cien ropy bol výsledkom cielenej stratégie v rámci tajnej dohody USA s najväčším exportérom ropy na svete, Saudskou Arábiou. Ak by sme však aj pripustili takúto možnosť, nič to nemení na podstate problému: do ropnej pasce sa ZSSR dostal vďaka neochote a konzervativizmu brežnevovských elít.

Hospodárstvo ZSSR navyše zaťažovali zahraničnopolitické projekty, smerujúce k rozširovaniu sféry sovietskeho vplyvu v Nikarague, Etiópii, Angole, Vietname či Afganistane, čo de facto znamenalo potrebu financovať neefektívne režimy v týchto krajinách. Pozícia ZSSR na medzinárodnej scéne pritom výrazne upadala. Vpád sovietskych vojsk do Afganistanu roku 1979 priniesol koniec politiky détente. Vzťahy veľmocí opäť ochladli. Dobrým príkladom je tu olympiáda, ktorej konanie naplánovali na rok 1980 do Moskvy ešte v období, keď bol ZSSR na vzostupe a ktorá sa mala stať akousi propagandistickou korunou úspechov brežnevovskej éry. V skutočnosti sa stala svedectvom úpadku sovietskeho impéria: USA a celý rad ďalších štátov ju bojkotovali, odvolávajúc sa na jeden zo základných princípov, ktoré platili v časoch antických olympiád: počas konania hier sa nesmie viesť vojna.

Situácia sa zmenila aj vo vzťahu Moskvy k satelitným štátom vo východnej Európe. Keď sa roku 1980 v Poľsku začali štrajky a sformovalo sa opozičné hnutie Solidarita vedené Lechom Walesom, k intervencii sovietskych vojsk nedošlo a je sporné, či o nej vedenie ZSSR vôbec uvažovalo. Uspokojilo sa s tým, že pacifikovanie situácie ponechalo na poľských súdruhov.

Medzinárodné napätie sa výrazne vystupňovalo, keď roku 1983 sovietska stíhačka zostrelila juhokórejské civilné dopravné lietadlo Boeing 747 na trase z New Yorku do Soulu. Lietadlo sa pre nesprávne nastavenie autopilota odchýlilo od kurzu a preletelo ponad územia ZSSR na Kamčatke a na Sachaline. Zahynulo všetkých 269 ľudí na palube.

Keď prezident USA Ronald Reagan označil ZSSR za „Ríšu zla“ a vyhlásil program jadrového vyzbrojovania i za cenu vysokého rozpočtového deficitu, začalo sa nové kolo pretekov v zbrojení. ZSSR v úsilí držať krok investoval do zbrojenia až 50 % HDP (USA v tom čase 10 %), ale ani to nestačilo a sovietska ekonomika takúto záťaž nedokázala uniesť.

6. Koniec impéria a počiatky občianskej slobody (M. S. Gorbačov; 1985-1991)

Po smrti Brežneva sa na najvyššom straníckom poste v ZSSR vystriedali Jurij Vladimirovič Andropovov a Konstantin Ustinovič Černenko, ktorí obidvaja zomreli krátko nato, ako ich zvolili. Po nich sa na čelo strany dostal Michail Sergejevič Gorbačov, ktorý patril k mladšej generácii a proklamoval potrebu ekonomických a spoločenských zmien.

Perestrojka a koniec Studenej vojny

Jedným z prvých Gorbačovových krokov k ozdraveniu sovietskej spoločnosti bolo prijatie tzv. suchého zákona, t. j. zavedenie prohibície, obmedzenie predaja alkoholu. Zásadnejšie reformy, známe ako perestrojka (prestavba), ohlásil roku 1987.

Gorbačovove reformy znamenali radikálny obrat v zahraničnej politike i zásadné zmeny vo vnútornej politike. Prvé roky reforiem vyvolávali eufóriu v ZSSR i vo svete. V zahraničnej politike sa Gorbačov vďaka odzbrojovacím iniciatívam a zbližovaniu ZSSR so Západom zásadne zaslúžil o zmiernenie medzinárodného napätia, čoho vyjadrením bolo aj udelenie Nobelovej ceny za mier r. 1990. Výsledkom tejto politiky bol koniec Studenej vojny (1991). Vo vnútornej politike sa azda najskôr prejavili reformy smerujúce k demokratizácii pomerov. Pod heslom „glasnosti“ (verejnej informovanosti) Gorbačov uviedol do spoločnosti, deformovanej desiatky rokov trvajúcou diktatúrou, slobodu slova. Spoločnosť ovládala potreba nápravy starých krívd, médiá sa predbiehali v odkrývaní „bielych miest“ a utajených dokumentov o boľševickej revolúcii i o desaťročiach fungovania sovietskej moci. Za všetky uveďme aspoň pikantný príklad, ktorý sa spája s vysporiadaním sa s Brežnevovou érou: bývalému vodcovi sovietskych komunistov posmrtne odobrali Rad Víťazstva, ktorý dostal roku 1978 takpovediac na „vlastnú žiadosť“. Keďže išlo o vojvodcovské vyznamenanie s najvyššou prestížou (dostali ho iba najvýznamnejší maršali 2. svetovej vojny – Žukov, Malinovskij, Rokossovskij, Tito, Eisenhower, Montgomery a generalissimus Stalin) a Brežnevove zásluhy vo vojne zjavne nezodpovedali tejto úrovni, toto rozhodnutie vyvolalo nespokojnosť medzi sovietskymi komunistami ešte za života Brežneva, ale neodvážili sa mu v tom zabrániť. Čas na nápravu nastal až v atmosfére perestrojky.

S rokom 1987 sa spájajú aj kľúčové hospodárske reformy – Zákon o štátnom podniku, ktorý znamenal krok k oslabeniu princípov plánovaného hospodárstva a pripúšťal, že štátne podniky môžu sčasti rozhodovať o svojej produkcii podľa dopytu na trhu. Uvoľnila sa tvorba cien v istých oblastiach hospodárstva, bol prijatý zákon o spoločných podnikoch, ktorý umožnil vstup zahraničného kapitálu do sovietskej ekonomiky. Roku 1988 vstúpila do platnosti azda najradikálnejšia z vtedajších ekonomických reforiem – zákon o družstvách, ktorý po prvý raz od čias NEPu povolil súkromné podnikanie. Priam senzáciou boli prvé súkromné reštaurácie, obchodíky, výrobné podniky.

Dôsledky liberalizácie režimu

S pokračujúcou hospodárskou decentralizáciou federálna vláda postupne strácala kontrolu nad hospodárskym vývinom. Odstránením centrálnej kontroly rozhodovania o produkcii sa v spotrebnom priemysle narušili tradičné odbytové štruktúry a nové sa ešte nevytvorili, čo viedlo k zmätkom v zásobovaní. Narastal počet tovarov, ktorých nebolo na trhu dostatok pre všetkých. Roku 1991 hospodárska produkcia výrazne upadla a závratne rástla inflácia, zásobovanie spotrebným tovarom sa nedarilo vylepšiť, na prídel bolo niekde maslo, inde mydlo…, rady pred obchodmi nemizli, naopak – predlžovali sa. Životná úroveň sa znižovala a v atmosfére glasnosti a liberalizácie sa začala prejavovať nespokojnosť, akú Sovietsky zväz dovtedy nepoznal. Negatíva a neželané efekty reforiem prevyšovali všetky očakávania a namiesto perestrojky sa začalo hovoriť o katastrojke. Konzervatívci, dôchodcovia a starí komunisti reformy označovali ako kontrarevolúciu.

Výrazná decentralizácia a uvoľnenie politických pomerov sa prejavili v rastúcom napätí medzi centrálnou mocou a elitami v jednotlivých zväzových republikách. Toto napätie dostalo veľmi skoro národnostné zafarbenie a ukázalo sa, že sovietsky pokus o riešenie národnostného problému, ktorý sa s Ruskom ťahal od 19. storočia, nebol úspešný. Problém množstva národností, ktorých politického ambície neboli uspokojené ani za cára, a ani za komunistického režimu, sa v ZSSR nielenže neriešil, ale hromadili sa nové krivdy. V totalitnom režime sa národnostné napätia slobodne ventilovať nemohlo, ale s uvoľnením pomerov sa tento problém ukázal ako jedna z najvážnejších sociálnych otázok.

Nacionálne hnutia sa spočiatku sústreďovali predovšetkým na jazykové otázky, zdôrazňovali odstránenie dominancie ruštiny a rovnoprávne postavenie národných jazykov v jednotlivých republikách ZSSR. Neskôr prešli do fázy formulovania politických programov, ktorých cieľom bolo vyhlásenie nezávislých štátov. Vyvrcholením týchto procesov boli deklarácie o suverenite, ktoré boli prijaté vo všetkých zväzových republikách v priebehu rokov 1990-1991. Najvýraznejšie a najrýchlejšie sa tieto procesy rozbehli v Litve, no v krátkom čase sa rozšírili aj do ďalších republík. Napätie medzi centrálnou mocou a republikovými elitami sa prejavilo aj v Rusku, tu však nemalo podobu nacionálneho programu či boja proti kolonializmu, ale skôr zápasu medzi starými a novými lídrami.

29. mája 1990 zvolil Najvyšší soviet RSFSR tesnou väčšinou troch hlasov za svojho predsedu Borisa Jeľcina. Krátko nato prijal vtedajší ruský parlament (Zjazd ľudových poslancov RSFSR) deklaráciu o štátnej suverenite Ruska, ktorá vyhlasovala  prioritu republikových zákonov nad federálnymi, ale zároveň vyjadrovala vôľu Ruska ostať súčasťou ZSSR. V marci 1991 sa v Rusku uskutočnilo referendum, na základe ktorého bol zriadený post prezidenta RSFSR. V júnových prezidentských voľbách presvedčivo zvíťazil  B. Jeľcin s vyše 57 % hlasov (cca 45,5 mln voličov) nad svojimi hlavnými súpermi, dlhoročným premiérom Nikolajom Ryžkovom, ktorý získal cca 17 % hlasov a Vladimirom Žirinovským, za ktorého hlasovalo necelých 8 % voličov (vyše 6 mln hlasov)

Rozpad ZSSR

Osud sovietskej federácie nebol pred letom 1991 ešte celkom jasný. Zachovanie ZSSR v jeho pôvodnej forme podporovala nielen konzervatívna nomenklatúra, ale aj časť politických elít zväzových republík, ktoré požadovali pretvorenie federácie na novú, voľnejšiu formu štátneho spojenia republík, akýsi zväz suverénnych štátov. Konzervatívne sily vo vedení ZSSR v úsilí zabrániť rozpadu federácie či oslabeniu jej centralistického charakteru sa 18. 8. 1991 pokúsili o štátny prevrat. Tzv. Štátny výbor pre mimoriadnu situáciu (Государственный комитет по чрезвычайному положению, ГКЧП), v ktorom boli zastúpení napr. vtedajší viceprezident Gennadij Janajev, šéf KGB Vladimir Kriučkov, minister obrany Dmitrij Jazov a niekoľko ďalších členov Ústredného výboru Komunistickej strany, vyhásil, že preberá vedenie štátu, keďže M. Gorbačov nie je zo zdravotných dôvodov schopný zastávať funkciu prezidenta. V Moskve rástlo napätie, začali sa masové demonštrácie, hrozilo nasadenie armády. Pučisti sa však neodvážili na násilné potlačenie ľudového hnutia odporu, ktoré zachvátilo ulice Moskvy a kapitulovali. Ich porážka znamenala definitívny úpadok centrálnej moci. Mimoriadnu autoritu získal naopak B. Jeľcin, ktorý sa postavil na čelo ľudového hnutia a stal sa jeho hlavným „hrdinom“. Potlačenie puču využil Jeľcin ako prezident RSFSR na definitívnu porážku centrálnej moci a v decembri 1991 spolu s prezidentmi Ukrajiny a Bieloruska podpísal dohodu o zániku ZSSR (tzv. Belovežská dohoda).

VIII. Formovanie moderného Ruska

1. Medzi slobodou a chaosom (B. N. Jeľcin, 1991-1999)

Za éry prezidenta Jeľcina sa obraz krajiny zásadne zmenil. Vonkajším prejavom nových tendencií bolo odstránenie slov „sovietsky“ a „socialistický“ z názvu krajiny a z Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky sa 25. decembra 1991 stala Ruská federácia. Hlbšie štrukturálne zmeny však blokoval Zjazd ľudových poslancov vedený Najvyšším sovietom, teda inštitúcia zdedená z komunistického systému, ktorá v ňom predstavovala zastupiteľský orgán formálne podobný parlamentu. Väčšinu v tomto „parlamente“ mala komunisticky a nacionalisticky orientovaná protijeľcinovská opozícia vedená Ruslanom Chasbulatovom. Keď ruský parlament roku 1992 tri razy odmietol ratifikovať Belovežskú dohodu a odstrániť z ruskej ústavy zmienky o ZSSR, napätie sa vystupňovalo a konflikt medzi prezidentom a Zjazdom ľudových poslancov priviedol krajinu roku 1993 do ústavnej krízy. Konflikt nadobudol mimoriadne dramatické podoby a na jeseň 1993 napokon vyústil do ozbrojených zrážok v Moskve. Viceprezident Ruckoj vyzýval na bombardovanie Kremľa a situácia vyhrotila tak, že prezident Jeľcin prikázal Zjazd ľudových poslancov rozohnať s použitím zbraní a obrnenej vojenskej techniky. 

Nepokoje v Moskve priniesli stovky mŕtvych a ranených, no udalosti sa nikdy nepodarilo vyšetriť, keďže v roku 1994 boli všetci účastníci nepokojov amnestovaní. Všeľudové referendum potom v decembri 1993 schválilo novú ústavu RF, ktorá platí dodnes. Uskutočnili sa aj parlamentné voľby a Zjazd ľudových poslancov nahradila nová inštitúcia – Štátna Duma. Prezident získal podstatne väčšie kompetencie ako mal dovtedy a úrad viceprezidenta zrušili.

„Šoková terapia“ ekonomiky

Tvorcom novej ekonomickej politiky bol Jegor Gajdar, ktorého reformy nasmerovali krajinu k trhovému hospodárstvu. Zásadným krokom k uplatneniu princípov trhu bola liberalizácia cien, liberalizácia zahraničného obchodu a  reorganizácia daňového systému. Liberalizácia cien odstránila nedostatkové tovary, no priniesla hyperinfláciu, ktorá za rok 1992 dosiahla astronomických 2609 %. To vyvolalo jednak obrovské znehodnotenie úspor obyvateľstva a masové zbedačenie, a jednak platobnú neschopnosť podnikov, ktorá ostávala problémom ruskej ekonomiky na dlhé roky. Gajdarove reformy tak vyvolávali veľký nesúhlas a proti „šokovej terapii“ hospodárstva sa sformovala silná opozícia. Ostro proti vystupoval dokonca aj viceprezident Alexandr Ruckoj.

Dezintegračné procesy v Rusku a Prvá čečenská vojna

Dezintegračné procesy, ktoré viedli k rozpadu ZSSR, mali svoje logické pokračovanie v RF, keďže nový ruský štát nebol z hľadiska národnostnej štruktúry o nič menej zložitým útvarom ako ZSSR. Elity viacerých národností, ktoré mali sformovaný politický program a výraznejšie ambície, sa pokúšali využiť slabosť centrálnej moci vo svoj prospech. Subjekty federácie zavádzali obmedzenia na vývoz tovaru mimo svojho územia, vznikali miestne meny a regionálne politické strany.

Jedným z najradikálnejších subjektov federácie bol v tomto smere Tatarstan, kde sa otázka suverenity stala politickým programom. Silná pozícia tatárskych politických elít vyplývala z ekonomickej sily Tatarstanu, ktorá sa opierala o ťažbu ropy a zisky jej predaja. Miestne elity odmietali tieto príjmy postupovať do federálneho centra, a tak Moskva s cieľom predísť nebezpečnému precedensu napokon situáciu vyriešila uzatvorením zmluvy, v ktorej sa dohodol nový kľúč prerozdeľovania príjmov z ropy.

Oveľa intenzívnejšie rozmery nadobudli dezintegračné procesy v Čečensku, ďalšej „naftárskej“ republike Ruskej federácie. Čečenská politická elita vedená prezidentom Džocharom Dudajevom odmietla dohodu podľa vzoru Tatarstanu a vyhlásila nezávislosť. Moskva sa preto pokúsila o vojenské potlačenie čečenského separatizmu, čo vyvolalo ozbrojený odpor a vypukla tzv. Prvá čečenská vojna. Jej výsledkom bol neúspech ruských vojsk, veľké obete na životoch, masová emigrácia etnických Rusov z Čečenska a obrovské materiálne škody. Hospodárska infraštruktúra republiky, i celé oblasti, vrátane hlavného mesta Groznyj, boli v ruinách. V bojoch zahynul aj prvý čečenský prezident Džochar Dudajev (1996) a post prezidenta zaujal Aslan Maschadov. Čečenská republika Ičkeria si zachovala faktickú nezávislosť až do r. 1999, nezískala však medzinárodné uznanie.

Peripetie formovania ruskej demokratickej politiky

Nefungujúce hospodárstvo a nespokojnosť obyvateľstva s vývojom vnútropolitickej situácie (kriminalita, chaos, dezintegračné tendencie) i slabou pozíciou Ruska na medzinárodnej scéne, ktorá sa nedala ani porovnať s veľmocenským postavením ZSSR spred niekoľkých rokov, spôsobili, že B. Jeľcin stratil popularitu a miera podpory jeho politiky u obyvateľstva rapídne klesala. Vratkosť jeho pozície ukázali prezidentské voľby roku 1996. 

Hlavným konkurentom Jeľcina vo voľbách sa stal vodca ruských komunistov Gennadij Ziuganov. Výsledky prieskumov verejnej mienky z počiatkov volebnej kampane dávali Jeľcinovi iba slabé vyhliadky, situácia sa začala meniť až potom, čo sa do kampane zapojili kruhy biznisu (tzv. oligarchovia) a začali sa využívať politické technológie. Taktiku Jeľcinovej kampane nastavili na základe fundamentálnej analýzy stavu ruskej spoločnosti a „boľavých problémov“. Napriek nezvyčajne veľkej osobnej aktivite v kampani však v prvom kole volieb získal B. Jeľcin iba 35 % hlasov a odstup od jeho konkurentov nebol taký výrazný, ako v roku 1991 (Gennadij Ziuganov 32 %, Alexandr Lebeď 14,5% a Grigorij Javlinskij vyše 7 %). Treba dodať, že zdrvujúci neúspech postihol Michaila Gorbačova, ktorý vo voľbách dostal iba 0,5 % hlasov.

Do druhého kola volieb postúpili dvaja najúspešnejší kandidáti, ktorí sa usilovali o získanie podpory voličov konkurentov vyradených v prvom kole. Situácia v spoločnosti sa značne polarizovala. Kampaň sprevádzal rad škandálov, ktoré sa široko rozoberali v médiách. Riziko neúspechu Jeľcina vo voľbách bolo vysoké a časť jeho stúpencov v obave z návratu komunistov k moci dokonca uvažovala o blokovaní volieb a silovom riešení situácie. Víťazom volieb sa napokon s 54 % hlasov stal B. Jeľcin a k víťazstvu mu veľmi pomohla najmä podpora zo strany masovo sledovaných TV kanálov, ktoré využívali rozličné metódy manipulácie voličov, vrátane napr. prispôsobenia programu NTV v deň volieb s cieľom roztrieštiť monolitnú masu voličov v dôchodkovom veku, ktorá si želala návrat „starých čias“. Napriek tomu, že sa poukazovalo na viaceré prípady narušenia priebehu a regulárnosti volieb, víťazstvo Jeľcina ruská spoločnosť akceptovala. Pravda, už koncom roka 1996 prieskumy verejnej mienky opäť ukazovali masovú nespokojnosť s politickou elitou a po dramatickom zhoršení ekonomickej situácie roku 1998 dávali tieto prieskumy jasné signály, že situácia je neudržateľná.

Hľadanie novej identity a politická scéna

V prvých rokoch Jeľcinovej éry sa na politickej scéne RF zrodilo viacero nových politických strán, ktorých voličské zázemie rástlo na úkor komunistov. V prvých voľbách do Dumy r. 1993 získala Komunistická strana Ruska, vedená Gennadijom Ziuganovom vo výrazne nepriaznivej atmosfére iba cca 12 % hlasov a de facto utrpela porážku. Na antikomunistickej vlne sa nieslo niekoľko politických strán rozličného zafarbenia, pričom víťazom volieb sa stala Liberálno-demokratická strana Ruska (LDPR) vedená Vladimirom Žirinovským (získala takmer 23 %,  t. j. vyše 12 mln hlasov). Napriek tomu, že sa názvom hlásila k liberalizmu a demokracii, v skutočnosti sa zaradila ku konzervatívnemu antikomunistickému nacionalistického krídlu ruskej politickej scény.

V nových voľbách r. 1995 sa však rozloženie síl opäť zmenilo: vďaka rozčarovaniu voličov z neúspešných reforiem sa dočkali ruskí komunisti víťazstva s vyše 22 % hlasov a najsilnejšiu pozíciu dosiahli aj r. 1999 (vyše 24 %). V programe hlásali modernizované ideály komunizmu, odpor voči kapitalizmu a návrat k štátom riadenej ekonomike. Napriek úspechu vo voľbách sa k vytvoreniu vlády nedostali a boli odsúdení hrať úlohu opozičnej strany. Podobnú pozíciu mala aj LDPR, ktorej popularita postupne upadla.

V pravom zmysle liberálnou politickou stranou bolo Jabloko. Strana v deväťdesiatych rokoch zohrávala dôležitú úlohu, nie však volebnými výsledkami, ktoré oscilovali cca medzi 6 a 8 %, ale skôr intelektuálnym potenciálom. Zakladateľom Jabloka bol známy ekonóm Grigorij Javlinskij.

Hlavnou oporou prezidenta Jeľcina v parlamente však boli deväťdesiatych rokoch politické zoskupenia, ktoré vznikali účelovo ako bloky rozličných liberálnych politických prúdov s cieľom udržať smerovanie krajiny k demokracii a trhovej ekonomike. Po roku 1993 to bolo hnutie Vybor Rossii (Voľba Ruska), ktorej vedúcimi osobnosťami boli napr. Jegor Gajdar, Anatolij Čubajs. Od r. 1996 bola takouto politickou silou hnutie Naš dom Rossija (Náš domov Rusko). Ani jedna z týchto politických zoskupení neprežilo viac ako jedno volebné obdobie.

Kríza roku 1998 a mocenská zmena

Roku 1998 otriasla ruskou ekonomikou silná kríza, ktorej bezprostredné podnety prišli zo zahraničia: rapídny pokles cien ropy na svetových trhoch a kríza v juhovýchodnej Ázii r. 1997.

Krízové javy sa prejavili už na jar 1998, keď prezident Jeľcin nečakane rozpustil vládu premiéra Viktora Černomyrdina a za nového premiéra vymenoval Sergeja Kirijenka, bývalého vysokopostaveného manažéra v oblasti financií a ropného biznisu. V auguste sa vystupňovali obavy, že Rusko alebo devalvuje rubeľ, alebo vyhlási bankrot, keďže nebude schopné splácať svoje dlhy. Štátne obligácie, ktoré vydávala RF, boli na trhu predajné iba s gigantickým úrokom 200 %. Ešte 14. augusta 1998 prezident Jeľcin jednoznačne vyhlasoval, že devalvácia rubľa sa nechystá a 17. augusta 1998 Rusko ohlásilo technický default, t. j. neschopnosť uhrádzať svoje záväzky spojené s financovaním štátneho dlhu. Zároveň ruská centrálna banka prešla na plávajúci kurz rubľa a prestala intervenovať na trhu nákupmi rubľov v prospech udržania kurzu voči doláru, čo znamenalo dramatickú devalváciu. Kurz klesol v priebehu dvoch týždňov z úrovne 6 na vyše 9 rubľov za dolár a za ďalší mesiac na úroveň 16 rubľov za dolár. K 1. januáru 1999 bol už kurz dolára 21 rubľov.

Kríza podlomila dôveru obyvateľstva k domácej mene i dôveru zahraničných investorov k ruským bankám a štátnym záväzkom. Množstvo menších podnikov zbankrotovalo, na niekoľko mesiacov skolaboval bankový systém. Klienti skrachovaných bánk prišli o svoje vklady, poklesla životná úroveň. Dôsledkom finančnej a ekonomickej krízy bola aj politická kríza: po ohlásení defaultu Jeľcin odvolal premiéra S. Kirijenka a za nového premiéra sa chystal opäť vymenovať Černomyrdina. Jeho návrh však parlament opakovane odmietol a tak nominoval bývalého ministra zahraničných vecí Jevgenija Primakova, ktorého menovanie Duma schválila. V októbri sa uskutočnil generálny štrajk, organizovaný komunistami, ktorí vyzvali Jeľcina, aby odstúpil.

Menovanie Primakova, ktorý sľúbil obnoviť vyplácanie dôchodkov a miezd štátnym zamestnancom, prinieslo znova istú stabilitu a Rusko sa z hlbokej krízy dostalo pomerne rýchlo, najmä vďaka rýchlemu rastu cien ropy v rokoch 1999 a 2000, ako aj vďaka tomu, že devalvácia rubľa značne predražila dovážané tovary, z čoho profitovali domáci výrobcovia.

 

2. Nádeje a tiene minulosti: V. V. Putin a D. A.  Medvedev (2000-)

 

Upevnenie pozície prezidenta a zmeny v politickom systéme

Keď prezident Jeľcin v auguste 1999 poveril Vladimira Vadimiroviča Putina vykonávaním povinností predsedu vlády a v televíznom vystúpení ho označil za svojho nástupcu, sotvakto mohol predpokladať, že nová osobnosť na čele Ruska prinesie také výrazné zmeny do ruskej politiky, ekonomiky a života obyvateľstva.

Jedným z prvých krokov Putina na poste premiéra bolo energické potlačenie vyčíňania teroristických bánd v Dagestane a tak sa stal pre mnohých Rusov symbolom nádeje na obnovenie poriadku a lepší život. Keď potom 31. 12. 1999 Jeľcin predčasne odstúpil z postu prezidenta, nebolo prekvapením, že dočasným výkonom tejto funkcie poveril V. Putina. Stalo sa tak v Kremli za prítomnosti moskovského patriarchu Alexija II., ktorý požehnal novej hlave štátu. Tento akt potvrdil novú tradíciu, príznačnú pre ruskú politiku deväťdesiatych rokov, keď sa svetská moc začala demonštratívne hlásiť k tesnému spojeniu s pravoslávím a cirkvou, a to bez ohľadu na to, že mocenské špičky predstavovali osobnosti s ateistickou a komunistickou minulosťou. Pravoslávie všeobecne sa v Rusku začalo vnímať viac ako súčasť národnej či kultúrnej identity, a nie ako otázka svetonázorovej orientácie.

V predčasných prezidentských voľbách, ktoré sa konali v marci 2000, kandidovalo 12 politikov. Prieskumy dávali najväčšiu šancu V. Putinovi a potvrdil ich aj výsledok volieb. V. Putin získal už v prvom kole 53 %, kým jeho hlavný konkurent G. Ziuganov dostal necelých 30 %. Kandidát liberálov G. Javlinskij si fakticky udržal podporu z minulosti (6 %), výrazne upadla podpora V. Žirinovského, ktorému dali hlas iba necelé 3 % voličov.

Pre turbulentné pomery po príchode Putina do prezidentského úradu bolo príznačné, že prvý dekrét, ktorý podpísal, zaručoval bývalému prezidentovi trestnú imunitu. Za prezidenta bol potom V. Putin zvolený v riadnych voľbách dva razy za sebou, v marci 2000 a v marci 2004.

Už počas prvého funkčného obdobia prezidenta V. Putina sa začali zjavovať signály autoritárskych tendencií, ktoré sa prejavovali v rozličných sférach života spoločnosti. K tomu smeroval aj celý rad reforiem, ktoré smerovali k upevneniu centrálnej moci. Vznikli federálne okruhy, akési dištrikty, predstavujúce medzičlánok, ktorý umožňuje efektívnejšie riadenie desiatok subjektov federácie z jedného centra. Vrcholné mocenské pozície v správe dištriktov obsadzoval priamo prezident. Zmeny sa dotkli aj orgánov štátnej moci všetkých úrovní. Ak do roku 2000 boli členmi hornej komory ruského parlamentu gubernátori a hlavy parlamentov jednotlivých subjektov federácie, od roku 2000 tu zasadajú „profesionáli“, predstavitelia subjektov menovaní „zhora“. Lakmusovým papierikom sa v tomto ohľade stali prezidentské voľby roku 2004, v ktorých V. Putin získal 71 % hlasov, kým komunistický kandidát Nikolaj Charitonov sotva 14 % (takmer 10 mln voličov) a ďalší kandidáti nedosiahli ani 5 %. Medzinárodná misia pozorovateľov OBSE pritom konštatovala, že vo volebnom procese neboli primerane zohľadnené princípy demokratických volieb a nedodržala sa najmä podmienka nediskriminovania kandidátov zo strany štátnych médií, a ani princíp tajnosti hlasovania.

K posilňovaniu pozície V. Putina viedli aj ďalšie zmeny politického systému. Pozmenili sa napr. pravidlá volieb do dumy, ktoré sa začali uskutočňovať výlučne na základe straníckych kandidátok (2005). Výsledkom týchto procesov bolo, že začiatkom roku 2007 stáli na čele 70 subjektov RF členovia strany Jednotné Rusko. Podobná situácia vznikla aj v nižších mocenských štruktúrach a preniesla sa aj do ekonomickej sféry – tzv. „jedinorossy“ obsadili vysoké posty v priemysle, obchode a v štátom riadených organizáciách.

Azda najjasnejším príkladom túžby V. Putina po moci je to, že v r. 2008 ruský parlament schválil zmenu ústavy RF v bodoch, dotýkajúcich sa funkcie prezidenta, s jediným cieľom umožniť kandidovať V. Putinovi na post prezidenta aj po uplynutí dvoch funkčných období, na ktoré sa v duchu demokratických zvyklostí obmedzovala možnosť zastávať túto funkciu jedným občanom RF. Novela ústavy, ktorá predĺžila funkčné obdobie prezidenta zo 4 na 6 rokov, vytvorila nový právny stav a tak sa V. Putinovi otvorila opäť možnosť kandidovať na ďalšie dve funkčné obdobia. Podobné praktiky na zabezpečenie „doživotnej“ funkcie prezidenta použili už predtým viacerí autokraticky vládnuci politici v postsovietskom priestore (napr. v Bielorusku a v strednej Ázii).

Vďaka týmto ústavným zmenám mohol  Putin r. 2012 opäť kandidovať na post hlavy štáty a vo voľbách presvedčivo zvíťazil a vrátil sa do tohto úradu po prestávke v rokoch 2008-2012, keď úrad prezidenta RF zastával najbližší Putinov spolupracovník Dmitrij Medvedev a Putin bol formálne jeho podriadený ako predseda vlády RF. Aj počas rokov 2008-2012 však reálne držal moc vo svojich rukách V. Putin a rozhodnutia D. Medvedeva, azda s výnimkou niekoľkých drobných gest, vždy korešpondovali s líniou určovanou V. Putinom.

Éra V. Putina sa spája s potláčaním nezávislosti médií, a to nielen priamou likvidáciou nezávislých televíznych staníc a novín, ale aj nepriamymi zásahmi do vlastníckych štruktúr: zákonom boli obmedzené práva zahraničných investorov v oblasti médií, zákon umožňuje zakázať médium za opakované publikovanie tzv. nenormatívnej lexiky (t.j. vulgarizmov) a pod. V rebríčku slobody slova, ktorý spracúva organizácia Reportéri bez hraníc, začalo Rusko zaujímať veľmi nelichotivé pozície. Na začiatku tretieho funkčného obdobia V. Putina (2013) sa Rusko nachádzalo na 148. priečku (z celkovo 179 krajín).

Ekonomický rozmach a kríza

Mimoriadne úspešne sa javia prvé dve funkčné obdobia V. Putina z pohľadu ekonomického rozvoja Ruska. Hospodárstvo sa výrazne zlepšilo (tempá rastu HDP často presahovali 7% ročne), zvýšila sa priemyselná produkcia, zlepšila sa obchodná bilancia, mnohonásobne stúpli zahraničné investície. Čo do objemu zlatých rezerv dosiahla RF tretie miesto na svete (po Číne a Japonsku). Výrazne sa zvýšili reálne príjmy obyvateľstva (mzdy medzi rokmi 2000 a 2010 stúpli po zohľadnení inflácie 1,5 násobne) a stúpla životná úroveň. Tieto úspechy boli založené na uskutočnení kľúčových ekonomických reforiem (daňová, banková, pracovná), na pomerne prísnej daňovej a rozpočtovej politike, ale predovšetkým na vysokom raste cien surovín, najmä ropy a plynu, ktoré boli a dodnes sú hlavnými vývoznými artiklami Ruska na svetových trhoch (krajina sa preto označuje ako „petroštát“).

Zmeny v ekonomike mali výrazné dôsledky v demografických ukazovateľoch. Klesla úmrtnosť, stúpla priemerná dĺžka života zo 65,9 roka (1999) na 69 rokov (2010), znížila sa kriminalita, počet samovrážd atď. Vďaka ekonomickému rozmachu bolo možné uskutočniť rad sociálno-ekonomických reforiem, vrátane penzijnej reformy (2002) a opatrení na podporu rodiny ako zvýšenie detských prídavkov a materských dávok, ktoré dosiahli naozaj motivujúcu výšku takmer 10000 eur pri narodení druhého a každého nasledujúceho dieťaťa.

S dôsledkami svetovej ekonomickej krízy roku 2008 sa Rusko vyrovnalo pomerne rýchlo, ale od r. 2012 sa začali ukazovať jasné signály štrukturálnych problémov ekonomiky a závislosť na vývoze surovín. Tá sa plne prejavila v roku 2014, keď sa prepadli ceny ropy na svetových trhoch z cca 120 USD za barel ropy na cca 45 až 55 USD v r. 2015. Hospodársku krízu sprevádzali medzinárodné sankcie, vyhlásené ekonomicky najvyspelejšími štátmi sveta, ktoré výrazne zasiahli ruský finančný sektor a tzv. antisankcie, ktoré recipročne zaviedla RF a znamenali obmedzenie dovozu potravín zo zahraničia a následne rast cien.

Výška inflácie dosiahla v polovici roka 2015 oficiálne cca  17 % a došlo k dramatickej devalvácii rubľa (v r. 2013 stálo 1 euro cca 40 rubľov, v r. 2015 o už bolo cca 75-80). V dôsledku toho sa znehodnotili úspory obyvateľstva a výrazne sa znížila jeho kúpyschopnosť. Roku 2015 sa po rokoch znovu zjavili problémy s vyplácaním miezd. Po rokoch rastu reálnych príjmov obyvateľstva došlo k ich prepadu. Rozpočet na r. 2016 neráta s tým, že valorizácia dôchodkov bude kopírovať mieru inflácie. 

Stabilizácia vnútorných pomerov

V. Putinovi sa podarilo zastaviť dezintegračné procesy, ktoré ohrozovali celistvosť územia RF v tej podobe, ako sa konštituovala v r. 1991. V tomto smere zohrala úlohu tzv. druhá čečenská vojna. Masívne vojenské operácie na území Čečenska priniesli víťazstvo federálnych vojsk a separatizmus na Kaukaze a v ďalších regiónoch sa utíšil. Výraznejšie problémy s národnostnými menšinami sa neprejavovali, a to aj napriek tomu, že viaceré opatrenia eliminovali predchádzajúce ústupky centra v oblasti hegemónie ruštiny v regiónoch. Tak roku 2007 podpísal prezident Putin zákon, ktorý v stredných školách zrušil regionálnu zložku vzdelávacieho programu, inými slovami zrušil povinné vyučovanie „druhých“ štátnych jazykov v subjektoch RF, ktoré sa prirodzene týkalo aj rusky hovoriaceho obyvateľstva a to ho považovalo za krivdu. S posilňovaním „ruskosti“ štátu kráčal ruka v ruke zreteľný nárast šovinistickej propagandy, rasizmu a neznášanlivosti. Isté prejavy nespokojnosti predstavovali (podobne ako za sovietskej éry) iba teroristické útoky. K najznámejším patrilo obsadenie moskovského divadla na Dubrovke roku 2002, keď teroristi zajali cca 800 rukojemníkov a podarilo sa ich zlikvidovať iba za cenu veľkých obetí (podľa oficiálnych údajov zomrelo cca 130 rukojemníkov). Teroristické útoky sa opakovali aj roku 2003 (na rockovom festivale v moskovskom Tušine) a 2004 (v moskovskom metre, na futbalovom štadióne v Groznom, v Beslane, útoky na lietadlá atď.) Okrem stoviek „bežných“ občanov zahynul roku 2004 pri atentáte aj prezident Čečenskej republiky Achmat Kadyrov, ktorý podporoval V. Putina. Po istom upokojení sa teroristické útoky opäť obnovili roku 2010 (desiatky obetí výbuchu na stanici metra Lubianka) a 2011 (výbuch na letisku Domodedovo).

Po búrlivých deväťdesiatych rokoch, ktoré sprevádzal politický kvas, sa v ére Putina relatívne ustálilo aj politické spektrum.

Konzervativizmus, nacionalizmus a revizionizmus

Dominantným tónom ruskej politiky sa stal nacionalizmus, v ktorom sa spojili viaceré názorové prúdy z deväťdesiatych rokov: okrem bývalých disidentov, vyznávajúcich konzervatívny nacionalizmus (napr. A. Solženicyn, ktorý sa r. 1994 vrátil späť do Ruska a významne ovplyvnil intelektuálnu a politickú atmosféru tých čias) a pravicových extrémistov s fašistickými sklonmi sem patrili aj stúpenci tzv. derevenščikov („prírodný“ život, odmietanie konzumu – kapitalistického i komunistického, industrializácie a mestského života všeobecne), neostalinisti a boľševickí nacionalisti (silné impérium a „čistý“ komunizmus – zbavený „židovských prímesí“).

Kľúčovou politickou silou postavenou na argumentácii nacionalizmu a imperiálneho revizionizmu je strana Jednotné Rusko, v súčasnosti najsilnejšia strana RF, ktorá vznikla r. 2001 zjednotením niekoľkých subjektov. R. 2003 získala v Dume väčšinu kresiel a r. 2007 dokonca ústavnú väčšinu. Voľby r. 2011 priniesli prekvapenie, keď strana získala menej ako 50 % hlasov voličov (strata oproti predchádzajúcim voľbám bola takmer 15 %), no jej dominantné postavenie v RF to neohrozilo. Strana má cca 2 milióny členov, ktorí zaujímajú mnohé kľúčové posty v správe štátu. Stranícke dokumenty hovoria o programových pilieroch ako konzervativizmus a patriotizmus, ideologicky sa strana situuje do stredu politického spektra. V súčasnosti ju vedie D. Medvedev.

K nacionalisticky orientovaným silám patrí aj Komunistická strana RF G. Ziuganova, ktorá sa od r. 2000 vo voľbách pravidelne umiestňuje na druhom mieste za Jednotným Ruskom (v ostatných voľbách r. 2011 získala ako druhá najsilnejšia strana takmer 20 % hlasov). K stáliciam politickej scény patrí aj Žirinovského LDPR, ktorá si po r. 2000 udržiava stabilnú voličskú základňu okolo 10-12 %. K typickým prvkom profilu Liberálno-demokratickej strany Ruska V. Žirinovského patrí populizmus, hlásanie ideí ruského imperializmu a panslavizmu, antikomunistické a šovinistické postoje, silný antiamerikanizmus; v hospodárskej oblasti badať sklon k obmedzovaniu trhových princípov a etatizmus. Medzi parlamentnými stranami sa po r. 2000 pravidelne zjavuje aj Spravodlivé Rusko, ľavicovo orientovaná socialistická, resp. sociálnodemokratická strana. Vo voľbách r. 2011 získala vyše 13 % hlasov. Mimoriadne silné postavenie má v strane jej súčasný predseda Sergej Mironov.

Jednou z mála strán, ktoré sa nehlásia k myšlienkam imperiálneho revizionizmu a ruského nacionalizmu, je liberálne Jabloko, ktorému sa však po r. 2000 nepodarilo ani raz prekročiť hranicu 5 % a dostať sa tak do federálneho parlamentu (strana má zastúpenie iba v parlamentoch niekoľkých subjektov RF). Stranu v súčasnosti vedenú Sergejom Mitrochinom charakterizujú ľavicovo-liberálne, sociálnodemokratické postoje, feminizmus a dôraz na ekológiu. Patrí k najväčším kritikom politiky V. Putina. Popri Jabloku existuje niekoľko ďalších mimoparlamentných politických subjektov, ktoré sa profilujú ako protiputinovská opozícia, tá je však celkovo značne roztrieštená a slabá. Politicky sa po prepustení z väzenia začal angažovať aj Michail Chodorkovskij, ale jeho ambície v tomto smere zatiaľ nemajú jasnejšie kontúry. Azda najvýraznejším predstaviteľom ruskej opozície bol Boris Nemcov, zavraždený na jar 2015 na moste ponad rieku Moskvu v blízkosti Kremľa. Okolo vyšetrovania a potrestania vrahov (a najmä objednávateľov vraždy) sa v Rusku veľa diskutuje. Je pravdepodobné, že išlo o politicky motivovaný čin stúpencov prezidenta Putina, ktorí ho vo vyhrotenej atmosfére po r. 2014 považovali za službu vlasti.

Prvé dve funkčné obdobia prezidenta Putina sa spájajú s celým radom reforiem v oblasti súdnictva, ktorých cieľom bolo modernizovať zákony a súdnu prax, založené na tradíciách sovietskeho režimu. O nie ideálnom stave súdnictva v RF však stále hovoria jednak pomerne početné žaloby (cca 20 % všetkých žalôb podaných na Európsky súd pre ľudské práva je práve proti Rusku) a prehraté spory (v drvivej väčšine rozhodnutých káuz ESĽP každý rok konštatuje porušenia ľudských práv súdmi RF). Napriek tomu, v porovnaní s deväťdesiatymi rokmi sa V. Putinovi vo všeobecnosti podarilo obnoviť aspoň elementárne funkcie fungovania štátu (napr. pravidelné vyplácanie miezd, vyplácanie dôchodkov, likvidácia alternatívnych regionálnych mocenských štruktúr podobných mafii a stabilizácia vnútorných pomerov z hľadiska bezpečnosti.

Reformy sa dotkli aj sféry armády, ktorá bola v čase nástupu V. Putina katastrofálne zanedbaná. Situáciu dobre ilustruje kauza ponorky Kursk, ktorá uviazla vo vodách Barentsovho mora v auguste roku 2000 a keďže ruské úrady sa rozhodli celú vec utajiť, zahynulo v nej 118 členov posádky. Havária ponorky Kursk vyvolala veľa zmien na najvyšších postoch armády a v rozpočte RF sa začali vyčleňovať výrazne vyššie sumy na armádu. Podľa verejne dostupných informácií to bolo v r. 1998 iba cca 8 mld USD, v r. 2008 však už 56 mld USD a v r. 2014 vyše 80 mld USD. V r. 2005, keď sa odohrala ďalšia dráma na dne Beringovho mora pri brehoch Kamčatky, kde uviazla ruská miniponorka AS-28 v akýchsi vojenských zariadeniach a rybárskej sieti,  mal celý prípad šťastný koniec. V tomto prípade však ruské úrady požiadali o medzinárodnú pomoc a pomoc ponúkli USA, Japonsko i Británia. Prví prišli na miesto nehody Briti s podmorským robotom Scorpio, ktorý aj napriek poruche napokon včas vyslobodil 13,5 m dlhú ponorku a tá sa mohla vynoriť. Keď opojenie z úspešnej záchrannej akcie pominulo, pozostalí po obetiach tragédie ponorky Kursk si začali klásť otázku, či by neboli ich príbuzní nažive, keby Rusko podobne postupovalo aj v prípade Kurska.

Po pripojení Krymu a zvýšení medzinárodného napätia dostala modernizácia ruskej armády novú dimenziu: vyzbrojovanie sa stalo súčasťou oficiálnej rétoriky elít ako cesta k obnoveniu veľmocenského postavenia Ruska. Práve vďaka akcentu na túto tému sa V. Putin aj napriek zhoršeniu ekonomickej situácie obyvateľstva stále teší veľkej podpore verejnosti, ktorá dramaticky vzrástla po anexii ukrajinského Krymu na jar 2014 (prieskumy vykazovali až 86 % podporu). Pripojenie Krymu, kedysi darovaného Chruščovom Ukrajine, považovali mnohí Rusi za definitívny signál, že ich vlasť sa vracia na svetovú politickú scénu ako veľmoc.

Rekolonializácia bývalého sovietskeho priestoru sa, pravda, začala podstatne skôr a jej znaky možno vidieť v podpore separatizmu v Abcházsku (de iure časť Gruzínska), Podnestersku (de iure územie Moldavska), v rusko-gruzínskej vojne o Južné Osetsko v r. 2008 a inde. Do tohto rámca zapadá aj podpora separatistov na východe Ukrajiny po r. 2014. O tom, že ruská spoločnosť nie je zďaleka vysporiadaná s historickými traumami a nedokáže ich kriticky reflektovať, svedčia aj výsledky hlasovaní v televíznej šou Sud vremeni z r. 2011, kde úlohu sudcov hrali milióny divákov. Napriek dôkazom, ktoré v televíznych „procesoch“ predstavili o kľúčových otázkach moderných dejín Ruska, drvivá väčšina divákov vyjadrila presvedčenie, že zločiny stalinizmu neboli zločinmi, ale „hroznou nevyhnutnosťou“, že pakt Stalina s Hitlerom a jeho dôsledky nebolи prejavom agresie, ale oprávneným politickým konaním, že Brežnevova éra bola „časom príležitostí“ a že rozpad ZSSR bol „národnou katastrofou“, a nie rozpadom poslednej európskej koloniálnej ríše.